Tuším jediný dôvod, ktorý ma dotiahol na tento maratón bola vidina tomboly, keď bola dosť vysoká pravdepodobnosť získať jeden z bikov série Author. Počet ľudí bol okresaný prlibližne na 150 kusov, takže šance rozhodne vyššie ako keď na nejakom inom maratóne nabehne 500-1000 bikerov a v tobole je len jeden bike.

Ešte ma Miro z Wiky poprosil o pomoc pri zabezpečovaní trate. Na umiestnenie na bedni v sérii už nemám pri tých šarkanoch z KŠK žiadnu šancu, tak prečo nie. Aj tak idem na KV len kvôli vyššie spomenutému dôvodu. :-).

V sobotu ráno dosť teplo a tuším aj dusno. Výšľapom na Kamzík som sa tuším ešte nikdy tak nespotil ako teraz. To sa už priestor registrácie pretekov slušne zapĺňal. Pokecal som si s kamošmi, vynadal im, že neboli v Partizánskom :-), a tak podobne. Potom mi Miro hovorí, že smerovčíci, ktorých vyslal na určené miesto zmätkujú a nevedia, kde sú, aby som vyrazil za nimi a nasmeroval ich tam, kde treba. No dobre. Zapol som Polar a odštartoval som sa sám. Mám 25 minút náskok, hádam dôjdem na Somár skôr ako najrýchlejší. Makal som, čo to dalo, aj som si dosť ponadával na trasu. Všade samé kaluže, popadané konáre. Hlavne brod pri Horvátke by si zaslúžil lepšie označiť prejazd. Dve obrovské mláky plné vody. Bolo treba zosadnúť a opatrne cez naukladané drevá.

Ani neviem prečo, celkom som sa na tento maratón tešil. Nohy a telo síce hovorili niečo iné, ale to už tak medzi nami dievčatami býva. Dozvedel som sa, však, že nebude núdza o technické jazdenie. Aj pohľad do mapy svedčil o tom, že sa bude jazdiť väčšinou v lese, takže to vyskúšame..
S Braňom som sa dohodol na doprave a v sobotu ráno sme išli do Partizánskeho. Braňo ma prekvapil, že ide iba krátku, resp, 49 km trať. Na druhej strane má tento rok dosť málo najazdené, takže sa mu nečudujem.

V centre diania ma druhýkrát prekvapilo málo štartujúcich. Prišiel som sa zaregistrovať medzi poslednými a dostal som, ako obvykle, číslo končiace nulou. Pred ňou ešte dvojka. Takže na dlhú trať, sakumprásk, bolo na štarte nejakých 24 borcov. Nebol to veselý pohľad na štartovaciu lajnu ale asi sa zľakli toho prevýšenia, ktoré bolo v propozíciach. Hoci netuším, či sa toho zľakol aj víťaz na polovičnej trati. :-)

Rozhovor so Slavom Strečanským, Author Fatransko-Strážovský bikemaratón 2005

Author Strážovský bikemaratón má za sebou dva mokré a jeden horúci ročník. Zhodou okolností som sa zúčastnil práve toho horúceho. Nadával som vtedy ako pohan ale potom, čo som sa dozvedel, aké ostatné dva ročníky mokré, to beriem oveľa pokojnejšie.
Ale ale, toto bude už 7. ročník. Prvý bol v roku 1998 ako súčasť Fatransko - Strážovského cyklomaratónu, keď 4 okruhy merali spolu 68 km. Prvýkrát sa MTB maratón samostatne robil v roku 2002 v Mošovciach

