Karpatský maratón 2011
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Reportky z Karpaťáku nezvyknem písať a nechystal som sa ani teraz, ale zo zúčastnených „pisálkov“ Vlado-špecialista nemal mať čas, Marián-vedúci sa tiež netváril nadšene a keďže spolu s časovkou by mala byť táto akcia výkladnou skriňou klubu, nechcel som v tom nechať Roba-tutovku samého. Nakoniec si Vlado vstúpil do svedomia, čo ma dosť potešilo, lebo pri čítaní jeho postrehov sa zvyknem váľať od smiechu, ale mal som už čo-to rozpísané, tak mi bolo ľúto prestať a stlačiť Delete. Rozhodol som sa ale, že táto reportka sa bude od mojich doterajších výrazne líšiť. Žiadne fantazmagórie, bude absolútne seriózna s vysokou výpovednou hodnotou, čím možno zaútočí aj na budúcoročnú Pulitzerovu cenu. Nie, dôvodom tejto zmeny nie je to, že mi policajti našli moje marihuanové políčko, iba začínam mať pocit, že niektorí protiidúci cyklisti sa na mňa nejak divne usmievajú. Pacienti na Cajle vedia o čom hovorím :-)
Deň pred štartom mi dal Marián dôležitú bojovú úlohu, nafotiť maximum záberov a podľa možnosti zvečniť každého, kto sa zúčastní. A keďže mali prísť aj 3 baby, čo som ja na tejto akcii ešte nezažil, tak mi pribudla aj jedna samostatná tajná misia s krycím názvom „babské zadky“ :-) Priznávam, že túto úlohu som totálne nezvládol, lebo jeden „záujmový objekt“ meškal a ďalšie 2 sa nenápadne vytratili nejakými skratkami a na trase som ich videl už len raz. Po štarte sme až do Šenkvíc išli spolu, ale už v hupkách na Vištuk sa ukázali výkonnostné rozdiely, „plašoni“ odfujazdili a ja som tradične ostal v skupine vychutnávačov. Spolu sme si to vychutnali až na Červený kameň, kde som urgentne musel vyriešiť rovnicu chladné počasie + moje ľadviny = dlhááááááá čúracia pauza. Všetci mi zdrhli a pod kopcom som dobehol len Ďuriho, tak sa ho pýtam, či zahájime stíhačku. Do obrazu ma dostal slovami, že tento rok nafúkal dnes ráno na cesťáku prvýkrát gumy, na horáku má najazdených asi 400km a pred Trstínom sa cez Bukovú vracia späť. Aha, no nevadí, ale špicu by si mi potiahnuť mohol, nie? :-) Spolu sme išli až do Doľan a ostatných chalanov sme stále videli niekoľko sto metrov pred nami, tak som sa pokúsil stiahnuť medzeru a podarilo sa mi to na konci Horných Orešan. Nechcel som veľmi mrhať energiou, ale aj tak som dosť cítil nohy a celkom mi to dalo zabrať. V skupine už znova boli 2 baby, preto som trochu nažhavil foťák, aj keď neviem, či sa mi to za tie boľavé nohy oplatilo :-)
Pred Trstínom sa princezné rozlúčili a zbabelo vrátili cez Bukovú. Dievčatá, viem že sa zúfalo chcete dostať k nám do klubu, medzi vyšportovaných švárnych šuhajov, ale takto to naozaj nepôjde. Kto chce jazdiť za Ukrajinu, musí podávať aj primerané výkony :-)) A jedným dychom musím znova pochváliť juniorov, ktorí aj so svojim kamošom zvládli celú trasu na horákoch a väčšinou lietali v predných skupinách. Chalani nebojte sa, klub vám určite kúpi poriadne karbónové cesťáky. Len si musíte nájsť dobrého manažéra. A