Moja bežecká premi/derni - éra
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Beh
Keby som to neprežil, sám by som tejto reportke neuveril, ale je to naozaj tak. Zúčastnil som sa bežeckých pretekov! S prižmúrením obidvoch očí sa zvyknem označovať za cyklistu a v reportkách vám tu do hláv pravidelne „tlačím kaleráby“, ale tvrdiť že som bežec, to by som sa ani vo sne neodvážil.
Nikdy som k tomuto športu nemal vzťah a beh na čas som naposledy absolvoval asi na základnej škole. Ale zrejme som dosť veľký optimista, lebo 2 dni pred Silvestrom som si povedal, že napriek tomuto handicapu za 3 mesiace natrénujem na bratislavský polmaratón. No dobreeee, chvíľku počkám, kým sa ozajstní bežci dorehocú a zatiaľ vysvetlím cyklistom, že polmaratón je 21km. Na bicykli to nevyzerá nejak strašne, že? Samozrejme, nemal som v pláne seriózny beh na výsledok, až taký blázon nie som. Chcel som to len prežiť, tak ako v poslednom období aj všetky cyklo akcie :-) Plán bol jednoduchý, do konca januára natrénovať 5km, do konca februára 10km, v marci doladiť formu a čo najviac sa dostať za desinu. A na pretekoch bez ujmy dobehnúť aspoň za polovicu trasy, zvyšok bárs aj krokom. Podľa možnosti vlastnými silami a nie v tuhej polohe v sanitke :-) Vy čo ste v tejto športovej disciplíne a prípadne aj v angličtine rovnako znalí ako ja a vidíte túto prvú fotku, určite už strieľate šampanským a nadšene kričíte „Boha, veď on nakoniec vyhral maratón!“ :-) No, nie tak celkom :-)
V spomenutý decembrový deň som si doobeda na webe prečítal zopár článkov, čo to je vlastne ten beh, na google maps som si pripravil kilometrový a dvojkilometrový okruh, počkal som do tmy, aby sa mi deti na sídlisku nesmiali, natiahol na seba cyklo-turisticko-bežkárske veci, nejaké staré tenisky a išiel na to. Vedel som, že to na prvýkrát nesmiem prepáliť, ale veď si len zľahúčka odbehnem kilometrík a ak sa budem cítiť dobre, tak pridám aj druhý :-) Môj optimizmus ďaleko predbehol kondíciu, čo som zistil už asi po 400m, keď mi išli odpadnúť nohy a neúspešne som sa snažil vypľuť pľúca. Ďalších 100m som musel ísť krokom, potom 200m beh, zase 100m krokom a 200m beh domov. Mal som dosť, ale stanovený cieľ bol jasný, a tak o 2 dni som vybehol znova, a znova, a znova. A na piatom tréningu som už dokázal odbehnúť celý kilometer a na šiestom dva. A zrazu sa stalo nečakané, začalo ma to baviť. Ihneď po Troch kráľoch som vyštartoval do obchodu a kúpil si bežecké tenisky. Večer som ich musel ísť okamžite vyskúšať a hovorím si, keď si už taký športovec, predsa nepôjdeš výťahom. Zbehol som tých 6 poschodí peši a hneď pod bránou ma zabolelo pod ľavým kolenom a o pár krokov ďalej o trochu menej aj pod pravým. Hmm, asi som zle došľapol, to rozbehám. Nerozbehal som. Nasledujúcich 5 dní som strávil s kolenami v ľade a keď bolesť prešla, išiel som to znova vyskúšať, ale bolo to ešte horšie. S týmto som nerátal, sen o polmaratóne sa začal pomaly rozplývať. Bol som si istý, že svaly by som vedel na takú záťaž pripraviť, ale teraz ma boleli šľachy alebo úpony, s tým som si nevedel rady. Na druhý deň som si kúpil poriadnu ortézu na koleno, dával si dlhšie pauzy, ľadoval, mazal, miesto asfaltu som začal behať po škvárovej dráhe vedľa školy a do konca januára som zvládol 4km.
