Ötztaler radmarathon 2015

O tomto podujatí som sa dozvedel vďaka kamarátovi Paľovi,ktorého som spoznal v Trnave minulý rok na akcii Trnava-Rysy. Zavolal mi vo februári, či by som s ním nešiel do Soldenu, vraj to tam pozná z lyžovačiek, vybaví ubutovanie a tak. Zdalo sa mi to lákavé, prihlásili sme sa a na prekvapenie oboch nás vylosovali.  Zaplatil som štartovné a pripravoval sa na mordu - 238km a 5500m výškových.  Netušil som do čoho idem.  Prvá méta bola Dolomity a potom snáď zvládnem aj toto peklo.  V júni mi kamarát v Jasnej oznámil, že nikam nejde z pracovných dôvodov.  Zostal som na to sám.

Ubytovanie sa mi podarilo vybaviť dva týždne pred konaním akcie 30.08. za prijateľnú cenu v peknom penzióne na konci Soldenu.  Ani som netušil aká je to dobrá poloha, pretože na štart sa stačilo spustiť z kopčeka.  Nábytok ešte voňal novotou. Izba bola súčasťou apatmánu s veľkým balkónom.

Vyrazil som v piatok až poobede o 13tej.  Na cestu som v minútkach nakúpil za gastráče bagety a pizzu.  Pre istotu som nahral do mobilu aj trasu, aby som sa nestratil.  Cestu som približne poznal, ale tie diaľničné navádzače vedia zavádzať.  Prvá zápcha ma čakala za Viedňou.  Po chvíli čakania, ktorú som strávil upevňovaním mobilu na predné sklo sa autá rozostúpili a vtedy som po prvý krát zažil nové rakúske pravidlo o vytvorení bezpečnostného pruhu.  Trvalo to asi 15 min a všetci boli zvedaví na poškriabané nárazníky ku ktorým vyrazili dve hasičské autá, sanitka a dve policajné autá.  Potom už cesta ubiehala hladko až po nemeckú hranicu, kde to totálne zatvrdlo.  Chvíľu čakania som si skrátil zapnutím dátového roamingu, aby som si pozrel dopravnú situáciu.  Múdra navigácia mi poradila obchádzku, ktorá spočívala v obídení obyčajnou cestou povedľa diaľnice a ušetrila mi asi 40min cesty.

Zastavil som až na diaľnici do Innsbrucku, zhodou okoností pri malebnom jazierku.  Chvíľu som mal pokušenie, že sa okúpem.  Videl som tam zopár triatlonistov.  Potom ma to prešlo, keď som si predstavil, že nejaký somrák mi vezme nohavice s kľúčami od auta.

Asi o 19tej som bol v Innsbrucku, odtiaľ to bolo ešte na hodinu.  Cestovania som mal už dosť.  Záver v údolí otztaleru bol však malebný, hory úchvatné.  dorazil som presne o 20tej, našiel som Im Winkel na prvý krát aj bez navigácie.  Recepčná a zrejme aj mladá majiteľka ma už čakala.  Penzión bol poloprázdny.  Zrejme sú v tomto kraji obrovské ubytovacie možnosti.

V sobotu po raňajkách som sa išiel zaregistrovať do miestneho športového strediska.  Značenie žiadne, ale s jednou otázku som to našiel.  Málo ľudí, stánky slabé a väčšina vonku v šiatroch.  Kúpil som si od Čechov aspoň 3 páry ponožiek Eleven za výhodnú cenu.  Po ceste nazad som využil Otztaler Card, ktorá poskytovala rôzne zľavy a zadarmo dopravu vrátane lanoviek.  Vyviezol som na Gaislachkoglberg do výšky 3056m nad morom.  Prvý krát v živote som bol v takej výške.  Bolo nádherné slnečné počasie a preto rovnaký nápad mali aj iní turisti.  Zaujali ma cyklistické zjazdové dráhy.  Čakal by som, že hore si to vyšlapú, ale oni sa nahor vyvážali a iba sa spúšťali nadol.  Aj tak sa dá športovať.

