Útek z Horala, výlet v Kremnických vrchoch 2002

Lenže Tatry nám (teda Bobovi, Tomášovi a Keťovi) pripravili úplne iný program. 
Podobne ako na Jarnej Klasike počasie bolo proste hrôzostrašné. Do Svitu sme dorazili v daždi v piatok večer , pršalo celú noc a ráno dážď pokračoval. Už po zobudení nám bolo jasné že Krejzy sa nekoná, zbohom Kráľova hoľa. Viac menej sme začali zvažovať náhradný program a únik do "suchších oblastí", predsa len sme vybehli na štadión podporiť tých skalných, ktorí nehľadiac na počasie, blato a potencialne zničené rafiky a brzdy predsa len vyrazili na "dlhú". Lenže alternatíva "Lejzy" vlastne nebola ani alternatíva, blata by sme si užili tiež a bez Kráľovej holi to akosi nebolo to pravé.

Organizátor Rudo Černoch sa pokúšal nás zlomiť svojim neochvejným optimizmom, ale ja ani Tomáš sme mu nedali šancu. Bobom však evidentne lomcoval a Braňa Pilňana dokonca zlomil, ten sa šiel prehlásiť na Lejzy a začal sa chystať.
Keď sa na štadióne zjavil podpredseda vlády Ivan Mikloš , prihlásený na Lejzyho, malinkú chvíľku som dostal samovražednú chuť pridať sa. Predsa len, "natrhnúť riť" (športovo a v tom najlepšom zmysle) podpredsedovi vlády, hmm to by bol stimul. Lenže ani on nie je žiadne béčko, len som mu stihol položil štiplavú otázku, či bude ochranka za ním stíhať, lenže on ma elegantne odpálil, že tí s ním to nie je ochranka ale jeho kamaráti. Nuž , držíme palce, my radšej potichu zdúchame. 

Ja osobne s veľmi blbým pocitom nakladám veci a za daždivého počasia vyrážame na západ, podľa predpovede od Rasťa ktorý nás duševne podporoval, je na západe väčšia šanca na bezdaždivé počasie. Dohodli sme sa nakoniec na Králikoch a výlete do Kremnických vrchov, snaha bude ísť po trati Bielej Stopy. 

Konečne čosi po jednej poobede sme sa vybalili a naštartovali. Čakalo nás škrabanie sa hore okolo zjazdovky na Králikoch , po zvážnici na Zlatú Studňu a po hrebeni na Skalku. Dopoludnia tu pršalo, ale povrch chodníka je šotolinový a tak nás zatial žiadne blato nestraší. Tomáš samozrejme vyráža do kopca, Bobo pozerá po hríboch a Keťo, náš "elév" poctivo odkrajuje výškové metre, uzavierajúc pelotón.

Na hrebeni sa stretávame s blatom, ale stále to vcelku ide. Z prichodom na bežkársky štadion na Skalke vykukne slniečko a hneď je veselšie. Pri zjazdovke dáme reč s bufetárom o optimálnom napojení na trať bielej Stopy smerom ku Vlčiemu vrchu, predsa len , klesať až na Krahule sa nám nechce.

