SportReport AŠK Pezinok
Log in
updated 1:19 PM CET, Oct 30, 2019

Neusiedelské jazero, cyklotúra, 2000

  • Published in Cestná cyklistika
Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

CYKLOTÚRA OKOLO NEUSIEDELSKÉHO JAZERA
alebo
MOŽNO PRÍDE AJ LOCHNESSKA!

ImageVečer, či skôr už noc pred touto akciou som si celkom netradične krátila žehlením a Bubo pre zmenu zaváraním. Spať sme šli až okolo jednej hodiny v noci. Nezabudla som si predsavzať, že sa ráno zobudím o 6.00 hod. všetko pobalím a ide sa. CHA! Horkoťažko som doslova vypadla z postele o 8.00 hod. a aj to len vďaka tomu, že ma Bubo vyštval, hnusák jeden! Kým on montoval na bicykle nosiče a cyklotašky a postupne sa balil, ja som sa len pracne preberala k životu a medzitým čosi prežúvala v kuchyni. Za obeť padli nejaké rohlíky s maslom. Pri treťom som si povedala dosť a okolo desiatej som po ťažkej úvahe dospela ku konečnému rozhodnutiu, že by sa bolo potrebné tiež pobaliť. Nahádzala som si teda zopár vecí do cyklotašiek a napodiv som na nič nezabudla. Dokonca aj pasy a peniaze som vzala. Neuveriteľný výkon, však? O pol jedenástej sme dotlačili naše tučné, ťažké bicyklíky pred dom, k našej škodovienke Barborke, z ktorej Bubo vylovil mazaníčko značky WD-40, namazal reťaze, čosi ešte pospravoval a o 11.00 hod. sme vyštartovali.

ImagePristali sme o 4 minúty na Patrónke v pekárni, kde sme kúpili veľký chlieb a 10 pagáčov. Za ďalšiu štvrťhodinku sme už na hraniciach kľučkovali medzi autobusmi, autami a TIR-ákmi až k ujom colníkom. Bez slova nám buchli pečiatky do pasov a odmávali nás. Šli sme kúsok po hrádzi smerom na Hainburg, ale po 2 km sme odbočili na normálnu cestu, ktorá nás postupne doviedla cez Berg, Kitsee, Gattendorf, Neudorf, Parndorf na ďalšiu cyklocestu. Tá viedla medzi vinicami a poliami až do Neusiedlu. V úvode tejto záverečnej etapy prvého dňa cyklotúry som sa nachádzala na čele nášho "obrovského" dvojčlenného pelotónu. Dobre som to mala nadupané na prevodoch 3-7, pri rýchlosti okolo 38 km/hod., keď som za sebou začula:
"Stooj, rýchlo, poď sem, aha, skoro som "to" prešiel, jéééj! Čo to jeee? Takého som ešte nevidel, ooo!"
Nevedela som si predstaviť, čo "to" môže byť a čo takého môj Bubo ešte nevidel. Z miernym znechutením, že musím zastaviť môj dobre rozbehnutý cyklokolos, otočiť ho a vrátiť sa, som tak učinila a vzápätí som zostala stáť v nemom úžase. Predo mnou pochodovala tá najväčšia, najtlstešia, zelená, opancierovaná húsenica so žihadlom na prdeli, akú som kedy v živote videla.

ImageDo dĺžky mohla mať asi 11 cm a do šírky asi 1 cm. Bez slova som oprela môj bicykel o nepripraveného Buba, ktorým to mierne zamávalo a jala som sa loviť foťák, čo sa mi aj v pomerne krátkom čase podarilo, ale zatiaľ tá zelená zmija vzala roha. Nuž čo, zobrala som chytro steblo slamy, ktoré bolo práve poruke a chcela som jej pomocou neho zaradiť spiatočku. Tak to čo sa potom odohralo, som ešte nezažila. Tá jedovatá vlniaca sa príšera sa rovnako jedovato a rýchlo ohla do U-čka a VYSKOČILA asi pol centimetra. Pre zmenu to zamávalo so mnou. Nadskočila som aj ja, aj s patričnými zvukovými efektami, nakoľko som mala nos asi 15 cm od nej. Bubo sa dobre pobavil a začal do nej šprtať on. Robila presne to isté. Ohla sa, vyskakovala ako Jánošík nad vatrou a nechcela sa ani za svet vystrieť, ani pohnúť. Čakala som už len na to, kedy začne tasiť zbraň. Nakoniec ju Bubo nejak prehovoril a ja som ju úspešne 2-krát odfotila. Pomyslela som si, že dobre začínajú dovolenkové fotografie. Namiesto vody a plachetníc, budú ako prvé zverejnené fotky húsenice. "Ktovie čo z tej zelenej potvory vyrastie? Žeby Lochnesska?" Uvažovala som. 

