Hrebeňovka Malými Karpatmi 1997
- Napísal: Rasťo Trubač
Október 1997
Bolo jedno skoré sobotné októbrové ráno v deväťdesiatomsiedmom. Na železničnej stanici v Pezinku ospalí cestujúci sa obzerali po skupinke ľudí pestrofarebne športovo oblečených s bicyklami. Práve sme si kupovali lístky do Bratislavy. Bolo to jedno z posledných teplejších dní v tom roku a tak sme sa rozhodli, že urobíme rozlúčku so sezónou pre nás trochu netradičným štýlom. Totiž že prejdeme na horákoch od Bratislavy po Bukovú po červenej hrebeňovej značke. V Bratislave na predmestí vystúpili z vlaku Luboš Drahoš, Dušan Hrubý, Julo Bugár, Miro Pilka a ja. Nasadli sme na bajky a zamierili na Kramáre.
Tam oficiálne začínala naša púť. Ešte foto na pamiatku a vyrazili sme. Hneď od začiatku nám ufujazdil Dušan, čím prišiel o všetky fotenia a my sme vyrazili hore na Kamzík. Poriadne sme sa zohriali a zadýchali, kým sme vyšli hore, ale ďalej sme hneď využili perfektný terén na vybláznenie sa po karpatských chodníkoch. Prefrčali sme notoricky známymi a mnohokrát prejazdenými cestičkami, rýchle cvakli fotku na Kocmunde... ....a leteli sme ďalej. Našťastie niekto z nás dostal rozum a povedal múdru vetu: Dnes ideme na Bukovú... Zaraz sme spomalili a hneď na Somárovi sme urobili ďaľšie spomienkové fotky
Ako je vidno, bolo krásne počasie, vynikajúci povrch a super nálada. Pokračovali sme starou známou cestou na Babu, kde sme sa občerstvili a trochu oddýchli, lebo nasledovala ťažšia pasáž smerom na Modranskú Babu. Už prvý kopec za Babou dal predchádzajúcemu tvrdeniu za pravdu.Poriadne sme sa zadýchali a tak pri krátkej pauze na Čmelku sme si spravili ďaľšie skupinové foto...
Teraz sa však prejavilo naše bláznenie na začiatku. Nejaký ten menší pád, či pošmyknutie v kopci nám strpčovalo aj tak dosť náročné šplhanie sa na najbližšie kopce (foto na Čertov kopec)
Tento úsek nebol náročný len svojim stúpaním, ale aj zjazd zo Skalnatej nebol jednoduchý. Ale to už sme sa blížili k ďalšiemu bodu cieľu našej výpravy, a to Modranskej Babe a Čermáku, kde bol ďalší "bufet". Tam nejaké dobré duše, ktoré tadiaľ prechádzali nám urobili spoločnú fotku.
Ďalej nasledovala veľmi príjemná cesta vlastne prakticky až po Taricove skaly, kde aj podľa nasledujúcich záberov sa jazdiť na bajku moc nedalo.
Aj iné zjazdíky boli záludné, pretože aj malé vybočenie z cesty hrozilo tigrom alebo aspoň pŕhľavovou masážou. Nuž a takto sme zozjazdovali až na asfaltovú cestu smerujúcu do Sološnice. A od nej? Dlhé a Náročné stúpanie na Vápennú. Už vysilené nohy veľmi nevládali ale stúpanie nepoľavovalo. Zoskočiť a tlačiť tiež nepomohlo, tak opäť do sedla a tráp sa.
Až nakoniec vrchol. Ale čo to! Na vrchole Vápennej bol uzučný kľukatý chodníček posiaty ostrými balvanami. tak treba zobrať bicykel na plece a šľapať. A to ešte sme šli tesne vedľa zrázu. Moje myšlienky ma viedli k úvahe tam hodiť bike. Nakoniec sme prišli k výhľadu a prekrásny pohľad na okolité vŕšky mi opäť vlial optimizmus do žíl. Škoda, že sa zamračilo a výrazne ochladilo, inak by som sa tam kochal dlhšie. Takto sme tam urobili foto a chystali sme sa ďalej. Vtedy sa nám stala prvá nepríjemnosť - zdochol nám foťák a batérky vypovedali činnosť, tak toto bola posledná fotka z hrebeňovky....
Po strmšom zjazde sa terén stával viac a viac zjazdným, čo oceňovali hlavne moje unavené nohy, a začal som si už vychutnávať cestu. V stále meniacom sa okolí úž cesta naozaj prebiehala rýchlo a opäť sme začínali stretávať turistov. Už sme sa tešili, že sa stretneme s kamarátmi, ktorí už na chate pri Bukovej nám prichystali jedivo aj pitivo. Ale ako sme sa blížili k Bukovej, stále nikoho. Takto sme prišli na rázcestie: Záruby, alebo rovno do dediny? Terez vyhrala Buková..... Našťastie.......
Totiž nastala nepríjemnosť č. 2, a to, že kamoši meškali, tým sme sa minuli a my sme nepoznali cestu na chatu........ Ufffff, nič iné nám nezostalo, len nakúpiť v krčme traťovky a vyraziť po asfalte domov do Pezinka. Už za tmy sme tam s rozpačitými dojmami dorazili. No a Guláš a pivo sa zjedlo až dodatočne a doma. Odvtedy mám ponaučenie. Vždy musím vedieť kam a kade idem.......
Dnes už je to vcelku príjemná spomienka na tento "morál" a už sa teším na ďalšiu hrebeňovku. Ak chcete toto podstúpiť aj vy, cestu som popísal v trasách ako H1, a hlavne treba si natrénovať nosenie biku na pleci a zobrať veľa jesť. No a samozrejme vedieť kam idem!