Odfotím si mapu zo stojana, takto je vo foťáku "skladnejšia" ako jej papierová varianta, ktorú navyše ani nemáme a môžeme vyraziť. Zo zjazdovky vyklesávame prudkým traverzom dole, až sa dostaneme na chodník pod zjazdovkou, už sme na trati Bielej Stopy.
Keťo s Bobom sa stále vlečú vzadu, my s Tomom máme trochu väčšiu chuť makať a tak sa čas od času čakáme. Povrch chodníka je mokrý, sem tam kaluže, vysoká tráva zamáča tretry, ale inak to je stále fajn. Začíname stúpať na obchvat Vlčieho vrchu, tu je chodník šotolinový a o blate ani zmienky, druhá strana kopca , to je tradičný zošup do Mokrej doliny. Na bežkách veľmi príjemný zjazdík, na biku parádny downhill. Cestu v pravidelných intervaloch križujú odvodňovacie kanály, ja zisťujem, že so zadným kolesom Maxis Swamp Thing 2.1 (príprava na Horala) skáčem cez ne jedna radosť. Keď dole pri chate Obrazok zastavujeme, Keťo priam žiari, downhill sa jednoznačne páčil.
Lenže každá sranda čosi stojí, vyklesali sme na najnižší bod trasy a teraz sa ide do kopca. Trošku rozbitejšia cesta Mokrou dolinou však príjemne prekvapuje, napriek vytrvalým dažďom v predchádzajúcich dňoch nie je na nej takmer žiadne blato. Odbočujeme so žltej doľava a ďalej stúpame. Tomáš má obrovské prebytky energie, jazdí vpredu , potom sa vracia skontrolovať Keťa, ktorý sa začína na dlhom a tiahlom stúpaní trápiť. Stúpanie vrcholí , traverz sa prehupuje do Širokej doliny a my klesáme až po modrú značku.
Po nej opäť hore dolinou, jemná šotolina nemá chybu. Opúšťame modrú a po chvíli šotolina opúšťa nás. Namiesto nej nás víta svojou širokou (a miestami hlbokou) náručou kremnické blato.

A aby to aspoň trošku pripomínalo náročnosť Horala, naprieč cestou sú v pravidelných odstupoch poukladané postínané stromy. Tomáš rezignovane vyčkáva na príchod ostatných, chvíľu sa dohadujem čo ďalej. Bobo jastrí po hríboch, už z diaľky vídim ako mu tvár čochvíľa zažiari ako slniečko, bicykel putuje na zem a on si plný plátenú tašku na chrbte kapitálnymi úlovkami.

Prekračujeme barikádu, bicykel ani neskladám z pleca, našťastie po pár sto metroch už len blato a o kus ďalej ani to nás neodraďuje od pohybu vpred. V diaľke pod nami sa modrie vodná nádrž Turček, chvíľu mi trvá než ju zamieriam zoomom pomedzi stromy. Keťo už mierne trpí, začínam mať nedobrý pocit z nulovej časovej rezervy. Sme asi len v polovici kilometráže a vlečieme sa až strach. Prichádzame ku miestu kde sa bežkárska trať prudko lomí doprava a hore. Priznám sa, teraz v zelenom a bez stopy som to miesto ani nespoznal. Tomáš ešte vyráža dopredu po pôvodnom chodníku aby vylúčil omyl, po jeho návrate začíname stúpať a náš pelotón sa zase rozpadá. Konečne spoznávam terén, v zime sa tu šlapalo dosť ťažko a ani teraz to nie je med lízať. Kaluže, skaly, tráva schovávajúca šmykľavé korene. V polovici stúpania zisťujem, že keď vystúpim a potlačím, pôjdem rovnako rýchlo a tak neváham a šlapem, zmena je príjemná. Konečne vyliezam do sedla, pred nami sa rozbočujú tri cesty a ja si veru vôbec nie som istý, kadiaľ to vlastne išla tá stopa. Zahrám sa preto na skautíka a po chvíľi nachádzam vzorku Tomášovej gumy. Je rozhodnuté, ide sa vľavo. Ešte počkám na Boba, aby videl kade som šiel a dotiahol Keťa na správnu stopu. Cesta klesá v miernom traverze,na šotolinovom povrchu sa Tomova stopa okamžite stráca ale nevadí, odbočiť nie je kde. Lenže po chvíli sa mi to prestane páčiť, my by sme mali stúpať alebo aspon neklesať na hrebeni popod Flochovú a táto cesta mieri do doliny. Po hodnej chvíli zastavujem a radšej počkám na Boba s Keťom, čo ďalej. Ani mapa na foťáku nam nepomáha, Tomášov mobil má vybité baterky, ten už je niekde v ťahu a my sa jednoducho nevieme zorientovať (tá hanba) a tak nakoniec ide Bobo hore do sedla, ja dole pod kopec a hladáme orientačne body. Ja prichádzam pod kopec na asfaltku, na ceduli sa skvie nápis "Ochranne pásmo vodného zdroja". Pokiaľ viem na Bystrickej strane nie je žiadna priehrada, takže toto je povodie Turčeka a to je pruser. Treba sa nám ťahať na opačnú stranu. Volám teda Bobovi a šlapem naspať do kopca. Vyzdvihujem v polceste Keťa , Bobovu plátenku s aspoň piatimi kilami hríbov a usilovne stúpame. Bobo tušiac, že ho budem preklínať za tie hríby, ktoré sa mi oplieskávajú o bok, kde mi zavadzia Camelbak, prichádza nám v ústrety a spolu sa vraciame do sedla. Tam mi Bobo s úškrnom ukazuje na kameni z vetvičiek poskladanú šipku s menom Tom. Ukazuje na cestu vpravo od tej našej. Chvíľu si myslím že si Bobo robí zo mňa srandu a že on to poskladal aby ma vytočil, ja by som totiž šiel na úplne opačnú stranu, zbohom moja orientácia...