ImageCesta ďalej ubiehala rýchlo a nerušene, ak nerátam strašné teplo až do Neusiedlu. Tam sme hneď vbehli do Billy a nakúpili hektolitre minerálok a ľadový čaj. Zmena oproti našej Bille bola len v tom, že bicykle pred ňou parkujú voľne, bez zámku. Po zneškodnení tekutín z dvoch fliaš sme už oveľa spokojnejšie pokračovali ďalej. Čoskoro sme prišli do Weidenu a odtiaľ sme šli do Podersdorfu-cieľovej to stanice prvého dňa našej okružnej cyklotúry. Trošku som ľutovala, že nemôžeme ostať aspoň na pár hodín na weidenskej pláži, nakoľko sa mi tam prvýkrát veľmi páčilo.
Do Podersdorfu sme sa dostali po pomerne dlhom putovaní popri Národnom parku sem-tam po asfaltke a tam-sem po jemnom prašnom štrkovitom chodníčku. Z celého parku sme videli akurát tak kvantum rákosia, občas bociana a zopár iných operencov. Do cieľa sme prišli okolo pol štvrtej a po vybavení formalít na recepcii, sme nedočkavo vbehli do kempu. Bol dlhý, široký (a bystrozraký). V rade po uličkách (bolo ich asi 20) boli nasekané tesne jeden vedľa druhého karavany, spojené s veľkými stanmi, ktoré si spravidla na celé leto prenajímali vo veľkej väčšine Rakušáci alebo Nemci. Slováka alebo Čecha, či inú národnosť sme tam nepočuli ani nevideli. Výnimku tvorilo jedno auto so žilinskou ŠPZ-kou. Recepčná nás vyslala temer až na koniec kempu, aby sme si tam postavili stan.

ImagePo dlhom putovaní sme určite nevyzerali príliš vábne. Celí spotení a následne oblepení bielym prachom z cesty, včetne bicyklov a výstroja sme vyzerali takmer nepatrične, asi ako dvaja snehuliaci. V miestach, kde mal stáť náš stan, bol akurát najväčší neporiadok. Neurobilo nám to radosť. Rozhodli sme sa, že kašleme aj na celé stavanie stanu, postavíme ho až večer a so všetkými vecami aj s bicyklami sme sa odvliekli na pláž, ktorá patrila ku kempu. Tá nás potešila oveľa viac. Pekná zelená pokosená tráva, konečne široko ďaleko, kam oko dovidelo veľa vody, kačky, labute a primeraný počet kúpajúcich sa. Po kempe sa všetci, resp. veľká väčšina pohybovala na bicykloch, minimotorkách, kolobežkách a iných podobných rachotinkách, bez rozdielu veku a hlavne hmotnosti. Človek mal možnosť vidieť kypré paničky s 50-timi faldami na bruchu, zadku, stehnách a brade, veselo pobehujúce na starých rakovinkách. V Rakúsku všeobecne ľudia pobehujú na starých nemoderných bicykloch. My sme mali v porovnaní s nimi super bicykle. Rýchlo sme sa prezliekli do plaviek a vbehli sme nadávajúc do teplej vody. Nadávajúc preto, lebo na brehu a v nej sa nachádzalo kvantum šutrov. Až po niekoľkých desiatkach metrov šutre končili a začínal sa piesok. Vnorili sme svoje upotené telá a ubolené zadky po krk do vody a blažene sme sa usmievali ako dvaja tupci. Veľa sme si nezaplávali, lebo voda je tam veľmi nízka a až po pár kilometroch mala asi tie sľubované 2 metre.

