Vezikulský cyklomaratón 2001

fTakže v kalendári sa objavili preteky v Pezinku kde sa poriadal cyklomaratón Vezikulák. Dĺžka trate bola 32 kilákov a dalo sa ísť aj dve kolá teda 64 kilákov. Nevedel som či pôjdem na krátku alebo dlhú verziu. Povedal som si, že na trati uvidím ako bude fungovať koleno a aká bude trať. Od toho tigra sa koleno dosiaľ nespamätalo. Dal som si bandáž a išlo sa na vec, reku, uvidíme. Zavolal som Ďurina ktorý začal s MTB cyklistikou toť nedávno asi pred rokom. Akurát sme mali pochybnosti či bude pršať lebo meteorológovia hlásili dážď. Takže keby ráno pršalo alebo bolo mokro, nikam sa nejde. Nič také sa nekonalo, tak sa išlo. 

Náš kouč nám asi vraví, aby sme sa bez medaily nevracali. Jurove uzemňujúce gesto je výstižné čo si práve vtedy myslíme. :-)

Chvíľku trvalo kým sme na miesto štartu Rozálka trafili. Zaregistrovali sme sa a vyfasovali štartové čísla. Dostal som 35. Celkom pekné číslo. Aj na APMaratóne som mal pekné číslo. 300. Potom sme sa pomaly pripravovali na preteky. Usporiadateľ si vyžiadal chvíľku pozornosti aby nám popísal trošku trať. Než sa dostal v opise trate na Pezinskú Babu, blysol sa zmyslupnou vetou ktorú ani nedokážem poriadne citovať.
"Pozor, na Pezinskej Babe križuje trať hlavnú cestu, je to tam zabezpečené usporiadateľmi aby sa niečo nestalo ale nespoliehajte sa na usporiadateľov že je to zabezpečené".
S Ďurinom sme sa na tom zachechtali a počúvali ďalej. Potom ešte vravel o nebezpečných zjazdoch aby sme si dávali pozor.
Ostrý štart bol za hlavnou cestou na Pezinskú Babu. Odtiaľ sa už išlo navostro. 

Ten sa mi podaril odštartovať geniálne. Spadla mi reťaz. Našťastie mám na pedáli taký malý patent ktorý mi ju dá tam, kam patrí. Po chvíli sa asfalka skončila a začal hneď parádny úzky stupák. Bolo treba zoskočiť z bajku lebo bajkovať sa veľmi nedalo. Potom sa cesta akotak umravnila a dalo sa aj predbiehať. Šťastný bol ten, čo ten krátky úsek na predbiehanie aj využil. Hodnú chvíľu sa išlo zase po úzkej cestičke. Celkom pekný terén, vravím si. Keby nie toho úvodneho kamenistého stupáku kde bolo nutné zoskočiť, tak to beru, tohle se mi líbí. Dostal som sa za pretekára z ktorého vanul nepríjemný zápach potu. Snažil som sa ho čo najskôr predbehnúť lebo som to nemienil čuchať. Nič proti nemu. Konečne sa mi to podarilo. Dostali sme sa na krátky úsek asfaltky ktorý som využil hlavne na vydýchanie sa. Potom sa skončila a začalo niečo, čo zmrvilo môj počiatočný pozitívny dojem. Ani nie tak dôvod, že bolo treba zoskočiť z bajku ako to, že bolo nutné tlačiť bike do veľmi prudkého a dlhého kopca na konci ktorého mi hodnú chvíľu trvalo kým som sa dostal z cyklistického bezvedomia a začal znovu dýchať, resp. registrovať okolie. Znovu som nasadol na bike ale už som cítil, že to nie je ono. Darmo, trojtýždňový cyklistický výpadok kvôli zraneniu kolena sa ohlásil. Horko-ťažko som si to odtrpel až k Trom jazdcom kde bola zelená odbočka doľava. Tá znamenala hlavne dolekopec. Konečne som sa mohol dať trošku dokopy. Snažil som sa ísť bezpečne a pritom relatívne dosť rýchlo. Naraz len z pravej strany rachot a prefičali okolo mňa evidentne jasní špecialisti na zjazd. Na najbližšom stupáku (asi Čermák) som ich aj tak dobehol. Nasledovala tuším nejaká lúka a na nej detský výlet. Opekali si a povzbudzovali nás. Išiel som okolo, slina v pravom kútiku a zamával im. Intenzita povzbudzovania sa zdvojnásobila z čoho som mal radosť a tuším aj tie detičky. :-)