aj ten klub :-) Akonáhle dzífčence opustili skupinu, Robo sa zbláznil a z Trstína po Bielu horu nasadil také tempo, že som skoro skolaboval. Pod kopcom nás dobehli a predbehli chlapi, ktorí pod „červákom“ opravovali defekt a ako mi neskôr hovoril Jaro, kúsok sa s nimi viezol a stále išli okolo 40km/h. Fajn, beriem späť, Robo sa až tak veľmi nezbláznil :-) Na Bielu horu vyšiel každý za svoje, dole chvíľu na voľnobeh, záver potiahla lokomotíva Emil a už sme stáli v krčme v Jablonici. Všetci odpočívali, len ja som ťažko pracoval – foťákom :-) Našiel som tam aj náš tretí zblúdilý ženský prírastok, ale mojej misii to veľmi nepomohlo. Neviem či bola taká rýchla alebo nenápadná, ale videl som ju len v Jablonici a potom až v Perneku. Ale až na počiatočnú skratku prešla celú trasu, toto keď sa roznesie do sveta, tak o rok bude pomer muži – ženy určite aspoň 50:50 a možno prídu aj nejaké supermodelky. Ako už písal Marián v niektorom komentári, díky Broňa! :-)) A aby som nezabudol, na krátky úsek sa tu k nám pridal aj „zoškový riaditeľ“ Peter, ale v drese BA-Jasná spred 2-3 rokov. Efa by sa potešil, ale my sme ho za to po(s)tupne zdr.... zdravili a slušne mu to aj vytkli :-)
Najbližšou zastávkou bol obed v Myjave a išli sme tam veľmi pekným krajom, bočnými cestami cez Osuské, Prietrž a Kunov. Pred odjazdom nám Marián ešte popísal čakajúce nástrahy, niekoľkokilometrový hrboľatý úsek a dva 7%-né plazáky. Tie hrboly neboli až také strašné, aspoň sme zažili menší slovenský Paris-Roubaix, ale tých stúpaní som narátal viac a myslím, že niektoré časti boli ostrejšie ako 7%. Títo „vedúci zájazdov“ sú líšky prešibané, to som si všimol už na cyklodovolenkách s Rasťom. Najhoršie úseky preventívne trochu zahmlievajú, aby sa im ovečky nerozutekali už pred štartom :-) V Myjave sme sa celkom dobre a aj relatívne rýchlo najedli, na rozdiel od minulého roku bolo pred odjazdom dostatok času, aby sa jedlo trochu v žalúdku usadilo a asi nikto nemal nutkanie po kilometri zastaviť pri krajnici a „nakŕmiť holuby“ :-) Čo bolo dosť dobré, lebo nasledoval nepríjemný úsek cez Priepasné a Dlhý vŕšok na Košariská. Najhoršie bolo, že Dlhý vŕšok je naozaj vŕšok a ešte aj dlhý, názov vôbec neklame. A kým doteraz bolo zamračené a chvíľu dokonca padlo aj zopár dažďových kvapiek, teraz do kopca vyliezol Oskar a poctivo nám piekol na kokosy. Ale inak znova nádherný úsek na dosť kvalitnom asfalte a následne aj pekný zjazd. Pred výjazdom na hlavnú cestu sme sa počkali, nasledovalo 13km klesanie do Vrbového. Tu ma trochu pobavil Marián, ktorý hovorí – „polovička už choďte, aby sme nevytvorili veľkú prekážku na ceste, ostatní pôjdeme neskôr“. Väčšina sa začala postupne rozbiehať a Marián zrazu zahlásil „už sme tu všetci, ideme“. Takže onedlho sme cez celý jazdný pruh vytvorili niekoľko desiatok metrov dlhú, rýchlu a hlavne absolútne jednoliatu masu, cez ktorú nemohlo prejsť nič. Až do Vrbového nás myslím predbehlo len jedno auto, ale klobúk dolu, nepočul som ani jeden nervózny klaksón.
