Horal 2004
- Napísal: Robert Juhás
Začalo to takto. Citrón mi niekedy v Júli 2004, celý nažhavený jazdiť poslal SMS-ku.
- Kedy mame najblizsi maraton?
Odpovedal som mu promptne a rozbehla sa medzi nami esemesková bombovačka.
- 14.8.2004 Horal. Nejaky si nazhaveny pretekat!?
- Zacal som trenovat frekvenciu 130 a viac. Citim sa vo forme. Skoda, ze Salzkammergut bol o 3 tyzdne skor.
- Pod si dat so mnou cestu z Ba na Bukovu a spat. V sobotu.
- Asfalt? MTB?
- Cestu. Asfalt.
- Na horaaakoooch?
- Na cestaaaakoch, vole.
- Takze asfalt? To ti mozem vies co!..... Pod BA Plavecke Podhradie po lese a spat po ceste na horakoch, ty macher! :-)))
- Asfalter pinda na asfalt, no to su pomery. :-)
- Asfalter? Ja? No pockaj, ty ....! Tak na Horalovi dostanes odo mna minimalne 10 minut. :-)))
- Das mi 10 minut? Casu? Tak daj vediet kedy, nech sa pripravim a odfotim ta, ako prichadzas do ciela. :-)))
- :-))) No ved cas ukaze. Horal, aj napriek nepriazni počasia ostane pre mňa najlepším cyklomaratónom na Slovensku.
Má lákadlá, aké nemá len tak hociktorý maratón. Jazdenie v krásnej prírode, dlhé a náročné stúpania ktoré dokonale preveria každého bikera a predovšetkým Kráľova hoľa samotná. Mimochodom, je zaujímavé, že takzvaný kultový vrch Slovákov, Kráľova hoľa, je vlastne pomenovaný po maďarovi a nie hocijakom. Matyás Corvin alias Matej kráľ ktorý bol svojho času najmocnejším uhorským panovníkom.
Lenže časy sa menia, a teraz, v sobotu 14.8.2004 na Kráľovej holi budú panovať bikeri.
Ráno to nevyzerá práve ružovo. Neprší síce ale je dosť chladno a fúka. Stále lepšie, ako by malo pršať. Tak teda nastupujeme na štart, zoznámime sa s ostatnými Krejzistami, dlho sme sa nevideli. :-) Pred chvíľou odštartovala hŕstka pretekárov o majstra SR. To musí byť pre takého Barényiho či Oprenčáka demotivujúce štartovať s malou hŕstkou konkurentov. Mali by nás pustiť naraz. My hobbíci zo zadných radov by sme ich viac preverili. :-)
Po nich sme teda odštartovali aj my. Trasu už v podstate poznám, takže ju už veľmi opisovať nebudem. Hneď v prvom zjazde do Spišskej Teplice nám uteká Juro a Citrón s nechápavým ksichtom sa ma pýta, kam sa ženie. Na Kráľovú Hoľu, chystá sa tam asi zdochnúť. ;-)
Pred vnorením do lesa za Teplicou mu ukazujem v diaľke, kde je.
"Jeho ambície ma v tejto chvíli nezaujímajú" vraví Citrón a šliapeme spolu hore. Dostáva sa predo mňa a horko-ťažko sa ho držím cez Repiská. Na asfaltke do Spišskej Bystrej ho dobieham a ideme spolu aj s Petrom. Pred občerstvovačkou sa ho pýtam, či zastavuje, lebo ja nehodlám. On že áno a s ním aj Citrón. Ja pokračujem. Pomaly sa dostávam do tempa a cez Kubašok smerom na Peklisko. Všade naokolo vlhký vzduch, kopec hríbov v lese, jednoducho paráda. V diaľke sa mihol Jurov dres. Po chvíli som ho dobehol aj s Rasťom od Pezinka. Podradil som prevody a Juro bez toho aby sa otočil vraví Rasťovi.
"Poznám niekoho, kto takto radí. Tuším je to Bobo"
"Ako vieš?" odtuším. :-)
"Veď počujem ako radíš" :-)
Na kecanie neostávalo dosť kyslíku a tak som pokračoval v šliapaní, keď mi to tak dobre ide. :-)
Ako sa lesná cesta na Peklisku dramaticky dvihla, všimol som si zaujímavú vec. Akosi si tento úsek nepamätám taký dlhý. Vždy som si to pamätal ako ostré stúpanie, zákruta doprava, potom doľava, stúpanie rovno, odbočenie doľava a zjazd dole na Pusté pole. ;-) Doteraz som tento úsek asi jazdil s úplne odkrvenou hlavou alebo čo.
Ale nerobilo mi to problém. Bol som v tempe, išlo to, tak čo sa budem vzrušovať. Na odbočke nás už smerovali doľava a nedalo mi to, odfotiť smerovčíka, ktorý tú ceduľu držal ako pouliční predavači Strážnej Veže. Každopádne však asi ukazoval, že kolega naľavo je Krejzi. Inak som si to nevyložil. ;-)
Zjazd mi išiel dobre, neplánoval som fotiť, až také úžasné počasie zase nebolo. Aj tá jama z minulého roka bola na tom istom mieste. Ale dala sa lepšie prejsť. Naspať ju skúsim prejsť bez zosadnutia. V nasledujúcom zjazde som dobehol hŕstku pomalších a mňa dobehla hŕstka rýchlejších, takže sme došli na Pusté Pole väčšia skupinka. Dal som si iba banán, pitie a hybaj vnohy. Či vlastne vkolesá. Brod v potoku som si veľmi nevychutnal. Nebolo najteplejšie počasie a v mokrých tretrách šliapať hore na KH je dosť nepríjemné. Nabudúce tento úsek asi niekde obídem. :-( Možno niekde v nižších polohách je to príjemné osvieženie ale v takejto poveternostnej klíme to na pohode veľmi nepridá. Mohli by tam dať nabudúce nejaký mostík alebo niečo v štýle northshore.