Na obed som si dal bagetu a šup na bike.  Zvolil som si trasu na Timmelsjoch z druhej strany ako sa idú preteky.  Bolo horúco.  Mal som hliníkové kolesá, vzadu nový plášť a kazetu 12-30.  Chcel som ísť zľahka.  Spočiatku sa mi to darilo, zavesil som sa za dvoch Nemcov, ale po istom čase sa mi zdalo, že idú moc ľahko, asi vedeli prečo.  Po hranicu s Taliankom boli nejaké rampy, ale nič hrozné.  Najhorší bol výšľap zo sedla priamo na Timmelsjoch.  Mal som naozaj dosť a to som išiel na najmäkšom prevode.  Stúpanie bolo sťažené priamou a dlhou rovnou cestou, ktorá nepustila.  K záveru sa to už kľukatilo, takže bolo si kde oddýchnuť.  Hore veľmi fúkalo, bufet bol natrieskaný a tak som sa ani dlho nezdržal a fujazdil som dolu.  Ten zjazd bol hrozivý a rýchlosť prekračovala bez problémov 80km/h, pretože cesta bola široká a rovná.

Po biku som plánoval ešte kúpanie, vybral som si prírodné jazero v Oetzi.  Chcel som tam ísť na biku.  Našťastie som si pozrel mapu a zistil, že to je 33km.  Napokon aj autom mi to trvalo 40min.  Ledva som to našiel aj to na druhom konci od civilizácie s pekným vstupom do vody.  Pri vyzliekaní mi ešte aj mobil vypadol a skotúlal sa do vody zrovna najzraniteľnejšom stranou.  Podarilo sa mi ho zachrániť, len telefonovať sa nedalo.  voda bola príjemne studená.  Plával som do neznáma.  V strede bol pontón.  Odtiaľ som plával ešte kusisko na kúpalisko.  Bol som už dosť skrehnutý, preto zohratie na pontóne pomohlo.  Zostávalo preplávať nazad.  Našťastie telo vydržalo a prežil som to.  Bolo už po 18tej.  Chcel som sa zastaviť na večeru, ale nič vhodné som nenašiel.  Omšu o 19:30 som stihol v pohode.  Potom som sa navečeral - tuna pizza a pivo.

Pred spaním som nachystal bike, číslo, gely, tyčinky.  Najväčšia otázka bolo oblečenie.  Minulý rok 6h pršalo a bolo zima.  Teraz sa ukazovalo horúce počasie, aj keď v doline je zima.  Nevedel som, či budú raňajky, tak som si pre istotu nachystal nejaké potraviny a dúfal, že sa dostanem do kuchynky.

Ráno som vstal o 5:30.  Zvolil som iba tenké návleky na ruky a tenkú vestu.  Bolo 13C.  Raňajky podávali už pred šiestou, zrejme iní pretekári o to požiadali.  Aj tak som tam bol iba sám.  Na štart som vyrážal o 6:15 a bol som posledný.  V lyžiarni, už žiadne pretekárske biky neboli.  Pohodlne som sa spustil do dediny.  Bolo tam už kopec jazdcov, aj keď štart mal byť o 6:45.  Zhodou okolností som sa ocitol vedľa dvoch Slovákov Ota a Romana niekde od Topoľčian.  Minulý rok ich stiahli z trate pre nedodržaniu limitu, tak prišli opäť, aj keď nemali čas trénovať.

Výstrel nebolo počuť žiaden,  ale drobný pohyb pelotónu signalizoval krátko po 6.45, že o chvíľu už pôjdeme na to.  Konečne, bolo mi už zima.  Štart bol rýchlejší ako v Dolomitoch a netrvalo ani 10 minút  a už som bol na štartovnej čiare.  Postupne som naberal rýchlosť, pelotón nebol hustý, dalo sa bezpečne predbiehať.  Bolo to mierne dolu briežkom a preto rýchlosť bežne dosahovala aj 70ku.  Snažil som sa hákovať, ale v zákrutách som bol obozretný.  Boli tam len dve také ostré a hneď na druhej niekomu strelila guma.  Stále som predbiehal a veru niektoré zjazdy boli celkom slušné.  Zaujímavo mali riešené ostrovčeky, stáli tam blikajúce hasičské autá.  Ktovie, čo by bolo bezpečnejšie, vraziť do veľkého nákladiaka alebo ostrovčeka.  V dedinách boli pískajúci regulovčíci.  Na rovinatejších úsekoch sa hákovalo, snažil som sa ísť svoje a tak som raz som doťahoval väčší balík.  V doline bolo zima, návleky a vesta mi pomohli.  Občas sa ku mne pridružili Slováci, ale v tej rýchlosti nebol priestor na vykecávanie.  Rýchlo a bezpečne sme sa dostali do Oetzu.  Na kruhovom objazde sa odbočuje na prvý kopec Kuhtai.  Rampa poriadna a tak sa pelotón zhrčil ešte pred objazdom.  Veľa jazdcov sa tam na kraji cesty prezliekalo alebo vlastne vyzliekalo, teda nie úplne, ale tak aby sa neprekúrili do kopca.  Tento úsek mi trval 35 min, bolo to 33km, teda priemerka skoro 60.