Fatransko-Strážovský MTB maratón v Súlove 4. 6. 2005

Pýtam sa v Súľove na parkovisku Ivana O., či je tu aj Luboš. Vraví že nie.
"To je dobre" súkromne sa rúham dažďovému bohu. Ivan poznamená, že Lubo akosi zanevrel na maratóny.
Minulý rok to bral rad-radom a asi sa toho prežral, takže mu tohtoročná diéta možno pomôže.
S parťákom Braňom som sa dohodol, že si nechám veci v aute Ivana Š. aby som nezmrzol, kým príde. Očakával dojazd okolo 8 hodín. Ja som si po Pande trúfal dôjsť do 6 hodín a kľúče od jeho auta som zobrať z poverčivosti nechcel. Tak sme sa prezliekali, vtipkovali a zaháňali predštartové stresy. Ostatný krát, keď som štartoval, sa mi na lebke počas maratónu vypálili tri pásy od slnka cez prilbu. Nehodlal som nechať nič náhode a pre istotu som si natrel hlavu hneď dvoma vrstvami Daylongu 25. Nech potom nevyzerám, akoby som sa zrazil s radiátorom.

Maratónom v Topoľčiankách som vlastne otvoril cyklosezónu roku 2005. Predchádzajúce ročníky okrem roku 2004 som si Pandu pamätal ako relatívne ľahký, rýchly a nenáročný maratón. Tak som sa nahlásil na dlhú trať, aby som si spravil výdatný tréning na horáku. Naložil som si na plecia ťaví hrb, foťák nechal v aute, však trasu poznám pomaly lepšie ako organizátori. :-).

Na štarte sa objavilo asi 30 borcov a to ešte účasť zachraňovali česky mluvíci bikeři so slušnou kondičkou. Vypočuli sme si úvodné pokyny, upozornenia a nič nebránilo pustiť sa do toho. Hneď od začiatku skoro všetci nasadili brutálne tempo a vystrelili dopredu ako z praku. Mne to bolo srdečne jedno a v pohode piánko za nimi na poslednej pozícii. Neskôr som predbehol Keksíka, ktorý mi to v nejakom zjazde vrátil, keď som sa otočil po vypadnutú fľašu a už som ho viac nevidel.
Prvý krát som išiel na MTB maratóne s tepákom, ktorý som už otestoval na cesťáku a v hokejových stretnutiach. Takže som si stanovil maximálny prah, ktorý neprekročím a držal sa ho. Porušil som to len pár kilometrov pred cieľom, keď som do toho dupol viac, ale to je v poriadku.

Rozhovor s Kájom Poštulkom, hlavný organizátor Author Panda maratón

Panda maratón bol môj prvý, ozajstný organizovaný maratón, na ktorom som sa zúčastnil. Zajazdil som vtedy čas, ktorý som doteraz z najrôznejších príčin neprekonal. :-) Štart bol vtedy v rekreačnom stredisku Čaradice. Pamätný bol pre mnohých hlavne rozsypanými pripínačkami na asfaltovom zjazde z najvyššieho bodu trate a vytraseného zjazdu po lesnej ceste, ktorá pripomínala skôr zjazd po železničných podvaloch. :-)

Odvtedy sa však všeličo zmenilo a zmeny sa nevyhli ani ročníku 2005. Vyspovedal som teda Kája Poštulku, hlavného organizátora Pandy.

1. Ako sa vám podarilo vyriešiť problém s pripínačkami v sezóne 2001? Boli nejaké dohovory obyvateľom?

Na prvý ročník spomíname všetci organizátori veľmi radi, veľa ľudí, pekné počasie, dobrá zábava…

Pripínačky bol problém, ktorý sa nami nijako nedal ovplyvniť, takže sme to zobrali ako fakt a museli sme sa s tým zmieriť. Aj keď sme si od pretekárov vypočuli svoje. Ja a všetci organizátori APM si myslíme, že maratón by mal byť hlavne príležitosťou na stretnutie a zábavu rovnako zmýšľajúcich ľudí a nie boj o sekundy za každú cenu.

Šela maratón patrí k akciám poriadaných v ČR, ktoré sú pre slovenského MTB bikera pomerne dobre dosiahnuteľné. Lipník nad Bečvou je približne 100 km od hraníc SVK. Šela maratón si za niekoľko rokov svojej existencie vybudoval povesť dobre zvládnutého a kvalitného MTB maratónu. K spopularizovaniu iste prispel aj známy hokejový brankár D. Hašek, ktorý štartoval v ročníku 2003. Maratón charakterizuje predovšetkým krásny stredoveký hrad Helfštýn a vynikajúco navrhnutá a zabezpečená trať. O krátky rozhovor som požiadal šéfa maratónu Aleša Procházku.

