Salzkammergut 2007

Salzkammergut 2007
alebo
Asi som na tie kopce ťažký.

Nechcem sa opakovať, kopec pozitívneho som už spomenul v reportke z roku 2004, keď sme si s Citrónom "vychutnali" mokrý ročník Salzkammergut 2004.

Takže to skúsim skrátiť. Kondične som sa na túto akciu pripravil najlepšie ako sa dalo, teda som sa cítil dobre. Strach som mal len z toho, v akej forme ma ten maratón zastihne.

Ráno na štarte som už nebol nervózny a plne sa sústredil na preteky. Štart bol načas, sledoval som okolie, rakúšania vtipkovali s možno 20 ročnou cicuškou, ktorá mala na sebe ešte aj sukničku. Čo som spočiatku chápal len ako módny výstrelok. Keď som sa hlbšie zamyslel, tak to môže byť aj praktické.

Po odštartovaní som sa nechal prakticky všetkými popredbiehať. Podľa profilu, čo bol na stránke to vyzeralo na poriadny trhač. Nahodil som teda svoje tempo a jachal hore. Hákol som sa za nejakým rakúskym párikom. Babenka a jej parťák mali presne také tempo, ktoré mi vyhovovalo. Nehnali sa do kopca, takže som oboch použil ako psychologické lokomotívy.
Stúpanie chvíľami presahovalo medze slušnosti. Dupeme si tak hore do regulárnej dvanástky a naraz pred nami vyrástla stena, že mi to aj na poštárovi zdvíhalo predné koleso. A to sme boli ešte len na asfalte.
Stúpanie na 1350 mnm Raschberg okorené asi 500 metrovým výšľapom po kamennom a zablatenom válove plnom vody mi trvalo 1:20 a ten kúsok zjazdu do druhého kopca stál za to. Úplne super zjazd po širokej šotolinovej ceste. Bohužiaľ to bol v podstate jediný solídny zjazd.
Rozhodnutie držať sa toho párika bol dobrý nápad, pretože babenka zjazdovala ako malý boh. Skôr kamikadze. Zákruty kde ona prehučala pomaly ako Valentino Rossi, tam ma beznádejne vynášalo (to asi tá váha) a dobiehal som ich horko-ťažko na krátkych rovinkách medzi zákrutami. V podstate aj vďaka nej som popredbiehal aj zopár týpkov, ktorí išli tie zjazdy ako pokakaní. Na tacháči 35-40 km/h, kamienky odstreľujú, sedia si na riti a čudujú sa, že to trasie. A fest to triaslo pred zákrutami, kde regulárne rolety bránili pokojnému prejazdu zákruty.

V druhom stúpaní párik, resp, parťák tej babenky začal zaostávať, tak som ich nechal a ťahal sám. Dole kúsok po šotolinke a potom už v podstate jazda po blato-skala-voda-kamene, skrátka po hnusnom bordeli "HB".
Princíp spočíval v podstate v tom, ako sa dostať podľa možnosti čo najrýchlejšie, najbezpečnejšie a čo najčistejší dole. Nepodarilo sa mi ani jedno z toho. V tom najzabijackejšom úseku ma už vyššie spomenutá babenka aj s parťákom ofúkla takým spôsobom, že som mal pocit, že stojím na mieste. Zrejme sa to dá aj rýchlejšie. Tak som teda nasadol na bike aj ja a pustil to dole. V takomto "hnusnom bordeli" sa išlo až po atrakciu Ewige Wandt. Až dole na asfaltke som si uvedomil, že som celý zaje....aný od blata. Nefungovali mi ťažké prevody, blato som mal nasekané úplne všade.
Na najbližšej občerstvovačke som si dal bike poriadne opláchnuť vodou z hadice. Nie som si istý, ale tuším to bola chyba.

