Dubnický maratón 2002

Štartujeme. Prepletáme sa chvíločku cez mesto, vybiehame von a cez Kolačín stúpame do kopca. Chvíľu idem popri dvojici otec a syn, pýtam sa tatka, kolko ma mladý rokov, dostávam odpoveď : 10. Chválim tatka neustále dávajúceho synátorovi taktické (i strategické) pokyny a začínam si hladať tempo do kopca. Trochu ma zlostí reťaz a šalter, asi to nebol najlepší nápad vymieňať reťaz pred pretekmi..

Asfaltka končí, pokračuje spevnená a relatívne suchá lesná cesta, vzduch je príjemne svieži a tak začínam trochu šlapať a doťahovať zopár pomalších. Uvedomujem si, že Bobo zase štartoval zo zadných pozícií, aha na štarte niečo spomínal o silnej svalovici z hokeja, ten človek si furt nedá pokoj... Za to JK vyštartoval celkom z ostra a asi ho tak rýchlo nedobehnem. Navyše začína štrajkovať žalúdok, dosť som sa snažil toto ráno do seba napratať a zdá sa, že ešte nemám vytrávené. Tempo teda zmierňujem, aj tak sa stúpa v pasážach, kde sú blatisté úseky a veľmi sa nedá predbiehať. Navyše na jednom takom mieste sa biker dve miesta predo mnou vysype do trávy a ja, asi zo solidarity spravím to isté na tom istom mieste. Nenápadný a o to zákernejší rigol ma poslal na zem netradične na pravý bok. Pristál som presne na vrecku kde mám foťák, síce nie na kameňoch, ale aj tak, živá váha 90 kg nie je žiadna sranda. Veru som sa aj preľakol, foťák som radšej ani neskontroloval, ako to prežil, fajn, ak nie, radšej o tom ani nechcem teraz vedieť.