Konečne začal byť cyklochodník celkom prijateľný. Zavesil som sa za pretekára ktorý voňal avivážou. Tempo a tá vôňa sa mi pozdávala a tak sme šlapali spoločne. Nakoniec ma pustil pred seba. Pamätám si to preto, lebo tam bola rýchla pasáž a cestičku predeľoval malý potôčik ktorý som samozrejme zbadal neskoro. Rýchlo sa rozhodnúť - spomaliť? alebo pokračovať a preskočiť? Pridal som a preskočil. Za tou priehlbňou bola ďalšia. Kua. Čo teraz? Dopadol som na predné koleso a zadné sa zviezlo tesne za priehlbňou. Trošku mi to rozhodilo smer ale ustál som to. Kua, som macher. :-)

Aviváž keď to videl, tak určite zvolil spomalenie, lebo keď som sa po chvíli obzrel, už bol v diaľke. Krátky stupáčik a zase dlhšia rýchla pasáž a namôjdušu znova skoro tá istá situácia ako predtým. Akurát iba s jednou priehlbňou. Keby som išiel pomaly. Koleso by určite zapadlo alebo ma minimálne poriadne rozhodilo. Vyriešil som to podobne. Akurát som pridal v duchu ešte poriadne šťavnatú nadávku.

Nadávky som si mohol ušetriť na sadisticko-brutálne-extrémnom stupáku ktorý by mali problém vyjazdiť aj motokrosári. Každý poslušne zoskočil z bajku a začal tlačiť, nosiť či inak trepať bike na desivú nočnú moru menom Skalnatá. Niežeby to malo veľkú nadmorskú výšku ale stúpanie a povrch bol nerealizovateľný. V hlave sa mi preháňali myšlienky, čo za truhlíka navrhol túto trasu. Veď to nemá nič spoločné s bicyklovaním. To je obyčajná pešia turistika s bajkom. Názov tejto reportáže som nezvolil náhodou. Ani sa nepamätám ako som sa dostal hore ale nikomu neprajem tento kopec. Na vrcholku bola kontrola. Chalani zapisovali pretekárov. Usporiadateľ nás vopred upozorňoval, že na Skalnatej je kontrola, že sa to tam dá elegantne obísť ale aby to nerobili, je tam kontrola.

Za Skalnatou nasledovala tabuľa lebky s prekríženými hnátmi a hlásala nebezpečný zjazd. Fakt vyzeral dosť drsne a kamenisto. To však ďalšiemu polobláznovi nevadilo a prefičal okolo. Ešte som sa poriadne nespamätal s pešieho výstupu na Skalnatú a čakal ma Čertov kopec. Nasledovalo znovu zoskočenie z bajku a znovu pochod hore. Utvrdil som sa v názore, že túto trasu nemohol navrhnúť úplne normálny človek. Zase tabuľa s lebkou a desivo prudký dolekopec. V asociáciach mi prichádzal na um nájazd na skokanský mostík. Zo začiatku bol nájazd dosť kamenistý ale našťastie v polke to prestalo a dojazd vyzeral dosť bezproblémovo. Prežil som to. Keby som spadol, tak zastavím až dole v ľubovoľnej polohe ako snehová guľa, resp. omotaný okolo kameňov alebo nejakého stromu ktorý by sa priplietol do cesty. Nasledovala viac menej nenáročná cesta. Občasné tvrdé stupáky sa dali relatívne rýchlo prejsť zosadnutím z bajku. Negatívne hodnotenie trasy v mojej hlave sa definitívne utvrdzovalo. Čmeľok tiež prilial olej do ohňa. Skalnatý povrch a uzučký chodník ma dosť vydesil. Za týmto kopcom sa mi podarilo zablúdiť. Nechápem celkom dobre ako, ale fakt bol ten, že poslednú značku som videl červenú šípku doprava. Vytiahol som fľašu a chcel som sa napiť. Počas pitia som asi nedával dosť pozor a zistil som, že akosi dlho idem bez toho aby som zaregistroval červenú značku. Zabočil na najbližšom chodníku či ceste doľava a snažil sa napojiť na červenú ktorú som očakával naľavo. Stále nič. Tak stále klesám a klesám a klesám na duchu že vôbec na tú červenú narazím. Narazil som. Na hlavnú cestu vedúcu na Pezinskú Babu. V cieli som si pozrel kade som to asi zablúdil. Zistil som že som si spravil poriadnu obchádzku.
Tak si znovu šliapem do kopca a v pravom predkolení ma chytá kŕč. Pravá noha už asi nevládze makať aj za druhú. Likvidujem sladkú tyčinku vyfasovanú organizátormi na štarte a dolievam tekutiny.

