Horal 2004

Večer sme sa nestihli zaregistrovať a tak sme na štart prišli chvíľku skôr, aby bolo všetko v pohode. Tam už bolo rušno, registrácia ale prebehla rýchlo, nafasovaný čip si pripevňujem o nohu a ešte zháňam na mape tú zmenu trate, ktorú ohlasuje nie veľmi výrazný plagát nad vchodom do plavárne. Bohužial, moja predtucha sa napĺňa, organizátori sa vracajú ku variante návratu cez Šuňavu, v tom kopci nad ňou boli pred troma rokmi asi najväčšie blatá ake som dovtedy zažil...

Ešte sa stihnem zvítať s ostatnými kamošmi, Ľubo a Miloš si došli napraviť reputáciu z minulosti a konečne tu beštiu KH zdolať v limite. Braňo nastupuje trochu s obavami, toho roku vela nenajazdil, ešte pár viet s Medom, ktorý ide Lejzi, kuknem na štart Majstrovstiev Slovenska - vyrážalii 10 minút pred nami a medzi nimi, čuduj sa svete aj dve baby a už ideme na vec.

Po skúsenostiach s predchádzajúcich ročníkov sa opatrnem deriem dopredu, do prvého kopečka sa mi ide výborne, Spišskú Teplicu absolvujem na konci prvého chumla a sám sa čudujem ako dobre mi to ide. Opúšťame asfaltku a som nemilo prekvapený koľko vody steká z kopca, ej veru dnes sa mi tie blatníky zídu. V stúpaní sa pelotón rozťahuje, ja si snažím vybrať stopu kde to menej strieka. Ide sa mi dobre ale v tom mokrom podklade mi zadné koleso sem tam ulietava, nuž tuším tie Micheliny neboli najlepšia voľba. Vybiehame na asfaltku a ja si dávam bohovský pozor aby mi tentokrát pri nahadzovaní veľkej píly nespadla reťaz. Dolekopec do Spišského Bystrého, v zákrutej ma naklápa akurát do protiidúceho Peugeota, míňame sa s rezervou ale, kúrňa, keby ma tam šmyklo, vletím rovno pod kolesá... (rodičia to aj tak nebudú čitať...). Míňam prvú občerstvovačku ešte pred dedinou a kričím na nich že sú príliš zavčasu, tu asi nebude nikto stáť... A už nás víta dolina Kubaška, pohodlnejše sa usádzam a začínam odkrajovať počiatočné metre prvého poriadneho stúpania. Po ceste kecám s kamarátmi a dávam pozor na tep, netreba to prehánať, celý deň máme pred sebou. Tesne pred začiatkom najstrmšieho úseku a práve po hodine jazdy ma konečne dobieha Bobo, už mi bolo divnô, kdeže sa toľko túla. A on potvora jedna, provokatívne zaškrípe radením, nahodí poštára a inšpirovaný samotným Lanceom mi tu predvádza kolibríka jak vyšitého. No čo, účel svätí prostriedky a Bobo sa postupne vzďaluje. Ja s nevôľou zisťujem, že sa mi nejako nedarí zhodiť na malú pílu a vystupujem, pomôžem jej rukou a v strmom kopci klučkujúc sa pokúšam rozbehnúť. Kým dojdem na hrebeň, tak tieto tanečky zopakujem niekoľko krát, naštastie už sa ide dole, ešte jeden stupáčik pred tou veľkou lúkou (už si tú trať pamatám natoľko, že si to trúfnem výjsť na strednej píle - chrti sa teraz asi pri čítani smejú, keďže oni malú pílu asi nepoužívali vôbec...) a ideme definítivne dole z kopca. Veľkú jamu na chodníku ešte stále nezakopali (ona tam je asi naschvál, kvoli autám - domýšľam si...) a už je tu šotolinka a prvý výhľad na KH. Neváham, zastavujem a fotím, to je