Tak som si teda omočil jednu nohu a čvachtám sa do lesa. Na tomto úseku trasy boli hríby priamo na chodníku. Aj som si spomenul na ročník 2001 kde sme zažívali podobné veci. Dubáky a podobná plieseň všade naokolo, len zbierať. ;-) Mohli by spraviť ešte jednu kategóriu. Horal-Hubár. :-)
Duševne som sa vopred pripravoval na jednu z psychologických prekážok tohto maratónu. Presť špalierom žobrajúcich detí Telgártu.
Žiletkári všakovakých svetových Tour majú v ťažkých stúpaniach po oboch stranách jačiacich polofanatických fanúšikov, ktorí ich poháňajú v pred a oni aj idú. Chcú to mať čím skôr z krku. ;-)
Horal má mierne modifikovanú verziu. Treba prejsť ťažkým stúpaním obkolesených pobiehajúcim drobizgom s prosíkom o kekse, čokoládu.... Tiež sa ich chceme čo najskôr zbaviť. Horšie je, že nám to veľmi rýchlo do kopca nejde. :-)
Všetko toto som mal v pamäti, pripravený aj na najhoršie. Odbočím doprava hore, na ten psychologický vrchol Horala a tam, krvi by som sa nedorezal asi 150 deciek naukladaných po dĺžke cesty na plné pecky vykrikovalo:
"DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO"
Skoro som sa vykotil. Toto som teda nečakal. Hneď sa mi lepšie stúpalo hore. "DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO" už v duchu počujem Citróna, ako im odpovedá "DO ČOHO? DO ČOHO?" :-)
Zopár žobrajúcich elementov trošku vyššie mi už nezobralo náladu. Vraj "Ujóóóó, na kolenách Vás prosím, dajtééééé, dajte čokoládu, dajtééééé, ujóóóóóó.". Len som tupo čumel ako mi pomaly ide predné koleso dopredu. Mohlo by rýchlejšie. :-)
Možno by som aj dal ale potom by otravovali s ešte väčšou vervou pretekárov za mnou. Dal jeden, dá aj druhý.
Zjazd dole do Šumiacu už ovládam do detailov a tak som bol na občerstvovačke celkom rýchlo. Kopol som do seba dva poháre jonťáku, nadýchol sa a začal ťahať hore. Spočiatku mi to išlo na nejakých 10 km/h. Na úseku, kde sa už spájala návratová cesta zhora, už fičal dole jeden z najrýchlejších. Všimol som si číslo 122 a že vyzeral celkom spokojný. Ba dokonca sa mi zdalo, že sa usmieval. Žeby mu hore zamrzol úsmev. :-) To už mi šutre rozhodili tempo na miestami aj 6 km/h. Potom začali jazdiť hore vopred avizované Avie a autobusy. Veľmi znepríjemňovali postup hore. Ideálna stopa bola len jedna a neustále uhýbanie uberalo z tempa a samozrejme aj síl.
Na asfaltke som trošku pridal a zatavil tempo. Nad kosodrevinou to začalo. Teplota už išla citeľne dole a na mraky sa už dalo dosiahnuť. Srandovne vyzeral pohľad zhora do doliny. Čistá a vysvietená a ja, div nie pod plafónom. Kolóna autobusov a Avií sa sťažka posúvala hore. Pohľad vyvalených ľudí na sedadlách zvedavo si ma obzerajúcich cestujúcich spoza zaprdených a zarosených okien ma iritoval asi najviac. ;-) Pohľad akoby vravel,
\"To sú ale blázni v takej kose sa terigať hore\". Môj pohľad na nich bol úplne rovnaký. :-) Dúfam, že si to hore tí ľudkovia-folklóristi dobre užili. :-)
Prvá väčšia zákruta priniesla dve veci. Dážď a brutálny fučák rovno do ksichtu. Zima mi ešte nebola ale pár minút v tomto nápore mi prakticky okamžite zredukovalo tempo. Stále som to síce točil na optimálnych 7-8 km/h ale už mi bolo jasné, že niekde sa to prejaviť musí. Mrzol som. Chcel som si nahodiť teplý dres ale bál som sa, že prídem hore prepotený a zjazd bude ešte horší ako výstup. Tak som teda točil ďalej. Posledná zákruta pod vysielačom prišla ako vykúpenie. Z protivetra sa stal konečne kamarát a posúval ma skoro zadarmo hore. Ešte som stihol zamávať Ivanovi ale ten bol z tej zimy tiež taký vyklepaný, že sa zmohol na nemastný-neslaný pohyb hlavou. :-)
Hore som si dal bujón a práve prichádzal čarodejník Luboš. Nezdal sa mi nejako skrehnutý ale ja som si už radšej konečne dal ten teplý dres. Podarilo sa mi pri tom rozlámať okuliare. No fasa, no fasa, už zasa. Moje posledné, musím kúpiť nové a v zjazdoch teraz ísť pomalšie.
Zjazd bol presne taký, aký som očakával.