ImageAle stačilo aj to. Spokojne sme vyliezli na osušku a tam sme sa tešili zo života až do chvíle, kým ma nenapadol dementný nápad nafúkať moju fungl novú nafukovačku. Dostala som ju od kolegovcov asi pred 5 rokmi k meninám a ešte som ju za ten čas nestihla vyskúšať. Chudák Bubo si teda opäť mohol namáhať už aj tak ťažko skúšané pľúca, kým tú opachu nafúkal. Šlo to veľmi ťažko, lebo mala bezpečnostnú poistku proti vyfučaniu. Ako som tak na ňu pozerala, čoraz viac sa mi nepozdávala. Tým, že získavala na objeme, súčasne ubývala na šírke, až napokon tvrdohlavo zastala na šírke cca 50 cm. To, čo stratila na šírke, vylepšil magor, ktorý ju navrhol tak, že jej štedro pridal na dĺžke. Mala čosi cez dva metre a pri hlave sa mierne rozširovala. Samozrejme až tam sa mi nikdy nepodarilo prepracovať. Na to som ale mala prísť až neskôr. V tej chvíli som sa prenáramne tešila, že mám nafukovačku. Rýchlo som ju teda schmatla a nechala definitívne vyfučaného Buba napospas chmúrnym myšlienkam. Kým on sa odobral do miestneho obchodu pre pi(ti)vo, ja som nadšene upaľovala do vody vyskúšať ten zázrak, s vidinou slastného opaľovania sa na nej. HE, zrada! Keď som sa pokúšala na ňu vyskočiť zozadu, ďalej ako do polovice som sa jednoducho nedostala. Ak som pokus zopakovala zboku, "vystúpila" som nechtiac na jej opačnej strane. Bola perfektne hladká, strašne klzká a úzka. Ak som si na ňu chcela vysadnúť, zložila sa podo mnou na polovicu. Skrátka zážitok na celý život! Nakoniec jediné dve polohy, ktoré sa dali na nej ako-tak zaujať boli buď naprieč, s jednou nohou vyloženou alebo do T-éčka, kde hlavu T-éčka tvorila nafukovačka a ja som bola nohou toho blbého písmena, kŕčovito sa držiacou oboma rukami jej slizkého povrchu. Nemusím dúfam zdôrazňovať, že počas celého asi polhodinového pôsobenia mojej osoby vo vode som v rôznych intervaloch vybuchovala od chichotu až do šialeného smiechu, vždy podľa momentálneho stavu mojej vetchej telesnej schránky voči jej výsosti, slizkej nafukovačke. Neviem, čo si mohli myslieť nezainteresovaní ľudkovia na brehu a v mojom okolí, ale nedali na sebe nič znať. ImageKeď som sa konečne odhodlala moje trápenie s nafukovačkou ukončiť a výjsť z vody, neviem akým zázrakom sa mi asi na stý pokus podarilo pristáť na tej potvore celým telom. Celá uveličená som sa chvíľu hojdala na vlnkách až kým som neurobila tú blbosť, že som chcela začať "veslovať" rukami k brehu. Hneď som schytala do ksichtu príval vody a veľa nechýbalo, došla by som aj o okuliare, bez ktorých by som bola stratená. Našťastie nič z mojej snahy na vode Bubo nepostrehol, nakoľko bol po celý čas preč. Keď došiel z obchodu, sedela som už na osuške a nafukovačka ležala poslušne meter odo mňa. Milostivo som mu ju dovolila vypustiť, nakoľko ju už vraj v ten deň nebudem potrebovať, keďže sa ochladzuje, chachacha... (pri 37 stupňoch v tieni). V tom momente to zas začalo byť interesantné. Bubo vyfukoval nevyfučateľnú nafukovačku. Mala bezpečnostný ventil, ktorý sa mu síce podarilo zákerne prekabátiť nejakou volovinou, ale mala aj faldy, ktoré sa jednoducho nedali vyfučať, lebo keď sa dole troška prehla, upchali sa tým jej úzke otvory, z ktorých mohol unikať vzduch, ale keď sa neprehla mohli sme sa aj po... vzduch sa v nej ani nepohol. Konečná etapa vyfukovania vyzerala tak, že ja som kľačiac hopsala na nafukovačke a šikmo pridržiavala bezpečnostný ventil a Bubo ju nejak roloval a vypúšťal vzduch. Komédia to bola prenáramná. Cirkus Humberto sa môže schovať. Tromfli sme možno aj Bolka Polívku. Po pol hodine výdatnej snahy a enormného výdaja energie bolo dielo zavŕšené úspechom, ale až po nepopísateľných iných pracovných postupoch vyfukovania odpornej slizkej nafukovačky, ktorú v živote používať nebudem! Toto celé určite "pozdvihlo" Bubovu náladu, klesnutú už aj tak až pod bod mrazu a ubralo mu pár rokov zo života, nakoľko vysvitlo, že nabehal pešo kilometre, keďže obchod fungoval len doobeda a on musel hľadať v cudzom meste iný. Bezpodmienečne som teda musela sekať dobrotu a bez reptania som išla pomáhať stavať stan, pričom som viac zavadzala ako pomáhala.

