Koncom minulého roku sme dostali pozvánku na 3. ročník hokejového turnaja amatérskych klubov. Pôvodne sa mal konať vo Vimperku - malom mestečku na Šumave. Pre problémy so zabezpečením ladu sa turnaj presunul do juhočeského Tábora. Termín bol stanovený na 16 - 18 marca 2001. Do Tábora prišlo 5 teamov z 5 krajín. Taliansko zastupoval minuloročný víťaz - HC St. Georgen. Nemecko bolo zastúpené veľmi silným teamom HC Etoscha Buchloe (druhý v minulom roku), za Českú republiku sa predstavil team zo Šumavy - HC Huskies Prachatice. Z Rakúska pricestoval do Tábora team HC Napiag Zeltweg z mestečka známeho hlavne okruhom pre F1. A nakoniec náš team HK Tornádo Bratislava. Hrací čas bol stanovený na 3 x 12 min. brutto, pretože na Táborskom zimnom štadióne sa okrem tohto turnaja hral aj turnaj malých detí (bolo sa na čo pozerať). Aby bolo všetko zdokumentované, vzali sme si so sebou aj našich filmárskych a fotoreportérskych profíkov Jarku a Paliho.

Čo tomu predchádzalo. Zúčastnil som sa aj na minulom a celkom sa mi to páčilo. Až tak, že som si povedal, že pôjdem aj na budúci ročník. Ak sa bude konať, samozrejme. Na tých správnych miestach boli vycapené pozvánky.

Asi dva dni pred časovkou som si ten kopec išiel obzrieť a "ohmatať". Nič hrozné to nebolo. Niečo ako stúpanie z Rače na Biely kríž. Občas niečo strmšie, občas miernejšie. Dalo sa. Spokojne som sa spustil domov a bol zvedavý, aký čas to len dosiahnem. To som ešte nevedel, že sa nerobí žiadny rozdiel medzi galuskármi a horskými bicyklami. Galuskárov bola drvivá väčšina. Ako som nakoniec skončil, je vidieť. Lenže je tu nový ročník a s ním aj reportáž z diania na časovke.

Ráno som sa zobudil vyspinkaný ako bábätko. Teda aspoň myslím, že tak, lebo som si nie celkom istý, či sa aj oni budia so svalovicou v nohách. Možno. Možno so svalovicou od cucania.

Úvod (asi mesiac pred časovkou):
"Nechcela by si si vyskúšať časovku na Neštich?"
Opýtal sa ma kamarát Bobo, s ktorým sa občas chodievam bicyklovať.
"Určite nie, veď by som vypľula pajšle!"
Odpovedala som pohoršene, s hrôzou v očiach, pri predstave nekonečného 7-kilometrového kopca, hadiaceho sa až na Malý Javorník. Ešte som nemala tú česť naň vyliezť a spoznať ho, ale pri farbistom opise ťažkých a nekonečných stupákov, v podaní mojich dvoch známych cyklistov, strašiacich ma tým, že už všetko možné prešli, ale na tomto úseku museli bicykle aj tlačiť, som myšlienku na časovku ihneď zavrhla. Predstavila som si úsek vedúci od bývalej Snežienky na Kamzík (dôverne ho poznajú asi len bratislavskí cyklisti), ktorý meria približne 2,5 km a ktorý mi neraz dal zabrať, zvlášť po celodennej túre a vynásobila som si ho tromi. "Neexistuje, na takúto blbosť ma nikto nenahovorí!"

Pokračovanie (asi týždeň pred časovkou):
"Nemohla by si aspoň nafotiť nejaké snímky z časovky? Chcel by som si ich dať na svoju web stránku." drankal Bobo.
"A vlastne prečo nie? To ma nezabije. Foťák v ruke ešte udržím."
V tú sobotu som mala mať voľno a tak som súhlasila. Moja zvedavosť však bola silná, ba priam veľmi silná. "Hmm, mala by som si tú trasu aspoň prejsť, nech viem do čoho idem a zistiť, kde sa nachádzajú pekné miesta na snímky." Týždeň medzitým hodne pokročil a mňa napadlo, že keď už tam raz budem, nebudem predsa prešľapovať a pobehovať po vlastných medzi toľkými cyklistami, zoberiem so sebou svoj cyklokolos (tajne v kopcoch prezývaný aj "mask

