Beskyd Tour 2019

Toto boli moje úplné prvé preteky v Čechách a ešte pred štartom začali celkom zábavne. Nechcelo sa mi skoro ráno vstávať a cestovať, preto som do Bílej v Beskydoch prišiel už o deň skôr, na registrácii som bol medzi prvými a keďže štartovné čísla dávali podľa toho, kto kedy prišiel, vyfasoval som 13-ku. S usporiadateľkou sme sa zasmiali, že by som si ju mal nahodiť „na profíka“ dole hlavou, ale nikdy som ju nepovažoval za nešťastné číslo, tak v rámci boja proti diskriminácii nakoniec ostala na nohách. Dostal som ešte čip a vstúpil do neľútostného boja životných skúseností proti mládežníckej tvrdohlavosti. Pri vedľajšom stole mi mladá baba podala igelitku, do ktorej po kratučkom vyhodnotení mojej exkluzívnej postavy vhodila účastnícky dres. Hmm, nepamätal som si, či som pri online registrácii uvádzal aj veľkosť, tak som naňho mrkol a čo nevidím - veľkosť S. Chacha, slečna je veľká srandistka, takéto nosia 30-kilové dievčatá pod meter päťdesiat :-) Požiadal som ju, nech mi dá na odskúšanie L-ko, nieee, henten mi bude dobrý. Zhodil som tričko, na čo ďalšia z usporiadateliek radostne zvýskla, že presne toto chceli, aby sa im tu chlapi vyzliekali. No neviem či zrovna ja, ale dobre :-) Narval som do S-ka pravú ruku, ale keď som poza chrbát skúsil aj ľavú, švíky hlasno zapraskali. Prosím ťa, daj mi L-ko, lebo ho roztrhám. Dala mi M-ko. Ruky som doňho natlačil, ale nezapol som ho cez brucho. Prosím ťa, daj mi L-ko. Dala. Tento som zapol aj cez brucho, ale až niekde pod rebrami, takže bránica sa mi vytlačila k mandliam a keby som si do odkrytého pupku nastrelil pírsing, môžem chodiť na diskošky baliť bohaté paničky :-) Chlapi určite to poznáte, keď ženy pretáčajú očami, že čo to ten môj zas vymýšľa. Keď som ju požiadal o XL-ko, normálne som aj počul, ako sa jej bielka šúchajú zvnútra o lebku :-) Veď to L-ko mi je dobré, dokonca na mne plandá. Moja, možno mi tam fakt niečo plandá, ale dres to určite nebude :-) Nakoniec som si to XL-ko vybojoval a keď som ho spokojne vkladal do igelitky, chalan asi mojej výšky, ale trochu mohutnejší, si tiež vypýtal dres na odskúšanie. A od vedľajšieho stola sa ozvalo „M-ko mu bude dobré“ :-)

Odštartoval som asi v strede štartovného poľa a prvé kilometre ma všetci ofukovali zľava aj sprava, ako keby ani nemali pred sebou 120 alebo 160km. Nenechal som sa strhnúť davom, nohy nerozjazdené, pľúca nerozdýchané, o trase som veľa nevedel a ani profil na webe neposkytol detailnejšie informácie, ale tých 8 kopcov tam bolo a určite nejakým zázrakom nezmiznú. A čítal som aj videl zopár videí, že niektoré z nich sú dosť divoké, 10% je normálka a má tu byť aj 500m úsek s maximom 22%, netreba sa hneď na začiatku blázniť. Ale prvé stúpanie na Bílý kříž bolo fajn, celý čas v lese na kvalitnom asfalte, akurát v zjazde bolo v strede veľa kamienkov, tak som si dával bacha, aby ma do nich nevynieslo. Ďalší kopec sa volal Konečná a pre zmenu sa išiel na širokej ceste, tiež nebol veľmi ťažký a hlavne mal parádny zjazd až do Turzovky na Slovensku. Ale poznáte to, skoro v každom balíku je nejaký premotivovaný jedinec, ktorý si dal ráno asi priveľa kávy s proteínovými tyčinkami, zjaví sa odniekiaľ z neznáma, vyšprintuje a rýchle tempo musí ešte viac zrýchliť, až začne byť nepríjemné. Jasne, nikoho do toho tempa nenúti, ale tak zase každý sa chce udržať v balíku čo najdlhšie. Aj tu bol takýto týpek a prihnal sa pred koncom klesania, tam sa zrýchlenie ešte dalo vydržať, ale keď sme sa dostali na rovinu a postupne začali mierne stúpať, v jednom okamihu som si musel vystúpiť. Ako som si všimol, asi som nebol jediný lekvár, lebo neskôr sa to aj na špici trochu potrhalo. Našťastie bolo za mnou dosť ľudí, za ktorými som znova zapadol do háku a odviezol sa až po odbočku do tretieho kopca - Kelčovské sedlo.

