Karpatský maratón 2006

Miesto štartu, parkovisko pri kruhovom objazde v Pezinku pri Hypernove, sa začína krátko pred pol ôsmou plniť. Prichádzajú chlapci od Senca, Bratislavy, Modrania, my, Pezinčania a ďalší. Ešte chvíľu čakáme na Petra, ktorý prezrádza, že na maratón ide priamo z akejsi ľudovej veselice, kde do ranných hodín hodoval, zabával sa a tancoval. Čoskoro Rasťo velí na odchod. Zapíname cyklokompjútre a ležérnym tempom na rozjazdenie sa pomaly vydávame smerom na prvé stúpanie na Pezinskú Babu. Bývalo dobrým zvykom, že pri prejazde cez Cajlu na nás mávali a vykrikovali unavené postavičky z Hodokvasu, ktorý býval v Pezinku práve v tomto čase. Tentokrát ich presťahovali do Piešťan a tak sa na tradičnom mieste nič nedeje, akurát sa mierne zvyšuje tempo. Začína stúpanie na Babu. Pri kameňolome sa hneď smerom dopredu odtrhli rýchle vagóny – naši závodníci. Nech si to chlapci rozdajú hneď od začiatku. Udržujem tempo spolu s väčšou skupinou okolo Mira, Miša, Jura, Petrov. Tradičné výkonnostné štandardy, s ktorými sa mi dobre ide. Popri tom stíham ešte fotografovať, veď sme iba na začiatku a rezerva je. Tú však treba šetriť na ťažšie úseky, ktoré nás ešte čakajú. Napriek tomu Babu s úplne novým asfaltovým povrchom zdolávame v slušnom priemere.

Prekvapenie nás však čaká na vrchole, kde vyše polovicu zjazdu do Perneka tvorí nahrubo vyfrézovaná cesta a nedá sa to pustiť navoľno. S rukami na brzdách, vyhýbajúc sa ostrým kameňom a dieram sa pomaly šinieme jeden za druhým dolu. Tesne pred dedinou je však už normálny asfalt a tak na miesto stretnutia sa v Perneku prichádzame relatívne rýchlo. Prvý adrenalín do žíl nám tu niektorým však vlieva konský povoz, ktorý nám v zjazde križuje cestu a iba s veľkým šťastím sa mu vo vyše 50 km/h vyhýbame. Stačili okamihy a nemuselo to dopadnúť dobre. Nejaký čas trvá, kým poprichádzajú aj ďalší. Panuje skvelá nálada, Slnko je už dosť vysoko a začína byť skutočne teplo. 

Na križovatke točíme smerom na Rohožník. Čelná skupina vystrelí vpred, ale Rasťo ešte čaká na posledných zo zjazdu. Ja sa pridávam k pelotónu a o chvíľu mi už aj zvoní mobil. Kým ho však stihnem vybrať, vyzváňanie skončilo. Čelo pelotónu udáva veľmi svižné tempo a mne je jasné, že Rasťo s opozdilcami za týchto okolností nás nemajú šancu v rozumnom čase dotiahnuť. Preto sa deriem dopredu a trochu chlapcov na špici usmerňujem. Veď jazdíme na posledného a nemá význam sa trápiť. Tempo sa ihneď umiernilo a jazda v tomto úseku okolo 30 km/h je vlastne úplne nenáročná. Odpadlíci z Baby nás dorážajú tesne pred Rohožníkom, odkiaľ už ideme zasa všetci pohromade a preto sa rýchlosť mierne zvýšila. Na vhodných úsekoch si naši závodníci nastupujú do únikov a takto sa bavia. My ostatní sa na tom tiež bavíme, nálada je skvelá, kilometre hravo odsýpajú. Nádherný je pohľad na krajinu pri prejazde okolo zrúcaniny Plaveckého hradu. 

