Grossglockner Bike Challenge 2015

Dá sa povedať, že týchto pretekov som sa zúčastnil iba vďaka svojej zábudlivosti, presnejšie kvôli tomu, že v pamäti mi ostali len tie pekné spomienky. Turisticky som totiž túto 17km trasu z horskej dedinky Heiligenblut k ľadovcu na vyhliadke cisára Franza Josefa išiel už v roku 2008 a po jej absolvovaní, alebo lepšie povedané odtrpení, som ihneď skonštatoval - nikdy viac!

Ale veď vtedy som určite nevládal len preto, lebo deň predtým som sa vyšťavil na maratóne v Lienzi, takže o 2 roky neskôr som sa už opäť štveral na tento kopec z opačnej strany na časovke Glocknerkönig. Déjà vu, po jej absolvovaní, alebo lepšie povedané odtrpení, som tiež okamžite skonštatoval, že dvakrát vybehnúť Grossglockner stačí na celý život - už nikdy viac! Ale veď ten rok bola nepríjemne daždivá jar a určite som nevládal len preto, lebo som nestihol dostatočne natrénovať. A tak keď mi teraz na jeseň prišiel mail o prvom ročníku tejto časovky, v tej sekunde som ju mal naplánovanú v kalendári :-) Na rakúske pomery sa išla netradične v sobotu, pretože v nedeľu sa konal horský beh a kto chcel, mohol si obidve disciplíny skombinovať a strihnúť duatlon. Z môjho pohľadu riadne sci-fi, ale našlo sa aj skoro 300 takýchto „šialencov“.

Štart bol približne kilometer od začiatku grossglocknerskej cesty a doma som premýšľal, že to asi nebude veľká zábava, keď nerozjazdený okamžite nabehnem do 12%-ného stúpania. Organizátor tento môj pesimizmus vyriešil veľmi elegantne a poriadne ostrý 400m dlhý kopec nám pripravil už v dedine, hneď za prvou zákrutou od štartu. Samozrejme sa vytvoril štupeľ, nejaký chlapík za mnou lamentoval, aby sa vpredu hýbali rýchlejšie, lebo sa neudrží na bicykli, ale pozitívne bolo, že naozaj som sa trochu rozhýbal a hlavne rozdýchal. Nasledoval kratučký zjazd a preslávená Grossglockner Hochalpenstrasse. Na mýtickej ceste, pokrytej asfaltom čiernym ako havranie vlasy, sa až po obzor črtajú siluety stoviek vyšportovaných cyklistov, energiou nabitým vzduchom sa šíri zamatový šepot reťazí, v pozadí spoza majestátnych kopcov nesmelo prebleskujú lúče vychádzajúceho slnka a jemne hladia odhodlané tváre bojujúcich atlétov, jednoducho romantika ako v študentkinom denníčku. Až sa mi rozbúchalo srdiečko a do očí sa mi tisli slzy :-) Jáááj vlastne nie, realita je trochu iná, v očiach mám akurát tak pot a srdce sa mi trepe kvôli tomu, že som si veľmi rýchlo spomenul, prečo som tu pred siedmymi rokmi potil krv. Prvé 4 kilometre boli naozaj tvrdé, dlhé rovné úseky s 10-12%-tami, pred mýtnicou sa stúpanie na chvíľu zmiernilo, ale potom až po siedmy kilometer pokračovalo v rovnakom zabijáckom duchu. A bolo aj dosť teplo, štartovalo sa síce už o 7.00 h. a v nadmorskej výške cez 1200m, ale bol to jeden z tých horúcich dní, keď aj tu vystúpila teplota nad 35 stupňov. Našťastie sme dlho išli v tieni a neskôr sme už boli tak vysoko, že slnko veľmi nevadilo.

Ťahal som si svoje tempíčko a po očku sledoval „froomeovskú“ kadenciu horákistov, ktorí si zrejme vyskladali trojšajby z ozubených koliesok z náramkových hodín a do kazety zas natlačili kolesá z orloja. Neposmievam sa, závidel som. Všimol som si aj žiletkárov, ktorí mali vzadu 30 alebo 32 zubov a iba som si smutne spomenul, ako som sa na jar niekoľkokrát trápil od Zajacov na Biely kríž, čo je v mojej hitparáde najhnusnejší bratislavský kopec, a ako som odfukujúc rozmýšľal, že by som si mal kúpiť tridsiatkovú kazetu. Pán pretekár nesťažuj sa, vtedy si si povedal, že dôchodcovské prevody si kúpiš až potom, keď začneš chodiť s turistami na Korziku, tak makaj! :-) Asi najviac ma zabila ženská na MTB, nechcem ju uraziť, ale ani náhodou nemala vrchársku postavu a dovolím si tvrdiť, že dokonca ani cyklistickú, no napriek tomu ma predbehla, stále sa držala asi 50-100m predo mnou a nevedel som ju dobehnúť. Nešiel som síce úplne na doraz, ale ani som sa neflákal a podarilo sa mi pred ňu dostať až v poslednom stúpaní, asi 1km pred cieľom. Čo už, nejaké to kilečko navyše vykompenzovala kvadricepsami ako od Arnolda :-) Takto dumajúc som sa pomaly prebíjal až na ten siedmy kilometer a tam na mňa čakalo príjemné prekvapenie - zjazd. Vôbec som si nepamätal, že by tu mal byť, o to viac potešil, najmä keď bol dlhý skoro 2km. Skončil na kruhovom objazde, doprava by sa išlo smerom na Hochtor a druhú stranu kopca, my sme pokračovali doľava a do cieľa ostávalo už len asi 8km.

