Panda 2003

Tak teda vstávam. Pri raňajkách zisťujem trpkú skutočnosť, že som si zabudol maslo v Blave a tak jem dva posné rožky so šunkou. Vonku je už takmer sucho, iba tu a tam malé mláčky dávajú vedieť o včerajšej krátkej prietrži. Sadáme s Ľubom na bájky a po piatich kilometroch už stojíme na námestí v Topolčiankach, kde je už čulý ruch. Necelá peťdesiatka bajkerov už odštartovalá na dlhú trať (teda na dva kolečka) a za 20 minút štartujeme my. Skrývam sa do chládku pod gaštany. Aha ho Ivan. Na rajdách má pripevnenú mapku, ževraj aby vedel, na akom kilometri budú občerstvovačky. Hm. Zoraďujeme sa teda asi tak do polovice štartovného poľa a Rasťo nám ešte robí spoločný pikčr. Je odštartované.

Pelotón naberá tempo po asfalte a ja sa prebojovávam asi tak o pätnásť- dvadsať pozícií. Niekto sa sťažuje že je to rýchle a či to tak bude aj ďalej. Usmievam sa a viem prečo. Vchádzame do lesa a začína prvé asi 8 kilometrové stúpanie. Ide sa mi úplne ľahko. Predbieham zopár bajkerov. Ešte sá dá, kým je cesta široká na jedno auto. Ľubo spomaľuje. Vraj mu stúpol pulz na maximálku. Ja srandujem, že mám pulz 90. Bajker vedľa mňa sa uškŕňa, či myslím 190. Zvyšujem obrátky kľúk a nechávam ho päť pozícii za sebou. Už sa neozval. Čo ja viem, či by som mal takto zvyšovať tempo. Čo keď sa vysilím? Škoda, že nemám pulzmeter. Mám pocit že dýcham polovičnou frekvenciou ako borec vedľa mňa. Hmmm, hlavná vec, že sa mi ide v pohode. Ľubo ma isto dobehne, keď sa zabehá a jemu to trvá vyše hodiny. Potom už nemám šancu. Predbieham nejakého tlstoprda, čo sa mu riť rozlieva cez sedlo ako vykysnuté cesto. Mňa zasa lomia zo štyria bajkeri. A ešte jeden. Áááá, už tu máme prvý defekt. Chudák - na štvrtom kilometri. Ták, stúpanie mám za sebou a je tu zjazd. Stále je na trati príliš veľká tlačenka na môj vkus a to v zjazdoch nemám rád. Ajajajajaj... ssss. Mlaďas predo mnou zvŕtol rajdami a už sa váľa v kotrmelcoch v jednej guči s bájkom. Škaredé. Zostáva sedieť s bájkom krížom cez trať. Zoskakujem z bájku a pomáham mu na kraj trate. Drží si pravé zápästie a zvíja sa v bolesti. Má ho celé opuchnuté. Vraj ho bolia aj pery, ale tie má navonok v poriadku. Zápästie bude zlomené. Vyberám mobil a rozmýšľam, že volať tiesňové číslo je blbosť, tak ma napadá iba Rasťo, ktorý vypomáha organizátorom. Pozerám na tacháč. Dvanásty kilometer. Okolo nás frčí jeden bájk za druhým. Nemám signál. Strkám mobil späť do kapsičky a snažím sa spomenúť, kde je najbližšia občerstvovačka, lebo organizátorov sme zatiaľ na trati nestretli. Môže chodiť úplne v pohode, tak mu vravím, že ak dôjde dole, na koniec zjazdu, tak by tam mala byť občerstvovačka. Odtiaľ ho už odvezú. Prechádza okolo nás ďalší mlaďas a tlačí bájk s defektom na zadnom a usmieva sa na nás.
"To nemáš dušu alebo lepenie?", pýtam sa neveriacky.
"A ty azda máš?", zabíja ma nadoraz.
Pýtam sa borca, či to s tým bájkom sám zvládne a kýve, že to je O.K. Ešte sa otáčam, ako tlačí bájk jednou rukou. Vyzerá to, že je to v pohode. Upozorňujem ho, nech sa drží sakra na stranu a hlavne nech sa vyhýba ideálnej stope. Pokračujem v zjazde, ale myseľ mám rozhádzanú a neviem sa sústrediť. Koniec zjazdu a občerstvovačka nikde. Uf to bola ale vytriasačka. Napadlo ma skontrolovať si kapsičku. Jasné, je napoly rozopnutá a trčí z nej igelitka z náradím, dušou a mobilom. Ani neviem kedy som vyšľapal ďalšie stúpanie. Žralo ma svedomie, že toto mu už pôjde teda ťažšie. Ahaho, občerstovačka. Pýtam sa usporiadateľov, či vedia o tom so zlomenou rukou a kývu, že už poň šla záchranka. Ufff. Pijem ionťák a hľadám okuliare. Sakra, kde som ich strčil. nakoniec som ich našiel na krku za dresom. Kľud Bohušu, už na to nemysli!