Tu som trochu doplatil na neznalosť trasy, v tomto kopci by mal byť ten 22%-ný úsek a myslel som si, že začneme hneď prudšie stúpať, preto som zvoľnil a balík mi utiekol. Nakoniec to bol ešte pár kilometrov plazáčik a zboku dosť fúkalo, aj som si vynadal, že som sa s nimi neudržal. Stále som ich videl možno 200m pred sebou a chvíľu som rozmýšľal, že to skúsim doskočiť, ale vôbec sa nevzďaľovali a s rastúcim sklonom som sa skôr približoval, tak som to nechal tak, počkám si na tú stenu. A keď prišla, niektorí do nej naozaj narazili, dvaja tlačili, ďalší vykrajovali esíčka z jedného kraja po druhý, v strede cesty dokonca jeden chalan spadol, comp mi zaznamenal maximum 19%. Mne momentálne kopce celkom idú, aspoň v porovnaní s tými borcami, ktorí ma dokážu ničiť na rovinách, takže najväčší problém som mal s prebitím sa dopredu a párkrát som si musel zakričať, aby ma esíčkári neodstrelili do jarku. Na začiatku zjazdu nám chlap aj žena naznačovali, aby sme spomalili, v zákrute dvaja zametali cestu a o kúsok ďalej ležali na zemi 2 bicykle a sedel jeden cyklista, nechcel by som byť na jeho mieste, keď si bude v sprche vyberať z rán kamienky. Klesaním som sa aj s dvomi súputníkmi znova dostal do priestoru štartu a cieľa, oni zastavili na občerstvovačke, ale chvíľu predtým sa od nej odlepil jeden a kúsok za ním aj druhý chlapík, tak som ho predbehol, trochu viac zabral a dotiahol nás k tomu prvému. Tak ale to mám aké parádne inštinkty a šiesty zmysel a intuíciu, ani som o tom nesníval a z chlapíka sa zrazu vykľul pekný ženský zadok. Tomuto hovorím správne vynaložená energia, nie sa naháňať 40-kou do 2% :-)

Veziem sa za ňou, veziem, čakám kedy odstrieda a stále nič, ale veď ženy sa zvyknú chváliť, že sú húžvy, zvládajú pôrodné bolesti aj nádchu, tak asi jej to nevadí. Keď sa ale párkrát obzrela a zľahka zakrútila hlavou, potiahol som vedľa nej a spýtal sa, či nechce prestriedať. A že ako žena by aj bola rada. Tak ale to fakt v tých ženských časopisoch nepíšu, že aj keď sme pánmi tvorstva a zázrak evolúcie, ženské myšlienky ešte stále nevieme čítať? Alebo možno aj vieme, len komu by sa chcelo :-) Padol som na špicu a priviedol nás do úseku, ktorý bol samé doprava-doľava, hore-dole, raz prudko, raz mierne, niekedy v lese, niekedy mimo lesa, podľa mapy sme prešli aj popri nejakom jazere, ale asi bolo hlboko pod nami a počas jazdy som si ho nevšimol. Všimol som si ale to, že pekná baba v balíku môže byť hotová pohroma. Išli sme v dosť rozbitom zjazde, na úzkej ceste maximálne dvaja vedľa seba a chalan vedľa nej jej začal tlačiť kaleráby, normálne som na nich chcel zakričať, aby to vyriešili po pretekoch na hoteli :-) Nie, nezávidel som a nie som ani proti romantike, ale nemal som ich kadiaľ obehnúť a vpredu sa nám vzďaľovali chlapíci, s ktorými by som bol rád na nasledujúcej rovine. Áno, momentálne radšej ako s peknou babou :-) Pri najbližšej príležitosti som ich predbehol, ale nakoniec bolo ešte toľkokrát hore a dole, že sme sa roztrúsili a na hlavnú cestu som vybehol sám, ale rýchlo som si doskočil jedného chalana. Táto rovinka bola krátka a onedlho nás šípky nasmerovali ostrou vracačkou do štvrtého kopca s názvom Smrček. Hneď od začiatku začal dosť sprudka a chalan to tu asi poznal, lebo už na hlavnej zhodil na malú pílu, tak som spozornel a stihol som to urobiť aj ja, za zákrutou by prehadzovačka asi dosť zaprotestovala.

