Časovka Stropkov, 30.8.2002
- Napísal: Miloš Blaho
Dokonca bude súťažiť aj Milan (môj bývalý šéf) a jeho analyzátor Ernest. To je zostava! Tak to si nemôžem nechať újsť. Vymyslel som to hviezdne. Sobotu vynechám jednu túru a dôjdem zo Spišskej do Prešova. Tadiaľ pôjdu chalani z Košíc Jumperom a vezmú ma aj s bájkom do Stropkova. Aby som to skrátil. Milan chytil nejaký vírus a jeho analyzátor vymäkkol. Zostali sme s Romanom dvaja.
Hneď po príchode do Stropkova sa ešte ideme previesť Jumperom po trati, aby som videl, čo ma čaká. Ty koksóóó, tak toto nevyzerá na prechádzku. Vyberáme bájky z Jumpera a konštatujem, že by to chcelo ešte dofúkať na benzínke oproti. Zopár bajkerov postáva obďaleč. Nóóó nevyzerajú na amatérov... Registrujem sa a dávajú mi číslo na dvoch kusoch látky s dlhými šnúrkami. Chvíľu na to pozerám jak bager na tvrdú hlinu. Roman mi objasňuje, že tie čísla používajú aj pre zimné preteky na bežkách. A-ha. Do štartu zostáva trištvrtehodina. Vyrážame s Romanom zahriať svaly na trať. Ja som to otočil pred prvým stúpaním, Roman si ho vyšľapal. Ešte zostáva niekoľko minút do štartu. Pozorujem bajkerov. Zaujal ma chlapík odetý iba v trenkách. Dokonca nemal ani nič na nohách. Len tak sa tam premával bosý. Ďalší zasa na namakanom fúle (ten sa teda namaká). Väčšina má trekové bájky alebo cesťáky. Len zopár nás tu trapoší s horskými dva-jedničkovými baloňákmmi. 12km trať je z 90% asfalt a zvyšok šotolina. Prevyšenie len asi 350m. Je odštartované.
Za hlasného doprovodu prítomných divákov sa dáva asi 50-členný pelotón do pohybu. Pred nami odštartoval aj policajný doprovod a TTC-ácky džíp, so spustenou korbou. Na nej sa Peťo drží jednou rukou rámu a drouhou kamery. Normálne atmosféra profesionálnych pretekov. Vychádzame zo Stropkova nezvyčajne vysokým tempom. Tachometer ukazuje 32, miestami 40km/h. Takto predsa dlho nevydržíme. Je to síce iba 12km, ale aj tak. No, čo - nechávam sa strhnúť davom, veď nebudem predsa posledný. Takú krátku časovku idem prvýkrát. Možno to ozaj nie je až také vyčerpávajúce... Začíname stúpať. Roman sa mi stratil niekde vpredu a tuším sa práve naťahuje s tým bosonohým čudákom. Vyzerá to, že miestni nám to - frajerom napudrovaným - nandajú. Tak to teda nie! Zvyšujem tempo. Teda snažím sa ho udržať, lebo s kopcom riadne klesla aj rýchlosť. zopár típkov sa mi podarilo predbehnúť, no prvé pozície sa mi už stihli stratiť za zákrutou. Blíži sa záver prvých serpentín a kopca. Obzerám sa za seba dolu. Celým kopcom sa vinie had mravčekov na bájkoch. Uf nie je to až také zlé, až na to, že prví v tom hadovi mi už začínajú dýchať na krk. Hlavne udržať tempo... Sakra, to nebol koniec kopca! Nejako sme to zbytočne šli predtým na aute. Vôbec nič si z trasy nepamätám. Stále stúpame. Ahaho. Bosonohý zoskakuje z bicykla a tlačí. Hneď sa mi nepozdávalo, že by takým tempom dokázal ťahať celú trať. Aha, čoskoro bude tá \"horská prémia\". Za ňou si už ale isto pamätám kúsok klesania. Hej - tak je.
Vchádzame do dediny. Zasa kruté stúpanie. A ešte k tomu popri miestnej krčme. Dobieham nejakého miestneho. Keď ma ucítil v blízkosti, postavil sa a nechutne zrýchlil. Miestni na verande krčmy sú v extáze. Jožkúúú idéééš... Tak toto nie vážení. Vstávam do pedálov s pevným rozhodnutím, že im tu vypľujem pľúca a keď bude treba aj srdce, ale toto ich eso roznesiem v zuboch. Podarilo sa. Ale nie nadlho. Po pár desiatkach metroch som v koncoch. 38-čka ma znova strčila do vrecka. Na moje šťastie, lebo miestnym sa to veľmi nepáčilo a poniektorí v rozčúlení už aj vstávali zo svojích pozícií na verande. To nemuselo dopadnúť dobre. Môj stav sa normalizuje a dobieham môjho borca. Medzitým sa mi už ďalší kúsok lepí na chrbát. 38-čka ťahá jak drak. Nevzdávam to. Zasa som vedľa neho. Chudák nie je na tom lepšie ako ja. Dych ma na úver s desaťročnou splatnosťou. Aspoň som sa striasol toho spoza chrbta. Vychádzame z asfaltu na posledný úsek lesnej cesty. Je mi jedno na akom som mieste. Som úplne na dne. Ten chlapík ma dostal. Už sa ani nesnažím ho dostať, iba krútiť a myslieť na niečo veľmi zlé. Pomáha to, už je to len pár metrov. Spoza stromov už počuť krik divákov v cieli. Vytláčam zo seba posledné zbytky síl, nech majú môj prejazd cieľom aspoň statočný... Po pár metroch za cieľom hádžem bájk na zem a ja sa skladám hneď vedľa.
Roman mi podáva ruku a vraví čosi, že kde som toľko trčal, či čo... Samozrejme vyškerený od ucha po ucho. Som piaty s časom niečo po 34 minútach. Roman si už celých šesť minút lebedil v cieli. Pekné - pekné... Vydychávam sa pri vládnom bavoráku. Peťo - dokumentarista všetko točí. Tak mi urob pikčr pri Miklošovom bavoráku, nech mám nejakú spomienku, vravím a akurát k nám prichádza Mikloš a podáva nám ruku. Ževraj bol ôsmy... Ty kokso, dóóóbrý.