ImageNaša dočasná nocľaháreň sa nachádzala pod stromom, na ploche, ktorú pôvodne pokrývala tráva, ale ostali z nej len chabé zvyšky, ale o to viac vylepšené špakmi a smeťami. Neďaleko nás sa nachádzalo hovno v sieťke (na čo slúžila tá sieťka som doteraz nepochopila). Isté ale je, že ma to celé "dielo" nepochybne a magicky priťahovalo, pretože nikdy nechýbalo veľa k tomu, aby som do "toho" stúpila. Bubo ma však vždy energicky odtiahol a tým zachránil náš stan od nechcenej "arómy", ktorú by sme museli ňuchať až do rána, vďaka znečistenej obuvi. Niekedy stačilo aj okríknutie: "Fuj! Nesmieš!", aby som sa oblúkom zamorenému miestu vyhla. Potom sme sa vrátili na pláž, kde som ešte stihla nafotiť gýčovitý západ slnka, kačičky, labute atď. Nakoniec sme všetky veci definitívne preniesli do stanu, bicykle opreli o strom a ja, vyzbrojená čistými vecami, mydlom a uterákom som sa konečne mohla vybrať do sprchy, s jednoduchým úmyslom osprchovať sa. Pustila som si studenú a potom aj horúcu vodu. Horúca netiekla. Začala som študovať prečože je tomu tak. Po dôkladnom preskúmaní kohútikov, prítokových a odtokových trubíc, kolienok, tesnení a samotnej sprchy som sa konečne prepracovala až do samotnej predsienky, kam sa odkladajú veci. Tam som objavila skrinku, ktorá vyzerala ako telefónny automat. Zistila som pomocou svojho vysokého IQ, že sa do nej asi hádžu mince v prípade, že človek chce mať teplú vodu, ale nedalo sa definovať aké mince, nakoľko to bolo úplne ošúchané. Tak som sa opäť obliekla do svojich špinavých upotených handier a odobrala sa do stanu k Bubovi s požiadavkou, aby mi dobrovoľne vydal všetky svoje mince. Odovzdal mi ich až do posledného haliera. Zastúpené boli všetky až na 5 šiling, ktorý nemal. Áno uhádli ste, ten mizerný automat fungoval práve na 5 šilingy. To som ale zistila až keď som vbehla do sprchy, ktorá bola práve voľná a na ktorej sa dala vyčítať cifra. ImageRezignovala som a vykúpala som sa v ľadovej vode. Nakoniec, veď aj tak bolo teplo. Inak sprchy a záchody tam boli ozaj vzorne čisté. Bolo ich tam asi sto a kamkoľvek ste vošli, všade bolo čisto. Medzitým sa zvečerilo a my sme sa šli poprechádzať po pláži k mólu, k majáku a potom po meste a hlavne jeho centre. Urobila som zas zopár fotiek a bola som pozvaná na najdrahšiu zmrzlinu v mojom živote. Bubo mi doprial až 2 kôpky. Asi nevydržal moje nemé, túžobné pohľady na okoloidúcich spokojných lízavcov a kúpil aj mne. Celá som bola šťastná. Pomaly sme sa za úplnej tmy odobrali "domov" do stanu, kde sme skonštatovali, že večerať nebudeme, nakoľko je tma a lampu kvôli žrádlu nezažneme, lebo nalietajú komáre. Uľahli sme na karimatky a spacáky a ako-tak sme zaspali. O chvíľu nás však zobudil príšerný rámus. Vo vedľajšom stane bývali 4 mladí Nemci, ktorí sa v kuse rehotali, tlieskali, pobehovali okolo nášho stanu a robili strašný kravál až do pol štvrtej. Potom sme konečne zaspali a spali až takmer do pol ôsmej, kedy som sa rozhodla ukončiť svoje trápenie na tvrdej podložke, vstať a urobiť rannú hygienu. Zhrozila som sa nad príšerou, čumiacou na mňa zo zrkadla. Zelený ksicht, opuchnuté oči od nevyspatia a hlavne od včerajšieho prachu a ostrého slnka a strapaté vlasy, "vylepšili" môj image na nepoznanie. Trocha som sa umyla, učesala a nasadila si na hlavu šiltovku, so šiltom vrazeným hlboko až na oči. S ňou som zotrvala až do príchodu domov. Dala som si ju dole len jedenkrát a aj to iba vtedy, keď som išla spať. Po očiste sa konali raňajky, t.j. chlieb s paštétou, paprikou, rajčinami a uhorkou. Všetko donesené z domu. Po výdatných raňajkách sme sa odhlásili na recepcii a šli sme ešte raz do obchodu, doplniť zásoby minerálok. Mohlo byť okolo pol jedenástej, keď sme vyrazili v ústrety najhoršej, 88 km-trovej etapy našej cyklotúry, ale vtedy sme o tom ešte našťastie nevedeli. Celá cesta viedla väčšinou buď okolo polí obrobených alebo neobrobených alebo (a to hlavne) cez vinice alebo okolo rákosia.