Začína nové, ešte dlhšie, stúpanie. Zasa obieham tie isté prilby a dresy a... tlstoprda. "Idem sprava... zľava pozor... díky!", slastne si vychutnávam ako sa pučia. Horšie je, že nemám šajnu, na akej pozícii som. Aha, teraz prišlo na mňa. dvaja ma sundali. Čo si pamätám z minulého roku je krátky stúpak, ktorý som tlačil. Tu je. Dávam ľahký prevod 1-3 a... spravil som ho. Hmmm, celkom to ide.

Chlapík s bájkom sediaci pri trati oznamuje, že už prešla prvá žena.
"Deprimujúce", poznamenávam.
"Ale nebola to sliepka, mala tretry", upresňuje. Prechádzame tou najkrajšou lúkou maratónu a míňam rázcestník "Veľký Inovec". Tu minulého roku hlásili poradie. Teraz tu traja len tak sedia a čumia. Sakra, aké mám poradie. Mám pocit, že sú predo mnou dve tretiny a to ma žerie. Keby som skončil aspoň do stovky. V zjazde si kontrolujem ľavou rukou zips na kapsičke pod sedlom. Je to O.K. Lepí mi, keď takto púšťam rajdy v drncavom zjazde. Čím ďalej, tým mám vážnejšie problémy posunúť sa pred ďalších bajkerov. Na poľnej ceste v zákrute predbieham prvú ženu. Tak hanba už nebude. Som na 29-tom kilometri. Predomnou je zjazdík, ale akýsi zablatený. Spomaľujem na minimum. Na povrchu je tenká vrstva mazľavého blatka. Tak pred týmto mám rešpekt. Choďte chlapci, za pád mi to nestojí. Snažím sa ísť mimo stopu, ktorá je už riadne vyšmýkaná. Prechod Jedľovými Kostoľanmi a máme tu posledné stúpanie. Tu som v záverečnom úseku minulý rok tiež zatlačil. Teraz to šlo. Tááák a už len dolu... teda, keď si dobre pamätám. Smerovčík máva rukami a kričí, že máme spomaliť, že hore sa škriabe nejaké auto. Zasa to mazľavé blato. Žiadne auto, tak troška zrychľujem. Aha tu je. To je čo? Čierne nablýskane Audi s Blaváckou značkou sa krúti cez celú šírku cestičky. Pozerám, že mu prešmykujú všetky štyri kolesá. Hmmm 4x4? Aj podvozok má nejako vysoko. Všetci nadávajú tým najhrubším spôsobom. Jeden sa mu takmer natiahol na kapotu. Ešte prejazd poľnou cestou. To čo po-ro-bi-li s tou ce-stou? Šak mi du-šu vy-tra-sie. Idem 20km/h a ruky vidím rozmazané na desiatich centimetroch. Predbieha ma borec na fúle... a ďalší. Tento dokonca snáď aj sedí. Ja to kašlem. Prechádzam cieľom a neverím vlastným ušiam. Som 129.

Ha, aspoň čas mám o štyri minúty lepší než minulého roku. Je to slabé ako čaj. A zasa nie som vôbec zničený. Sakra-sakra. Idem aspoň zavolať Ľubovi, kde je. Určite už dorazil. Ups... nemám mobil. Ja som ho tam v tom zjazde snáď vytratil. Nieee! Aha Ľubo ide ku mne. Volám z jeho mobilu na môj, no iba zvoní. Rozmýšľam, či ho ísť hľadať, alebo ho dať zablokovať. Kráčame k tribúne a rozoberáme trať. Ľubo je znechutený z tej záverečnej poľnej cesty. Uvažuje nad kúpou fúlu. Skúša znova volať na môj mobil.
No sláva. Niekto ho dvíha a dohadujeme si rande pri časomiere. Yes. Chlapík mi ho našiel. Dozvedám sa z ampliónu, že to blavácke Audi šlo pre smoliara, čo si vykĺbil bederný kĺb. Bŕŕŕ. Snažím sa zistiť, čo je s mojim mlaďasom. Vraj má viacnásobnú zlomeninu zápästia a trikrát mu to naprávali. Veľmi kričal a zaprisahal sa, že to je jeho prvý a posledný maratón. Spýtajte sa ho o pol roka :-) Smola bola dovŕšena v tombole, kde hlavnú cenu, bike za 50 tácov, vyhrala nejaká maďarka. A svetlé stránky? No, zoznámil som sa konečne so Sergejom a Jurom Malatinom.

Údaje z cyklokompjútra:
vzdialenosť 47km
čistý čas 2:46:12
maximálna rýchlosť 56km/h
priemerka 16.9km/h