Prešli sme po menej kvalitnom asfalte cez dedinu a kvôli nejakej obchádzke sme sa dostali až na lesnú štrkovú cestu. Tento kopec vyzerá na profile ako ostrý žraločí zub a chvíľami stúpol aj cez 10%, keď sme sa z obchádzky vrátili späť na cestu, zjemnil sa síce povrch, ale sklon veľmi nie. Po zjazde sme opäť prechádzali dlhším úsekom hore-dole, doprava-doľava, aj s niekoľkými krátkymi prudkými výjazdmi, celkom pekný terén v lesoch, na lúkach aj cez „horské“ usadlosti. Takto sme sa nakoniec prepracovali až k piatemu stúpaniu do lyžiarskeho strediska Pustevny. Bolo dosť dlhé, ale rovnomerné medzi 6-7% a na krásnom hladkom asfalte, ktorý tam asi položili pre gangy kolobežkárov, ktoré sa húfne spúšťali z vrcholu. Bez veľkého machrovania, išlo sa mi naozaj dobre a rovinárov som poľahky odpáral, takéto preteky by mi vyhovovali, s cieľom na vrchole dlhého stúpania. Čakalo ma ale ešte vyše 60km a 3 kopce, tak som hore na občerstvovačke doplnil vodu, trochu sa najedol a v zjazde doskočil vinohradskú šlapku. Pre neznalých, Vinohradské šlapky je celkom známy klub cyklistov, nie radodajných žien :-) Aj keď kvôli copíku som si počas celého zjazdu myslel, že idem za ženou, až na rovine ma bližší pohľad na chlpatejšie nohy a najmä mušketiersky „knír“ vyviedol z omylu. Na ich webe som si podľa času v cieli dohľadal, že to bol borec s prezývkou Strejda, ale ťahal ako kráľ, chvíľami som mal problém uvisieť. Našťastie ani tento úsek nebol dlhý, po odbočení k šiestemu kopcu som sa mu poďakoval za odvoz a že by som aj prestriedal, ale na takú rýchlosť by som potreboval prídavný motor :-)

Tento šiesty kopec sa volal Soláň a na príjazde k nemu sme dobehli dvoch chlapíkov, myslel som si, že sa pripojíme, ale Strejda ťahal ďalej. Chvíľu som s ním pokračoval, ale bol na mňa o maličký kúsok prirýchly, tak som sa odpojil a jeden z chalanov za mnou húkol na druhého, aby išiel. Vytvorili sme dve dvojičky a s neveľkým rozostupom sa vcelku náročným stúpaním vyškriabali až hore, kde nám 2 kočky podali poháriky s ionťákom a pustili nás do zjazdu. Pokračoval som s tými dvomi chalanmi a po strašne hrboľatej ceste sme sa miernym plazákom blížili k siedmemu stúpaniu Kasárne. Jedného z nich som sa spýtal, že takto mierne to asi nebude až po vrch, zle ma pochopil a potvrdil, že povrch je naozaj zlý a už ho z neho bolí zadok :-) Takto som to nemyslel, je ten kopec strmý? Odpoveďou bolo, že niektorí miestni ho nevolajú Kasárne, ale Prasárna :-) Hneď na jeho začiatku som pochopil prečo. Stále hrboľatá cesta sa zdvihla na pravidelných 8-10%, po 130km žiadna slasť, ale tak dobre, psychicky som bol pripravený, že to nebude ľahké. Keď sa ale ku koncu táto rozbitá cesta zmenila už iba na hŕbu porozhadzovaných kameňov, to bolo trochu iné kafé. Tá lesná obchádzka na Smrčku bola oproti tomuto hladučká autostráda, škoda, že som nemal zapnutú kameru, no chvíľu predtým mi zahlásila skoro vybitú baterku, tak som ju šetril na pár záberov z posledného kopca a príjazdu do cieľa. Ale keby som ju aj zapol, taký stabilizátor obrazu ešte nikto nevymyslel, aby sa dal z tejto cesty spraviť použiteľný záber :-) Tým dvom chalanom som utiekol a osamotený som začal rozmýšľať, či som niekde neminul odbočku, ale v diaľke som zbadal dlažobné kocky a spomenul som si, že som ich videl v jednom videu. Vtedy som si hovoril Panebože, to snáď nepôjdeme do kopca po kockách, teraz som z nich bol nadšený :-)