ImageSlnko pieklo ako divé, asfalt bol mäkký a doslova sa lepil na kolesá. Bolo cítiť ako kladú väčší odpor a aj vydávali taký prapodivný zvuk. Ak aj náhodou zafúkal vetrík, bolo človeku na odpadnutie, lebo blbec-vetrík sa stihol parádne ohriať o asfalt a fasovali sme vďaka tomu závan "osviežujúceho horúceho dychu", bez ktorého sme sa mohli v pohode zaobísť. Počas celej cesty nebolo toho veľa k videniu, okrem nekonečných viníc, v ktorých boli umiestnené nekonečné množstvá poplašňákov na škorce a keď nám náhodou niektoré z nich hvizdli tesne nad hlavou, mohli sme sa kľudne aj po...ť od úľaku. "Najkrajší" úsek nastal asi v prvej tretine tejto etapy. Šutrovitá a bieloprašná cesta sa pomaly a nenápadne začala meniť na pieskovú. Ani som si to nestihla uvedomiť a zrazu bol piesok hlboký asi 15 cm a ja som sa pekne vykotila. Našťastie do mäkkého. Ešteže pieskovisko netrvalo dlho. Bolo dlhé asi 300-400 metrov a potom zas prechádzalo na starú známu "šutrovku", vylepšenú parádnymi jamami, ktoré bolo treba obchádzať, ak človek nechcel riskovať efektné pristátie na hube. Na tomto úseku sa nachádzala aj rozhľadňa, z ktorej sme sa mohli pozrieť na svet. Výhľad tam nebol bohvieaký. Videli sme dedinku, asi Illmitz a nejaké tie vinice (vzácny to úkaz, hehehe). Najviac ma však zaujali oslíci, ktorí boli zaparkovaní v ohrade za rozhľadňou a ktorých som si aj odfotila. Po rozjazde sme vzápätí opäť zosadali z bicyklov, lebo som objavila "vigvamy". Boli to snopy z rákosia, ktoré tam sušili domorodci a z ktorých sa vyrábali hlavne strechy a je to vraj aj výhodný artikel na vývoz.

Hneď som strčila Bubovi foťák do ruky, nech tam svoju "squaw" odfotí, čo aj urobil. Potom sme už nerušene mohli pokračovať v ceste do Apetlonu (cestou sme nejak zablúdili a blbo odbočili, je tam otrasné značenie cyklociest. To by človek neveril. Napr. idú 3 cesty rôznymi smermi a na každej je bezočivo umiestnená šípka, ktorá bez ostychu hlása, že vedie do Neusiedlu. Totálna blbosť!). Celá cyklocesta až do Pamhagenu ide popri normálnej ceste a je brutálne rovná a nudná. Okolo cesty boli samé polia a stále pretrvávalo nekonečné teplo na skapanie. Bola som rozvarená a uškvarená. Každých pár kilometrov sme zosadali a pili kvantá minerálok. Za Pamhagenom bola konečne hranica s Maďarskom.

