Amadé Radmarathon 2019
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Poznáte ľudovú múdrosť „Hlava šedivá - riť bláznivá“? Opisuje postarších chlapov tesne po puberte, ktorí chytajú druhý dych tak, že si narazia mladé čavesky, čajočky alebo čučoriedky. Ja som sa nedávno dostal do takejto istej situácie a presne tak isto som ju aj vyriešil, akurát že miesto šťavnatej teenagerky som si asi niekde narazil hlavu, lebo svoju mladícku výkonnosť som sa rozhodol dokázať účasťou na Ötztaleri. Rovnako ako obstarožný playboy aj ja som za to zožal ironické posmešky, klopkanie po čele a prognózu, že na ňom určite skapem. Kategoricky a dôrazne musím prehlásiť, že so všetkým plne súhlasím :-) Tak ale aspoň niečo budem mať spoločné s bláznivou riťou, že ma pravdepodobne tiež vystrie tesne pred vrcholom :-) No aby som konečne prešiel k tomuto maratónu, rozmýšľal som, že vykopať pre mňa dostatočne veľkú jamu v kamenistom teréne niekde v horách nad Insbruckom určite nebude sranda a nerád by som bol len zhrnutý do priekopy, tak som si naordinoval zopár odtučňovacích pretekov a tieto sú prvé z nich. Niežeby som bol teraz ťažká váha, ale snáď ma po ich absolvovaní dokážu funebráci preložiť v páse ako list papiera alebo zrolovať do ampulky od magnézia a šupnú aspoň medzi dva kamene. Ako vedľajší efekt odtučňovačky možno naberiem aj trochu kondičky, ale budem sa tomu urputne brániť, aby som nesklamal tipérov :-)
Pre čo najväčší účinok som si vybral dlhú trasu 147km/2221m, ale cyklistický pánbožko si povedal, že takéto čísla by mohli nádejného ötztaleristu uraziť a tak mi 4 dni pred štartom prišiel od organizátora mail, že na nejakom kopci nestihli po zime opraviť cestu a musia zmeniť trasu. A len tak mimochodom, predĺži sa na 181km a nastúpa sa o 270m viac. Určite si viete predstaviť, ako som chrochtal blahom :-) A cyklistický pánbožko si povedal, že aj poveternostné podmienky by mali byť podobné ako v septembri na ötzim a tak kým som sa prvých 360km do Radstadtu v aute potil, keď mi navigácia ukazovala posledných 5km do cieľového bodu, začalo pršať. Na hoteli som pozrel radar a na celom svete bolo slnečno, ešte aj tam kde mali noc, iba tu nad mestom a blízkym okolím bol jeden mrak :-) Našťastie sa za 2-3 hodiny vypršal a ráno bolo ideálne cyklisticky, okolo 10-12 stupňov, ale vôbec nie zima, možno preto, že na rozdiel od našich končín tu nefúkalo. Ale aj keby mrzlo, už po dvoch kilometroch by som bol zahriaty, lebo 2 najťažšie kopce sú na týchto pretekoch hneď kúsok od štartu. Prvý kratší začal okamžite do 10-11% a väčšinou sa hýbal okolo 8%, druhý dlhší išiel až do 12%, jednoducho fantázia. Ale zjazdy z obidvoch týchto kopcov aj zo všetkých ostatných boli parádne, s rýchlymi otvorenými zákrutami, keby som sa nemusel prispôsobovať okolitému balíku, brzdy by si ani nešuchli.