už taký rituál. Šotolinku, miestami nepekne hlbokú s rešpektom prehučím a už som na občerstvovačke na Pustom Poli. Kurnik, tento rok to ide nejako rýchlo, pomyslím si, zhrabnem dva banány, tatranku a ťahám ďalej. Kúsok po asfalte, odbočka do prava a obligátny obchvat hlavnej cez les, ojoj ten nemám rád, cez potok prechádzam s jedou tretrou mokrou, bolo v ňom veľa vody po dažďoch..., chodník plný koreňov nejako útrpne vystúpam (aha z lesa sa práve ku biku vracia jedna z tých dvoch dám čo si trúfli na dlhú) zablatenou mokrinou prenesiem bike na posledný úsek pred asfaltkou, a už je tu tunel a hlavná cesta. Konečne si trochu užijem rýchlosti, v klesaní do Telgartu mi mojé kilá pomáhajú predbehnúť zopár bikerov, preklučkujeme uličkami a už nás víta nastupená cigánska mlaď a skanduje odušu... wow tak to by som nečakal, tuším ich starosta vhodne motivoval. Na stúpaní nas potom otravuje ešte zopár tych slabšie motivovaných, ktorí intenzívne žobrú o "kesík", podaktorí vydržia popri nás bežať i 20 metrov (bisťu - trénovaní!) ale v podstate oproti minulému roku badať zlepšenie. Ba i šotolina je viac zadupaná do zeme a tak sa do sedla pred Šumiacom stúpa vcelku v pohode. Les za lúkou trochu strašil blatom, ale oproti minulosti to bola malina. Šotolinovo-šutrový zošup do Šumiacu absolvujem opäť s rešpektom, krátke stúpanie ku občerstvovačke a sme na mieste. Po 45-tich kilometroch sa z mrakov práve vynára slniečko aby mi opražilo šticu v stúpaní, ktoré ma čaká. Napojený a nasýtený ( do prčic zase som si zababral prsty tým hnusne lepkavým Carbosnakom) vyrážam v ústrety výzve menom KH. Slnko to našťastie nemyslelo veľmi vážne, mierny vetrík čerí šticu (no to bolo myslené naozaj len tak básnicky...) a ja poučený minulosťou odfukujem a podchvíľou žmurknem ne Polar, akože mi to srdiečko tepe. Strážim sa neustále a preto ma predbiehajú tí ľahší, ale odolávam pokušeniu sa za nich zavesiť, pred nami je dlhá cesta. Asi v tretine výšky sa začína vypĺňať varovanie usporiadateľov, zozadu počuť hukot motorov a na KH sa štverá kolóna Avií, osobných aút, autobusov, smradiacich až hrúza. To sa folkloristi vybrali si zaujúkať až na kopec... Sem tam nás šoferi vytlačia až mimo cestu a tak nadávame a zostupujeme. V protismere sa začínajú z kopca vracať tí najrýchlejší, navyše jedna avia zastavuje a spôsobuje zácpu - no to by som neveril, dopravná zácpa v národnom parku .... ochranári by asi mali radosť. Miňa ma Ľuboš, sánka mi ovísa, kde sa ten tu vzal, veď sa neustále sťažuje na zdravotné problémy, v Štiavnici som ho obehol ako blesk (no dobre, dobre, priznávam sa, on šiel 4 kolá a ja dve...), ale aj tak, ide prekvapujúco dobre. Ešte sa mu prihovorím, že by už tie avie mohli ísť do pekla a teraz sa podržte, neuveríte čo sa stalo..., alebo áno?, nuž tí čo poznajú možno už tušia....správne! do troch sekund ako som dopovedal, padla na mňa prvá KVAPKA.. Do pekla to už je viac ako štatisticky významné, veru milý Ľuboško, odteraz ťa nevolám inak ako RAINMAN!!!