ImageV pohode sme prešli a pokračovali ďalej. Mysleli sme si, že tam bude lepšie, krajšie a menšia nuda, lebo je tam viac dedín. Myslieť sme si mohli. Cestou sme síce videli typickú ponuku košikárskych, hrnčiarskych a záhradkárskych výrobkov a kopu zeleniny a ovocia, ale v dosť veľkých intervaloch. Kdesi v druhej dedine ma chytil šialený nápad, že za každú cenu chcem jesť pizzu. Mala som na ňu strašlivú chuť a vedela som, že v Maďarsku je dobrá a pomerne lacná. Tých maďarských dedín bolo 9, ale našli sme v nich len 2 pizzerie. Prvá sa otvárala až za hodinu a tak sme nečakali (veď pizzérií ešte bude kopa, hahaha) a druhá otvárala až za 2,5 hodiny. Vo štvrtej dedine ma už začal chytať pizzoabsťák, v piatej som už mala vidiny, v šiestej som na každom rohu cítila pizzu, v siedmej som sa pomaly modlila, aby nám vyššia moc zoslala do cesty ďalšiu pizzeriu, v ôsmej ma pochytila depresia a to dokonca taká, že som už bola ochotná doslova zožrať aj osolené húsenice, taký som mala hlad a teplota ovzdušia neustále stúpala. V deviatej-poslednej maďarskej dedine ma chytil čudný stav. Potila som sa ako slon v kufri, pot sa zo mňa lial, ale pochytila som parádnu triašku so zimomriavkami veľkými ako hlava. Pozerala som neveriaco na svoje ruky a nohy, obsypané zimomriavkami, s ústami dokorán. Ako je toto možné? Bubovi som nič nepovedala, myslel by si že je to môj ďalší výmysel a šliapala som ďalej, ale asi z posledných síl. Konečne sme sa priblížili k nejakej reštaurácii. Zaručala som ako ranený byvol a vrhla som sa do nej. Bubo za mnou. Praštili sme bicykle o zbytok nejakej lavice a sadli sme si pekne ku stolu. Asi tam obedoval nejaký nemecký klub dôchodcov a pri pohľade na dvoch upotených červených červov ich prešla chuť. Vzápätí sa zdvihli a vypadli na našu ohromnú radosť. Do pol minúty prišla mladá, asi 25-ročná, tučná a životom hlboko otrávená čašníčka, doniesla jedálne lístky a opýtala sa, čože si prajeme na pitie. Samozrejme si dal každý pivko a Bubo aj kávu a hneď potom som sa pohrúžila do jedálneho lístka. Pizzu nemali a tak som si objednala morčacie prsíčka na šampiónoch, s ryžou, hranolkami a oblohou a k tomu ešte uhorkový šalát. Bubo nechcel nič. Vytešil sa aj z piva. Čoskoro mi dodali jedivo a asi v polovici hodovania sa začala búrka. Rýchlo sme si taniere aj poháre presťahovali dnu a utekali sme prikryť cyklobatohy veľkými igelitovými vrecami, presne na tento účel zobratými. Celá búrka trvala asi 20 minút a do troch minút bolo sucho. Bubo si zatiaľ priobjednal jedno pivko u veselšieho mladíka. Tá čašníčka bola nekonečne otrávená a lenivá. Za to celé dokopy sme zacálovali v prepočte ani nie 300,- Sk. Takže veľmi lacné, mne by nevadilo ani keby to stálo 3x toľko. Bolo to výborné. Bola som hneď celá vytešená a spokojná s celým svetom aj so životom všeobecne. Po lahodnom pokrme sme sa pomaly pozviechali a pár kilometrov sme šli do mierneho kopca, na hranice s Rakúskom, kde sme ani nezosadli z bicyklov. Colník nás len odmával.

Za hranicami sa nachádza dedina Morbisch, v ktorej sme opäť mali menší cyklogalimatiáš zo značenia cyklociest. Podarilo sa nám ho ale správne dešifrovať a dopracovať sa do Rustu, konečného cieľa druhej etapy našej cyklotúry. Hneď pri kempe boli potraviny, kde sme zakúpili pohľadnicu pre babku, litre minerálok a dve pivká (hahá, notorici), ktoré hneď padli za vlasť. Potom sme sa šli ubytovať. To bolo iné kafe ako deň predtým. Jednak lacnejšie a určite lepšie. Postavili sme si stan na sviežej nízkej pekne pokosenej tráve. Potom som si dala plavky a na bicykli som šla hľadať čosi ako pláž.

ImagePrešla som krížom-krážom celý kemp, ale všade bol prístup na pláž uzavretý zámkom. Všetko bolo len súkromné. To ma sklamalo. V ten deň sme sa teda nekúpali a tak som aspoň vzala uterák, čisté veci, mydlo a hlavne 5-šiling na teplú vodu, že sa idem osprchovať. Vbehla som do nekonečných a opäť bezchybne čistých spŕch a obsadila som si jednu kabínku. Hneď som začala pátrať po automate na teplú vodu. Žiadny sa nekonal. Išla som teda do druhej kabínky a tam to isté. Hmm, nešťastie! Čo teraz? Tak som pustila skusmo teplú vodu a ihneď som odskočila. Začala sa liať vrelá voda. Až tak vrelá, že mi chlpy na ruke išli do mínusu tam, kde ma zasiahla. "Dobrý depilátor!" pomyslela som si a začala som pre zmenu študovať, ako sa púšťa studená voda. Všetko, čo sa dalo postláčať, pohýbať a pootočiť akýmkoľvek smerom som vyskúšala a nič nepomohlo. Stále sa lialo to horúce peklo. Neexistovalo nič, čo by som nevyskúšala. Ešte aj hore sprchu som skúsila natočiť, že čo keď to náhodou bude v tom a stále sa nič nedialo. Tvrdohlavo sa liala ďalej tá horúca láva. Myslím, že podobné problémy mali aj baby vedľa, lebo som aspoň z dvoch kabíniek počula čosi ako "Auuu!" a nejaké hromženie. Aj z ich strany sa valila para ako parného kotla. Zdá sa, že to celé bolo pošahané. Nuž čo už. Človek vydrží veľa. Postavila som sa úplne na okraj sprchovacieho kúta, kde na mňa tá "láva" už nedosiahla, postupne som sa namydlila a rukami nejak pooplachovala. Predsa len, sa takto voda trocha ochladila, akurát ruky som mala červené a žeravé. (Ale chlpy mi už na nich dorastajú, hihihi!). Z kabínky som vyšla celá rozžhavená, s očami navrch hlavy, ale s uspokojením môžem konštatovať, že som nebola v takom stave sama. Mám dojem, že keď som prišla do stanu, ešte stále zo mňa sálalo to teplo a para, ale bola som aspoň čistá. Síce šaty som si zo seba musela odlupovať, pretože sa na mňa vďaka teplu priškvarili (inteligentne som si zobrala šušťáky), ale aspoň som nemala ten nepríjemný ulepený a upotený pocit, ako po príjazde. Ako bolestné ma Bubo pozval na najdrahšie víno v mojom živote, ale musím uznať, že jedno z najlepších. Ja pijem víno veľmi málo a ak náhodou pijem, tak len červené. Z bieleho mám kyselinu. On si dal biele a tiež bolo vraj výborné. Tam sa víno predáva po 1/3 litra. Takže sme vyfasovali každý viac ako 3 dcl a vychutnávali sme ho skoro pol hodinu. Bubo sa potom išiel s malou dušičkou osprchovať. Došiel celý rozžiarený, že u nich vraj sprchy fungujú normálne. Asi len naše boli pokazené. Keďže bol po celom dni vyhladnutý, urobil si večeru a začal jesť. Ja som medzitým zabíjala v stane komáre, čo bola úplne zbytočná činnosť.