Táto úvodná rozcvička skončila občerstvovačkou na cca. 22. kilometri a nasledoval asi 25km zjazd k rozdeleniu trás, prerušený niekoľkými hupkami. Najprv odbočila krátka trasa doľava, onedlho stredná pokračovala rovno a my z dlhej sme išli doprava. Z malého balíka nás zostalo 8 a musím povedať, že som bol príjemne prekvapený. Na rakúske pomery tu štartuje dosť málo účastníkov, tento rok iba niečo cez 400 na všetkých 3 trasách a tak som predpokladal, že kým sa dotrepem na túto rozbočku, všetci z dlhej už budú dávno preč a zostávajúcich cca. 130km si odšlapem sám. Nakoniec som išiel sám „len“ cca. 80-85km, ale to už trochu predbieham. Zmena oproti pôvodnej trase bola v tom, že sme od odbočky išli 42km pod ten kopec s neopravenou cestou, tam nás na kruháči otočili a tou istou cestou sme sa vrátili späť a pokračovali po strednej trase. Po otočku sme museli prekonať 2 dlhšie stúpania do cca. 5% a jeden ostrejší zub, z opačnej strany boli ešte o trochu strmšie s maximom 7%. Viezol som sa na konci skupiny a najviac ma trápilo, že som začal byť hladný a potreboval som sa aj vyvenčiť. Občerstvovačka bola na 73. kilometri, ale išli sme dobré tempo a mal som veľkú dilemu, či vystúpim z balíka už teraz, alebo až pri návrate. Riešenie bolo nakoniec jednoduché, ak chcem pokračovať v suchých gatiach, tak teraz, na profile nalepenom na ráme som si zrátal, že k otočke a späť to bolo ďalších 32km, to by som nedal ani s námorníckym uzlom :-)
Zastavili sme traja, ale tí dvaja len doplnili vodu, zhltli kúsok banánu a zmizli. Ja som si dal aj 2 koláče a zvodne na mňa žmurkali aj obložené žemle, ale to by som tam prežúval ďalších 5 minút, tak som si ešte odskočil a začal sólo jazdu. Zrazu som zistil, že mi sprava spredu aj dosť fúka, ale mohol som si oči vyočiť, žiadni pomocníci sa zozadu neblížili. Miesto toho som začal stretávať protiidúce vracajúce sa skupiny, na prvých borcov s 10 litrovými mechúrmi a napojenými infúzkami miesto stravy som mohol strácať asi 20km :-) Nakoniec ma kúsok pred otočkou predsa dobehla jedna lokomotíva, žiaden osobáčik ale vymakané IC-čko so zaradeným najťažším prevodom, poriadne som musel zašprintovať, aby som mu zapadol do háku a mal som čo robiť, aby som sa v ňom udržal. Potiahol ma až po otočku, za ňou zastavil a už som ho viac nevidel. Možno ani nepretekal, väčšina z nás mala na sebe vesty alebo pláštenky a čísla na chrbte nebolo vidieť. Nasledovala chvíľka napätia, som posledný, alebo ešte niekoho uvidím v protismere? Už onedlho sa mi uľavilo, iba kúsok za mnou bola štvorica a neskôr som stretával ďalších, na posledných dvoch so záverečným vozidlom za chrbtom som mal tiež náskok asi 20km. Tešil som sa, že ma tí štyria dobehnú, jeden z nich mal na sebe žltú pláštenku, tak som ho sem-tam v diaľke dobre videl, ale nejak sa nepribližovali. Išiel som si svoje tempo, čakať nemalo zmysel, ak by boli v kopcoch lepší, tak by mi aj tak zdrhli. Ale asi neboli, lebo až po rozbočku som išiel sám.
Dobehol som iba jednu babenku, keby sa to stalo na rovine, kašlem na gentlemana a skočím jej do háku trochu fyzicky aj duševne pookriať, ale v 5%-nom kopci na mňa iba zúfalo pozrela, tak som ju tam nechal. V poslednom stúpaní sa na mňa začal doťahovať nejaký sólo jazdec, na vrchol mohlo chýbať okolo 500 metrov, tak som držal tempo, aby ma nepredbehol skôr a odviezol ma v zjazde, ale keď som sa hore obzrel, zrazu ho nikde nebolo. Asi šprintér :-) Za rozbočkou pokračoval zjazd do Bischofshofenu a ako sa cesta kľukatila, zas mi fúkalo sprava alebo spredu a vôbec ma to nebavilo. Zvoľnil som a zozadu sa začal približovať ten sólo jazdec a za ním aj žltá pláštenka s kamarátmi, ktorí cestou