Vlečiem sa na Babu a sledujem prekvapený ksicht "zabezpečovateľa" :-) . Bajkerov očakával z druhej strany. Usmerňuje ma a ja už viem že po krátkom stúpaní nasleduje dlhý zjazd. Z toho sa na pár pomalších pasáží (popílené kmene stromov čakajúce na odvoz resp. nepopílené popadané stromy) stal dlhý, rýchly a v podstate bezpečný zjazd. Na niektorých úsekoch som pustil brzdy a dokonca aj šliapal dolekopcom. Cink cink bžuuuuuum.

Záver zjazdu viedol povedľa vinohradov až nakoniec vyústil na asfaltku z ktorej už bol vidieť cieľ. Zabral som čo to dalo a zdarne tak ukončil preteky. Na druhé kolo som vonkoncom nemal chuť a ani koleno nebolo z toho dvakrát nadšené. Keď si vezmem malú natrénovanosť tak si myslím, že som došiel dobre. Poradie v akom som došiel do cieľa netuším ale hádam to kdesi na internete vyhrabem. 

Pri cieli podávali pifko alebo minerálku. Neviem prečo, ale znovu som si dal pívo. Bolo celkom dobré. Prevetrával som sa, popíjal a čakal na Ďurina. Konečne sa objavil a podarila sa mu geniálna vec. Spadla mu pred cieľom reťaz. Che. Šťastlivec. Celkom dobre došiel a hlavne som bol rád, že sa mu nič nestalo. Takisto ani mne. Ani neviem čo radšej. :-)

Zavolali sme nášmu koučovi aby zabezpečil odvoz. Kým sestra prišla, dali sme si ešte vezikulácky pikantný guláš. Ani neviem či to pálilo od horúceho alebo od papričky. :-) Keď sme zvládli Vezikulák, nejaký blbý guláš nás predsa nemôže zložiť. Mňam.

Dojedli, nasadli, vypadli.

Celkový dojem.
Na 60 korunové štartovné to bolo zorganizované celkom dobre. Trasa označená dobre (moje zblúdenie beriem na seba, nemal som vtedy chlastať), aj mapky sme dostali k štartovnému číslu, aj sladkú tyčinku (mimochodom, chutila výborne). Nebezpečné zjazdy boli vyznačené všetky čo fakt oceňujem. Možno by to chcelo trošku viac ústretovosti pri takpovediac občerstvovačkách. Ani neviem, či tí chlapci patrili k usporiadateľom Vezikuláka. Veľké výhrady však mám k navrhnutej trase. Neviem či je autor sadista alebo zlomyseľný človek ale každopádne, niektoré kopce mali s cyklistikou pramálo spoločného. Možno mám priveľmi extrémny názor ale myslím si, že bike je predovšetkým na bajkovanie a nie na nosenie. Pokiaľ organizátor nezmení trasu, nabudúce ma tam zaručene nikto neuvidí. (Hóóóóvadská to škoda :-))) ) Určite sa tam dali vybrať prijateľnejšie trasy. Celé Karpaty sú prešpikované kadejakými cestičkami, neexistuje aby sa v nich nedala vybrať pohodová cyklotrasa. Najbližší maratón? Asi Nová Dubnica. Uvidíme sa tam?