Konečne sme sa okolo jedenástej uložili k spánku, zatiahli za sebou moskytiéru (to je vymoženosť!) a s tým sme si definitívne zabezpečili prítomnosť asi 500 komárov, ktoré už stihli nalietať medzitým do stanu a určite sa narýchlo ešte aj rozmnožiť. Zabalila som sa teda až po uši do môjho spacáku, teplého ako čert, ktorý je určený na pobyt vonku do -18 stupňov C. "Tak, a ty si trp!" povedala som škodoradostne Bubovi, natiahnutom ležérne na svojom spacáku len v kraťasoch a tielku. "Nech si ťa aj zožerú! Ja sa nenechám!" Spokojne som sa teda zakuklila a vydržala som bez problémov 2 minúty. Po ďalších 5 minútach som sa začínala variť a strašlivo potiť a asi po 10 minútach, keď mi aj ten slepačí mozog išiel z hlavy vyvrieť, som s funením tú horúcu obludu zo seba zhodila. Komáre čakali určite na tento okamih. Teplučká, spotená Zloba, ako stvorená na vysosanie, vydaná im na milosť a nemilosť. S počuteľným zaujúkaním sa na mňa vrhli. Chvíľu som sa oháňala, ale keď som 2x dala Bubovi po frňáku, nepokúšala som ďalej osud, radšej som s tým prestala a zaspala. Ráno o siedmej som sa zobudila na to, že vzduch v stane je nedýchateľný. Je tam aspoň 50 stupňov a ide sa vstávať. 500 spokojných nasosaných komárov zatiaľ šťastne spalo. Bubo nepredvídavo otvoril moskytiéru a dnu sa blažene vrhlo ďalších 1500 komárov, čakajúcich v usporiadaných šíkoch.

Ja som sa pre zmenu tiež vrhla, síce menej blažene, ale o to radšej von. V tom momente som zbadala svoje nohy, na ktorých bolo asi 1000 štípancov. Vyzeralo to pekne. Ako keby som práve prekonávala kiahne. Po rannej očiste sme sa naraňajkovali z objektívnych dôvodov radšej vonku, na slniečku... Potom sme sa zbalili a okolo desiatej vyrazili na definitívne poslednú etapu cyklotúry.

Opäť naša cesta viedla viac-menej medzi vinicami, ale po oveľa lepších, ba priam ukážkových cyklocestách. Prešli sme cez Oggau, Donnerskirchen, Purbach a nám to známy Breitenbrunn, kde sme sa boli pozrieť pred týždňom na našej jednodňovke. Nasledovali cesty, ktoré sme už poznali až do Neusiedlu, kde sme v starej známej Bille zas doplnili zásoby pitiva a zbehli sme pár kilometrov do Weidenu, na pláž, ktorá sa mi už pri minulej ceste tak páčila. Museli sme veľmi dobre pôsobiť, nakoľko sme boli veľmi zaujímavo opálení. Presne podľa ponožiek, cyklisťákov a trička. Tam sme pobudli asi 3,5 hodinky, dobre sme si zaplávali, posilnili sme sa výbornou kávičkou a okolo piatej sme sa odtiaľ s ťažkým srdcom pobrali preč. Je tam pomerne dobrá voda. Siaha aspoň po prsia, takže sa dá plávať bez toho, aby si človek obil kolená. Po ceste sme urobili poslednú fotku z cyklotúry, pod mostom.