Opäť sa napájame na asfaltku a na krátkom klesáku padne ochladenie veľmi príjemne, usporiadateľ nás ale ženie nemilosrdne z asfaltky zase do lesa, traverz, mierne stúpanie a posledný prudký stupák pred lúkou nad Ilavkou. Chystal som sa ho vyšlapať, ale preskakujúca reťaz ma ešte stále trápi a tak sa pridávam ku väčšine a zosadám. Minulý rok som na tomto mieste stratil sklo do okuliarov, dnes ich pre istotu radšej ani z tváre neodkladám. Kedže sa mi na poslednom úseku nepáčila mäkkosť zadnej penumatiky, na vrchole sedla vyťahujem pumpu a dohusťujem ju. Nakoniec, ak by to bol defekt, takmer by sa už patrilo, pred rokom som ho schytal o pár metrov ďalej... Nie som jediným kdo sa venuje servisu, manik vedľa mňa nituje reťaz a veru takých bolo po ceste viac. Vyrážam ďalej, konečne ma dobieha Bobo so širokým úsmevom na perách, zrejme ho už svalovica prešla, prehodíme pár viet a ideme naháňať JK, ten je stále v nedohľadne. Cez Ilavku vyklesávam opatrne a na traverze za ňou veľmi pozorne sledujem povrch chodníka, darmo, schytať taký drôt ako minulý rok by som zase nechcel. Stupáčiky za sedlom sú miestami dosť strmé, na jednom z nich ma zase zlostí šalter, musím vystúpiť a maník za mňou, ktorého som nevidel, sa zúfalo snaží nespadnúť, už dopredu kričím SORRY, SORRY a podávam mu pomocnú ruku, kedže nakoniec jeho pokus nevyšiel. Ani sa na mňa nepozrie a ťahá , ďalej. Nečudujem sa mu, načo zbytočne strácať dych nadávkami na takých ftákov, čo si pred pretekmi nevedia nastaviť prehadzovač...
Bobo mi miestami uteká, miestami akoby na mňa čakal, zrejme sa mi chce zveriť s názorom na trať, ktorá je na týchto miestach na hrebeni prečudesná, chodník má hrubú vrstvu prachu či jemného piesku, aspoň sa mi opäť osvedčuje môj dezén, ide spoľahlivo aj v týchto podmienkach. Padák do Ilavy sa tento rok obišiel bez tigra, veď som ho aj išiel s patričným rešpektom.
Pod kopcom je pitná občerstvovačka, Bobo, pár metrov predo mnou mi referuje:" Už som zbadal vpredu Jura, za chvíľu ho máme!". Ja sa ani nezastavujem, v Camelbaku mám ešte vody dosť, Bobo stojí a pije, ale veď on ma dobehne ľavou zadnou. Mierna asfatka dolekopcom slúži na odblatenie, síce bola trať doposiaľ suchá, predsa len sem tam sa človek do niečoho dostal, takže chvíľu s narastajúcou rýchlosťou odfrkujem jedna radosť. Križujeme asfaltku a začíname zase stúpať, slnko tu nemilosrdne praží a nie je sa kde schovať, nezostáva len makať a čo najskôr sa dostať do lesa. JK je už kúsok predo mnou, predbieham zopár bikerov a vešiam sa mu potichu na chrbát. Bobo vzápatí uzavrie trio a tak sa kolektívne škriabeme na hrebeň Sokola a ďalej smerom na Dolnú Porubu. V porovnaní s minulým rokom sa mi ale ide o poznanie lepšie, miesta kde som vtedy tlačil teraz zvládavam a jedný problém mám zo sedlovkou, ktorá sa mi zosunula nižšie. Našťastie dolekopcom do Poruby to nevadí, horšie je, že moja odpružená sedlovka stojí za prd a chytá aj veľkú priečnu vôlu. Asi sa s ňou budem musieť rozlúčiť.
Stúpame asfaltkou hore Porubou, Bobo "svačí" rožok, mne ešte stále do jedla moc nie je. Na parkovisku na vrchu dediny už neodolám a vyťahujem prepotené puzdro s foťákom, ako bude OK, musím si vyfotiť Vápeč, minulý rok mi to nevyšlo. Ten kopec je pekný, taký menši Veľký Rozsutec (bol som na ňom pred týždňom so synátorom). Bobo si spraví kolečko navyše aby sa dostal do záberu a ja vďačne cvakám, chvalabohu, foťák to zdá sa prežil. A už prichádza aj Juro, takže ešte jeden cvak a ideme ďalej.

Čaká nás veľmi nepríjemný úsek, strmý a vždy mokrý, Bobo, idúci tesne za mnou obdivne komentuje odtlačky dezénu mojho zadného kolesa: "Človeče to necháva stopu ako traktor!". Bohužial ani to mi nepomáha, zostrmuje sa a tak zosadám. Hrdinský Bobo nechce kopcu ustúpiť a tak šlape ešte zo tri metre vyššie ale potom ustúpi presile. Svorne tlačíme a ja chytám paniku pri zistení, že sa na nás vrhol hejno hmyzu. "Našťastie" to neboli komáre ako u nás v Bratislave po tieto dni ale obyčajné mušky. A na tie, pokiaľ nehryzú si musí biker zvyknúť.