Po pauze vo Vrbovom nás čakal úsek, na ktorom by Mark Cavendish dávno zahodil bicykel do jarku a aj Philippe Gilbert by mal z neho zimomriavky :-) 24km hupáčikov do Trstína. Na moje prekvapenie aj vytrénovaní borci zvolili opatrnejšie tempo a do prvého stúpania sme išli všetci spolu, takže sa medzi nás musel vkliniť jeden neurotik na červenom pickupe a sústavným vytrubovaním nám doprial fanúšikovskú atmosféru. Zľava som sa dostal kúsok od jeho otvoreného okna, tak som počul, ako nás zanietene povzbudzuje slovami „ťahajte rýchlejšie vy ..., kto sa bude za vami vliecť?!“ Momentálne nás tu bolo toľko, že by sme ho aj s tým pickupom ľahko zmlátili do malej červenej kocky, ale s pribúdajúcim vekom som nejaký kľudnejší, niekedy už trúbiacim šoférom neukazujem ani prostredník, tak som si len pre seba zamrmlal, aby držal ženský orgán na štyri začínajúci písmenom P. Čiže pusu :-) Na vrchu stúpania odbočil a nás nasledujúce hupky roztiahli na malé skupinky a jednotlivcov, takže takéto zábavné momenty už nehrozili. Väčšinu trasy som odjazdil s Mariánom, šetrili sme sily ako sa len dalo a neskôr večer sme si v Pezinku vyznávali lásku, ako nám to spolu dobre klapalo :-) V krčme v Trstíne som sa tešil, že už len 40-50km, síce so stúpaním na Bukovú a na Babu, ale inak pohodička. Nebola to celkom pravda, aj keď na Bukovú to ešte išlo celkom dobre. Na začiatku nás potešil utekajúci fanúšik, ktorého som žiaľ nestihol odfotiť, ale akčne ma zastúpil Robo. Neskôr som prešiel vedľa Emila, ktorý zastavil s kŕčmi, ale zrejme ho rýchlo prešli, lebo na konci kopca už išiel vedľa mňa a ospravedlňujúco sa priznával, že sa mi vezie v háku ako nejaký „šnicel“. Emilo konečne si na to prišiel, netreba byť stále len lokomotíva :-))
Pod kopcom sme vytvorili 5-člennú skupinku a vydali sa na posledných cca. 30km. Presnejšie nekonečných 30km, mal som pocit, že do toho Perneku snáď ani nedorazíme. Fúkal nepríjemný protivietor, špicu sme si točili každý koľko vládal, ale viac ako nohy ma už bolel zvyšok tela. Niekde pred Rohožníkom sme stratili „kŕčovitého“ Emila a kúsok za ním sme sa rozpadli na dvojičky, ja som znovu ostal s Mariánom. Ani jeden z nás tadiaľto nezvykne jazdiť, tak sme hádali, že najbližšia dedina je Jablonové a potom už musí prísť Pernek. Najbližšia dedina bola Kuchyňa. Znechutene som si zanadával, potom sme si ale uvedomili, že Jablonové je z druhej strany a naozaj nasledoval Pernek. Chválabohu! Na Babu sa mi už išlo celkom dobre, akurát Mariána začali chytať kŕče, ktoré rýchlo zažehnal pár extrahltmi vody. Najprv Emil, teraz Marián, trochu som ľutoval, že som si so sebou nezobral tabletky proti kŕčom, ktoré mi na skúšku daroval Ivan. Ale nechcel som riskovať, v niekoľkých reportkách som si z Ivana trochu robil srandu a vôbec by ma neprekvapilo, keby mi miesto protikŕčových tabliet dal tie „Erikine“. Veď poznáte tie bilboardy, v dobrej viere si ich dám proti kŕčom a ráno sa zobudím so „super prsiami a štíhlou líniou“ :-)) Aj keď popravde asi žiadnemu chlapovi by nevadilo, keby mal vždy poruke dve super prsia :-) Lenže bacha, treba čítať aj malé písmenká, jedným s nepríjemných vedľajších účinkov je symptóm „prirodzene krásna“. To nieeee, to by som asi nezvládol, múdry, šikovný, bohatý a ešte aj krásny??? :-)))
Krátke zhodnotenie – bolo to pekné, ale trochu dlhé, z PK do PK som mal 208km. Neviem aký názor majú borci, čo boli výkonnostne o level vyššie, ale mne by takých 150km úplne stačilo. Dievčatá poviem vám pravdu, v klube sme už aj tak väčšinou po záruke, nabudúce pôjdem radšej s vami skratkou :-) Len dúfam že mi nebudete závidieť moje super prsia :-) Ešte k tej Emilovej búračke s motorkou pri zjazde z Baby, dozvedeli sme sa o nej až v krčme v Pezinku a dosť nám odľahlo, že z nej vyšiel relatívne dobre. Nechcem hádzať všetkých šoférov a motorkárov do jedného vreca, niekedy má aj slušný vodič zlý deň a urobí hlúposť, niekedy mu cyklista svojou jazdou k tomu aj dopomôže. Ale na tohoto magora na motorke by som použil islamské právo, holého ho priviazal na bicykel a bez bŕzd pustil dole kopcom, nech si to užije. A potom ešte zopár rán, aby do budúcnosti nezabudol. A konečne by sa už mohli zobudiť aj policajti a miestni politici, veď kvôli niekoľkým idiotom ide na tomto kopci o život už zopár rokov.
