Môj prvý maratónsky beh (za 3:38:13)

Beh ako taký som doposiaľ považoval za doplnkový šport k cyklistike, aby som cez zimu príliš nepribral a udržoval sa v akej tej kondícii. Netvrdím, že mi takto vnímaný beh nespôsoboval radosť, to nie, ale tento rok je to akosi inak. Vážnejšie inklinovať k tomuto športu som začal v auguste. Dni už neboli najdlhšie, a keď som sa vracal niekedy z práce o 18tej, 19tej, nejako sa mi nepozdávalo sadnúť na bicykel. Potrebu vyvetrať hlavu po náročnom dni som však pociťoval, tak som obul tenisky a hor sa do lesa nad Dlhými dielmi. Behával som rekreačným tempom vzdialenosť tak 10 – 12 km, čo mi kondícia z bicyklovania v pohode umožňovala, neskôr som skúšal aj „svoje stredne dlhé trate zo zimnej sezóny“: Karlova ves, Devín, Devínska kobyla, Karlová ves (po červenej)  - 16 km. Zapáčilo sa mi to.  Beh po lese je balzam na vyčerpanú psychiku.Prišla letná dovolenka v septembri bez bicykla. 12 dní bez tréningu. Nevadilo mi to. Naopak, tešil som sa, že budem môcť rozvíjať „svoje“ ďalšie dva športy: beh a plávanie. Veď na bicykli som mal nakrútených od februára takmer 9000 km.

Na Kréte som behával 2 krát denne, ak sme nešli na výlet. Ráno nalačno pred raňajkami 13 – 16 km, večer ešte 10 km pred večerou. V tomto čase som si kúpil svoj vôbec prvý sport tester - Garmin Forerunner 405. Sú to v podstate hodinky s GPS modulom a podporou tréningových programov – ideálne pre moje športy: cyklistiku a beh. Vďaka GPS prístroj vie merať prejdenú vzdialenosť. Na dovolenke som za 10 dní odbehol takmer 190 km.Začal som uvažovať o maratóne. Zo skúseností zo svojich predchádzajúcich 2 pokusov som bol v určení termínu opatrný, plánoval som Tatrabanka maratón na jar roku 2009. Dokonca som začal čítať knihu o behu a maratóne, aby som nič nepodcenil. Tak som sa dozvedel, že na odbehnutie maratónskej trate je ideálne v tréningu nabehať 2 000 km, aby si telo zvyklo na tento druh pohybu dokonale, ako po stránke kardio systému, tak aj z pohľadu pohybového aparátu. Beh nie je cyklistika. To som pochopil hneď na začiatku. Nohy trpia omnoho viac. Preto je dôležité trénovať postupne a vycibriť si štýl behu, tak, aby nespôsoboval bežcovi po určitom čase bolesť. Pri behu trpia bedrové kĺby, kolená, chodidlá. Z mojich osobných skúseností zatiaľ môžem potvrdiť príslovie „človek si zvykne aj na šibenicu“. Treba počúvať odozvy svojho tela. Za seba môžem povedať, že som to úplne nedodržoval, ignoroval som bolesť typu: svalovica, otlaky a pľuzgiere na prstoch. Tieto som praskol a prelepil leukoplastom a bežal aj ďalší deň. Časom koža na chodidlách spevnela a problémy tohto typu zmlizli úplne.Niekedy sa ozve ešte nie úplne prispôsobený kĺb. Keď pocítim napr. koleno, je potrebné zvoľnil tak, aby tento pocit zmizol. V mojom prípade zatiaľ vždy zmizol. Telo si zvyká, šľachy sa spevňujú a tieto pocity postupne opadajú. Takisto pociťujem zlepšenie v štýle behu. Človek sa naučí behať tak, aby minimalizoval nárazy akosi automaticky. Aspoň u mňa to tak je a beh si užívam natoľko, že „sa započúvam“ ako to funguje. Tá symbióza všetkých svalových partii, ako noha zaberie, keď sa päta dotkne zeme, ako sa prenesie váha tela až na špičku a vtedy zaberie lýtkový sval. Momentálne som v štádiu, kedy odbehnem 20 km bez akýchkoľvek nežiaducich odoziev a moje tréningové výbehy sa približujú k tomuto počtu kilometrov. Trvá mi to asi toľko, ako 50 km tréning na bicykli počas pracovných dní:  1 hod, 40 min, čo je čas športovania, ktorý mi vyhovuje. Tréningy mám rôznorodé, roviny, kopce, meriam si čas, niekedy sa snažím prekonať predchádzajúci bez pomocou virtuálneho partnera. Uvidíme ako dlho mi táto eufória vydrží.Prešiel ďalší týždeň a po ňom ďalší. Napokon som zistil, možno aj kvôli nepriaznivému počasiu, že v septembri sa cyklistika stala doplnkovým športom k behu. Skutočne, po práci som behával, nebicykloval. Pokiaľ bolo pekné počasie bicykloval som cez víkend. Do môjho maratónskeho behu som mal odbehnutých asi 450 km po cca. mesačnom tréningu. Stačí to ? rozmýšľal som. Veď podľa knihy by som mal absolvovať 2000 km tréning. Na druhej strane som mal za sebou 9400 km na bicykli. Povedal som si, že to vyskúšam 4.10 v sobotu ráno.