Chvalabohu, vyliezame na asfaltku z Ilavy na Homolku, takmer rovina a ja sa neviem rozbehnúť, ledva dosahujem únikovú rýchlosť (unikám pred muškami). Asfaltový úsek trval len okamih, odbočujeme vpravo a čaká nás krátky technický zjazdík, či skôr padák. Už na jeho začiatku vidím sedieť Boba na bobku (to je dobré, Bobo na bobku, to budem používať...), bicykel pohodený opodiaľ. Bobo zase schytal nejaké šrámy, tento krát koleno a - á doprdele, zase ten lakeť a presne na tom istom mieste kde to schytal aj na Duchonke, kua to je smola. Je mierne neprítomný výraz tváre ma donúti mu položiť otázku, či si neudrel hlavu. Hmm no musím sa priznať, otázka bola formulovaná trochu inak a pri vznetlivejších povahách by mohla vyvolať aj prudšiu reakciu. Našťastie Bobo ma teraz iné problémy, ešte sa nám snaží vysvetliť, ako k tomu došlo, ale to je jedno, vážne následky sa nekonali a ideme ďalej, veď pred nami je občerstvovačka v Hornej Porube. Opatrne sa motkáme medzi šutrami na zjazde, konečne lúka a Bobo si to dole púšťa ako keby sa mu nič nebolo stalo, doprkýnka títo slobodní, bezdetní a bez záväzkov, tým sa to ľahko adrenalím vyrába...
Občerstvovačka nás sortimentom príjemne prekvapuje, volím klasiku :banány, ale neodolám ani melónu. Čistá voda na odsolenie tváre (nebývala veru vždy na maratónoch v minulosti a umývať si tvár jonťákom nie je žiadne terno...). Vytláčam si do úst Karbosnack a vyvolávam úsmev na dievčine - usporiadateľke: "To čo bolo za zubnú pastu?" Keď ho odhodím do smetia, káže svojej kamarátke aby sa išla pozrieť, čo som to, preboha, tlačil do hlavy.... Jój dobre sa veru oddychuje na občerstvovačke, lenže čas kvapí a tak sa zberáme ďalej. Mierny klesák dole dedinou, vetrík príjemne ochladzuje, veď za chvíľu začne stupák na Baske.
A už je to tu, zlatý klinec akcie. Na asfaltke nás vítajú nové nápisy, tí organizátori musia každoročne vymýšlať nejaké originálne "povzbudzováky". Bobo ma pomaly a nemilosrdne opúšťa a vydáva sa naháňať Jura, ten odišiel z občerstvovačky skôr aby si nadbehol... Asfaltka končí a začína boj s kopcom a muškami. Dobieham Jura, práve je zaujatý GPS-kom, nahráva údaje do pamäte. Tento rok ma našťastie nebolí zadok a tak poctivo sedím a šliapem. Dokonca aj mušky sú nejaké pokojnejšie. No čo budem nadarmo rozprávať, hore som vyšel ani neviem ako. Prepotený ako myš ale inak v pohode. Na vrchole pri vchode do chaty postáva skupinka ľudí okolo suda s pivom a ja vyťahujem rožok (teraz niečo slané....) a rozmýšľam, či nezhreším a nekúpim si jedno. Našťastie moju nerozhodnosť chytro odstráni jedna pani, ktorá s dosť nepríjemným tónom oznamuje, že toto je súkromná akcia, a že pivo rozhodne nedostanem...

A tak vyrážam ďalej bez piva - chvalabohu, predo mnou je dlhý a rýchly a nebezpečný padák z Baske až do Omšenia. Idem za manželmi Orihelovcami, vymakanou športuchtivou dvojicou, chodiacou vačšinou na a aj z maratónov domov na bicykloch, uff tomu hovorím moral! Predbieha ma baba bez prilby, ide rýchlo a vyzerá namakaná, ale aj tak - bez prilby!? Ako to, že ju usporiadatelia pustili vôbec na štart? Asi to je domáca...

Takýmito a podobnými myšlienkami som sa zapodieval, zatial čo moje ruky mali plné ruky práce s ťažkou traťou (hmm, to zase neznie až tak dobre...) Sem-tam sa odkrývali aj pekné výhľady, ale nejako sa mi nechcelo zastavovať a fotiť, nechcel som zaostať za tou babou. Nad Omšenim, konečne vytriasačky dolekopcom vystriedali nejaké krátke stupáčiky a traverz po lúke. Posledný padák dole lúkou, nepríjemý úvoz s kamenistými ryhami a konečne asfalt v Omšení. Bože, to je úľava isť chvíľu po rovnom! Úplne masielko! Zverujem sa zo svojimi pocitmi tej "bezprilbovej" a on mi na oplátku podáva presný popis profilu zvyšku trate, asi je naozaj domáca.