Do druhej slučky som však vyrazil vcelku optimisticky naladený. Zatiaľ to išlo dobre a teraz už idem do terénu, ktorý som už poznal. Horšie však bolo, že mi začali blbnúť prevody. Na jednom z hnusnobordelových zjazdoch som asi prehadzovačkou pooral to hnusné bahno a tomu spodnému koliesku sa prestávalo chcieť točiť. Prehadzovačka rapčala, ale ešte išla. Po zjazde cez lyžiarsku zjazdovku, ktorú som s pomocou cyklistických všetkých svätých prešiel bez zosadnutia som MAL namále. To hnusné bordelové šutrovisko by som teraz prešiel bezpečnejšie aj na lyžiach. Dole čakali zdravotníci a prestali sa aj na chvíľu rozprávať a pozerali, či to zídem. Hnusný pocit.

To ďalšie blato, čo som na zjazdovke nazbieral mi už odmasťovalo posledné zvyšky z reťaze aj zo šaltra, takže hneď v prvom nasledujúcom stúpaní postupne prichádzali problémy. Koliesko na šaltri prestávalo točiť a tlak pedálov tlačil šalter do krajnej polohy, čim sa mi namotávala reťaz na prevodník. Keby som ťahal ďalej, tak urvem šalter. Prvá myšlienka bola okamžite kdesi v potoku opláchnuť celý bike, aby sa zbavil toho bahna. Príležitosť bola, bike som opláchol a celý šťastný sa vydal za párikom, ktorý ma ofrčal v zjazde pred Ewige Wandt.
Lenže aj opláchnutý bike išiel čoraz horšie. Reťaz sa každú chvíľu namotávala a musel som začať chtiac-nechtiac tlačiť bike do kopca. Našťastie už iba kúsok a nasledoval dosť dlhý zjazd až do Rettenbachu. Na občerstvovačke som si znovu musel opláchnuť bike, lebo som ho mal zase zadrbaný od blata. Stále som si myslel, že to blato z toho kolieska nejako vyplavím. Vôbec ma nenapadlo, že môže byť problém inde.

Pokračoval som ďalej a strachoval sa o stúpanie na Tauern, kde bola združená občerstvovačka. Dopadlo to horšie ako som čakal. Nedalo sa vôbec šliapať do pedálov. Skúšal som, či nie je ohnutá pätka, alebo pokrivený šalter. Nič. Akurát som si všimol, že reťaz je už taká suchá, že už ani nevŕzgala. Koliesko sa netočilo. Šliapať sa dalo iba na prevodoch, ktoré by som do toho kopca neutiahol. Tak som v podstate celý ten kopec tlačil bike. Nemusím hovoriť, že ma predbiehal jeden borec za druhým. Ešte viac ma sralo, že ma predbiehali aj keď išli na poštároch s biednou kadenciou. Mne začali tlačením biku tuhnúť nohy a aj som sa už dosť prehrieval na slnku. Snáď na občerstvovačke budú mať olej.

Nemali. V momente ako som niekoho požiadal o olej, tak povedal že nie a nebavil sa ďalej. Dosť ma to rozladilo. Chcel som sa na celý maratón vykašľať, takto sa predsa nedá jazdiť.  Najedol som sa koláčikov a dostal nápad. Snáď to zaberie. Vybral som svoj pripravený rožok (železnú rezervu) a prstom zoškrabal margarín a vtláčal do kolieska a mazal reťaz. Ako na mňa pozerali organizátori, to som si radšej ani nepredstavoval. Vyrazil som teda ďalej.
Zaumienil som si, že akonáhle uvidím HB (hnusný bordel = blato, skaly, kamene, voda), zoskakujem z biku a nesiem ho.
V zjazde do Bad Isch som to ani nestihol zrealizovať. Lebo som na "HB" hodil tlamu. Dá sa to povedať aj tak, že som zosadol bez námahy. Pozviechal som sa a obďaleč prizerajúci sa rakúšania, (tiež moja kategória) sa pýtajú, či som v poriadku.
"Ja, OK" odpovedám
Druhá polovica bolo také polovičné HB. Dalo sa dokonca aj fičať. Miestami 25-30 km/h, ale triaslo to ako na boboch po schodoch Eiffelovej veže. Na umretie.