Dážd prichádzal ostýchavo, ako keby sa hanbil, čo nám to robí. Vyliezam na asfaltku, polovica kopca je za mnou, jemné kvapky pribúdajú, ale je to stále v pohode. Zrazu ma opúšťa predný blatník, zastavujem, vraciam sa preň a čuduj sa svete, vypadol z vidly aj celým ježom, nevídané. Kde som ho mohol tak vytriasť? Nemám chuť sa tým teraz zapodievať, blatník putuje po šnúrky Kamelbaku a ja s nevôľou zisťujem, že s dažďom to začína byť vážne. Vchádzame do oblaku, ochladzuje sa a voda už preniká cez dres. Nuž čo, horekopcom sa zahrejem ale dole, po ceste ... brrrrr, radšej nemyslieť. Stále sa mi ide dobre, tepy sú ako majú byť, nemám potrebu zosadnúť a tak svižne ukrajujem výškové metre. V zákrute za Kráľovou skalou ustáva dážď, ale zato sa pekelne rozfúkava. Začína mi byť zima, predsa len, tie krátke rukávy, hmmm, asi to nebol najlepší nápad, šušťák ale nevyťahujem, to je železná rezerva na zjazd... Prichádza už aj únava do nôh, alibisticky preto fotím, nakoniec vzduch je číry, oblaky tesne nad nami vytváraju dojem baldachýnu nad krajinou a tak cvakám a cvakám. Lenže v tej zime sa treba hýbať a tak to nejako vytrpievam až po poslednú veľkú zákrutu do protismeru. Za ňou sa konečne spúšťa z kopca Bobo, premrznutý až hrúza. Mńa čaká posledných 500 metrov v silnom vetre. Hore dochádzam v neuveritelnom čase o vyše hodinu lepšom ako minulý rok. Hneď na seba nahodím šušťák, idem si po bujón (tentokrát bol ešte teplý- mňam mňam a vysomrujem kúsok chleba, organizátori ho mali málo a tak som sa oň chvíľu musel jednať - položartom, polovážne. Ale chutil po tych sladkých grcoch vynikajúco. Ako tak popíjam bujón, kuknem do okna odstaveného autobusu a čo nevidím, folkloristi pekne dnuká, ani moc nepospevujú, nechce sa im vytŕčať nos do tých 10 stupňov a vetriska, hahá, to mohli radšej zostať dole v teple... Nuž, ale ani mne nie je bohvieako teplo, namažem si ešte reťaz a zbieram morálnu silu na zostup. Nahadzujem veľkú pílu a rozbieham sa v bočnom vetrisku, na mokrej asfaltke sa necítim bohvieako istý a jjjjjje mmmmi strrrrraššššššná zzzzzimmmmma, postupne sa premieňam na ľadovú kocku. V protismere fučí gániaci Citrón, ústa mi ešte nezamrzli tak mu kričím a letím ďalej, míňam Miloša a hodne nižšie Braňa, "čo jé?", kričím naň, on tlačí a len otrávene mávne rukou, má toho dosť. Afaltka končí, ja zo 60-tky brzdím na nulu, skrehnutými prstami dávam sedlo o dve čísla nižšie a ideme na šutre. Oči mi slzia napriek okuliarom, brzdím o stošesť a veru na odbočke z cesty s úľavou vyfukujem, mám to za sebou a nezabil som sa....

Dole je o poznanie teplejšie, ba i slnko zase presvitá, ale ja som taký tuhý, že kapucňu šušťáku nechávam pod prilbou a pokračujem po traverze ako spomalený film. Nuž veru mi trvalo hodne dlho, kým som sa rozohrial, začiatok padáku do Télgartu strážil Rudo Černoch a veru ma takého zababušeného ani nespoznal. Napriek vyššiemu zdvihu moje vidly som opäť nenašiel odvahu a začiatok padáku som vyšmýkal peši. Aspoň že tie štuple na tretrách sa zišli.... Čosi som si aj trúfol zjazdiť ale stále nič moc. V polovici kopca pri velkej muchotrávke som sa rozhodol si uľaviť a zrazu sa z lesa vynorí Citrón a s výkrikom "hovor mi Katriňák!!" prešmýka ten hnusný padák tesne pri mne. Po chvíli, keď sa mi opäť podarí vrátit si sánku do závesu, rozmýšlam, ako mohol, preboha, ten vyše desaťminútový rozdiel stiahnuť tak pekelne rýchlo..., nuž dobre, ukľudnujem sa, proste hore na KH nestal ani chvíľu a aký je kamikadze dolekopcom, to už poznám, každopádne, dostal sa poľahky predo mňa a tak to už aj asi zostane, myslím si.

