Prievidzský cyklomaratón 2016

Tohoročné vydanie sa nedá s minulým rokom porovnať.  Slnečné teplé počasie, viac účastníkov, cieľ pred letiskom, dlhšia trať.  Rovnaká zostala organizácia, občerstvenie a nervózny pelotón, poplatný začiatku sezóny. Pre mňa hlavný rozdiel bol v tom, že som preteky dokončil a to v zdraví.

Moja príprava bola poznačená zdravotnými výpadkami.  Na sústredenie do Chorvátska som nastupoval po dvojtýždňovom výpadku, takže prvé dni som sa trápil a cítil ako mám prázdne nohy. Po 400km som bol rozjazdený, ale unavený a tak som sa snažil vyjazdiť.  To bol začiatok apríla.  Potom som dobiehal rodinu a prácu.  Deň pred pretekmi som makal celý deň na záhrade.  Bicykel je jedna vec a atypické záhradné pohyby vec druhá.  Ráno ešte cítil svalovicu.

Do miesta konania som prišiel na čas, ale tak akurát bez rezervy.  Našťastie sa nič mimoriadne nestalo a stihol som sa riadne nachystať a pripraviť.  Iba mazadlo na reťaz som zabudol.  Nemali nič mastné ani kamaráti.  Nuž bude reťaz musieť vydržať aj polomastná.  Aspoň nebudem mať na nohe prevodník.

Na štarte som sa zohrieval na slniečku a konverzoval s Danom.  Oficiálne sme odštartovali bez časomiery, na čas.  V miernom klesaní sme išli tentokrát celkom pokojne a bezpečne.  Ostražitosť pripomínal smrad zhorených špalíkov na karbóne.  Prológ mestom som ešte zvládal v pohode, aj keď som si musel občas nastúpiť, aby som sa udržal v balíku pri zmenách smeru jazdy.

Neviem presne kedy bol oficiálny štart, predpokladám, že za mestom, pretože prvá skúška nastala na krátkom briežku práve tam.  Ustál som to, aj následne naháňanie v protivetre.  Jazdil som kdesi vzadu, nechcel som sa tlačiť dopredu, bol to veľký balík a nebol na to priestor, ak som nechcel jazdiť v protismere.  Išlo sa mi dobre, až prišli Oslany a za nimi hnusná rovná veterná cesta so širokým, ale štrkovými krajnicami.  Tŕpol som ako sa zložíme, keď tam občas niekoho vytlačili.  Začal sa jazdiť terezín.  Fúkalo silno zľavo-predne.  Aj keď som šlapal s rezervou, zrazu ma vypínalo. Balík sa zmenil na dlhý zástup a mne sa vietor opieral do vysokých karbo ráfikov.  Dával som plné bomby, ale pomaly som sa strácal.  Ešte ma predbehlo zopár borcov, aby docvakli pelotón.  Mne zostali iba oči pre plač.  Bol to iba 30.km.  V okamihu sa mi vybavilo 100km, ktoré pôjdem sám.  Našťastie ma docvakli 4 odpadlíci a začali sme stíhacie preteky.  V mini balíku som si trochu oddýchol a nabral nové sily.  Trochu nám pomohol aj mechaničák, za ktorý sme sa zavesili.  Podarilo sa nám ísť cez Partizánske aj 50km/h a na kruháči sme balík docvakli.  No teda stále boli kúsok predo mnou a nesmel som poľaviť.  Tesne som sa vyhol čiernej mačke na ceste.

V balíku už bola pohodová jazda, ak nerátam 2 pády predo mnou.  Oba som ustál.  Nerozumiem ako tí ľudia jazdia.  Rovná cesta a spadnú.  Zrejme neskúsenosť a nepozornosť.  Prvé preteky sú také.  Tento rok už boli cesty upravené a nemuseli sme testovať pevnosť rámov a odolnosť kolies.  Po odbočke do Ludaníc sa jazdilo celkom rýchlo, ale jazditeľne.  Napriek tomu, že som bol vzadu darilo sa mi aj skrývať proti vetru.  Urobil som však chybu.  Nepresunul som sa dostatočne dopredu.  Vedel som, že po odbočke v Ludaniciach budú bomby, no nechal som sa nejak učičíkať.  Nastúpil som, aj keď sa mi nezdalo, že by všetci nejak zvlášť makali, ale z ničoho nič mi balík unikal a spravila sa veľká diera.  Bolo to vetre, išiel som vyše 50km/h, viac to nešlo a nemohol som ich docvaknúť.  Pár metrov mi chýbalo.  Chris ma prešpurtoval povzbudzujúc.  Ešte som videl ako niekto v balíku vyletel do vzduchu a spadol do priekopy.