Blížime sa k ďalšiemu miernemu stúpaniu, na Bukovú. Niektorí skracujú a idú vľavo cez Cerovú priamo do Jablonice. Väčšina z nás však pokračuje priamo hore. Prakticky celé stúpanie na Bukovú je skryté pod hustou korunou stromov v príjemnom chladivom tieni, takže hore sme ani sa nenazdáme. Tam sa podľa výkonnosti pelotón zasa roztrhal. Ja sa držím vpredu a tak cez obec Buková až do Trstína valíme skutočne rýchlo, prevažne medzi 40 – 45 km/h. V Trstíne za železničným priecestím sa však čakáme, aby sme mohli v grupe pokračovať ďalej. 

Pár kilometrov za Trstínom opravujú cestu. Tam chytáme červenú na semafóre, ale stojíme iba krátko. Hneď za tým sa začína krátke nenáročné stúpanie, kde sa mi ide veľmi dobre a stíham aj fotografovať. Nikto sa zbytočne neženie a po chvíli nasleduje dlhý zjazd do Jablonice, kde zastavujeme a dopĺňame tekutiny a energiu. Priemerka v týchto miestach ďaleko presahuje itinerárových 26 km/h. Treba sa pripraviť na najťažšie stúpanie dnešného maratónu, na Bradlo. 

Po ceste z Jablonice do Brezovej sa nič mimoriadne neudialo, všetci pohromade pekne v dvojstupe šliapeme do pedálov a zdolávame čoraz viac sa vlniaci terén. Blížime sa k odbočke na Bradlo, kam z diaľky vidím odbočuje dosť áut a aj nejaké autobusy. Asi bude hore plno.
Hneď za ostrou odbočkou z hlavnej cesty počujem Petra ako nadáva. Padli mu na zem nové brýle a asi ho to poriadne štve. Stúpanie začína hneď zostra a tak aj pokračuje na slnečným lúčom otvorenom teréne hodný kus. Z každého sa lejú kvapky potu, ale ideme vpred.
Idem v maximálnej pohode, naučil som sa vychutnávať si tieto okamihy a hlavne mám veľmi rád Karpatský maratón. Ide sa mi tak dobre, takže vyťahujem foťák a fotím okolo mňa jazdiacich kamošov. Poniektorí sa trocha čudujú, tak ako sa ja vždy čudujem Robovi, keď v stojkách ešte v pohode fotografuje. Dnes mi to ide fakt dobre a ľahko. Hore na Bradlo prichádzam bez väčšieho vyčerpania, takže tepy sa mi rýchlo dostali na kľudové hodnoty. Keď vidím, že nás tam hore došlo 25 (Jaro kdesi výrazne zaostal), zorganizoval som fotenie skupiny. Najprv nás v pezinských dresoch a potom všetkých dohromady. Jeden kolega však radšej ostal oddychovať v tieni a tak sa na fotkách neobjavil. No nič, aj tak dobre. Podľa itinerára sme na Bradle mali skutočne dostatok času na oddych a tak ho každý využil po svojom. Keď čas oddychu uplynul, po jednom sme sa vyrazili dolu do zjazdu. Na konci sme opäť sformovali náš balík a ťahali sme ďalej na Myjavu. 

Tesne pred Myjavou odbočujeme na Polianku a nasleduje zasa mierne kratšie stúpanie. Cesta je však v totálne dezolátnom stave a pripomína skôr asfaltový tankodróm. Je to asi najhorší úsek celého maratónu. Už v skorších ročníkoch sa tadeto tiež jazdilo, a pamätám si, že cesta nebola až taká zlá ako teraz. Nič to, ideme opatrne, aby sme zbytočne nedostali defekt. Na vrchole stúpania začína dedina a v zjazde, asi v polovici Polianky, je nenápadná odbočka na Jablonku. Skôr to vyzerá ako chodník medzi plotmi, preto to prví z balíka prepálili. Našťastie som bol hneď za nimi, takže som ich pokrikovaním stihol včas upozorniť a vrátiť do správneho smeru. Po skompletizovaní celého pelotónu sme prakticky stále dolu kopcom vo vysokej rýchlosti zdolávali ďalšie kilometre do oddychu v Čachticiach. Keďže som ľudí presviedčal, že sa bude stále klesať, mnohí to vzali doslovne. Avšak vyskytli sa aj úseky, kde napriek stálemu klesaniu bolo potrebné ešte aj vyšľapať pár krátkych strmých hupiek. Na moju adresu sa vtedy zniesli rôzne vyhrážky, ale bral som to s humorom. Tak to bolo iste aj myslené. 