Z Oetzu to bolo naozaj strmé a išlo sa veľmi pomaly.  Ocenil som 30 zubové kolečko, ani nie preto, že by som nedokázal ísť rýchlejšie, ale jednocho dav vnucoval svoju rýchlosť.  Postupne sa pelotón zrieďoval a dalo sa ľahšie dýchať.  Cez hory sa predieralo slnko a ukazoval sa slnečný a horúci deň.  Do kopca som sa zahrieval, stiahol som si návleky, ale vestu ponechal, aj keď rozopnutú. Striedali sa ostré úseky s ľahšími.  Bol to začiatok pretekov, nuž išlo sa mi ešte dobre a rezervou.  Pokiaľ sa dalo, šetril som sa.  Prechádzali sme aj okolo akejsi priehrady.  V tomto úseku sme kľučkovali pomedzi kravy.  Našťastie boli pokojné, aj keď mali teliatka.  Natlačil som do seba tyčinku.  Napriek tomu, že sa mi išlo dobre, bol som rád, že je tu vrchol kopca.   Trvalo mi to hodinu aj 19min, klesol som skoro o 150 miest, napriek tomu, že sa mi zdalo, že stále predbieham. Rýchlo som nabral vodu a šup zjazdovať.

Zjazd to bol šialený, skoro bez zákrut a široká cesta, takže som išiel bežne cez 80km/h a aj rekordných 92,1.  To už som ale fakt trochu pribrzdil.  Mal som zlý pocit zo železných asi dvoj metrových prepadových železných roštov.  Cez ne som sa snažil bez brzdenia rýchlo preletieť a nezapadnúť, nedostať šmyk.  Cesta vyzerala inak celistvá bez výmoľov a dier.  Boli tam úseky s polotunelmi a zlou viditeľnosťou.  Riadil som sa vtedy podľa jazdcov predo mnou.  Tiež niekde opravovali cestu a bol zúžený profil.  Stáli tam regulovčíci a mávaním upozorňovali na nebezpečenstvo.  Zjazd mal asi 20km a nevedel som sa dočkať konca.  Musel som byť ostražitý a ruky na brzdách už boleli.

Znie to divne, ale bol som rád, že rýchly zjazd skončil a nemusím sa už báť nejakého ťažkého pádu.  Cesta sa vyrovnala a automaticky sa vytvorili proti hnusnému proťáku grupetá.  Išlo sa veľmi rýchlo cez 35km/h.  V našej skupinke nastalo ponúkanie na špici.  Zrazu sa dopredu pustil akýsi Nemec, nasledoval som ho.  Chcel som aj striedať, ale nemal záujem, tak som ho nechal.  Na miernom briežku sa formácia rozpadla, tak som zabral a po chvíli docvakol veľký balík.  Z Innsbrucku nasledovalo skoro 40km mierne stúpanie 2%.  Do kopčekov každý ťahal koľko chcel a po miernej rovine sme ťahali v skupinách.  V týchto fázach som sa schovával.  Pred Brennerom začalo silno fúkať oproti.  Skupinky značne spomalili.  Chvíľu som ťahal špicu, až som ich utrhol a docvakol inú skupinku. Takto som to spravil ešte dva krát a na moje prekvapenie som dohnal na stúpaní na vrchol veľkú skupinu.  Podľa výsledkového servisu som predbehol skoro 300 pretekárov.  Za dedinou bola veľká občerstvovačka na parkovisku.  Bolo to veľmi pohodlné a rýchle a tak som tam strávil iba 2 min. Natankoval nápoje, zjedol banány a vyhodil smeti.