Bicykel som mal na trenažéri, tak som si pred každým behom dával ľahkých 20-30 minút na zahriatie a po dobehnutí 10 minút na rozhýbanie, ale veľmi to nepomáhalo, stále ma niečo bolelo. Keď nie ľavé koleno, tak pravé, keď nie z vnútornej strany, tak z vonkajšej, tá bolesť si zo mňa normálne robila prdel. Napriek tomu som postupne zvládol 5, 6 aj 8km a presne posledného februára som sa rozbehol na prvú desiatku. Bola to trochu tragikomédia, štýl behu som odkukal od keňských bežcov a s pribúdajúcou vzdialenosťou ho menil z ľahkonohej hopsajúcej gazely až na smrteľne zraneného byvola, ktorý za sebou ťahá krokodíla zakusnutého pod ľavým kolenom :-) Ale podarilo sa, desina padla. Tento môj krokodíl - bolesť šľachy na ľavej nohe, ktorá sa ťahala zvrchu stehna až pod koleno - sa väčšinou zakusol na druhom - treťom km a na rozdiel od ostatných zverov som sa ho už nikdy nezbavil. Doma som ledva prešiel do kúpeľne, ale o 5 dní som znova odbehol 10km a už to bolo lepšie, v podstate som ani nemal chuť plakať :-) A tak som zmenil plány, polmaratón ruším a deň pred ním skúsim odbehnúť 10-kilometrový beh. Pozrel som si jeho mapku, na cca. 6-tom km mala byť občerstvovačka, tak som si dal ešte 3 tréningy od 6 do 8km, aby som dokázal dobehnúť aspoň k nej. Tam sa napijem, najem, poležím si, oddýchnem a zvyšné 4km už nejak prejdem :-) Desať dní pred štartom som ešte raz skúsil 10km a keď zaútočil krokodíl, dostal som fajn nápad – mal by som zrýchliť. Síce mu neutečiem, ale aspoň budem kratšie trpieť :-) Zároveň som pri odraze nechával ľavú nohu „visieť“ za sebou a naťahoval tým šľachu pod kolenom, čo mi pomohlo, bolesť nezmizla, ale ani sa nezväčšovala. Akurát to trochu kazilo umelecký dojem z môjho vybrúseného štýlu :-) Desinu som zvládol v pohode a dokonca prvýkrát kúsok pod hodinu, čo je v mojich kruhoch perfektný čas. Päť dní pred štartom som dal ešte posledných 5km a zaokrúhlil „bežecký tacháč“ na 110km. Bol som ready, pripravený rozbiť akúkoľvek konkurenciu. Alebo aspoň seba :-)
Deň pretekov bol trochu zvláštny, prvýkrát som mal bežať za svetla a celú trasu po asfalte. Ale bol som kľudný, nemal som veľké ambície – prísť do cieľa, skúsiť to pod hodinu a nebyť posledný v kategórii. Na štarte nás bolo skoro 700, takže slušná tlačenica a rozbehli sme sa dosť pomaly, ale celkom mi to vyhovovalo. Onedlho sme vybehli na most Apollo, čo bol prvý „vážny stupák“ a ja som nemal žiadne ľahšie prevody, iba tie 2 štandardné „fixies“ nohy :-) Na moste bol nával ako v Tescu pred sviatkami, tak som sa zaradil za dvoch starších pánov, ktorých taktický rozhovor som si náhodou vypočul pred štartom. Jeden hovoril, že začne trochu rýchlejšie, neskôr spomalí a keď nebude vládať, zaštrikuje ako Indián s zakotví pri krajnici. V duchu som si hovoril, vy dvaja ste moja krvná skupina, akurát som netušil, že „štrikujúci Indián“ príde hneď po zbehnutí z mosta. Druhý chlapík iba zakričal „Môžem ísť?“, zakmital nôžkami a zmizol :-) Zavadzalo mi tam zopár ľudí a kým som sa cez nich dostal, už ho nebolo a ešte mi aj ostala niekoľkometrová medzera k „balíku“. Žiadne stresy, okamžite sa vo mne zobudil mnohými maratónmi ostrieľaný cyklista a zavelil – dotiahni balík a nájdi si ťahúňa. Rýchlo som preskenoval najbližšie okolie a onedlho už visel v háku za čiernym copom zakončeným sympatickými modrými šortkami, ktoré nerobili hanbu svojmu menu šírkou ani dĺžkou :-) Šortky bežali s chalanom a obidvaja mali správne tempo, takže som so spokojným úsmevom uvisel až kúsok za tretí kilometer, kde sa mi pod koleno zľahúčka zakusol kamarát krokodíl a podvedome som trochu spomalil. Pomaličky sa mi vzďaľovali, ale stále som ich mal na radare. Našťastie bežalo veľa ďalších žien, takže som si priebežne dával „šortkové prémie“ a takto som dobehol až k mostu Lafranconi :-) Polka trasy bola za mnou a akurát som obiehal jednu babu, keď jej smartfón pripevnený na ramene zahlásil „fájf forty tú“. No fajn, ja musím mať podobný čas, myslím že na cyklistu to je celkom dobré. Žiletkári čo nerozumiete tejto terminológii nás bežcov – hovorím o čase 5:42 na kilometer. Len pre zaujímavosť, víťaz bežal 3:22/km. Šortky ktoré utekali pred ním museli byť fakt špicové :-))