Morbídna myšlienka (dva dni pred časovkou):
Keď už raz budem na tej časovke na bicykli, bol by v tom čert, aby som "to" nevyšľapala! Fotky zo štartu a potom z cieľa a z odovzdávania cien víťazom musia stačiť.
"Netreba fotiť celú trať, načo?"
Povedala som si, mohutne podporená Bobom. Vraví mi:
"To určite zvládneš, zvolíš si pomalšie tempo a je to."
Začala som si veriť. Jasné že to zvládnem a keď nebudem vládať, jednoducho bicykel vytlačím. Sem-tam mi ešte prebehla hlavou chmúrna myšlienka , ale ihneď som ju zahnala. ovaná Ukrajina"). Predsa len s ním budem mobilnejšia.

Ďalší ročník časovky bol čo do účasti rekordný, dokonca aj počasie neobvykle prialo. Klasické ochladenie nebolo, takže nebolo najmenšej príčiny neprísť.

Tento rok bola aj veľmi bohatá tombola so zaujímavým pravidlom, keď ťa vylosujú, vyber si čo chceš. A čo sa týka výkonov a výsledkov? Rok 2000 nebol veľmi štastný. Pri všetkom úsilí organizátorov nastala chyba na štarte a jednotliví súťažiaci neboli odštartovaní v 30 s intervaloch, čo skreslilo výsledky.  Našťastie sa na chybu prišlo a výsledky sa prepočítali. Tiež som bol ubezpečený a aj všetci ostatní, že to bola posledná chyba ktorú pri organizovaní a meraní urobili...

Čo sa týka môjho výkonu, to bol na aktuálnu formu štandard, takže vlastne ani nie je o čom písať, že;-)

CYKLOTÚRA OKOLO NEUSIEDELSKÉHO JAZERA
alebo
MOŽNO PRÍDE AJ LOCHNESSKA!

Večer, či skôr už noc pred touto akciou som si celkom netradične krátila žehlením a Bubo pre zmenu zaváraním. Spať sme šli až okolo jednej hodiny v noci. Nezabudla som si predsavzať, že sa ráno zobudím o 6.00 hod. všetko pobalím a ide sa. CHA! Horkoťažko som doslova vypadla z postele o 8.00 hod. a aj to len vďaka tomu, že ma Bubo vyštval, hnusák jeden! Kým on montoval na bicykle nosiče a cyklotašky a postupne sa balil, ja som sa len pracne preberala k životu a medzitým čosi prežúvala v kuchyni. Za obeť padli nejaké rohlíky s maslom. Pri treťom som si povedala dosť a okolo desiatej som po ťažkej úvahe dospela ku konečnému rozhodnutiu, že by sa bolo potrebné tiež pobaliť. Nahádzala som si teda zopár vecí do cyklotašiek a napodiv som na nič nezabudla. Dokonca aj pasy a peniaze som vzala. Neuveriteľný výkon, však? O pol jedenástej sme dotlačili naše tučné, ťažké bicyklíky pred dom, k našej škodovienke Barborke, z ktorej Bubo vylovil mazaníčko značky WD-40, namazal reťaze, čosi ešte pospravoval a o 11.00 hod. sme vyštartovali.

Po neúspešnom účinkovaní v 1998 na trase 120 km (4 kolá po 30 km) som sa pokúsil urobiť reparát tento rok. Pred dvoma rokmi som prešiel len tri kolá, pričom v treťom kole som dostal defekt a hodil dvoch tigrov. Vtedy som si povedal, že v štvrtom by som sa snáď už zabil a do posledného kola som nešiel. V 1998 to bol môj prvý cyklomaratón na horských bicykloch, takže tentokrát mi už nechýbali skúsenosti (chystal som sa na môj druhý horský maratón).

Hodinu pred štartom začalo pršať. Mávam problémy vyštartovať na maratón, keď som mokrý už na štarte. Nebolo chladno (odhad teploty cca 17 st.) a tesne pred štartom takmer prestalo pršať, tak som si povedal, že to idem skúsiť.