Za zákrutou som uvidel fotografa a občerstvovačku, úplne „na nervy“ som zastavil a keď sa ma dievčina spýtala, čo chcem, chvíľu som zo seba nevedel dostať ani slovo. Vodu. Už nemáme. Tak ionťák a zavolajte sem aj nejaké auto s asfaltom :-) Bohužiaľ občerstvovačka nebola úplne na vrchole a po kúsku s menej rozbitým povrchom zase prišli tie kamene, chcelo sa mi kričať a niekomu vraziť do zubov, ale nebolo komu a tak som sa pretrápil až do zjazdu. Na jeho konci som odbočil do posledného stúpania Bumbálka a uvedomil som si, že včera som tadiaľto prišiel autom. Začal som rozmýšľať. V prvom rade o tom, že v poslednej dobe nejak často na bicykli premýšľam, minule na Leithabergu a párkrát aj dnes, pritom jazdím rád aj preto, že myšlienky o bežných starostiach vždy zmiznú a zamestnáva ma len smer vetra a ktorí šoféri ma budú chcieť dnes zraziť :-) Alebo veď snáď nie som jediný a aj vy mávate tie štandardné myšlienky: ľavá, pravá, ľavá, pravá, neee dozadu, dopredu musíš točiť, stále dopredu! ... ľavá, pravá, ľavá, pravá, boha ktorá páčka prehadzuje kam? ... ľavá, pravá, ľavá, pravá ... :-) Teraz som si ale snažil spomenúť, aký prudký bol včera tento kopec, išiel som aj cez serpentíny, ale tie snáď boli už skôr. Takýto hlavný ťah hádam 10% nebude mať a naozaj sa väčšinou držal okolo 5%, vpredu sa mi pozvoľne vzďaľoval Strejda, vzadu široko-ďaleko nikto, tak som z neho začal pomaly odkrajovať. Niekde za jeho polkou ma dosť rýchlo predbehol chlapík bez čísla, nevadí, asi len trénuje a má dostatok síl. Ale v háku mal zavesenú tú telepaticky striedajúcu babu a nechcem šíriť fejkové fámy, ale mám pocit, že som zachytil jej ironický pohľad. Tady máš kreténe, vyžer si, že si ma posielal do hotela :-) No dobreee, za oddýchnutou špicou by som sa dokázal viezť aj ja. A veru nedokázal, skúsil som sa za ňu zaháknuť, ale napriek pekným výhľadom som dlho nevydržal :-)

A onedlho som si za to zas začal nadávať, vrchol už nemohol byť ďaleko a mal som sa toľko zmačknúť. Nakoniec to bolo ešte asi 1,5 kilometra, videl som ich pár sto metrov pred sebou a sklon trochu klesol, tak som hodil veľkú pílu s cieľom, že sa priblížim a potom definitívne docvaknem v zjazde, ale ten bol na širokej ceste bez technických zákrut, tak by som nemal šancu ani štýlom kamikadze. Odbočil som k Bílej a posledných cca. 8km pokračoval stále v miernom klesaní, nikoho som za sebou nevidel, ale aj tak okolo mňa asi 2 kilometre pred cieľom preletel borec s číslom 12. V rámci možností som stále ťahal celkom slušne a neviem, odkiaľ zobral takú rýchlosť, asi si povedal, že keď bol predo mnou na registrácii, musí byť aj v cieli :-) Vo svojej vekovej kategórii som z číslom 13 spomedzi 13-tich skončil 13-ty, paráda, keď všetko takto klapne :-) Ale inak som s výkonom celkom spokojný, nohy sa točili, kríza žiadna, na viac asi jednoducho nemám. Ak by som prišiel aj nabudúce, pôjdem iba krátkych 120km, v stúpaní na Pustevny si urobím náskok a z vrcholu to už je len cca. 25km, z nich asi dve tretiny v zjazde. Nebudem stáť ani na občerstvovačke a určite skončím v prvej ... dvojstovke :-) Celkovo tieto preteky boli pekné a odporúčam každému, aj keď na niektoré z tých jedovákov treba mať aj trochu vrchárskej formy. Iba minimálne sme sa pohybovali po hlavných ťahoch medzi autami a pri častom pobyte v lese až tak nevadilo ani páliace slnko, síce s tým boli spojené niektoré menej kvalitné cesty, ale až na „Prasárnu“ sa to dalo vydržať. A aj na nej to bolo viac o hlave, nikto nemá chuť po 130km jazdiť cez bagrovisko :-)

Video: https://youtu.be/V5op3Nunmq8

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:       162,39 km

Nastúpané:               2965 m

Čas (oficiálny):         6:43:46 h.

Priemerka:                24,57 km/h

Maximálka:              72,20 km/h

Poradie:            115 zo 125 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 13 z 13