Potom sa mi už len vzďaľovali a mohol som makať sám.  Mal som iba 60km za sebou.  Točil som koľko to išlo okolo 42 na tacháči.  Pulz 147.  Potreboval som parťáka na striedanie.  Inak som vedel, že to nedám.  Obzeral som sa, za mnou nikto.  Neskôr som dohnal staršieho jazdca, ten sa na mňa nechytal.  Hovoril, že bude rád, keď dôjde.  Pred kruháčom na Topoľčany som dostihol dievčinu.  Ponúkal som jej potiahnutie, ale nechcela.  Ktovie ako to pochopila.  Nuž som ťahal sám.  Časom klesla rýchlosť aj na 35. Na rovinách niekedy fúkal hnusný vietor a držal.  Hlavne som bojoval s hlavou a musel sa motivovať, aby som makal sám.  Nikde nikoho som nevidel.  Pred Oslanmi som konečne zbadal dvoch jazdcov.  Som sa hecol, aby som ich docvakol, ale boli to iba turisti.

Po odbočke do kopcov na Ľubietku mi už dochádzalo.  Napchal som do seba jediný gel a dobre zapil.  To už boli posledné zásoby.  Veľká fľaša iontáku a malá vody boli preč.  Dostal som sa do krízy.  Docvakla ma partička 4 jazdcov.  Nešli závratné tempo, ale mal som problém sa držať.  Silou vôle sa mi to darilo.  Nohy boli už na šrot.  Polka s číslom 50 sa mi snažila niečo povedať, ale nič som nerozumel, tak to nechala radšej tak.  Objavil sa tam mechaničák, vypýtala si vodu.  Zrejme bola na tom podobne ako ja.  V balíčku som pookrial.  Na Rudicu som už bol ako tak oddýchnutý.  Do kopca som ušiel aj s mladým chalanom.  Na kopci som nalial do seba pohárik vody.

Chlapca som dostihol na vrchole.  Na moje prekvapenie nechal ma ťahať dolu kopcom.  Aspoň som si pozriel kopec, kde som si pred rokom ustlal.  Bol skutočne strmý a opäť som dosiahol rýchlosť cez 70km/h.  Dolu sme už spolupracovali.  Potom sa pred nás zaradil mechaničák a ťahal nás.  Podpora chlapcovi.  Aj keď to bolo pre mňa trochu zbytočné v miernom zjazde.  Po odbočke na Nováky som ťahal sám, chlapec sa za mnou vliekol.  Opäť nás chvíľu potiahol mechaničák.

Zase som ťahal ja, až kým nás nedocvakla skupinka 3 a ťahali sme spolu s mechaničákom.  Asi som nemal optimálnu polohu, alebo som bol už na dne.  Ledva som za nimi točil.  Po odbočke na Koš mi definitívne ušli.  Išiel som iba s chlapíkom č.139, ktorý sa vyválal za Ludanicami.  Fakt som už mlel z posledného.  Nohy neposlúchali.  Voda žiadna.  Bol som rád, že nechytám kŕče a aspoň niekto je so mnou.  V Opatovciach sa to už úplne zhoršilo predbehli ma 2 iní jazdci a aj môj parťák sa stratil. Do kopčekov som ledva vyšiel.  Netušil som koľko je do cieľa, podľa tacháča to malo byť ešte 5km, ale našťastie v zjazde z Opatoviec bola pri ceste cedulka s jednotkou.  Za kruháčom 300m a cieľ nikde.  Pochopil som až keď som prešiel čiaru za mostom, že som v cieli.  Úplne vyfľusnutý, žiadna voda.  Moja časomiera ukazoval 3:30 a 126km najazdených na tacháči.

Pomaly som sa vybral do štartu.  Po ceste som sa zastavil na kolu a zmzlinu.  V centrále pretekov som nalial do seba kofolu a malé pivo.  Iba zasyčali.  Zaklincoval som to kapustnicou.  Dozvedel som sa, že Chris sa tiež odcvakol z pelotónu kúsok predo mnou.  Nuž neboli to optimálne preteky.  Minulý rok som ťahal pelotón za Ludanicami a v pohode som jazdil v hlavnom balíku až do pádu.  Vytrápil som sa neskutočne, mal som stratu 25min na víťaza. Skončil som 3. od konca v mojej vekovej skupine. Vzhľadom na to, že Chris mal najazdené aspoň 3 krát toľko ako ja a došiel 6,5min predo mnou, som spokojný s výkonom.  Škoda, že sa takto jazdí na Slovensku.  Ak sa odpojíš z balíka jazdíš sám.  Neexistujú rôzne výkonnostné balíky.