Krvavá oddysea 2012

„Robo, nič nemusíš. Budem ti robiť nosiča vody.“ Takto nejako sme sa lúčili večer telefonicky pred zajtrajším celodňovým výletom, ktorý sme kedysi ešte v roku 2004 absolvovali spolu a trasa Bratislava-Buková-Bratislava bola od začiatku definovaná s úmyslom nájsť zjazdné cesty cez Malé Karpaty tak, aby nebolo treba tlačiť bicykel. A aby sa nám trasa nezunovala, tak druhé pravidlo znelo, aby sa v znesiteľne možnej miere eliminovalo jazdenie po tej istej trase cestou nazad.

Ráno o 7 sme vyrazili od Troch zajacov smerom na Biely kríž. V lese lo príjemne chladnúčko. Išlo to celkom dobre. Vo Včelíne na Bielom kríži si dal Citrón čapovanú vineu a hybáj na Štefánikovú magistrálu. Hneď prvé metre v teréne vo mne vyvolali spomienky na časy, keď som po Štefánikovej magistrále jazdil takmer každý víkend na Babu a späť. A bol som king-kong keď som túto štreku robil takpovediac „na počkanie“. Dával som si dosť veľký pozor, lebo som za posledné dva roky nesedel na horáku a úplne som pozabúdal návyky. Zákruty sa blížili nejako rýchlo, stúpania nešli ľahko a ako naschvál, niekto po celom lese rozhádzal konáre, stromy a kamene. Kto to kedy videl, takýto bordel? To tam nemá kto upratať? :-) Pomerne rýchlo sme boli na Somárovi. Pamätal som si to ako kopec, ktorý bolo veľmi ťažké vyšliapať. A zrazu sme boli hore. Fíha. Kukám na hodinky, je 8 hodín a Milan nás už asi čaká na Pezinskej Babe. Bude čakať. Mal ísť s nami z Rače a potom by nemusel čakať. Tak mu treba. :-)

Za Turecákom nás predbehli tri premotivované biky. Až som sa zľakol, či sme nevošli do trasy nejakej súťaži, kto sa rýchlešie vytrieska smerom na Babu. Konské hlavy som si pamätal, že su strmé. Ale že až tak, to som už stihol zabudnúť. Len tak-tak som sa zošmýkal dole. :-)

Na Babu sme dorazili o 8:40, takže Milan čakal viac ako polhoďku. Citrón si dal kofču, nalial do bidónov minerálky a išlo sa ďalej. Ja som mal camel, teda vody bolo dosť. Čmeľok sme obišli, aj Skalnatú a prefrčali cez Čermák. Stretli sme tam dobrovoľníkov, ako obnovovali turistické značenie. Citrón mapoval celkom dobre. Ja som len mätne spájal útržky zo spomienok, kade sme to vtedy išli. Niečo som spoznával, niečo bolo aj vďaka lesákom úplne beznádejné. Pred Taricovkami Citrón povedal, že keď išiel tadiaľto minule, že sa pýtal nejakého týpka, že kade sa to obchádzajú Taricovky. A on ho nasmeroval cez oboru. My sme Taricovky vtedy obchádzali zľava po lesnej ceste. Aj som bol na to naštelovaný fyzicky aj psychicky. A do toho nás Citrón nasmeroval cez oboru. Zobral teda bicykel na plece a išiel plot obory presť cez rebrík. Všimol som si však, že brána obory je otvorená. Tak som si bránu normálne otvoril, vošiel dnu a Citrón v tej chvíli na už na druhej strane rebríka pozeral na nás ako nemej groteske. Aspoň ho tešilo, že som ho v tej chvíli neodfotil. :-)

Oboru sme bez problémov prefrčali a v zákrute pri modrej značke preliezli z obory von cez rebrík. Tentokrát tam brána nebola. Po modrej značke sme futašovali okolo Sklenej Huty a po odbočení doľava smerom hore na Klokoč. Jedno z tých dlhších stúpaní bolo miestami nepríjemné aj kvoli pripekajúcemu slnku. Inak sme dovtedy jazdili takmer stále v tieni stromov. Ale dali sme to aj bez väčšieho tlačenia kvôli popadaným stromom alebo erózii.

Pod Klokočom sme si dali prestávku na oddych, keksíky, bobule či pitie. Neskôr sme ešte zastavili pri prameni a dočapovali vodu. Ja som už nemal skoro nič. Dva litre boli fuč a bolo treba doplniť.