D-d-d-d-d-d-d ahój Jujujuju-ro d-d-d-t-t-t-d kurva ale mi je zima fičím ďalej d-d-d-d-d-d-h-h-húúúúú, húkam na Citróna, viac mi napoly skryštalizovaný mozog a jazyk nedovolí artikulovať d-d-d-d-d-d Peter ma v žltom drese nespoznáva, nič to, už chcem byť do-do-dole d-d-d-d-d-d Miloša ktosi fotí pri tej hrdzavej rúre ako sa umýva (asi sa chce pred uložením do truhly umyť, aby s ním pohrebáci po vyložení z pojazdnej plynovej komory nemali veľa práce) d-d-d-d-d-d-d-d kua Braňo ešte len začína brúsiť asfalt na KH, má to ešte poctivých 5 kilákov hore.
Na šotoline a kameňoch ma už stuhnuté a zmrazené ruky nohy začali ukrutne bolieť. Ani zvyšok relatívne rovnej cesty po odbočení na červenú značku to nerozchodil.
Na odbočke stál smerovčík Rudo Černoch tak sme hodili kus reči. Vraví mi, že mám celkom dobrý čas, hlboko pod 9 hodín. Trošku ma to zarazilo, lebo som chcel ísť pod osem hodín ale tieto podmienky značne skresali moje predsavzatia. :-) To pre zmenu zase prekvapilo jeho lebo to už asi na osem hodín nestíham. ;-) Pokecali sme ešte trošku a spustil som sa dole.
Zjazd dole po červenej do Telgártu je jeden z najbrutálnejších zjazdov na celom Horali. Dokonca aj Citrón si tento úsek velice pochvaľoval. Tu sa ukázalo, kto má v nohách a kto v zadku. Juro tu niektoré úseky údajne schádzal peši. Má fulla a jediný parádny technický zjazd na Horalovi schádza peši. To je ale trapošák. :-))) Iného fullistu predo mnou rozhodilo a fakt nechýbalo veľa, aby hodil kapitálnu držku. Ja som išiel na istotu a celý čas na brzdách. V druhej tretine zjazdu som čosi smradľavé kovové zacítil a v duchu zanadával, "kerý jebo v lese zvára železo?". Potom ma napadlo, že to moje brzdy.
Telgárt už bol bez problémov a za železničným podjazdom som sa konečne rozhodol zhodiť dlhé windstopper gate a teplý dres. Zabralo mi to pár minút času ale stále lepšie, ako sa potiť v studenom. Potok som preletel a znovu si omočil tretry. Kua, musia tam dať nabudúce nejaký mostík. Toto naozaj nemusím. Jazdiť v mokrých tretrách v takomto počasí nie je žiadna výhra.
Na Pustom poli som znovu vychniapal dva jonťáky, banán, Horalku a ťahal ďalej. Kúsok rozjazdenej šotoliny mám za sebou. Pomaly som sa blížil k jame a rozmýšľal, či ju preskočím alebo nejako inak prejdem. Nakoniec som sa rozhodol využiť ju z ľavej strany ako klopenku. Rozbeh, nájazd a samo ma to vynieslo na druhú stranu jamy. Paráda, normálne som na seba hrdý. ;-)
Postup hore dosť bolel. Stuhnuté ruky, nohy, chrbát boleli. Asi 4 krát som musel zastaviť a urobiť krátky strečing. Nohy ťahali to svoje. Nebolo to bohviečo ale stále lepšie akoby nevládali pľúca alebo pumpa.
Po dorazení na odbočku smerom na Smrečinské sedlo stúpanie pokračovalo ďalej. To som už mal našťastie viac-menej v pamäti a podarilo sa všetko vystúpať. Aj jeden mimoriadne zaujímavý krátky krváčik. Jedna stopa samé blato, mumraj a druhá stopa samý šuter a voda. Vybral som vodu a to bola dobrá voľba aj cez to nepohodlie. Zopár bikerov predo mnou toto tlačili. Cha, nie som až taký lekvár.
Konečne sedlo Smrečiny. Vyťahujem Enervit cukrík. Mám vrchol krízy. Všetko ma bolí a nemôžem sa dočkať zjazdu. Trošku ma zamrzelo, ako podaktorí "páni bikeri" neboli schopní použité obaly karbogelov a iných povzbudzovákov zmuchlať a namačkať nazad do vrecka. Veď to môžu zahodiť aj v cieli do koša. Kľudne to švacnú na zem v takej krásnej prírode.
Pripomenulo mi to historku, ktorú hovoril Citrón. Nebola o bikerovi ale platí aj pre nich.
Svojho času bol Vengloš veľká futbalová hviezda a išiel s kamošmi čosi popiť do baru. Vyložil si nohy na stôl a robil ťažkého geroja. Čašníčka ho poprosila, aby dal nohy láskavo dole, toto je slušný podnik.
"Ale no ták" vraví v povznesenej nálade nádejný futbalista "v týchto nohách je dynamit!"
"No dynamit možno, ale v hlave nasrané!!!" :-)
Zjazd do doliny smerom na Liptovskej Tepličky nepriniesol výraznejšie zlepšenie pohody. Stále som mal pocit, že by to mohlo ísť aj rýchlejšie ale nohy si proste nechceli dať povedať. Furt si húdli svoje. Mohol som si pritom spievať, telefonovať, pohvizdovať, ujúkať ale nohy néééééé, tie dnes asi patrili niekomu inému.
"Horúca vaňa, horúca vaňa", začína sa ozývať skrehnuté telo. Nuž, kde ti teraz nájdem horúcu vaňu, vravím si. Je tu akurát potok s ľadovou vodou a to by asi nebolo ono.