Tradične sme zas zablúdili, vďaka "ohromnému" značeniu a vďaka tomu urobili naviac asi 10 km. 20 km pre cieľom začal Bubo strácať sily od hladu. Keď sa nenaje, tak jednoducho nevládze. Musela som párkrát mohutne zapracovať brzdou, aby som nenapikovala rovno do jeho zadného kolesa. O pol ôsmej sme pristali pod Starým mostom v Umelke, kde Bubo musel doplniť pivné zásoby. O ôsmej sme už sedeli v našom rodnom Matúšovi a pahltne sme sa ládovali dobrotami od našej kuchárky Evičky. Ja som si dala obrovskú porciu zapekaných kuracích prsíčok so syrom, broskyňou a hranolkami a Bubo nejaké soté či také čosi. Chutilo nám po 107 km-trovej etape prenáramne. A tým končí naša 265 kilometrová cyklotúra.

Pridať komentár

  1. Zažili sme
  2. Vyskúšali sme
  3. Pochodili sme
  4. Organizujeme

Ötztaler Radmarathon 2019

Cestná cyklistika 01-09-2019

Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have ...

Arlberg Giro 2019

Cestná cyklistika 04-08-2019

Kým minulý rok boli tieto preteky vrcholom mojej sezóny, teraz iba posledným testovacím tréningom pred ötzim. Hneď od začiatku som do nich vyrazil svižným tempom, ale nebola za tým žiadna prefíkaná ta...

Wachauer Radtage 2019

Cestná cyklistika 14-07-2019

Po viacerých predchádzajúcich pretekoch som si vždy povedal, že na tých najbližších už prídem na štart trochu skôr a postavím sa viac dopredu, aby som na prvých kilometroch nemusel naháňať balík ...

Garmin Edge Explore – predurčený pre cyk…

Športovec používa HW SW 10-01-2019

  Garmin Edge Explore je zjednodušená a zmenšená verzia vlajkovej lodi Edge 1030 a je pokračovateľom línie cyklopočítačov s navigáciou v podobe modelov Edge Explore 1000 či...

Test Garmin Edge 1030 - 3. záverečná čas…

Športovec používa HW SW 16-09-2018

Pokročilejšie funkcie, trénovanie, tréningové plány, segmenty Najväčším pokrokom Garmin Edge 1030 voči predchodcom je v oblasti moderovaného tréningu a automatického merania  a vyhodno...

Test Garmin Edge 1030 - 2. časť

Športovec používa HW SW 14-08-2018

Navigácia a jazdenie podľa plánu Nemohla by to byť GPSka, keby nemala bohatú škálu navigačných možností a funkcií. Všetky tieto funkcie prebrala z bývalej vlajkovej lode Garmin Edge 1000 ...

Profil stúpania Železná studienka - Hrub…

Kopce profily 14-02-2015

Alternatívne asfaltové stúpanie v bratislavskom lesoparku. Až po Kačín ľahké a vhodné aj pre menšie deti. Do druhej kategórie je zaradené kvôli záverečnému stúpaniu na Hrubý vrch.  ...

Profil stúpania na Kamzík

Kopce profily 31-10-2014

Známe a relatívne rušné asfaltové stúpanie z centra mesta až takmer k vysielaču na Kamzíku, čo viac dodať...  ...

Profil stúpania Pekná cesta

Kopce profily 07-09-2014

Známe asfaltové stúpanie z Krasnian (Rače) na hrebeň Malých Karpát a Bratislavského lesoparku. Charakteristické je svojim veľmi strmými úsekmi. Touto cestou sa dostanete na sieť spevnených ciest v les...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 28-07-2019

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2019 dopadol nasledovne... Odkazy na fotogalérie sú na konci tejto výsledovej listiny.  

Propozície 2019 Časovky Ivana Červenku n…

Propozície 30-05-2019

Amatérsky športový klub AŠK Sportreport Pezinok Vás pozýva na cestnú cyklistickú časovku do kopca určenú všetkým nadšencom cyklistiky, ktorí si trúfajú zdolať nástrahy tohto kopca.   Cyklistick...

Výsledky Časovky Ivana Červenku na Zošku…

výsledky 29-07-2018

Ďakujeme všetkým  pretekárom, že prišli na našu časovku si zmerať sily. Rok 2018 dopadol nasledovne...  

next
prev