A ďalší ročník maratónu pred nami... Pre spestrenie sme tento rok k maratónu pribalili aj turistiku a rafting v neďalekom Slovinsku. Konkrétne v Triglavskom národnom parku južne od Kranjskej gory. Tam sme aj prvú noc kempovali (kemp Špik). Mimochodom, kemp na výbornej úrovni. Odtiaľ sme sa presunuli na priesmyk Vršič, kde sme zaparkovali (pýtali 600 SIT za parkovné). Cesta hore je riadna strmina s ostrými zákrutami a koná sa tam na konci leta časovka do vrchu, viď linku http://www.drustvo-franek.si. Odtiaľ sme vyštartovali na túru na Prednje okno, veľkú dieru v skale. Až po to okno je to klasická túra v strmom kopci, nie veľmi nebezpečná. Na hrane okna fúkal veľmi silný vietor, ktorý robil dýzový efekt. Tam sa naša expedícia rozdelila.

10.6.2000
Okrúhly letopočet privial horúcu jar. A keď prišiel jún, prišiel čas spoločnej jazdy a spoločenskej cykloudalosti, Rock FM cyklomaratón. Paradoxom je, že ne tento rok boli v štartovnom dresy s dlhými rukávmi;-)
Od kolegu som si požičal digitálny foťák a fotil som a fotil som... Bohužiaľ, až neskôr som zistil, že sa pokazil a vyšlo len zopár ranných fotiek.
Ale k veci... V horúcu noc by bolo neodpustiteľné ísť do Bratislavy autom, tak šup na bicykel a v trištvrtespánku do Bratislavy...
 
Ráno, či lepšie v noci, bol dres znesiteľný, ale to bolo hádam najchladnejšie v dni. Dorážame na Zlaté a stretáme tam už kopec cyklistov... Čoskoro bude štart.
Konečne sa aj naša partia zlieza, podaktorí sme sa dlhšie nevideli, tak jasné, pokecáme, pofotíme, a to už počujeme pískanie... Ide štart. Nasadáme, zacvakneme pedále a ŠTART v roku 2000!

3. jún 2000
Cyklocentrum Trnava sa podujalo zorganizovať nultý ročník maratónu, čo považujem za záslužnú činnosť!
Musím v prvom rade povedať, že dobre zorganizovaná akcia s dobrým počasím a vynikajúco vybranou trasou ma oslovila. Keďže to bol nultý ročník, nezávodilo sa od začiatku, ale z Trnavy cez Jablonicu, Brezovú, Kopanice až po Košariská sa išlo pohromade, čo určite priláka nových adeptov. No, pohromade...
Na kopaniciach, hlavne na Dlhý vŕšok sa to totálne roztrhalo, ale občerstvovačka v Košariskách zacelila tieto diery. Po tomto sa začalo závodiť. Až do Vrbového išiel balík pohromade, ale hupky až do Dolnej Krupej rozdrobili aj toto pole a do cieľa sme prichádzali v malých skupinách. Na záver bolo občerstvenie a tombola, kde som vyhral cyklocomputer;-))
Nuž a na záver môžem povedať, že všetci štartujúci mohli byť spokojní (cca 300) a držím palce organizátorom, nech sa vydaria aj ďalšie ročníky aspoň tak ako tento.

1. jún 2000
Opäť som sa prihlásil na tento maratón. Nalákalo ma zaujímavo vyzerajúce tričko a miléniový rok. V partii nás bolo 5 a tešili sme sa na dobrú akciu. Bolo krásne a trochu teplé počasie. Na štarte bolo cca 750 štarujúcich a štart bol tentokrát priamo v pivovare vo Schwechate. Bola tu však chyba lávky, či lepšie povedané dve chyby. Zaregistrovali sme sa dopredu, ale keď sme si prišli vyzdvihnúť dresy, nemali už väčšie veľkosti. Organizátori sľúbili, že ich pošlú poštou...

Druhá chyba, vôbec nebola označená trať. Ale o tom neskôr.