Vyskočil som na bike a začalo bláznivé zjazdovanie v grupete.  Nútil som všetkých, aby sa pekne na špici striedali.  Do Gasteigu som predbehol ďalších 60 pretekárov.  Nasledoval Jaufenpass.  Najkratší 15,5km dlhý kopec s prevýšením 1130m, avšak najväčšie priemerné stúpanie 7,3%.  Dole som pre istotu vopchal do seba gel.  Tento kopec sa mi išiel najlepšie.  Hoci bolo už veľmi teplo, išlo sa prevažne lesom.  Chytil som jedno tempo a točil prevažne 24 zubové kolečko.  Pred samotným vrcholom sme vyšli z lesa na horské pláne.  Potešila ma občerstvovačka.  Obsluha mizerná a na všetko sa príšerne čakalo.  Na vrchol bolo ešte treba kus potiahnuť.  Ťažko sa mi vysadalo a rozbiehalo.  Navyše to bolo v stúpaní.  Tento kopec som zvládol s priemerkou 17km/h.  Polepšil som si o vyše 200miest a dosiahol aj najlepšie poradie v meraných úsekoch.  V priesmyku riadne fúkalo.  Vesta sa mi zišla.

Zjazd bol už skôr taký dolomitský - úzke cesty, ostré zákruty.  Za cestou strmé padáky.  Radšej som sa nepozeral a dával pozor na cestu.  Občas sa vyskytli aj nerovnosti.  Naučený z Dolomitov som zákruty pekne vyrezával a o poznanie súperom na nich ušiel.  Tento zjazd som si naozaj užíval.  Nebol brutálne rýchly, ale viac technický.  Cítil som sa bezpečnejšie.  Zjazd končil v dedinke St. Leonhard kruhovým objazdom.  Zliezli sme na úroveň 750m nad morom, aby sme vystúpali na 2509m po 183km.  Bolo po 13tej hodine a horúčava značná.  Vesta išla dolu. Čakalo ma najťažších 30km stúpania a v podstate koniec pretekov, pretože z Timmelsjochu je už len zjazd do cieľa.

Na rovinke som vytriasal nohy.  Na miernom kopčeku som zistil, že sú prázdne.  Za normálnych okolností by som si taký briežok nevšimol a vytiahol na hrubej píle.  Lenže všetci už mali naložené a nohy na šrot, preto som vôbec nezaostal. Vedel som, že pôjde do tuhého.  Najhoršie je, keď máte už pod kopcom naložené.  Zase som pichol do seba gel a zistil, že už mám málo vody, čo by nevydržalo až hore.  Musel som rátať s 2 hodinami cesty prinajmenšom.  Na samom úpätí na prvej veľkej zákrute sa nejaká talianska gazdiná obetovala a hadicou nám ponalievala vody.  Kopec sa riadne zdvihol a bolel.  Každú chvíľu pri stromoch stáli jazdci a oddychovali.  Lákalo ma to zastať tiež, zdalo sa mi, že už to ďalej nepôjde.  V hlave sa mi vírilo Pongyho: Bojuj a choď si svoje.  Nakoniec som si povedal, že radšej pôjdem pomalšie a oddýchnem si na biku ako niekde stáť.  Našťastie som mal 30 zubové kolečko, ktoré to istilo.  Iba som sa tak motal na ceste, nohy nemali žiadnu silu.  Rýchlosť klesala na 8km/h a to som nemohol ani vidieť.  Myslel som, že pod 10 sa na biku ani nedá ísť.  Display som radšej prepol odjazdené km a odrátaval po 100m koľko je na vrchol.  Dres som rozopol úplne, pretože cesta viedla južnou stranou a stromy boli iba občas.  Čo nevycicala trasa, to bralo slnko.  Z myšlienok a vnúterného boja ma vytrhla občerstvovačka.  Bolo to ešte len 20km, myslel som, že je až na vrchole.  Konečne legálne zastanie a malý oddych.  Obsluha bola svižná, jazdcov pomenej.  Nalial som sa koly, doplnil vodu, niečo malé zjedol a šup do sedla.