Za Krajným sme už boli tesne pred obedňajšou pauzou. Úsek medzi Krajným, cez Hrachovište do Čachtíc je nádherný jednak scenériou krajiny s Čachtickým hradom, jednak kvalitnou a veľmi technickou cestou. V balíku sme tade fičali takmer do 40 km/h. Adrenalín som chytil na krátkej rovinke za zákrutou. Obzrel som sa, kde je balík, lebo tesne predtým som svižnejšie na hrubú vystúpal hupku a odtrhol som sa 20 – 30 m dopredu. Asi som spravil nejakú drobnú chybu, lebo pri rýchlosti okolo 38 km/h mi v momente šľahali po tvári a rukách trčiace konáre kríkov rastúcich okolo cesty. Vybehol som na štrkovú krajnicu, ktorá našťastie nebola mimoúrovňová, ale klopená do cesty. Veľmi mi odľahlo, keď som bol späť na asfaltke a v poriadku. Pád v takejto rýchlosti by nemusel dopadnúť šťastne. Vzápätí na to prišiel aj druhý adrenalín, keď sa mi v ostrej zákrute predo mnou naraz objavila na mojej strane stará škodovka. Len tak-tak som stihol pribrzdiť a vyhnúť sa jej. Od tohto momentu som sa nechal balíkom radšej dobehnúť a išiel miernejšie tempo. Takto sme prišli do Čachtíc, kde sme obedovali. 

Keď sme si sadli do pizzerie na námestí, netušili sme, že obed sa zmení na naháňačku. V meste sa konali hody, na námestí plno ľudí, pódium s moderátormi a skupina historického šermu predvádzala svoje umenie. Všetky ostatné reštaurácie hodovali, teda nevarili. A jediná, kde sa dalo najesť bola práve nešťastná pizzeria. Objednali sme si zapekané cestoviny so syrom a šunkou a zdalo sa nám to dobré a hlavne rýchle jedlo. Ako sme po takmer hodine čakania zistili, cestoviny boli zapekané iba v jedálnom lístku a navyše boli takmer studené, keď nám ich priniesli. Mišovi dokonca zabudli dať syr. Všetci čakali už iba na nás, tak sme ich do seba doslova nahádzali a vlastne ani neviem, ako chutili. Iba som dúfal, že mi po ceste z toho všetkého nebude zle. Preto, ak sa chcete v pizzerii rýchlo najesť, neobjednávajte si cestoviny. Ich príprava trvá neskutočne dlho, veď kým v horúcej vode zmäknú, …
Z Čachtíc sme vyrážali s takmer polhodinovou stratou oproti plánu. Keďže žalúdky boli plné, úsek do Vrbového sme venovali tráveniu a tak v pokojnom tempe kolísajúcom niekde medzi 25 – 30 km/h sme masírovali plné žalúdky a pripravovali sa na posledný z ťažkých úsekov. Hupáky Vrbové – Trstín. 

24 kilometrový úsek, v ktorom sa strieda niekoľko dlhších alebo kratších strmých zjazdov a stúpaní je mimoriadne náročný. Stále sa meniace tempo, časté radenie, veľké zmeny rýchlostí naozaj potiahnu zo zásobníka síl každému. Hneď v začiatku odpadáva Rasťo, ktorému asi obed nespravil dobre. Navyše už od rána sa sťažoval, že na neho lezie akási choroba a cíti, že má horúčku. Napriek tomu to nevzdal a išiel spolu s nami. Hamujem chalanov na čele nášho asi 8 členného grupetta, aby sme ho počkali, nech sa netrápi sám. Zvoľňujem a pomáham mu dotiahnuť sa do skupiny. Ideme takým tempom, aby sme sa netrhali, ale ja by som mohol ísť aj rýchlejšie. Cítil som sa na to. Takto sme minuli Chtelnicu, Dechtice a v Naháči na nás čakal posledný nepríjemný stupák. Odtiaľ už do krčmy v Trstíne nebolo ďaleko, tak som aspoň na záver začal ísť svojim vlastným tempom. Ku mne sa pripojil Mišo a ešte jeden chalan v zelenom štúrovskom drese. Od ostatných sme zakrátko mali už slušný náskok. Aj tak sme sa nakoniec stretli v trstínskej krčme.