V Liptovskej Tepličke si pýtam do kejmla čistú vodu. Ochotne mi ju doniesli z vedľajšieho domu. Nedám si predsa do kejmla jonťák. Už ho potom odtiaľ nedostanem. :-)
Pokecal som pri tom s obsluhou. Boli zvedaví odkiaľ som a koľkí sme z Bratislavy prišli. Núkali mi pritom Horalky, banány, tyčinky, jonťák. V tejto chvíli nemyslím na nič iné, len sa naložiť do horúcej vane a rozpustiť sa. To je jediné, čo ma rýchlo ženie dopredu. Rozlúčil som sa teda a vydal sa v ústrety tlačiacim hupkám na Jedlinkách. Dorasované to tam bolo riadne a miestami vodných kaluží ako v ryžových poliach Číny. Našťastie sa dali obísť takými pokútnymi obchádzkami cez les. V jednom zjazde som obchádzal dajakú kaluž, tak som išiel po kraji cesty. Uhol som hlavou jednej vetvičke, pozrel som ďalej a druhá vetvička za ňou prásk mi do ksichtu. Okuliare som už rozbil na KH, takže som schytal riadnu šupu do očí. Ešteže som stihol aspoň viečka privrieť, takže sa mi nestalo nič vážne. Ale musím si kúpiť nové čím skôr.
Tu niekde bola zmena trasy. Jastril som očami, kde to bude. Viedla presne tou istou cestou, ako v pamätnom ročníku 2001, kde sme už s Rasťom mali obaja prebrzdené brzdové špalky a snažili sme sa viac nebrzdiť ako šliapať. ;-)
Horúca vaňa, horúca vaňa, už aby to bolo.
V Šuňave som na občerstvovačke ani nestál. Hlad som nemal, vody dosť, jediné čo ma trápilo bolo stuhnuté telo, ktoré sa ani za svet nechcelo poriadne rozhýbať. Poondená Kráľová Hoľa. Bolo mi to treba? :-)
Celá táto slučka sa mi nakoniec celkom páčila. V zjazde dole na asfaltku som dal vyniknúť zvončeku a ignoroval pohoršený výraz turistickej rodinky. Pomalšie už kvôli nim predsa nepôjdem a keď im nestačí ani upozorňujúci tón zvončeka, tak čo potom?
Horúca vaňa na dohľad, už cítim jej vôňu, farbu aj teplotu.
Posledný asfalt som prefrčal, stúpanie hore dokázal až na kamenisté výnimky vyšliapať celé, čo ma nesmierne potešilo. Minulý rok som to tu skoro polovicu tlačil. ;-)
Zjazd tohto úseku mám v oku, takže strašnými fukotami dole. Raz ma menší kameň trošku rozhodil, aj to sakramentským hadom smrdelo, ale ustál som to. Do cieľa som došiel nikým neatakovaný v pohode, ale s takmer polhodinovým zhoršením času oproti minulému ročníku. Žiadna sláva. :-) Hádam nabudúce.
Sranda je, že sme s Citrónom takmer nevedomky splnili tú SMS-kovú bombovačku, napísanú v úvode. Citrón mi naozaj dal 10 minút. Času. Bol som z toho taký vyoraný, že som ho ani neodfotil. Jeho problém, mal mi vopred zavolať, že sa už blíži. :-)))
Juro ukázal, že na sebe túto sezónu naozaj slušne popracoval a už prešiel zo svojich socialistických záväzkov z "Dôjsť v limite" na odvážnejšie méty ako napríklad "Dôjsť do cieľa skôr ako Sergej" :-))) No a hlavne spravil celú trať bez defektu, čo je u neho skvelý výsledok. Žeby tie Michelinky boli také dobré gumy?
Dokonca aj Miloš s Lubošom konečne Horala zdolali v plnej dĺžke, výške a hlavne v limite, čím im týmto gratulujem a virtuálne pasujem za ostrieľaných bikerov. Luboš mi dokonca v cieli nandal skoro polhodinu :-). Braňo to až také pohodové nemal ale vzhľadom na tohtoročné najazdené kilometre došiel relatívne dobre.
Záverečný sumár?
Celkom dobre zvládnutý maratón. Majstrovstvá SR v MTB som veľmi nevnímal. Značenie trate sa mi zdalo celkom v norme. V podstate už celú trať poznám, takže by som mal skôr problém zablúdiť. Občerstvovačky by mohli byť predsa len trochu pestrejšie. Aspoň na Pustom poli normálne chlebíčky so salámou a syrom alebo čo. Alebo to tam bolo len som to nevidel? Naozaj som sa už na tých českých maratónoch pokazil. :-) V cieli boli dobré cestoviny a trošku rozpačitá tombola. Stropné svietidlo ako cena v tombole? Obyčajná blikačka alebo nová duša dušu bikera by potešila viac. ;-)
Horal už stratil nárok na detské choroby. Má už jednu etapu vývoja za sebou. Dostal sa do povedomia širšej bikerskej verejnosti a je len na organizátoroch, ako si poradia s ďalšími ročníkmi tohto dobrého MTB maratónu. Škoda, že akosi potichu zakapalo fotenie cyklistov na trati. Doteraz mám fotku z roku 2001 ktorú som si od organizátorov kúpil na pamiatku. Stále si pamätám zopár maníkov, ktorí nás takmer po celej trati fotili aj napriek mokrému počasiu. Vďaka nim má človek aspoň spomienky, ako to na trase vyzeralo. Ale už odbieham. Takže s tohtoročným Horalom 2004 som celkom spokojný a držím palce organizátorom, nech v Horali pokračujú. Show must go on.
Takže ešte raz, som spokojný. So svojím časom 9:14 už menej ale za to si môžem sám.:-)
Koľko som natočil netuším, lebo mi kdesi totálne a definitívne odišiel tacháč ale podľa vyjadrenia zúčastnených to bolo okolo 126 km s prevýšením 3600-3700 metrov, čo radí tento maratón naozaj k najťažším na Slovensku. O rok na Horalovi zase.