Pred krčmou sa už zdiaľky jagá žltý tandem Drásalovcov, tak to sa mi veru páči. To je športový prístup, dotankovať pivo pred posledným stupákom! Ja si to pivo odriekam, poctivo šliapem hore lúkou, ďaleko v predu a nado mnou vidno dlhý had tlačiacich bikerov - stupák nad Omšením. Dojdem na miesto kde už bicyklovanie v mojom podaní stráca zmysel a zosadám, strmý kopec, navyše plný kameňov, načo sa trápiť. V cieli sa od Boba dozvedám, že on to CELÉ vyšlapal!!! Normálne sa mi to nechce veriť. Kua, ale je dobrý, ten náš Bobo! V kopci zisťujem ďalšiu technickú poruchu: natrhnutá podošva na tretre, naštastie nemá to vplyv na klipsne, ide sa ďalej.

Prvé stúpanie mám úspešne za sebou, na lúke opäť nemilosrdne praží Oskar, les je však blízko a spolu s ním aj druhé stúpanie. A to veru nemalo chyby. Ten úsek bol taký strmý, že keby bol chodník mokrý, tak sa asi len zošmýkam dole do doliny. Všetko utrpenie našťastie skončilo, moja "bezprilbová", ktorej som na tomto pešom úseku ušiel len malý kúsok, ma zozadu povzbudzuje: "Už to konči. Toto bolo posledné stúpanie!". No nebola to celkom pravda, na nasledujúcom traverze bolo zopár stúpaníčiek, ale už to bola pohoda. Traverz sa stočil doľava a cesta začala padať do doliny. Chodník bol až na pár kamenistých a rozbitých miest vcelku bezpečný a tak si človek mohol vychutnávať downhill až takmer do Dubnice. Pod kopcom sa trať napojila na tú kde sme štartovali a tak už len nezostávalo nič iné ako to rozpeckovať až do ciela. Po ceste som dobehol daľšiu babu (doprčic, koľko báb je ešte predo mnou?). So šťastím som trafil na spravnu odbočku a "vrútil" sa do cieľa. Pri prechode cieľom som si neodpustil pár bujarých skokov, ten záver bol naozaj pekný...

Opodiaľ na lavičke sediac spolu s rodinou,pojedal Bobo párky, kua ako dlho je ten už v cieli? Zbavil som sa čísla, išiel vyrozprávať zážitky z trate s Bobom a potom na klasické pivo a párky. Chutili výtečne...
Keďže som chcel počkať na tombolu, tak som využil čas a išiel sa osprchovať do miestnej plavárne, studená voda z jedinej funkčnej sprchy a z jediného neodmontovaného kohútika ma prebrala k životu. Počas tomboly (kde som vyhral poslednu možnú cenu) som ešte pokecal aj s Orihelovcami, Peťo sa na tom poslednom blbom úseku pre Omšením vysypal a tak som im ponúkol odvoz domov - predsa len Dubnice do Drahoviec to nie je na dohodenie kameňom... Lenže on po konzultácii s doktorkou odmietol a vydali sa na trať po vlastnej osi, teda, nie sú žiadne béčka...

Takže na záver:
Strata sponzora zase až tak veľa zlého nenarobila. Trať bola označená, občerstvovačiek bolo málo ale dobre zásobené, počasie vyšlo a nálada bola dobrá. A o to predsa ide, nie? Navyše aj moje výsledne poradie - 128 miesto z 230 zúčastnených ma príjemne prekvapilo, takže koniec dobrý, všetko dobré.
Dubničania, zožente si sponzora a o rok na dlhej zase dovidenia!