Pod kopcom konečne zhadzujem šubu, vyťahujem sedlo a tradá na asfaltku cez Télgart ku tunelu. Ide sa mi podivne dobre, oproti minulému roku úplná pohoda. Dokonca v miernom stúpani predbieham bikera pred sebou, no totó.... Za tunelom si dávam ten mne nemilý úsek v protismere, potok prelietam zo zdvihnutými nohami, pevne rozhodnutý si neomočiť tretry, ale chyba lávky, akurát som vbehol do diery vo vode, udrel si zadok a vysoký šplech dostali obe šlapy, tak mi treba, babrákovi. Milé prekvapko na Pustom Poli, Citrónikovi sa nechce samému do kopca, tak čaká na mňa, mne ešte usporiadatelia spravia bleskový servis a očistu biku (týmto ich pozdravujem a ďakujem, bolo to super), konečne si pochrúmam slané makové krekry, jeden banám do soli a ide sa na to. Na čo? No predsa na Smrečiny. Minulý rok som v tejto fázi maratónu mal vážne pochybnosti, či ho vôbec dojdem. Tentoraz sa mi ide lepšie, ale viem že nasledujúci úsek bude bolieť. Vyrážame v trojici a ja ich besnému tempu prestanem vládať asi po dvoch kilometroch. Radšej nahadzujem poštára a trápim sa za vlastné. Strašne sa mi nechce, poznám trať pred sebou a viem, že to bude ešte nekonečné stúpanie. Už ani tepy nie sú nič moc, začína ma pobolievať chrbát, podchvíľou sa vystieram, na tej veľkej lúke so zakrutou bez hanby tlačím až do sedla. Hore na sekundu zaváham, kadeže to vlastne vedie tá trať, do pekla, už mi ani mozog nefunguje, jasné doprava ten kamenistý zjazd a zase hore a hore a hore. Prichádzam konečne na rozbočku, časomerači ma navigujú doľava, prechádzam fotobunkou, "píp" , ešte im funguje a nastupujem do posledného úseku. Dobieham bikera, stojí a obzerá si reťaz, " nejaký technický problém?", pýtam sa. "Nie, len oddychujem", odvetí a vyberá sa za mnou. Chvíľu ideme vedľa seba, ked zrazu prehovorí : "povedz, akú si mal motiváciu, zúčastniť sa tohto maratónu?". V duchu sa uškrniem :" sám sebe dokázať, že to dojdem. A zlepšiť si výsledok", dodávam. "Ten ale tento rok asi nebude lepší, že?", zapochybuje on. "Akože, nie, zatial idem o hodinu lepšie ako minulý rok" chválim sa , "minulý rok som dostal na Kralovej holi úpal... mne to proste v teple moc nejazdi..." Takto a podobne rozoberáme morálno vôľové vlastnosti účastníkov Horala-Krejzi a dochádzame ku záveru, že naozaj musíme byť Krejzi keď to ideme zas a zas. Na mňa prichádza zase kríza a v poslednom stupáku pre lúkami na Smrečinskom sedle tlačím. Cez lúky to trápim na malej píle a už sa neviem dočkať padáku do doliny Váhu. Známy rodeo chodník sa mi nezdal byť až taký rodeo ako po minulé roky, ale aj tak ma dobre vytrápil. Na asfaltke som trochu pookrial a vo "veľkom štýle" a na veľkej píle som dojachal až do Liptovskej Tepličky. Bujón mi chutil ete viac ako ten na KH, slané krekry a banán, to je už obohratá pesnička. Posledný kúsok asfaltky sa vytešujem na slniečku a horekopcom na malej píle sa zase vytešuje slniečko na mne. Dobieham tretieho zo skupinky v ktorej sme opúšťali Pusté Pole, zaujímavé, opäť sa pri tých tlačákoch hore Kozím chrbátom rozpútava diskusia na tému zmyselnosti takýchto maratónov (čím má človek menej síl, tým hĺbavejšie myšlienky hladajúce dovod tohoto počinu ho napadajú "och ja som debil, že som sa na toto dal..." a pod. )