- Kedy mame najblizsi maraton? Odpovedal som mu promptne a rozbehla sa medzi nami esemesková bombovačka.
- 14.8.2004 Horal. Nejaky si nazhaveny pretekat!?
- Zacal som trenovat frekvenciu 130 a viac. Citim sa vo forme. Skoda, ze Salzkammergut bol o 3 tyzdne skor.
- Pod si dat so mnou cestu z Ba na Bukovu a spat. V sobotu.
- Asfalt? MTB?
- Cestu. Asfalt.
- Na horaaakoooch?
- Na cestaaaakoch, vole.
- Takze asfalt? To ti mozem vies co!..... Pod BA Plavecke Podhradie po lese a spat po ceste na horakoch, ty macher! :-)))
- Asfalter pinda na asfalt, no to su pomery. :-)
- Asfalter? Ja? No pockaj, ty ....! Tak na Horalovi dostanes odo mna minimalne 10 minut. :-)))
- Das mi 10 minut? Casu? Tak daj vediet kedy, nech sa pripravim a odfotim ta, ako prichadzas do ciela. :-)))
- :-))) No ved cas ukaze. Horal, aj napriek nepriazni počasia ostane pre mňa najlepším cyklomaratónom na Slovensku.
Má lákadlá, aké nemá len tak hociktorý maratón. Jazdenie v krásnej prírode, dlhé a náročné stúpania ktoré dokonale preveria každého bikera a predovšetkým Kráľova hoľa samotná. Mimochodom, je zaujímavé, že takzvaný kultový vrch Slovákov, Kráľova hoľa, je vlastne pomenovaný po maďarovi a nie hocijakom. Matyás Corvin alias Matej kráľ ktorý bol svojho času najmocnejším uhorským panovníkom.
Lenže časy sa menia, a teraz, v sobotu 14.8.2004 na Kráľovej holi budú panovať bikeri.
Ráno to nevyzerá práve ružovo. Neprší síce ale je dosť chladno a fúka. Stále lepšie, ako by malo pršať. Tak teda nastupujeme na štart, zoznámime sa s ostatnými Krejzistami, dlho sme sa nevideli. :-) Pred chvíľou odštartovala hŕstka pretekárov o majstra SR. To musí byť pre takého Barényiho či Oprenčáka demotivujúce štartovať s malou hŕstkou konkurentov. Mali by nás pustiť naraz. My hobbíci zo zadných radov by sme ich viac preverili. :-)
Po nich sme teda odštartovali aj my. Trasu už v podstate poznám, takže ju už veľmi opisovať nebudem. Hneď v prvom zjazde do Spišskej Teplice nám uteká Juro a Citrón s nechápavým ksichtom sa ma pýta, kam sa ženie. Na Kráľovú Hoľu, chystá sa tam asi zdochnúť. ;-) Pred vnorením do lesa za Teplicou mu ukazujem v diaľke, kde je.
"Jeho ambície ma v tejto chvíli nezaujímajú" vraví Citrón a šliapeme spolu hore. Dostáva sa predo mňa a horko-ťažko sa ho držím cez Repiská. Na asfaltke do Spišskej Bystrej ho dobieham a ideme spolu aj s Petrom. Pred občerstvovačkou sa ho pýtam, či zastavuje, lebo ja nehodlám. On že áno a s ním aj Citrón. Ja pokračujem. Pomaly sa dostávam do tempa a cez Kubašok smerom na Peklisko. Všade naokolo vlhký vzduch, kopec hríbov v lese, jednoducho paráda. V diaľke sa mihol Jurov dres. Po chvíli som ho dobehol aj s Rasťom od Pezinka. Podradil som prevody a Juro bez toho aby sa otočil vraví Rasťovi.
"Poznám niekoho, kto takto radí. Tuším je to Bobo"
"Ako vieš?" odtuším. :-)
"Veď počujem ako radíš" :-)
Na kecanie neostávalo dosť kyslíku a tak som pokračoval v šliapaní, keď mi to tak dobre ide. :-)
Ako sa lesná cesta na Peklisku dramaticky dvihla, všimol som si zaujímavú vec. Akosi si tento úsek nepamätám taký dlhý. Vždy som si to pamätal ako ostré stúpanie, zákruta doprava, potom doľava, stúpanie rovno, odbočenie doľava a zjazd dole na Pusté pole. ;-) Doteraz som tento úsek asi jazdil s úplne odkrvenou hlavou alebo čo.
Ale nerobilo mi to problém. Bol som v tempe, išlo to, tak čo sa budem vzrušovať. Na odbočke nás už smerovali doľava a nedalo mi to, odfotiť smerovčíka, ktorý tú ceduľu držal ako pouliční predavači Strážnej Veže. Každopádne však asi ukazoval, že kolega naľavo je Krejzi. Inak som si to nevyložil. ;-)
Zjazd mi išiel dobre, neplánoval som fotiť, až také úžasné počasie zase nebolo. Aj tá jama z minulého roka bola na tom istom mieste. Ale dala sa lepšie prejsť. Naspať ju skúsim prejsť bez zosadnutia. V nasledujúcom zjazde som dobehol hŕstku pomalších a mňa dobehla hŕstka rýchlejších, takže sme došli na Pusté Pole väčšia skupinka. Dal som si iba banán, pitie a hybaj vnohy. Či vlastne vkolesá. Brod v potoku som si veľmi nevychutnal. Nebolo najteplejšie počasie a v mokrých tretrách šliapať hore na KH je dosť nepríjemné. Nabudúce tento úsek asi niekde obídem. :-( Možno niekde v nižších polohách je to príjemné osvieženie ale v takejto poveternostnej klíme to na pohode veľmi nepridá. Mohli by tam dať nabudúce nejaký mostík alebo niečo v štýle northshore.