naložili aj zúfalú babenku a pokračovali sme siedmi. Teraz sa oplatilo ísť v skupine, lebo od Bischofshofenu pod posledný kopec to bolo asi 10km po rovine alebo do mierneho stúpania a žltá pláštenka ťahal ako motorka. Na začiatku stúpania bola občerstvovačka, ktorú už usilovne balili a iba na jednom stole bolo zopár banánov a koláčov, tak som sa ponúkol. Zrazu sa z ničoho nič vedľa mňa zjavil čarovný deduško a že čo si želám. Poslal som ho pre vodu. Bolo už dosť teplo a v druhej fľaške som mal iba trochu ionťáku, tak keď sa vrátil, poslal som ho ešte raz, nech mi aj ju do polky doplní vodou. Obligátne tretie želanie som už nemal a asi som ho tým urazil, lebo keď som sa neskôr napil, z obidvoch fliaš som cítil nejakú divnú príchuť, ako oriešky alebo mandle. Neviem, už dávno som nečítal žiadnu detektívku, ale nechutí náhodou cyankáli ako mandle? Hajzlík starý penzistický, to čo skúšaš? Kto ťa poslal? Počúvajte tipéri, nárok na výhru máte len vtedy, ak exnem na ötzim, žiadne takéto predčasné pokusy neplatia, spýtajte sa bookmakera Vlada :-) Našťastie my nádejní ötztaleristi miesto ovsených vločiek s jogurtom a džúsom bežne raňajkujeme rádioaktívny urán šmrncnutý arzénom a zapíjame ho kyselinou sírovou, cyankáli je len maškrta pre deti :-)
Na občerstvovačke sme zastavili všetci, ale rovnako všetci aj rýchlo zmizli, mňa okrem koláčov ešte zlákala jedna z dvoch kadibudiek. Nechápem, máme už v nohách viac ako 150km a nikto okrem mňa nepotrebuje cikpauzu? No nič, pokračoval som zase sám. Aj keď na bicykli vlastne nikdy nie som sám, niekedy sa pridá Poštár, inokedy Španiel a mám overenú informáciu, že aj Alzheimer už poctivo trénuje a je iba otázkou času, kedy mi začne ťahať špicu :-) Posledné stúpanie sa skladalo z 2 kopcov, prvý bol kratší a ostrejší, druhý nekonečný a strašne mi liezol na nervy. Keď som ku koncu už niekoľkokrát videl jeho vrchol a vždy potom ešte pokračoval, vypadlo mi z úst aj nejaké to neslušné slovíčko. Z predchádzajúcej skupiny som predbehol iba jedného, len sa zaškeril a vyzeral byť totálne grogy. V diaľke som ešte videl ďalších dvoch, ale v kopci som ich nedostihol a na nasledujúcej rovine som už sám nemal šancu, najmä keď pár úsekov bolo zas proti vetru. V cieli som si tľapol s maskotom a slečna s cvikačkami sa podozrivo začala zaujímať, že ako sa cítim. No veď dobre, som v cieli, tak ako by som sa mal cítiť? „Gut?“ Dosť ju to prekvapilo a až neskôr mi napadlo, že to určite bola komplicka a pravdepodobne aj milenka toho starého traviča z občerstvovačky a nechápala, ako tento prešedivelý týpek v ukrajinskom drese dokázal rozchodiť frajerov špeciálny cyankálový kokteil. Jój cicuška moja, ja som plný prekvapení a keby si ešte vedela, že na rozdiel od tvojho chrena nielen hlava šedivá ... :-)
Ostávala už len posledná výzva, cesta na hotel. Lebo čo myslíte, zase som býval na kopci? No trt, čo ste nečítali, že Alzheimer zatiaľ iba trénuje? Pamäť ešte funguje a ubytko som si tentokrát našiel v centre, takže na registráciu som to mal asi 5 krokov a štart aj cieľ v podstate pod oknami izby. Akurát auto som musel nechať na verejnom parkovisku vzdialenom asi 300m, toto ešte musím v budúcnosti domakať. Najbližšiu odtučňovaciu kúru mám už teraz v nedeľu 158km/2239m na St. Pöltneri, teda aspoň dúfam, cyklistický pánbožko s tým zatiaľ nemá problém. Ale tak času je ešte dosť a mail môže prísť každú chvíľu :-)
Link na video: https://youtu.be/ciLzvx2o8Is
Údaje z compu:
Odjazdená trasa: 179,11 km
Nastúpané: 2459 m
Čas: 6:27:57 h. (oficiálny 6:36:46 h.)
Priemerka: 27,70 km/h
Maximálka: 81,78 km/h
Poradie: 116 zo 138 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 31 zo 41