Vezikulák 2001

Na tento maraton spravil Rasťo miernu propagandu na svojej stránke. Kedže ide o terén v podstate známy a kedže Rasťo hecoval bikerov ku dvom kolečkam, neodolal som a nekriticky som si to vybral aj ja. Po prichode do Pezinku som chvíľu blúdil, ale nakoniec som miesto štartu našiel. Odstál som si rad na prihlásenie a po zbežnom pohľade na profil trate som zapochyboval, či som nespravil chybu. Počasie bolo mierne pesimistické a tak som sa radšej vybavil na mokrejší variant trate. 

Organizátori upozorňovali, že začiatok sa ide v skupine a až po premiestnení ku priehrade v Kučišdorfskej doline sa odštartuje naozaj. Že som im uveril, bola moja ďalšia chyba. Chumel bikerov sa po štarte rozbehol vcelku svižným tempom po asfaltke medzi vinohradami. Mne sa veľmi nechcelo to nejako zvlášť prepalovať po začiatku, nakoniec veď sa čaká pod priehradou.... Nuž pod priehradou sa nečakalo, namiesto toho začal ostrý stupák cez lúku a šup do lesa. Cesta sa zmenila na chodník a pri ostrom stúpaní zopár bikerov radšej zosadlo a tlačilo. Kto poznáte červenú značku ktorá vedie až hore na Troch Jazdcov, iste viete aj to, že až na jedno či dve miesta neustále stúpa, miestami až nechutne. Ja som to nevedel :-(.

fMusím sa priznáť sa, že táto akcia ma nezachytila v najlepšej forme. Asi v polovici kopca som toho mal už plné zuby, do strmého svahu som nemal šancu a aj pri tlačení to bolo o držku... Za chvíľu mi lýtka priam horeli, tieklo zo mňa a navyše neodbytné mušky mi liezli do tváre. No fasa, hovorím si tak ten maratón som si predstavoval trochu inak! Posledná časť kopca až ku Trom jazdcom bola miernejšia, ale ja som bol z toho tlačenia taký tvrdý, že som len tak kolibríkoval na najľahších prevodoch. 

Konečne vrchol a krátky zošup, vetrík príjemne ovieva spotené telo. Z červenej však odbočujeme doľava na zelenú smer Vápenka a Čermák. Ostrým technickým úsekom vyklesávam krvopotne získané prevýšenie a na traverzoch pred Čermákom sa konečne aj trochu rýchlejšie hýbem.
Bohužial tiež zisťujem, že som niekde za Troma Jazdcami stratil okuliare a chytá ma hrôza pri pomyslení na ten všetok hmyz, čo sa mi bude chcieť pozrieť "zblízka do očú". Na chodníku je od potokov zopár nepríjemných zárezov a tak v tej rýchlosti stíham len tak tak pribrzdiť a jeden preskočiť. Za sebou počujem kvílenie bŕzd a nadávanie, uff chalan za mňou to stihol len tak tak.

Vybiehame na Čermák a za mohutného povzbudzovania celej triedy žiačikov na výlete ťaháme ďalej. Zopár miernejších stúpaní, posledný padák a už sa otvára pohľad na Skalnatú,najstrmší úsek na trati. Je to postrach všetkých bikerov, chodník je miestami tak strmý, že človek aj keď nesie bike na pleci, má čo robiť aby sa nezošmykol dole. Skalnatá si ten názov si zaslúži, chodník na hrebeni mi silne pripomína tatranskú turistickú magistrálu. Navyše vďaka plundrovaniu lesov sa vrchol kopca stále viac a viac odlesňuje a tak ho možno erózia zmení za pár rokov na nepoznanie... 
Hore som si s hrôzou uvedomil jednu vec: tadiaľto budem musieť isť ešte raz ! No a nebol to posledný pocit hrôzy, čo som ten deň zažil... Zo Skalnatej klesá chodník strno do sedla a opäť stúpa na Čertov kopec, stúpanie je miernejšie, ale cestou dole sú dva padáky, prvý križovaný dvoma schodmi vystuženými brvnami, druhý bez brvien, ale za to tak strmý, že aj napriek úplne jemnému brzdeniu mi začalo prešmykovať zadné koleso a pocit hrôzy prišiel opäť.

Konečne sedlo Javorina a posledný vážnejší stupák na Čmelok. Tesne pod vrcholom vedie chodník cez kamenistú pasáž, bez hanby zosadám a prenášam. Z Čmelka dole ide známy padák, na ktorý som sa už psychicky prichystal a opatrnúčko vyklesal. Posledná rovinka, padák ku asfaltke a konečne som na Babe. Krátke občerstvenie a ťahám ďalej. Smerom na zjazdovku sa ešte chvíľu stúpa a mňa prekvapí, ako mi stihli na občerstvovačke stvrdnúť nohy. Naštastie začína chodník klesať a po krátkej technickej pasáži popri pohádzaných kmeňoch prichádza konečne dlhý úsek kde sa to dá pekne rozfofrovať.

Ide sa po modrej značke, trať je suchá, relatívne málo rozbitá a tak pri tých peckách dole kopcom zažívam konečne aj nejaké príjemné pocity. Posledný úsek v lese, serpentíny medzi kmeňmi a krkolomným trialovým padákom vychádzam pomedzi vinohradmi na cestu. Do cieľa je čoby kameňom dohodil. Prichádzam na lúku, zdiaľky počujem mohutné povzbudzovanie tých čo to majú za sebou, ja však by som mal pokračovať ďalej. Pri pohľade na tých vyškerených jedincov, mnohých z pivom v ruke to na krátku chvíľu so mnou zalomcovalo.
Ale nie, až tak zlé to som mnou nie je. Stretávam Jura Halušku, doplním tekutiny, čo to pojem, každopádne sa neponáhľam, veď toto bude len boj so sebou samým. Spoločne nakoniec vyrážame do druhého kola, po ceste medzi vinohradmi ešte chvíľu debatíme, ale v Kučisdorfskej doline sa začína stúpať a Juro sa za krátku chvíľu vzďaluje a ja sa zase trápim sám.
Detailami z druhého kola nebudem už nikoho trápiť. Bolo pomalšie, zuby som musel zatínať ešte viac, ale nakoniec som to zvládol. Po príchode do cieľa som si vyprosil jednu z posledných porcií guláša čo tam mali a prisadol som si ku partii Pezinčanov pokecať o preteku. Rasťovi, ktorý ma mal na svedomí, sa opäť vybavil digitálnym foťákom a tak spravil reportáž ako sa patrí. 

Čo povedať na záver ? Myslím, že pretek sa podaril, bol dosť tvrdý, na vzdialenosť to ušlo, ale to prevýšenie pri dvoch kolách bolo zrejme dosť nielen pre mňa. Počasie vyšlo, aj keď bolo pod mrakom, nakoniec nepršalo, usporiadateľia nespravili žiadne kiksy a aj guláš bol dobrý.
Takže nech sa páči, ak sa chcete potrápiť, o rok v Pezinku sa stretneme zas.