Odkrývajúce sa pohľady na Vysoke Tatry znášam zo stoickým kľudom, v minulosti som ochkal a fotil, teraz to chcem mať už za sebou. No aby som zase nekrivdil, tie prechody po lúkach, dolekopcom 40-tka po chodníku zarastenom jemnou trávičkou, to bola paráda. Na vrchole Lopušnej doliny sa spušťam dole, naberám rýchlosť a nechce sa mi veriť vlastným očiam, tak predsa len ideme po starej trati? poteším sa. Lenže predčasne, v plnej rýchlosti sa v diaľke predomnou vynáraju usporiadatelia a smerujú ma doľava do kopca. "Čo ste to tu spáchali?", ešte na nich zo zdesením zakričím. "Len taký maly kopček", z miernou dávkou irónie odveti jeden z nich. Uff , do prčic, tak predsa Šuňava. Prechádzam lúkou, nejaká je potvora strmá, zablatená cesta ústi na ešte zablatenejšiu hradskú, klesám do Šuňavy. Na občerstvovačke sa pýtam na dôvod zmeny trate. Chlapík odvetí, že tuná nad dedinou organizuje Alto nejakú Country party a má tam ludí, nuž tak. Asi som mal už zatmenie zmyslov, nejak som to velmi nepochopil, možno i zle počul, tak som sa len s plnými ústami slaných krekrov rozlúčil a poďho dole Šunavou po asfaltke a potom ten síce mierny, ale v minulosti neskutočne zablatený kopček čo ma delil od Lopušnej doliny. Čuduj sa svete, tak som sa naň psychicky pripravoval, až som si ani nevšimol ako som sa dostal do sedielka, tam som v zostal visieť v konároch smreku, keď som nechcel obísť kaluž blata, ešte zo dva krát som kvoli blatu musel vystúpiť a konečne trialový zjazdík, podraviť turistov, vetchý mostíl cez potok a asfaltka v Lopušnej doline.

Keď som išiel Horala prvý raz a šipky na ceste ma zaviedli ku tomu povestnému poslednému stupáku pred cieľom, takmer som sa rozplakal. " Na čo je toto dobré?, rozčuloval som sa už naozaj s posledných síl "takáto vražda tesne pred cieľom?!?! ", vytlačil som bike zo slzami v očiach do kopca a nejako vybrzdil zjazdík na druhú stranu. Tento rok to bolo však úplne iné, "zaťažený poznaním" , akoby povedal Braňo, som sa psychicky zocelil, začal na strednej píle a skončil na poštárovi až na kameňoch 100 metrov pod vrcholom sedla. Na Polar som sa radšej už ani nepozeral, "nech ma tu aj klepne pepka", hovorím si," ale tento kopec ma nedostane"! Zjazd dole som absolvoval tentoraz bez defektu, síce opatrne ale za to som si ho vychutnal. Bol naozaj pekný. Do posledneho stúpavého traverzu pred Svitom som to napálil z plnej rýchlosti, vykmital hore prvým kopčekom, v besnom tempe absolvoval zvyšné a už som sa len obzeral, kdeže je toho roku fotograf Bobo aby mi spravil predcieľovú fotografiu. Lenže Bobo sa nekonal, tak som sa vyrútil na asfalt, opatrne nahodil veľkú pílu (len si preboha nespraviť hanbu padnutou reťazou pár metrov pred cieľom) a na plné pecky prefrčal cieľom.... Mám to za sebou!!!!

Takže tak, bez defektu, asi o hodinu lepšie ako pred rokom, sice stále poriadne vytrápený ale predsa len trochu menej ako v minulosti. Prekvapený sa dozvedám, že Ľuboš spravil Boba, Bobo mi dal "iba" čosi vyše 20 minút a medzi nami došiel Citrón, ktorý sa (bože ako to ten robí?) ku koncu celkom svižne rozbehol. Takže napriek blatistejšiemu lesu môžem byť spokojný, tombola, ako po celý rok mi i teraz dala pokoj. Cestoviny v cieli a pivo mi chutili priam božsky a plavárni som radšej dal pokoj. Aby som sa neutopil.

Najazdených 124 km a prekvapujúcich vyše 3700 výškových metrov opäť dávajú Horalovi absolutórium, stálo to zato.

P.S. Citróna nenapadlo nič lepšie ako v nedelu ísť si trochu vyjazdiť ubolené nohy a zvolil výborný cieľ: Sliezky dom. Zo Svitu iba nejakých 900 výškových metrov. Čuduj sa svete, nebolelo to až tak moc a asi aj tie nohy sa trochu uvolnili. A ten pohľad samozrejme stál za to.

Takže dovidenia v Svite v auguste 2005.