Po krátkom oddychu to išlo prekvapivo dobre aj stúpanie sa zmiernilo.  Čakala ma séria serpentín, v ktorých sa aj autobusy lámu.  Po ľavej ostrej zákrute som hodil strojové tempo a rovnomerne stúpal nahor.  Zrazu ma začali chytať kŕče do stehien.  Takéto niečo som ešte nezažil, svaly odmietali pracovať.  Zopár krát som ešte potočil, ale nepovolilo a tak som chtiac - nechtiac musel zosadnúť.  Nalial som sa koly a hodil do seba gel, zapil vodou.  Chválabohu to povolilo a išlo sa mi opäť dobre v rámci možností.  Pomaly, ale aspoň bez kŕčov.  V tejto fáze som už rátal metre.  Po biede som sa dostal na nejakú, myslel som že neoficiálnu, občerstvovačku.  Bola malinká a mali iba pitie, zato kvalitné.  Obrátil som do seba dva redbully a dolial trochu vody, myslel som, že hore bude normálna občerstvovačka.  Odtiaľto som išiel už rovnomerne, zvykol som si na bolesť, obiehal iných jazdcov, čo som si myslel, že idem už tak pomaly, že pomalšie by som ani rovnováhu neudržal.  Po vytrpení najväčších stúpani za odmenu prišli tunely.  To bola doslova lahôdka.  Tieň a studený vlhký vzduch mal priam liečivé účinky na vytrápené telo.  Navyše sa zmiernilo aj stúpanie a cítil som sa, že konečne jazdím na biku a nie kolobežke.  Ako to už býva, vrchol nie a nie dosiahnuť.  Stále to už vyzeralo, že je za zákrutou.  Každý kopec má svoj vrchol a tak prišiel aj teraz.  Trvalo mi to skoro 2,5h s priemernou rýchlosťou 13km/h.  Čakal som horšie.  Veď som sa iba tak plazil.  Dokonca som predbehol asi 80 jazdcov.

Zjazd z Timmelsjochu som už poznal.  Najprv zopár ostrých zákrut a potom padák s veľkou rýchlosťou do dolinky.  Kľúčové bolo udržať rýchlosť, čo najvyššiu, aby som sa dostal, čo najvyššie do kopčeka k mýtnici.  Opäť sme utvorili grupetto, ja som však začal zaostávať, nohy z kopca vytuhli a už sa nechceli rozbehnúť.  Čo bolo však horšie, opäť prišli kŕče a musel som zastať.  Napil som sa, hodil gel a skúsil to znova.  Ostal som sám.  Po pauzičke nohy už vydržali.  V zjazde som už predbiehal.  Po padákoch som sa zahákol za iného jazdca.  Už som sa len vozil.  Striedať som nemal sily.  Pred Soldenom je ešte jeden mierny stupáčik, stále som sa držal jedného jazdca.  Predbehol som ho až na bezprostrednom klesaní do Soldenu a pozíciu som už nepustil.  Chudáka nechal som ho asi dosť vzadu, musel byť vyšťavený.  Na pásku som sa už nemal s kým pretekať.  Bol som sám, ale nesmierne šťastný, že som to dal.

Cieľový oblúk som prešiel v čase 9:11:13. Krásny čas, naozaj ma potešil. Dosiahol som 726. miesto celkovo a 410. v kategórii.  Priemerka 25,9.  Siahol som skutočne na dno svojich síl.  Boli to najťažšie preteky aké som išiel.  V cieli som podopĺňal tekutiny, napráskal som sa melónov a koláčov.  Medaily sme nedostali.  Finišerské tričká vydávali v športovom centre na prvom poschodí.  Bol to posledný test pretekárov, aby zvládli strmé schody, poniektorí aj s bikami, lebo sa ich báli ponechať bez dozoru.

Večer bola veľkolepá pasta párty so skutočne veľkým výberom jedál a nápojov.  Na pódiu prebiehali rôzne vystúpenia.  Najviac ma zaujali dvaja Švajčiari na akrobatických bicykloch, ktorí predvádzali úžasné kúsky.  Po 20:30 dotiahli na pódium 3 posledných pretekárov s veľkou slávou a urobili s nimi interview.  Na celkové vyhodnotenie som už nepočkal a vyšiel na čerstvý vzduch. Užíval som si dobré pocity z pretekov.