Výbeh na most bol ďalší „stupák“, balík sa rozdelil a za mnou ostala diera. Kúsok predo mnou bežal chalan, ktorý mal na tričku nápis „zamakaj.sk“, tak som poslúchol a na konci mosta boli moje šortky znova na dosah ruky. Keby som mal 5-10 metrovú ruku. Po zbehnutí z mosta čakala za rohom občerstvovačka a aj keď som si išiel oči vyočiť, nikde som nevidel keksíky, koláče, banány, obložené žemle, ionťáky ... nič len fľaše s vodou. Hm, potom sa nečudujem, že vedľa naozajstných bežcov vyzerám aj ja ako obézny tučko :-) Schmatol som teda fľašu vody a snažil sa počas behu napiť bez toho, aby som sa zadusil. Poviem vám, nie je to také jednoduché. Onedlho som prebehol okolo modrej tabule s číslom 7 a zároveň som predbehol toho staršieho pána. No jo, mladosť pochabosť, treba si vedieť rozložiť sily :-) Na tejto strane Dunaja som si nepamätal kilometre, tak som sa okrem šortiek sústredil aj do diaľky a vyzeral ďalšiu modrú tabuľu s číslom 8. Niečo som zbadal, ale nakoniec to bola len dopravná značka. Trochu ma to znechutilo a keď som konečne prebehol okolo osmičky, dostal som menšiu mentálnu krízu. Nohy išli, kardio fungovalo, aj krokodíl veľmi nekúsal, ale zrazu sa mi nič nechcelo, prestalo ma to baviť, totálna depka. Našťastie naokolo povzbudzovalo dosť ľudí a stále som obiehal alebo bol obiehaný ďalšími bežcami, tak som sa vzchopil a po čase zbadal vytúžené číslo 9. Ultimo chilometro. Neviem či som zrýchlil, ale asi 700m pred cieľom som dobehol šortky aj s kamarátom. Chvíľku som bežal za nimi a potom sa vo mne ozvalo svedomie, cyklistická etika. Skoro 8km som viac-menej v háku za peknou prdelkou, mal by som jej dať rovnakú šancu, aby sa tiež pokochala a mala príjemný zážitok. Veď všetci dobre vieme, že my cyklisti máme vytrénované karbónové zadky a oceľových ftá..., to predsa stojí za pohľad :-)) Na konci promenády som ich predbehol a asi 600m pred cieľom som začal šprintovať. Síce nie rýchlosťou 100 metrov za 10 sekúnd, ale makal som, ako to najviac išlo. Vybehol som k hlavnej ceste, obtočil sa okolo Umelky a od toho momentu som už nič nevnímal, iba cieľovú bránu v diaľke. Keď som na nej uvidel svietiaci čas, spokojne som prebehol cez čiaru. Prvé dva ciele som si splnil a ako som neskôr zistil vo výsledkoch, s rezervou aj ten tretí.
Tak, toto boli moje prvé a zároveň posledné bežecké preteky. S výsledkom som spokojný, z nuly som za pomerne krátku dobu natrénoval 10km a keby ma nekúsal ten krokodíl, asi by som bez veľkého trápenia dokázal ešte pár kilometrov pridať. Samozrejme v tomto mojom bufeťáckom tempe, ktoré je od pretekárskeho dosť ďaleko. Na druhej strane, povedzme si pravdu do očí, za víťazom som v čistom čase zaostal 23:30 min., čo mi po dôkladnej analýze diferenciálnymi rovnicami a integrálmi vypľulo stratu 14 stotín sekundy na metri. Veď to už je ako vo formuli 1, tu ide len o aerodynamiku. Keby mi iba o trošičku menej odstávali uši, tak sa bijem o víťazstvo :-)) V budúcnosti si to už žiaľ neoverím, mám rád svoje kolená a odrádza ma šport, ktorý ma motivuje k návšteve ortopéda :-) Ale priznám sa, hlavný dôvod je iný. Minulý rok som išiel na bicykli po Bajkalskej, na semafore bola červená, tak som len pomaly dobiehal na voľnobeh a zrazu vedľa seba počujem povzbudzujúce výkriky „hu hu hu hu“ a „Sagááááň, Sagááááň!“. Pribrzdilo pri mne auto a cez okienko na mňa kričali dve nádherné baby, asi supermodelky :-) Viete si predstaviť, že by som po Bajkalskej utekal? Maximálne by pribrzdila stará MB-čka a dve dôchodkyne by zrevali „Zátopééék, Zátopééék!“ :-)) To nie, díky, navždy ostávam verný žiletke :-)
Oficiálne údaje:
Odbehnutá trasa: 10 km
Čas: 0:57:49 h. (čistý čas 0:57:15 h.)
Poradie: 344 zo 662 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 55 z 82