Bolo jedno skoré sobotné októbrové ráno v deväťdesiatomsiedmom. Na železničnej stanici v Pezinku ospalí cestujúci sa obzerali po skupinke ľudí pestrofarebne športovo oblečených s bicyklami. Práve sme si kupovali lístky do Bratislavy. Bolo to jedno z posledných teplejších dní v tom roku a tak sme sa rozhodli, že urobíme rozlúčku so sezónou pre nás trochu netradičným štýlom. Totiž že prejdeme na horákoch od Bratislavy po Bukovú po červenej hrebeňovej značke. V Bratislave na predmestí vystúpili z vlaku Luboš Drahoš, Dušan Hrubý, Julo Bugár, Miro Pilka a ja. Nasadli sme na bajky a zamierili na Kramáre.Tam oficiálne začínala naša púť. Ešte foto na pamiatku a vyrazili sme. Hneď od začiatku nám ufujazdil Dušan, čím prišiel o všetky fotenia a my sme vyrazili hore na Kamzík. Poriadne sme sa zohriali a zadýchali, kým sme vyšli hore, ale ďalej sme hneď využili perfektný terén na vybláznenie sa po karpatských chodníkoch. Prefrčali sme notoricky známymi a mnohokrát prejazdenými cestičkami, rýchle cvakli fotku na Kocmunde... ....a leteli sme ďalej. Našťastie niekto z nás dostal rozum a povedal múdru vetu: Dnes ideme na Bukovú... Zaraz sme spomalili a hneď na Somárovi sme urobili ďaľšie spomienkové fotky
Ako je vidno, bolo krásne počasie, vynikajúci povrch a super nálada. Pokračovali sme starou známou cestou na Babu, kde sme sa občerstvili a trochu oddýchli, lebo nasledovala ťažšia pasáž smerom na Modranskú Babu. Už prvý kopec za Babou dal predchádzajúcemu tvrdeniu za pravdu.Poriadne sme sa zadýchali a tak pri krátkej pauze na Čmelku sme si spravili ďaľšie skupinové foto... Teraz sa však prejavilo naše bláznenie na začiatku. Nejaký ten menší pád, či pošmyknutie v kopci nám strpčovalo aj tak dosť náročné šplhanie sa na najbližšie kopce (foto na Čertov kopec)
Tento úsek nebol náročný len svojim stúpaním, ale aj zjazd zo Skalnatej nebol jednoduchý. Ale to už sme sa blížili k ďalšiemu bodu cieľu našej výpravy, a to Modranskej Babe a Čermáku, kde bol ďalší "bufet". Tam nejaké dobré duše, ktoré tadiaľ prechádzali nám urobili spoločnú fotku. Ďalej nasledovala veľmi príjemná cesta vlastne prakticky až po Taricove skaly, kde aj podľa nasledujúcich záberov sa jazdiť na bajku moc nedalo.
Aj iné zjazdíky boli záludné, pretože aj malé vybočenie z cesty hrozilo tigrom alebo aspoň pŕhľavovou masážou. Nuž a takto sme zozjazdovali až na asfaltovú cestu smerujúcu do Sološnice. A od nej? Dlhé a Náročné stúpanie na Vápennú. Už vysilené nohy veľmi nevládali ale stúpanie nepoľavovalo. Zoskočiť a tlačiť tiež nepomohlo, tak opäť do sedla a tráp sa.
Až nakoniec vrchol. Ale čo to! Na vrchole Vápennej bol uzučný kľukatý chodníček posiaty ostrými balvanami. tak treba zobrať bicykel na plece a šľapať. A to ešte sme šli tesne vedľa zrázu. Moje myšlienky ma viedli k úvahe tam hodiť bike. Nakoniec sme prišli k výhľadu a prekrásny pohľad na okolité vŕšky mi opäť vlial optimizmus do žíl. Škoda, že sa zamračilo a výrazne ochladilo, inak by som sa tam kochal dlhšie. Takto sme tam urobili foto a chystali sme sa ďalej. Vtedy sa nám stala prvá nepríjemnosť - zdochol nám foťák a batérky vypovedali činnosť, tak toto bola posledná fotka z hrebeňovky.... Po strmšom zjazde sa terén stával viac a viac zjazdným, čo oceňovali hlavne moje unavené nohy, a začal som si už vychutnávať cestu. V stále meniacom sa okolí úž cesta naozaj prebiehala rýchlo a opäť sme začínali stretávať turistov. Už sme sa tešili, že sa stretneme s kamarátmi, ktorí už na chate pri Bukovej nám prichystali jedivo aj pitivo. Ale ako sme sa blížili k Bukovej, stále nikoho. Takto sme prišli na rázcestie: Záruby, alebo rovno do dediny? Terez vyhrala Buková..... Našťastie.......
Totiž nastala nepríjemnosť č. 2, a to, že kamoši meškali, tým sme sa minuli a my sme nepoznali cestu na chatu........ Ufffff, nič iné nám nezostalo, len nakúpiť v krčme traťovky a vyraziť po asfalte domov do Pezinka. Už za tmy sme tam s rozpačitými dojmami dorazili. No a Guláš a pivo sa zjedlo až dodatočne a doma. Odvtedy mám ponaučenie. Vždy musím vedieť kam a kade idem....... Dnes už je to vcelku príjemná spomienka na tento "morál" a už sa teším na ďalšiu hrebeňovku. Ak chcete toto podstúpiť aj vy, cestu som popísal v trasách ako H1, a hlavne treba si natrénovať nosenie biku na pleci a zobrať veľa jesť. No a samozrejme vedieť kam idem!