Potom nastalo totálne cyklopeklo. Celú noc som sa bál, že budem tlačiť všetky kopce, kdesi sa vytrieskam, ale že budem tlačiť bicykel nie preto, že je strmý kopec ale preto, že namiesto cesty nás čakala jazda cez kamenné more, to som teda nečakal. S Milanom sme striedavo tlačili a striedavo jazdili ak bolo to vysypané kamenie aspoň trošku uvalcované. Väčšinou nebolo. Už sa nepamätám, či som nadával na lesákov nahlas alebo v duchu ale boli to vulgarizmy najťažšieho kalibru. Nadával som ako chorá vrana.
Na tom sa nedalo normálne jazdiť. Mal som štupľové plášte a na tých šutroch som mal pocit, že jazdím s kockatými kolesami. Idem po pravej strane toho šutroviska, blížim sa pomaly k černiciam. Mierne zatočím bike doľava. Bike nééé, ide rovno. To čo už je, keď idem ta, kam chce ísť bike a nie ta, kam chcem ísť ja? Na konci zjazdu som myslel, že prvého lesáka čo stretnem, vytrieskam aj s tými drevenými rukami čo mám. Aspoň ma to nebude bolieť. Očividne si pripravujú cesty na ťažbu dreva. Aby mohli pľundrovať lesy aj v zime. Citrónovi po tom šutrovisku navyše začala tiecť odpružená vidla. No proste masaker.

Ale to sme už boli blízko Bukovej a po chvíli sme tam aj dorazili a poručili, čo ponuka bufetu ráčila.

Výšľap po modrej smerom na Čertov žľab je niečo, na čo sa treba pripraviť hlavne psychicky. Tento kopec sa na rozdiel od Konských hláv pri trošku lepšej kondičke dá vyšliapať úplne celý. Ale keď je slabý morál, tak ani dobrá kondička nepomôže. Je to proste hrozný kopec. Chvalabohu skoro celý schovaný v tieni stromov. Čertov žľab je skoro celý nezjazdný bicyklom, tak sme ho obišli zľava po lesnej ceste až sme sa po chvíli znovu napojili na zelenú značku, ktorá nád doviedla cez Jahodnú až do Lošonca. V Jahodnej prvá bufet zástavka na kofolu. V Lošonci druhá. Lebo najbližší bufet bude až na Červenom kameni, čo je dosť ďaleko.

Našťastie po Lošonci nasledoval pomerne jednoduchý postup na Zabité, takže sme si viac-menej oddýchli. Aspoň sme ušetrené sily využili na rýchly presun od Zabitého po žltej-zelenej značky na Červený kameň. Síce aj s krátkym blúdením ale trafili sme. Cítil som, že potrebujem niečo echtovnejšie do žalúdka dostať, ak nechcem voľakde zdechnúť. Ako som si robil srandy z Citróna, čo všetko si poručil na Bukovej, kde som si ja dal len dva vegetariánske párky, tak teraz som si dal kapustnicu s klobásou a smotanou. Taká dosť výživná polievka na bicykel. Opýtal som sa, ako to vyzerá s dažďom. Lebo aj obloha sa nejako zatiahlo, prestalo pripekať aj lastovičky akosi nízko lietajú. Milan pri krátkom skontrolovaní SHMU zahlásil, že sa žiadne zrážky neočakávajú. Hmmmm. Tak ideme.

Pokračovali sme ďalej popri Papierničke hore po modrej, od nej na zelenu ktorá bola miestami zase plná vysypaných šutrov a zo zelenej na žltú a zo žltej znovu na modrú. To sme už boli na Zoške a pokračovali sme po trase časovky na Zošku a potom už len burlačiť po žltej hore na Čermák. Odtiaľ už po starej známej ceste až na Pezinskú babu. Tam sme sa rozlúčili s Milanom a s Citrónom sme pokračovali ďalej.

Už pred Konskými hlavami začali padať prvé kvapky. Fungovali však ako vzpruha. Za kopcom sme už mašírovali ako stroje. Samozrejme o trošku opatrnejšie, lebo chodník už bol trošku vlhký. Na druhej strane sa aspoň za Citrónom neprášilo. Iba keď pribrzdil. Ale to sa stávalo málokedy. :-)

Občas spŕchlo trošku viac, občas menej. Ale to sme v lese veľmi necítili. V lese bolo sucho. Podstatné však bolo, že sme došli na Biely kríž stále suchí. Citrón si dal pitie a sfrčali sme dole do Rače. Prvýkrát mi dnes bola zima. Práve v tomto zjazde. Kto by to bol povedal, že po týždňoch brutálnych horúčav, ktoré práve panujú na Slovensku mi bude zima.

Ešte zopár štatistických čísiel. Odkrútených 130 km, Nastúpaných 3200 m. Priemerná rýchlosť bola okolo 14.5 km/h. Okrem niekoľkých škrabancov od buriny a konárov (preto sa to volá “Krvavá odysea”), sa nikto nezranil ani nevybúral. Takže s akciou veľká spokojnosť. Podarí sa nám to zopakovať aj o rok? Kto vie?