Cez víkend sme si s Jurom, Tomášom a Filipom zajazdili po Orave.

Sobota:
Vyrazili sme v sobotu ráno k Poľským hraniciam. Konečná stanica Skalité-Zwardoň.

Spočiatku bol terén celkom dobrý. Jazdiť sa to dalo. Čo sa nedalo, to sa potlačilo. :-) Ako sme sa blížili k Veľkej Rači, čoraz viac pribúdalo úsekov, kde sme museli tlačiť nielen kvôli sklonu ale aj tažko zjazdným terénom. Korene, kamene, kamenné schody. Postup bol dosť pomalý. Nakoniec som aj tak skoro celé stúpanie na samotnú Veľkú Raču do červena odutý vytlačil. S takým terénom sa ja baviť nebudem. :-)
Hore na kopci sme si oddýchli, najedli sa, pofotili, poochkali a pomaly vyrazili ďalej po chrbáte, po hraniciach Poľska a Slovenska. Kým sme išli dole, tak to bolo fasa. Dalo sa to jazdiť. :-) Dokonca aj dlhší úsek niekoľkých stúpaní ale uberali síl. Na úrovni Vychylovky už pribúdalo veľa jedovatých hupkov s množstvom odhalených koreňov na chodníkoch. Jazdilo sa na tom ako na železničných podvaloch. Rýchlosť - nula, náročnosť - drsných 10 z 10, pocit z jazdenia - mínus 11 z 10. Niektoré stúpania boli doslova zúfalé. Ledva sme dokázali bicykle vytlačiť hore. Aspoň tie zjazdy som si potom vychutnal.

Vzhľadom na pokročilý čas (je začiatok mája 2005) a stav mojej sklerózy, už nie som schopný napísať reportáž zo Stropkova. Tak aspoň táto fotoreportáž. Spomínam si iba, že nejaký mladý expert z mojej bývalej firmy šoféroval dodávku s našími bájkami z Košíc do Stropkova. Myšičkoval pomedzi autá a hnal to vyše sto. Keď sme došli do Stropkova, vynadal som mu a viacero ľudí sa divne tvárilo. No ja chápem, že je vo firme nevysvetliteľnou záhadou, že majú za rok aspoň dve totálky, ale teraz šlo o môj bájk :-)

Nedošiel Roman. Vraj okrem prvého miesta neberie nič iné. A má najazdené úboho málo. Škoda. Zato štartovala Jarka a ďalší, čím mi stúpla konkurencia. Začína tu byť z roka na rok hustejšie. Tá to dokonca v kategórii ženy vyhrala. Jej Jirka bol náš jasný víťaz, no prekvapilo ho nevídané tempo. Predsa len je zvyknutý viac na maratóny, takže tam, kde ostatní končili, on len začínal. Mne sa šlo dobre, aj keď som veľmi nevládal. Pri krčme už po mne nehádzali poháre s pivom a v cieli sa mi ušiel kus prasaťa...

Krvavá odysea II. Sergeja a Citróna :-)

V sobotu mi zavolal Tomáš, že či by som mu neukázal nové slučky tohtoročného pripravovaného RCP Kaktus maratónu. Odbil som ho s tým, že som plánoval sprejazdniť jeden kritický úsek. Polovičku som už urobil a s druhou mi pomohol Tomáš. Teraz je to už celkom prejazdné. Tam nadštrkol, že čítal "krvavú" reportku z Bukovej II. a že ho trasa celkom inšpirovala. Reku, či si to zajtra nedáme. Večer som zavolal spoluautora trasy Citróna, či nejde tiež.

"Jasné, kedy vyrážame" čítam SMS. :-)