MBO Fest 2006

Vlastne sa mi na víkendové medzinárodné orienťáky ani veľmi nechcelo. Na horáku som za rok 2006 natočil omračujúcich 130 km a prichádzajúca viróza spolu so stále boľavou rukou po zlomenine pravej ruky, neboli tie správne motivačné lákadla. Ale keď som stretol pri robote filantropku Evu K. a potom aj Jura M., tak som sa nechal ukecať. Som mäkký. Nabudúce sa im vyhnem. :-)

Vybral som si však len základnú kategóriu pre verejnosť. Aj tak som už skoro všetko pozabúdal. Ilja mi na preteky požičal svoj čip, čím mi určite ušetril času a peňazí. Aj tak nemohol súťažiť, lebo mal službu.

V sobotu organizovali orienťáky Vazkári v mne známom teréne bratislavského lesoparku okolo Kamzíka až po Krasňany. Centrum pretekov bol na školskom dvore spojárskej strednej školy na Hliníckej ulici, ktorý sa osvedčil aj počas RC&P maratónu.

Štart orientačných pretekov bol umiestnený v miestach, kde som v živote ešte nebol. Kdesi nad kameňolomom na úrovni internátu Mladá Garda. Ľa, ako málo poznám "svoj rajón". :-)

Rozbeh bol pomalší a poučený z ostatných orienťáckych akcii v tejto oblasti, dával som si tu fest bacha, pretože rozdiel medzi chodníkom a udupanou zemou okolo stromov tu miestami ani nevidno. Vidieť, že je to frekventované miesto pre oddychujúcich bratislavčanov. Tak som teda poctivo mapoval a posúval sa dopredu. Takto to išlo prvú polovicu mojej trate. Potom som sa dostal na \\\"známe územie\\\" a začal robiť jeden kiks za druhým.
Pritom som si už po prvých úspešne nájdených kontrolách priebežne schvaľoval ďalší postup. Keď som však bol na kritickej kontrole, všetko vypálilo inak. Namiesto ideálnych, alebo aspoň optimálnych postupov som vyberal degešné blbosti.

Potom som sa konečne po dvoch spackaných kontrolách spamätal a začal žehliť čo sa dalo. Po orazení "poslednej" (v skutočnosti predposlednej) kontroly som vypol a v kľude sa viezol do cieľa. Až potom, čo ma ofičalo zopár pretekárov, soooom pooo-choooo-piiiil, že cieľ je až v centre pretekov. Namiesto ohnivej čiary som nechal za sebou zaprášenú čiaru.

Nakoniec to dalo 2 miesto v kategórii, za čo som dostal pekný pohár, diplom, knižku o Rači a peňaženku od SPP. Prázdnu.

V nedeľu ráno mi zavolal Ilja a dohováral mi, čo som to preboha stváral na 7 kontrole. :-) No čo by som stváral? Posral som to. :-) Tak mi ešte zaželal úspech do Rakúskej časti a frčali sme s Pažim a Mlynkom na poznávací zájazd do Hainburgu.

V centre pretekov Hainburgu sme si museli počkať na mldlú registráciu, ktorá nakoniec vyústila do časového sklzu. Všetky časy sa posunuli o pol hodinu. Pre všetkých to znamenalo dlhšie čakanie na svoj štart. Mne sa čakanie namiesto 103 minút predĺžilo na 133 minút. Skvelé. Neznášam to.
Spolu so Stankou sme nakoniec vyrazili na miesto štartu. Ona štartovala 4 minúty po mne. Tak sme si aspoň robili spoločnosť. :-)

Vyzbrojený čerstvými skúsenosťami zo včerajška, som vyrazil na istotu a počas úvodných kilometrov na asfaltke v uliciach Hainburgu priebežne sledoval mapu a vyberal optimálne postupy ďalších kontrôl. Takéto začiatky mám rád, lebo sa dá mapovať aj počas jazdy a mapník toľko netrasie. Takto som prefrčal dve kontroly, až som sa definitívne vnoril do lesa.
Počas mierného stúpania som dobehol Jura točiaceho pedálmi s prevodmi a kadenciou, že by mohol aj vajcia šlahať. Svoje.
Stúpanie však nekončilo, tak som sa potil hore, koľko to šlo. Oproti frčali dole chalani z inej kategórie ako na bežiacom páse. Našťastie to bola široká lesná šotolinka, miesta bolo dosť.
Ďalšie dve-tri kontroly som prakticky bez chýb našiel a odjazdil. Potom už nasledovala len nudná časť v poliach bez možnosti výberu postupov. Takže rozhodovala skôr kondička ako orientácia.
Za mnou v cieli prišiel Tomáš a odpovedal spíkrovi, ako sa mu páčila trasa.
Takto postupne pribúdalo v cieli čoraz viac pretekárov a sledoval som ich mapy a postupy. A keď som videl v cieli tie mapy, ktoré jazdili registrovaní pretekári z kategórie 19, až mi bolo ľúto, že som tú svoju trať s 10 kontrolami len tak prefrčal za tri štvrte hodiny.
No nič, nabudúce si vyberiem nejakú ťažšiu kategóriu, ak sa samozrejme nestihnem vyhnúť Eve K. alebo Jurovi M. :-)

Vcelku boli tieto spojené preteky celkom dobre zorganizované. Lepšia bola tá slovenská časť v Rači. Aj organizačne, servisom, zabezpečením či dokonca pohostením pretekárov v cieli. Po tom, čo som dostal v cieli minerálku, koláčik, pizzu, bagetu a kofolu som si pomyslel, že ma chcú vykŕmiť alebo čo.

Nedeľa v Rakúskom Hainburgu bola oveľa skromnejšia. Za štartovné dostali pretekári v podstate len zmeraný čas s medzičasmi, opláchnuť si bike a možnosť použiť WC. Zbytok za úhradu. Ešteže nepýtali peniaze za parkovanie. :-)

Lesné cesty boli v rakúsku väčšinou dobré a zjazdné. Horšie to bolo s chodníkmi a menej používanými cestičkami. Boli zahádzané konármi, vytrasené a rozrýpané až hrôza. Ja som jazdil väčšinou po tých širokých cestách. Nechcem si predstaviť, po akých zašitých a vytrasených uličkách sa trmácali tí z ťažšej kategórie.
Tento les mi veľmi pripomínal Kráľovú Horu za Dlhými Dielmi. Hlavne doliny a povrch. Nečudo, veď tieto dva kopce sú od seba vzdialené sotva 10 kilometrov.

Mapy sa mi zdali po oba dni pre moju kategóriu celkom dobré. Výsledky boli na nete v podstate hneď a celkom ma zaujal vyhodnocovací SplitAnalyzer na rakúskom webe pre preteky v Hainburgu. Také niečo by mohli dať na web aj naši merači časov. :-)