Z Bad Ischl doľava hore do Perneku. Vravím hore, tak to aj myslím hore. Na regulárnej, či vlastne neregulárnej stene som na 60 metroch nastúpal 35, čo je asi 52 % stúpanie. Rozumie sa, že sa to tlačilo. A tak som teda aj tlačil. Aj tak som si netrúfal zaťažovať suchú reťaz namazanú margarínom. Keď som sa konečne doštrachal do Perneku na ďalšiu občerstvovačku, prvé čo som sa pýtal, bolo, či majú olej. Ujko mal, ale netváril sa bohvieako nadšene. Podľa toho, že mu z tej nádoby už veľa nestriekalo sa dalo usudzovať, že podobný problém riešili predo mnou viacerí. Poďakoval som sa, natlačil do seba koláčiky a more jonťáku a pokračoval ďalej.

Namazaná reťaz aj kolieska sa znovu rozbehli a fungovalo to. Pomaly som sa dostával do tempa. V prvej tretine, (inak dosť ostré stúpanie) som začal postupne dobiehať takmer všetkých, ktorí ma popredbiehali v predošlom stúpaní. Vrátane toho párika, čo mi ušiel pred ešte kdesi pred 70 km. Hneď sa mi išlo lepšie. :-)
Pred očerstvovačkou na Tauern som zastavil v tieni a rozbalil PowerBar. Dostával som hlaďák. Došúchal sa za mnou čech a ten už bol od horúčavy úplne hotový. :-) Pokecali sme o hroznom "vedre". Čudoval sa, že nás pustili na dolnej kontrole ďalej. Vraj sme po limite. Podľa mňa to vyzeralo v limite. Časový rozvrh vychádzal približne 105 km na 8 hodín čo sme približne aj stíhali. Veď dole kopcom to doženieme. Akosi som v tej chvíli zabudol na pomalú zjazdnosť do Bad Goisern.

Na občerstvovačke som zjedol železnú rezervu, lebo na mňa dochádzal hlaďák. Kúsok vedľa obzerali organizátori solídne zodratého bikera z C kategórie. Celú ľavú polovicu tela mal kompletne ošmirgľovanú šotolinou. Na tých menej krvavých šrámoch bolo vidieť, aké sú tie ryhy opuchnuté. Na pitie tu bol už len niekolkonásobne rozriedený jonťák. Takže to chutilo len ako zafarbená voda.

S čechom sme znovu vyrazili ďalej. Miestami aj potlačili. Stále sme predbiehali slabších z kategórie C. Drvivá väčšina z nich tlačila. V zjazde ma ten rakúsky párik znovu predbehol a prisahal by som, že tuším na tom istom mieste. Nevadí, v najbližšom stúpaní ich isto dobehnem.

Dole som sfičal aj s čechom a stretli sa až na občerstvovačke. Chudák sa tam oblieval hadicou ako na pláži. :-) Ja som lial do seba hustý jonťák a zajedal koláčikmi. Vyrazil som ďalej, na čecha som nečakal. Na rozbočke na Chorinsky Klausse ma organizátori nasmerovali do priestoru, kde mi týpek najprv nemecky, (nechápal som), a potom aj anglicky (stále som nechápal) hovoril, že som prišiel 25 minút po limite a že musím predčasne odstúpiť z maratónu. Čech prichádza tiež a vravím mu jóbovku. Nechápe. :-)

Odjazdil, miestami tlačil, 115 km, natočil 3800 výškových metrov, teda väčšiu polovičku trasy. Do cieľového limitu mi ostávalo 6.5 hodiny, čo sa mi zdalo dosť, pretože v druhej polovici trate bolo asi 30 km po rovine a to ešte nerátam zjazdy. A mne to na rovinách ide rozhodne rýchlejšie ako do týchto brutálnych kopcov.
Nekompromisne ma teda odfajčili uprostred trasy. Odjazdiť by som to teda odjazdil, možno by som netrafil úplne presne do 21:00 ale došiel by som. Vládal som pokračovať ale je skrátka problém vytlačiť svojich 80 kilo do kopca a nie do jediného. Horšie dopadol Jano Halík, ktorého priškripli pred posledným kopcom, s tým, že je 10 minút po limite. Tomu už hovorím normálne ojeb. Blbých 10 minút? Veď toľko človek poľahky stiahne, ak na to dobre dupne dole kopcom a ešte k tomu po asfalte.

