Trnava – Rysy 2011
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Už chodím na túto akciu tak pravidelne, že ma „trnaváci“ začnú brať ako povinnú výbavu. Stále však neviem bez problémov, podobne ako BA-Jasná, rozchodiť ranné jazdenie. Po prvú prestávku je to skrátka psycho. Potom to už ide stále lepšie a keď padne 200 km hranica, kedy sa už neoplatí ísť nazad domov, vtedy to ide samo. Horšie je, že tá 200 je pod Čertovicou. :-)
Tento rok som sa však na túto akciu celkom tešil. Nevedno prečo ale veril som, že si konečne zajazdím aj na spiatočnej ceste. Predsa nie je možné, aby dva krát po sebe v roku na tejto akcii hrozil nejaký dážď. Mohol som si myslieť. Na štarte sme skúmavo sledovali, aký nás čaká „materiál“. Okrem podobných skalných „vykopávok“, ako ja s Citrónom, Škodovkou, Iva či iných zúfalcov sme postrehli aj zopár nových účastníkov a čo je potešiteľné, pridalo sa aj zopár báb. Spolu s nami, aj keď len duchom, sa na cestu vydal aj „Baky“, čím sme si ho pripomínali veľkým plagátom na okne autobusu.
Ráno bolo na cestách chladné. Rosa ťahala z polí a zrážala sa na nás. Po vjazde do Hlohovca nastalo hromadné zobliekanie plášteniek, dlhých búnd. Bolo to predčasné ale čo už. Zaujímavé však bolo, že celý balík v podstate išiel stále pohromade. Po iné roky sa to za Jašterom vždy tak potrhalo, že sme sa ani 5 km pred Topoľčanmi nevedeli zoradiť dohromady. A teraz, až na pár výnimiek prakticky stále spolu.
A to sa nešlo vôbec normálne tempo. Aj Ivan skúmavo olizoval pery, či to dnes bude jazditeľné. Vzadu v balíku sme riešili babenku, ktorá sa na túto akciu asi viac pripravovala v spinning centre, lebo spôsob šliapania a voľby prevodov tomu nasvedčoval. Ale zdalo sa, že to zvláda. V Topoľčanoch sme nabrali zvyšok pelotónu, kde sa k nám okrem Topoľčancov pridali aj Pike s „Ernestom“. Potom sa zrazu tempo zvoľnilo a išlo sa celkom dobre. Až pod kopec Pusté pole sa išlo stále pohromade. Nechápačky.
Až pri Hájnikovej žene sa to súťaženiachtivé stádo vypustilo. Na to som sa už klasicky ako aj po iné roky z vysoka „vyoné“ a odstavil bike na bus zástavke. Pustiť žltý dážď, vyzliecť dlhý dres, banán do úst a v tukovom tempe pekne v klídku hore. Dole v Hámroch už väčšina raňajkovala. Zavolal som domov, zadal súradnice a stav - pojazdný. Cica sa ma pýtala, že či sme nezmokli. Kukám na oblohu, nič tomu nenasvedčuje. Vraj v BA potoky krve, pardón vody. Dojedli sme pomaly a vychystali sa ďalej.
Odkedy je rýchlostná cesta R1 sprístupnená, stala sa z kedysi obávaného Žiarského lievika vynikajúca cykloturistika. Už aby bola hotová celá od TT do BB až po PP prípadne :-).
V balíku bola dobrá nálada, celkom to išlo.
Na obed pri Zvolene mi celkom vytrávilo, takže som si okrem dobrej slepačej polievky vybral z bohatej ponuky druhého jedla. Na výber boli špagety, špagety alebo špagety. Menili sa len jednotlive ingrediencie. Na obede sa k nám pridala motohliadka z BB, ktorá nás bude sprevádzať cez kritické úseky.
Neviem čo sa stalo s posádkou vodiaceho vozidla, ale od Zvolena sa nasadilo také uspávacie tempo, že som mal problém udržať rovnováhu. So záujmom sme si počas prejazdu BB pozreli postup prác pri budovaní obchvatu. Po ľavej strane pri pohľade na Nízke Tatry nám bolo všelijako. Zbiehali sa tam tmavé mračná ale na nás stále svietilo slnko. Správy hovorili, že okrem BA prší dobre aj TT a že vlastne utekáme pred dažďom.
V Nemeckej sa prestávka, ako obyčajne, hasila pivom. Aj ja som si dal. Dobre padlo. Po Podbrezovú to išlo vcelku bez problémov. Za ňou pri krátkej brdke Škodovku skoro vystrelo a odstavil bike na krajnici. Tento rok to proste nepôjde. Mne to naštastie šlo. V pohodičkovom tempíčku pekne hore. Nevaril som sa, pitie nechýbalo. Nech sa „pretekári“ pokojne naháňajú o svoje bezvýznamné prvenstvá kto bude skôr na Čertovici. :-)
Do zjazdu som na seba navešal všetko, čo bolo k dispozícii a spustil sa dole. Asfalt bol úplne vynikajúci. Horšie to vyzeralo s lesmi naokolo. Vyzeralo to tam ako po výbuchu bomby. Ako poznamenal Citrón, s veľkou pravdepodobnosťou tam už nič rásť nebude. V dobe akej žijeme, je to asi naozaj na dlhú dobu fakt. Pred Kráľovou Lehotou sme sa krátko počkali a vydali sa na posledný kopec. Táto časť cyklomaratónu patrí k najťažším. Minimálne pre mňa vždy aj bola. Na hupkoch za Hybe ma pelotón vždy a zásadne utrhol. Proste utrhol a hotovo. Tento rok sa mi zdalo, že sme išli dosť pohromade. A tak sme aj došli pod záverečné stúpanie a dali sme posledné zvyšky síl do stúpania. Ešte ma skúšal Citrón ukecať na pivko ale nemal som chuť. Ponáhľali sme sa po dojazde do kempu odísť sa ubytovať do Popradu a keď bude vykecávať v krčme kdesi, tak tam prídeme za tmy. V cieli v kempe sme dali kapustnicu, pivko, pokecali, rozlúčili sa, pobalili a spustili do Popradu.
Tak to zosumarizujem.
Prvý krát po rokoch som sa na tejto akcii totálne nezbúral. Bol som unavený, to áno. Ale pocitovo to bolo úplne niekde inde, ako po minulé ročníky, keď som sa až triasol od únavy. Neviem, či to bolo dobrou kondičkou, lebo som mal asi o 500 km viac ako minulý rok o tomto čase, alebo tým, že vodiace vozidlo držalo rozumné tempo.
Nikto sa nevytrieskal, nezranil. Dokonca mám pocit, že do cieľa došli všetky baby. Aj babenka, ktorá trénovala na túto akciu v spinning centre.
Organizačne začína mať akcia TT-Rysy nové náznaky zlepšenia. Keby sa do akcie zaangažovalo viac firiem, možno by aj zabezpečenie občerstvenia počas celej trasy či technického servisu malo lepšiu úroveň. Možno by to aj viac pomohlo rodinnému charakteru akcie. Každopádne bol tento ročník cyklojazdy podľa mňa veľmi vydarený. Super.