Každý vie, že zastávka v Trstíne je posledná a čaká nás aj posledný úsek so stúpaním na Červený kameň a Zochovu chatu. Tu je už atmosféra veľmi uvoľnená a málokomu sa chce pokračovať ďalej. Väčšina by radšej zostala sedieť pri pive. 

Napriek tomu vyrážame a vo veľkej zvyšnej skupine odkrajujeme posledné kilometre. Prechádzame vinohradníckymi dedinkami, kde na nás z chodníkov mávajú a pokrikujú ľudia. Tento úsek naozaj väčšina ľudí v balíku už dôverne pozná a ide sa možno aj preto tak povediac ako poslepiačky. Bezproblémový priebeh maratónu s výnimkou čachtického obeda však v zlomku sekundy narušila nepríjemná udalosť.
Do Dolných Orešian ťahám špicu ja s Peťom a vo vyššej rýchlosti sa v miernom zjazde blížime k ostrej pravotočivej neprehľadnej zákrute, do ktorej ešte trčí aj roh akejsi budovy. Cesta ďalej pokračuje mierne naklonenou rovinou a po asi 300 m je ľavá zákruta. Hovorím Peťovi, že musíme ubrať, lebo nevidno, či nejde oproti auto. Vzápätí však dodávam, že akonáhle vojdeme do zákruty musíme zo sedla a poriadne roztiahnuť balík, aby v zákrute nedošlo k zrazeniu ostatných. V tomto kratučkom úseku sme obaja touto taktikou získali možno 30 – 50 m náskok pred ostatnými, nejako sa za nás nechytali. V polovici tej spomínanej rovinky však bol na pravej strane opilec, ktorého motalo a hnalo do cesty priamo pod naše kolesá. Ja s Peťom sme sa mu úspešne vyhli, ale kričali sme za seba na výstrahu a valili v rozbehnutom tempe ďalej. V tom sa Peťo obzrel, kde je balík a informuje, že došlo k pádu. Okamžite hamujeme a staviame sa do zákruty, aby sme varovali protiidúce autá, lebo po ceste je kopa bicyklov a ľudí pobehujúcich sem a tam. Keď kamoši upratali cestu, vraciame sa na miesto nehody. Mišo ma v priehlavku rozrezanú nohu od prevodníka a Dubák má poriadne narazenú a oškretú bradu. Bicykle sa zdajú byť v poriadku a našťastie aj kosti oboch postihnutých. Mišo dostáva od miestnych prvú pomoc, ale po asi 20 minútach čakania sa rozhoduje, že do Pezinka to nejako zvládne po vlastnej osi. Pokračujeme teda ležérnym tempom do cieľa maratónu a časová strata oproti itineráru predstavuje vyše pol hodiny. 

V Častej dochádza k ďalšiemu drastickému rozštiepeniu našej už aj tak zredukovanej skupinky. Ja, Miro a brachovci v zelených štúrovských dresoch sa rozhodujeme vystúpať na Červáka, nech to máme kompletné, ostatní už idú rovno do Pezinka a niektorí ešte možno do cieľa na Zochovej chate.