Tak som si teda omočil jednu nohu a čvachtám sa do lesa. Na tomto úseku trasy boli hríby priamo na chodníku. Aj som si spomenul na ročník 2001 kde sme zažívali podobné veci. Dubáky a podobná plieseň všade naokolo, len zbierať. ;-) Mohli by spraviť ešte jednu kategóriu. Horal-Hubár. :-) Duševne som sa vopred pripravoval na jednu z psychologických prekážok tohto maratónu. Presť špalierom žobrajúcich detí Telgártu.
Žiletkári všakovakých svetových Tour majú v ťažkých stúpaniach po oboch stranách jačiacich polofanatických fanúšikov, ktorí ich poháňajú v pred a oni aj idú. Chcú to mať čím skôr z krku. ;-)
Horal má mierne modifikovanú verziu. Treba prejsť ťažkým stúpaním obkolesených pobiehajúcim drobizgom s prosíkom o kekse, čokoládu.... Tiež sa ich chceme čo najskôr zbaviť. Horšie je, že nám to veľmi rýchlo do kopca nejde. :-)
Všetko toto som mal v pamäti, pripravený aj na najhoršie. Odbočím doprava hore, na ten psychologický vrchol Horala a tam, krvi by som sa nedorezal asi 150 deciek naukladaných po dĺžke cesty na plné pecky vykrikovalo:
"DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO"
Skoro som sa vykotil. Toto som teda nečakal. Hneď sa mi lepšie stúpalo hore. "DO TOHO, DO TOHO, DO TOHO" už v duchu počujem Citróna, ako im odpovedá "DO ČOHO? DO ČOHO?" :-)
Zopár žobrajúcich elementov trošku vyššie mi už nezobralo náladu. Vraj "Ujóóóó, na kolenách Vás prosím, dajtééééé, dajte čokoládu, dajtééééé, ujóóóóóó.". Len som tupo čumel ako mi pomaly ide predné koleso dopredu. Mohlo by rýchlejšie. :-)
Možno by som aj dal ale potom by otravovali s ešte väčšou vervou pretekárov za mnou. Dal jeden, dá aj druhý.
Zjazd dole do Šumiacu už ovládam do detailov a tak som bol na občerstvovačke celkom rýchlo. Kopol som do seba dva poháre jonťáku, nadýchol sa a začal ťahať hore. Spočiatku mi to išlo na nejakých 10 km/h. Na úseku, kde sa už spájala návratová cesta zhora, už fičal dole jeden z najrýchlejších. Všimol som si číslo 122 a že vyzeral celkom spokojný. Ba dokonca sa mi zdalo, že sa usmieval. Žeby mu hore zamrzol úsmev. :-) To už mi šutre rozhodili tempo na miestami aj 6 km/h. Potom začali jazdiť hore vopred avizované Avie a autobusy. Veľmi znepríjemňovali postup hore. Ideálna stopa bola len jedna a neustále uhýbanie uberalo z tempa a samozrejme aj síl.
Na asfaltke som trošku pridal a zatavil tempo. Nad kosodrevinou to začalo. Teplota už išla citeľne dole a na mraky sa už dalo dosiahnuť. Srandovne vyzeral pohľad zhora do doliny. Čistá a vysvietená a ja, div nie pod plafónom. Kolóna autobusov a Avií sa sťažka posúvala hore. Pohľad vyvalených ľudí na sedadlách zvedavo si ma obzerajúcich cestujúcich spoza zaprdených a zarosených okien ma iritoval asi najviac. ;-) Pohľad akoby vravel,
\"To sú ale blázni v takej kose sa terigať hore\". Môj pohľad na nich bol úplne rovnaký. :-) Dúfam, že si to hore tí ľudkovia-folklóristi dobre užili. :-)
Prvá väčšia zákruta priniesla dve veci. Dážď a brutálny fučák rovno do ksichtu. Zima mi ešte nebola ale pár minút v tomto nápore mi prakticky okamžite zredukovalo tempo. Stále som to síce točil na optimálnych 7-8 km/h ale už mi bolo jasné, že niekde sa to prejaviť musí. Mrzol som. Chcel som si nahodiť teplý dres ale bál som sa, že prídem hore prepotený a zjazd bude ešte horší ako výstup. Tak som teda točil ďalej. Posledná zákruta pod vysielačom prišla ako vykúpenie. Z protivetra sa stal konečne kamarát a posúval ma skoro zadarmo hore. Ešte som stihol zamávať Ivanovi ale ten bol z tej zimy tiež taký vyklepaný, že sa zmohol na nemastný-neslaný pohyb hlavou. :-) Hore som si dal bujón a práve prichádzal čarodejník Luboš. Nezdal sa mi nejako skrehnutý ale ja som si už radšej konečne dal ten teplý dres. Podarilo sa mi pri tom rozlámať okuliare. No fasa, no fasa, už zasa. Moje posledné, musím kúpiť nové a v zjazdoch teraz ísť pomalšie.
Zjazd bol presne taký, aký som očakával.
D-d-d-d-d-d-d ahój Jujujuju-ro d-d-d-t-t-t-d kurva ale mi je zima fičím ďalej d-d-d-d-d-d-h-h-húúúúú, húkam na Citróna, viac mi napoly skryštalizovaný mozog a jazyk nedovolí artikulovať d-d-d-d-d-d Peter ma v žltom drese nespoznáva, nič to, už chcem byť do-do-dole d-d-d-d-d-d Miloša ktosi fotí pri tej hrdzavej rúre ako sa umýva (asi sa chce pred uložením do truhly umyť, aby s ním pohrebáci po vyložení z pojazdnej plynovej komory nemali veľa práce) d-d-d-d-d-d-d-d kua Braňo ešte len začína brúsiť asfalt na KH, má to ešte poctivých 5 kilákov hore.