Takže to skúsim celé zosumarizovať. Času som mal na bicykli na premýšľanie viac, než dosť.
1. Nejazdiť túto trať s parťákom. Ak už áno, tak jedine ak sú obaja dosť rýchli. Pri dvoch parťákoch sa môže stať, že jeden z nich je pomalý v stúpaní a rýchly v zjazde, druhý naopak. Čakaním na seba sa navzájom zdržujú. Tiež sa môže stať, že jeden z nich bude mať problém a stoja dvaja. Ak bude mať pre zmenu problém druhý, zase stoja dvaja a strácajú čas.
2. Nosiť olejničku. Blato bude na tomto maratóne vždy. Hlavne preto, lebo organizátori pri výbere trasy a zjazdov vymýšľajú také hovadiny, že u nás by to ochranári na fleku zhodili zo stola. Škoda, že som to HB neodfotil ale ratoval som si tam holý život a nestaral sa o to, či to budem niekomu dokazovať. Proste to bol humus.
3. Na tento maratón treba byť podľa možnosti čo najľahší. Tí čo dôjdu v limite do cieľa, získavajú v podstate len v stúpaniach. V zjazdoch sa to väčšinou stráca aj keď musím dodať, že som predbiehal strašných samodeštrukčných zjazdárov (Sedí v zjazde po mokrom zablatenom kamennom poli na riti a čuduje sa, že to trasie) ale tých nebolo veľa.
Ja so svojou váhou som bol na hrane. Je rozdiel ak má nejaký anorektik 50-60 kilo aj s bicyklom a je rozdiel ťahať do kopca 90 kilo. Ja to zatiaľ ešte utiahnem ale nepôjde mi to tak rýchlo ako nejakej 40 kilovej cice s bicyklom aj sukničkou, ktorá sa vyvezie hore na kopec možno s tretinovou snahou ako ja. V zjazdoch by som však stratu dobiehal. Samozrejme, keby boli "normálne". Takto sa človek potí pomaly hore a keď už je hore a teší sa na zjazd, tak ho pošlú na totálne nezjazdné šrotovisko. Pomaly hore, pomaly dole. Takto sa to nedá stíhať načas.
4. So svojím výkonom som bol celkom spokojný. Podľa výcucu z Polaru som sa neflákal a jazdil na hrane. Najviac ma teší, že som sa nezdrbal, nedostal defekt a v poriadku dorazil do "cieľa". :-)

Organizátori o tejto trati tvrdia, že je extrémna. Extrémnych nie je tých 210 km, to sa za jeden deň dá spraviť. Extrém je samotná trať a tie podmienky okolo. Keby tam nedávali tie sračkové zjazdy a trošku citlivejšie nasadili časové limity, (niekto môže mať na trase aj problémy, ktoré ho zdržia - defekt, reťaz a potom to dobehne) tak by sa to dalo odjazdiť aj pre hobbíkov ako som napríklad ja.
Namiesto toho nekompromisne odstreľujú cyklistov ktorí sa zdržia o pár minút na časovej kontrole. Asi chceli ušetriť na cenách pre Slowmotion kategóriu. Čo je podľa mňa tiež dobrá hovadina. Súťažiť o to, kto je najpomalší? Spravodlivejšie by bola súťaž teamov, ktoré v súčte natočia najviac kilometrov.

Proti tým kopcom nemám nič. V drvivej väčšine sa dali vyšliapať. Aj tie šialené výnimky typu 52% by sa dali prežrieť, boli to len krátke úseky, proste potlačíme. Ale ak na tomto maratóne nezrušia tie debilné zjazdy a prejazdy hnusným humusom, tak už na tento maratón nepôjdem. Organizátorov to asi aj tak mrzieť veľmi nebude. :-)

Fotogalerka