Vstal som a bolo zamračené – ideálne počasie, nebude teplo. Teplota cca 10 stupňov, nepamätám si presne. Rozcvičil som sa viac ako inokedy, poutieral som dlážku proprietárnym strečingom J inšpirovaným náučnou literatúrou. Pripravil som si poživeň: do cyklistických fliaš som nalial: 6 dl čistej minerálky, 6 dl pomarančového džúsu zriedeného s bublinkovou minerálkou, 4 cereálne tyčinky a balíček hroznového cukru. Všetko som to nabalil do bežeckej ladviny. Obliekol som sa a vyšiel von, kde celkom slušne pršalo. Namieril som smerom na Patrónku okolo Fakulty informatiky. Po prvom kilometri som pochopil, že bežať nabalený nie je to isté ako bez záťaže. Ladvinka núti držať kratší bežecký krok a skľudniť beh. Začal som pochybovať o absolvovaní celej plánovanej trasy. Trať bola aj tak dizajnovaná. Mohol som spraviť 18, 25, 35 km kolečko alebo maratón. Napokon som si zvykol. Na 4-tom kilometri kontrolujem medzičas – 23 minút, dosť pomalé, budem rád, keď to stihnem pod 4 hodiny. Pokračujem cez Červený most smerom na Železnú studničku. Asi na 7-mom kilometri odbáčam doľava asfaltovou cyklo cestou smerom do Lamača. Profil trate mierne stúpa. Asi na 10-tom km opäť zmena smeru vľavo, do Lamača sú to ďalšie 3 km, v týchto miestach sa občerstvujem pomarančovým džúsom a cereálnou tyčinkou, veľmi mi nechutí. Stále výdatne prší, pri behu z kopca ma začína pichať v boku, ladvinka ma škrtí, dokonca musím pár krokov odkráčať. Smerom do Dúbravky sa to zlepšuje. Začína mi však vadiť dážď a vietor do tváre. Opúšťam Dúbravku a smerujem do Devínskej novej vsi. 21 km a opäť sa občerstvujem, beží sa mi čoraz lepšie. Dokonca prestáva pršať. Z Devínskej na Devín sa mi beží veľmi dobre, dokonca zrýchľujem pod 5 min na km a od tohto úseku už nespomaľujem. Prestáva pršať, bežím okolo sútoku Dunaja a Moravy, na 32 km sa snažím občersviť, tretia cerálna tyčinka už nejde dolu krkom, zjem len polovicu a energiu dopĺňam ešte hroznovým cukrom, zapíjam čistou minerálkou. Pozerám na medzičas, 10 km do konca a čas niečo okolo 2:50 hod. Toto by sa dalo zabehnúť pod 3:40 hod a tak sa snažím držať tempo pod 5 min na km. Darí sa mi to. Dorážam do Karlovej vsi a pri Riviére ma ani nenapadne zamieriť domov, hoci to mám 1 km. Aby som prekonal maratónsku vzdialenosť potrebujem bežať ešte 3.5 km, potom sa otočiť a vrátiť do Karlovej vsi. Otáčam sa pri Starom moste a bežím späť, už ani nepijem, idem na čas. Tempo neprepaľujem ale nešetrím sa. Na Svrčej ulici zastavujem stopky na čase 3:38:13.

Tento svoj výkon považujem za svoj prvý zabehnutý maratónsky beh a cítim sa veľmi šťastne, zasa som prekonal seba. Kto vie aký čas dosiahnem v marci, na svojom prvom súťažnom maratónskom behu. Dúfam, že sa mi podarí ho zúčastniť dobre pripravený.