Za kruháčom bolo stúpanie ešte chvíľu mierne, dokonca som mohol nechať veľkú pílu, potom sa zdvihlo, pri občerstvovačke znova kleslo a ďalšie cca. 3km sa pohybovalo okolo 10-12%. Napriek tomu bol tento úsek veľmi pekný, bol krásny slnečný deň, ďaleko vpredu bolo vidieť, ako sa cesta s cyklistami kľukatí po úbočí kopca a nad tým všetkým sa v diaľke vypínal zasnežený Grossglockner, obklopený okolitými vrchmi. K týmto prírodným krásam sa ako kultúrna vložka pridala tá necyklisticky tvarovaná babenka, ktorá sa v jednej z najprudších pasáží uvoľnene rehotala a nenútene diskutovala s jedným chlapíkom. Pripomenula mi tým Dolomity, keď ma v stúpaní na Sellu predbiehal nejaký Talian a kým ja som ledva dýchal, on si pri tom veselo kvákal do telefónu. Čo s takými ľuďmi, jedine dobehnúť a pomasírovať pumpičkou po krížoch :-) Aj táto ťažšia časť nakoniec skončila, prišli sme na parkovisko nejakého hotela, za zákrutou som na protiľahlom svahu zbadal polootvorený tunel, ktorý je už len kúsok od vrcholu a hneď som presne vedel, čo bude nasledovať. Krátky zjazd, nie veľmi dlhý tvrdý úsek s jednou serpentínou, potom vracačka doľava a už asi len 500m dlhé mierne stúpanie cez ten tunel až do cieľa. To už bude brnkačka, mal som ešte dosť síl, tak som trochu pritlačil a do cieľa som si ešte dokázal polepšiť o závratných 8 miest. Nie je to síce veľa, ale boli sme už rozťahaní a beriem pozitívne aspoň to, že som vôbec dokázal zrýchliť. Nestáva sa mi to často :-)

Som veľmi rád, že na svoju pamäť sa môžem na 100% spoľahnúť. Až na drobné, bezvýznamné detaily :-) Zjazd mal asi kilometer a za ním naozaj nasledovalo stúpanie s 11%-ným sklonom, pamäť ako lusk. Akurát že tých posledných 500m bolo v skutočnosti 1500m a neboli až také mierne, začali do 6-7%, ale už pred tunelom sa cesta zdvihla na 11% a takto vydržala nasledujúcich 800m. No záverečných 500m bolo naozaj po rovine, pamäť ako lusk :-) V cieli som dostal medailu, trochu som sa najedol, pofotil a spustil späť na kruháč. Do kompletnej zbierky mi na tomto kopci stále chýba vyšliapať odtiaľto na Hochtor, cez tunel na druhú stranu k Fuscher Törl a ešte krátky stupák na Edelweissspitze. A práve dnes by mohol byť deň D, keď to dám. Stojím kúsok za kruháčom, kukám pred seba na kolmú stenu, po ktorej sa už štverá zopár bikerov, to fakt tam chcem ísť? Odhodlanie zo mňa nenápadne vyprcháva, za mnou sa vyzliekajú traja horákisti a keď sa jeden z nich rozbehne do kopca, pýtam sa ho, koľko to je na vrchol. 13 kilometrov. Tak dovííííí, možno někdy příště :-) Hneď som sa otočil a pálil dole, deň D sa odkladá na neurčito. Mal by som sa držať zásady trikrát a dosť, ale možno sa tu teda ešte raz ukážem. Na MTB s prevodom 22/42 :-)

Na záver už len jedna pikoška, v roku 2011 sa na 15,5km úseku tejto časovky končila etapa Giro d´Italia a do jej cieľa prišli spoločne Jose Rujano a Alberto Contador. A tak organizátor vymyslel špeciál „Porovnaj sa s Albertom Contadorom“ a na tomto úseku nám zmeral čas. No a ja som v tejto súťaži skončil 14-ty, so stratou 33,9 sekundy na Alberta. Áno, naozaj sekundy a áno, tiež som ostal prekvapený, počítal som, že budem v prvej trojke :-) Teraz čakám každú chvíľu telefonát od Olega T., či im neprídem o rok helfnúť na Tour. Vyhrať žltý s bodkovaným a popri tom aj rozbiehať špurty Saganovi. Veď snáď nevie po nemecky aby zistil, že v tomto špeciáli vyhral ten, kto sa najviac priblížil k dvojnásobnému času AC :-)

Fotografie: https://picasaweb.google.com/111787289765839547364/GrossglocknerBikeChallenge2015
Ak sa video nezobrazuje, je na tomto linku: https://www.youtube.com/watch?v=tj0XJLPyS0c

Údaje z compu:

Odjazdená trasa: 17,19 km
Nastúpané: 1136 m
Čas (oficiálny): 1:27:39 h.
Priemerka: 11,67 km/h
Maximálka: 62,49 km/h
Poradie: 366 z 594 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 67 z 99