Oproti minulým rokom sa mi ide do tejto stojky mimoriadne ľahko. Dokonca nepotrebujem zaradiť najľahší prevod, ktorý som tentokrát ešte vlastne ani nepoužil a raz-dva som hore, kde čakám na ostatných. Po skompletizovaní a doplnení posledných zvyškov energetických zásob sa púšťame do zjazdu a pohromade pokračujeme cez Dubovú ďalej do Harmónie, kde zatáčame na Zochovu chatu.
Hneď na začiatku, za prvým ostrým stupáčikom nasleduje mierny zjazd, ktorý na konci jazierka prechádza do postupného tiahleho stúpania. Kdesi tam sa od Mira a mňa odtrháva jeden zo Štúrovcov a získava asi 30 metrový náskok, ktorý sa postupne ani nezvyšuje ani neskracuje. Ja si točím svoje tempo, pri ktorom sa mi ide dobre aj keď cítim, že nejdem na doraz a rezerva by ešte bola. Pre istotu však šetrím do záverečnej 10 % stojky. Postupne moje tempo neudrží ani Miro a zaostáva. Naopak, mne sa zdá, že sa veľmi pomaličky začínam približovať k uprchlíkovi v zelenom drese. Odrazu pozerám, točí akúsi diabolskú frekvenciu, ale rýchlejšie nejde. Je to horákista, zhodil na malého tripla, prevesil sa cez barany, asi mal už dosť. V priebehu pár desiatok metrov ho dobieham a obieham, pričom stále udržujem svoje tempo, ktoré som naozaj od začiačku stúpania takmer nemenil. Počas stúpania na Zošku už stretávam mnohých v zjazde, niektorí idú do pezinskej Jamy na cieľové pivo. 

Obďaleč som pred sebou zahliadol pezinský dres. Ktože to môže byť? Zelená prilba – jasné, Jaro to fakt ťahá do cieľa! Po chvíli obieham aj jeho. So značnou námahou iba pomaly napreduje k cieľu, ale povzbudzujem ho, aby stále išiel. Jaro individuálne prešiel sám asi 160 km a predsa došiel až do cieľa.

Prichádzam hore asi 7 – 10 minút pred šiestou, teda len 20 minút za itinerárovým príchodom. Pár minút s odstupmi za mnou prichádzajú zvyšní, ale aj tak to trvá skoro 20 minút kým príde druhý zo Štúrovcov, ktorému to, zdá sa, tohto roku ide trocha poslabšie. Potom už iba zjazdujeme do Pezinka a ideme aj my na to cieľové.
Maratón, podobne ako po všetky uplynulé ročníky, ktorých som sa zúčastnil, úplne naplnil moje očakávania, zažil som cyklistickú slasť, počas jazdy sa dostavili pocity pohody a spokojnosti, teda z môjho pohľadu skutočne hodnotím na výbornú. Kondične som bol v tomto roku zasa o čosi lepšie ako v minulých a tak mi zdolávanie stúpaní, dokonca ani tradičný úsek hupákov nespôsobili žiadne problémy. Navyše, v cieli som necítil extrémnu únavu zo zdolaných 198.5 km, ktoré mi ukázal môj kompjúter. 

Nebyť nešťastného pádu v závere podujatia, všetko by prebehlo podľa očakávaní. Patrí to tiež k cyklistike, aj keď, samozrejme, všetkých teší ak takéto situácie vôbec nenastanú.
Pre úplnosť uvádzam ešte zopár štatistických údajov:
Celá trasa v čistom čase a v mojom prípade trvala 7 h 18 min 47 s, z čoho vychádza priemerná rýchlosť 27.6 km/h. Celkovo sme tí, čo absolvovali kompletnú trasu nastúpali 2227 výškových metrov.
Tak, a v podstate sa pre mňa s ukončením tejto akcie schyľuje aj k záveru cyklistickej sezóny 2006. Samozrejme, jazdiť budem, kým to dovolí počasie a okolnosti a možno sa spolu s Pezinčanmi stretneme v septembri ešte aj na Trnavskej časovke alebo na Neštichu. Verím, že Rasťovi zostane dostatok síl a chuti pre prípravu novej trasy Karpatáka 2007, na ktorý sa už teraz teším a všetkým touto cestou prajem úspešné zakončenie sezóny bez kolízií, pádov a zdravotných ťažkostí.