Na šotoline a kameňoch ma už stuhnuté a zmrazené ruky nohy začali ukrutne bolieť. Ani zvyšok relatívne rovnej cesty po odbočení na červenú značku to nerozchodil.
Na odbočke stál smerovčík Rudo Černoch tak sme hodili kus reči. Vraví mi, že mám celkom dobrý čas, hlboko pod 9 hodín. Trošku ma to zarazilo, lebo som chcel ísť pod osem hodín ale tieto podmienky značne skresali moje predsavzatia. :-) To pre zmenu zase prekvapilo jeho lebo to už asi na osem hodín nestíham. ;-) Pokecali sme ešte trošku a spustil som sa dole.
Zjazd dole po červenej do Telgártu je jeden z najbrutálnejších zjazdov na celom Horali. Dokonca aj Citrón si tento úsek velice pochvaľoval. Tu sa ukázalo, kto má v nohách a kto v zadku. Juro tu niektoré úseky údajne schádzal peši. Má fulla a jediný parádny technický zjazd na Horalovi schádza peši. To je ale trapošák. :-))) Iného fullistu predo mnou rozhodilo a fakt nechýbalo veľa, aby hodil kapitálnu držku. Ja som išiel na istotu a celý čas na brzdách. V druhej tretine zjazdu som čosi smradľavé kovové zacítil a v duchu zanadával, "kerý jebo v lese zvára železo?". Potom ma napadlo, že to moje brzdy.
Telgárt už bol bez problémov a za železničným podjazdom som sa konečne rozhodol zhodiť dlhé windstopper gate a teplý dres. Zabralo mi to pár minút času ale stále lepšie, ako sa potiť v studenom. Potok som preletel a znovu si omočil tretry. Kua, musia tam dať nabudúce nejaký mostík. Toto naozaj nemusím. Jazdiť v mokrých tretrách v takomto počasí nie je žiadna výhra.
Na Pustom poli som znovu vychniapal dva jonťáky, banán, Horalku a ťahal ďalej. Kúsok rozjazdenej šotoliny mám za sebou. Pomaly som sa blížil k jame a rozmýšľal, či ju preskočím alebo nejako inak prejdem. Nakoniec som sa rozhodol využiť ju z ľavej strany ako klopenku. Rozbeh, nájazd a samo ma to vynieslo na druhú stranu jamy. Paráda, normálne som na seba hrdý. ;-) Postup hore dosť bolel. Stuhnuté ruky, nohy, chrbát boleli. Asi 4 krát som musel zastaviť a urobiť krátky strečing. Nohy ťahali to svoje. Nebolo to bohviečo ale stále lepšie akoby nevládali pľúca alebo pumpa.
Po dorazení na odbočku smerom na Smrečinské sedlo stúpanie pokračovalo ďalej. To som už mal našťastie viac-menej v pamäti a podarilo sa všetko vystúpať. Aj jeden mimoriadne zaujímavý krátky krváčik. Jedna stopa samé blato, mumraj a druhá stopa samý šuter a voda. Vybral som vodu a to bola dobrá voľba aj cez to nepohodlie. Zopár bikerov predo mnou toto tlačili. Cha, nie som až taký lekvár.
Konečne sedlo Smrečiny. Vyťahujem Enervit cukrík. Mám vrchol krízy. Všetko ma bolí a nemôžem sa dočkať zjazdu. Trošku ma zamrzelo, ako podaktorí "páni bikeri" neboli schopní použité obaly karbogelov a iných povzbudzovákov zmuchlať a namačkať nazad do vrecka. Veď to môžu zahodiť aj v cieli do koša. Kľudne to švacnú na zem v takej krásnej prírode.
Pripomenulo mi to historku, ktorú hovoril Citrón. Nebola o bikerovi ale platí aj pre nich.
Svojho času bol Vengloš veľká futbalová hviezda a išiel s kamošmi čosi popiť do baru. Vyložil si nohy na stôl a robil ťažkého geroja. Čašníčka ho poprosila, aby dal nohy láskavo dole, toto je slušný podnik.
"Ale no ták" vraví v povznesenej nálade nádejný futbalista "v týchto nohách je dynamit!"
"No dynamit možno, ale v hlave nasrané!!!" :-)
Zjazd do doliny smerom na Liptovskej Tepličky nepriniesol výraznejšie zlepšenie pohody. Stále som mal pocit, že by to mohlo ísť aj rýchlejšie ale nohy si proste nechceli dať povedať. Furt si húdli svoje. Mohol som si pritom spievať, telefonovať, pohvizdovať, ujúkať ale nohy néééééé, tie dnes asi patrili niekomu inému.
"Horúca vaňa, horúca vaňa", začína sa ozývať skrehnuté telo. Nuž, kde ti teraz nájdem horúcu vaňu, vravím si. Je tu akurát potok s ľadovou vodou a to by asi nebolo ono.
V Liptovskej Tepličke si pýtam do kejmla čistú vodu. Ochotne mi ju doniesli z vedľajšieho domu. Nedám si predsa do kejmla jonťák. Už ho potom odtiaľ nedostanem. :-) Pokecal som pri tom s obsluhou. Boli zvedaví odkiaľ som a koľkí sme z Bratislavy prišli. Núkali mi pritom Horalky, banány, tyčinky, jonťák. V tejto chvíli nemyslím na nič iné, len sa naložiť do horúcej vane a rozpustiť sa. To je jediné, čo ma rýchlo ženie dopredu. Rozlúčil som sa teda a vydal sa v ústrety tlačiacim hupkám na Jedlinkách. Dorasované to tam bolo riadne a miestami vodných kaluží ako v ryžových poliach Číny. Našťastie sa dali obísť takými pokútnymi obchádzkami cez les. V jednom zjazde som obchádzal dajakú kaluž, tak som išiel po kraji cesty. Uhol som hlavou jednej vetvičke, pozrel som ďalej a druhá vetvička za ňou prásk mi do ksichtu. Okuliare som už rozbil na KH, takže som schytal riadnu šupu do očí. Ešteže som stihol aspoň viečka privrieť, takže sa mi nestalo nič vážne. Ale musím si kúpiť nové čím skôr.
Tu niekde bola zmena trasy. Jastril som očami, kde to bude. Viedla presne tou istou cestou, ako v pamätnom ročníku 2001, kde sme už s Rasťom mali obaja prebrzdené brzdové špalky a snažili sme sa viac nebrzdiť ako šliapať. ;-)
Horúca vaňa, horúca vaňa, už aby to bolo.
V Šuňave som na občerstvovačke ani nestál. Hlad som nemal, vody dosť, jediné čo ma trápilo bolo stuhnuté telo, ktoré sa ani za svet nechcelo poriadne rozhýbať. Poondená Kráľová Hoľa. Bolo mi to treba? :-)
Celá táto slučka sa mi nakoniec celkom páčila. V zjazde dole na asfaltku som dal vyniknúť zvončeku a ignoroval pohoršený výraz turistickej rodinky. Pomalšie už kvôli nim predsa nepôjdem a keď im nestačí ani upozorňujúci tón zvončeka, tak čo potom?
Horúca vaňa na dohľad, už cítim jej vôňu, farbu aj teplotu.
Posledný asfalt som prefrčal, stúpanie hore dokázal až na kamenisté výnimky vyšliapať celé, čo ma nesmierne potešilo. Minulý rok som to tu skoro polovicu tlačil. ;-)
Zjazd tohto úseku mám v oku, takže strašnými fukotami dole. Raz ma menší kameň trošku rozhodil, aj to sakramentským hadom smrdelo, ale ustál som to. Do cieľa som došiel nikým neatakovaný v pohode, ale s takmer polhodinovým zhoršením času oproti minulému ročníku. Žiadna sláva. :-) Hádam nabudúce.
Sranda je, že sme s Citrónom takmer nevedomky splnili tú SMS-kovú bombovačku, napísanú v úvode. Citrón mi naozaj dal 10 minút. Času. Bol som z toho taký vyoraný, že som ho ani neodfotil. Jeho problém, mal mi vopred zavolať, že sa už blíži. :-)))
Juro ukázal, že na sebe túto sezónu naozaj slušne popracoval a už prešiel zo svojich socialistických záväzkov z "Dôjsť v limite" na odvážnejšie méty ako napríklad "Dôjsť do cieľa skôr ako Sergej" :-))) No a hlavne spravil celú trať bez defektu, čo je u neho skvelý výsledok. Žeby tie Michelinky boli také dobré gumy?
Dokonca aj Miloš s Lubošom konečne Horala zdolali v plnej dĺžke, výške a hlavne v limite, čím im týmto gratulujem a virtuálne pasujem za ostrieľaných bikerov. Luboš mi dokonca v cieli nandal skoro polhodinu :-). Braňo to až také pohodové nemal ale vzhľadom na tohtoročné najazdené kilometre došiel relatívne dobre. Záverečný sumár?
Celkom dobre zvládnutý maratón. Majstrovstvá SR v MTB som veľmi nevnímal. Značenie trate sa mi zdalo celkom v norme. V podstate už celú trať poznám, takže by som mal skôr problém zablúdiť. Občerstvovačky by mohli byť predsa len trochu pestrejšie. Aspoň na Pustom poli normálne chlebíčky so salámou a syrom alebo čo. Alebo to tam bolo len som to nevidel? Naozaj som sa už na tých českých maratónoch pokazil. :-) V cieli boli dobré cestoviny a trošku rozpačitá tombola. Stropné svietidlo ako cena v tombole? Obyčajná blikačka alebo nová duša dušu bikera by potešila viac. ;-)
Horal už stratil nárok na detské choroby. Má už jednu etapu vývoja za sebou. Dostal sa do povedomia širšej bikerskej verejnosti a je len na organizátoroch, ako si poradia s ďalšími ročníkmi tohto dobrého MTB maratónu. Škoda, že akosi potichu zakapalo fotenie cyklistov na trati. Doteraz mám fotku z roku 2001 ktorú som si od organizátorov kúpil na pamiatku. Stále si pamätám zopár maníkov, ktorí nás takmer po celej trati fotili aj napriek mokrému počasiu. Vďaka nim má človek aspoň spomienky, ako to na trase vyzeralo. Ale už odbieham. Takže s tohtoročným Horalom 2004 som celkom spokojný a držím palce organizátorom, nech v Horali pokračujú. Show must go on.
Takže ešte raz, som spokojný. So svojím časom 9:14 už menej ale za to si môžem sám.:-)
Koľko som natočil netuším, lebo mi kdesi totálne a definitívne odišiel tacháč ale podľa vyjadrenia zúčastnených to bolo okolo 126 km s prevýšením 3600-3700 metrov, čo radí tento maratón naozaj k najťažším na Slovensku. O rok na Horalovi zase.