A tak vyrážame do kopca po mokrej tráve, stratili sme trišvrte hodiny a situácia začína byť kritická. Povzbudzujem Keťa, snažím sa aby sme trochy pridali do tempa a v duchu chystám alternatívne riešenie, hlavne do čerta kde je ten Tomáš? Dúfam, že si spomenie že má náhradné klúčiky od auta a odniekiaľ nám zavolá. Určite už peckuje na Skalku...

Takto a podobne som sa ubezpečoval, že to nejako zvládneme, keď sme konečne došli na križovatku červenej a modrej značky idúcu zo sedla pod Flochovou. Na mape som sa konečne našiel, "odteraz už vieme presne, kde sme, tak ťaháme na Tablu, čo to dá", hovorím Bobovi. Bobo mi odvetí, že mu došla voda a začína cítiť dehydratáciu, na hľadanie studničky nie je čas, tak mu načapujem z môjho Camelbaku (ešte že si robil srandu, že vraj na čo je ten "Kábelbak" dobrý...), a tak v hustnúcom šere ťaháme na Tablu. Po ceste oboznamujem chalanov z alternatívnym riešením. Dúfam, že sa ozve Tomáš, poviem mu aby odšoféroval auto do Kordíkov a my tam zbehneme peši z Kordíckeho sedla, na Skalku sa už nedostaneme. Spolu so šerom pribúda aj blato na ceste, v diaľke už identifikujem Tablu, keď tu zrazu zvoní mobil. Chvalabohu Tomáš. Už je pri aute, požičal si mobil od ochotnej tetušky na Králikoch. V mihu sa dohodneme, pred nami je nechutne zablatené stúpanie a navyše s tmou prichádza aj búrka, prvé kvapky zachycujú stromy nad nami, ja nejako odmietam akceptovať, že by som mal nahodiť šušťák, ale Bobo sa oblieka a tak čakám. Takmer v úplnej tme zostupujeme úzkou cestičkou do Kordíckeho sedla. Bobo prisvecuje zadnou červenou, ideme v minimálnych odstupoch, aby sme sa nestratili. Turistické návestia v sedle takmer pre tmu neviem prečítať, ale to je jedno, smer je jasný. Vyšmýkavame peši neskutočne strmý zostup a ja sa ani za ten svet nemôžem zbaviť spomienky na toho hubára, čo mu medveď prekusol stehennú kosť, brrrrr...

Mám pocit, že aj chalani nejako cítia to "vzrúšo" vo vzduchu, nahlas sa rozprávame aby sme zahnali ten pocit (a možno aj nejaké divé zvery..) Už je úplná tma, cestu pred nami treba takmer prehmatávať nohami, našťastie počujem dedinský ruch niekde pod nami. Križujeme panelku a vyklesávame posledné metre lesom na lúky nad dedinou. Na blatistom úseku predsa len vyskúšam, aké to je si zatigriť, ale tráva je mäkká (a mokrá).
Konečne dedina, klesáme a hladáme krčmu, pod krčmou je auto a Tomáš, je 21.15 a sme zachránení. Uff tak toto bol adrenalín trochu iného typu. Napriek blatu, pomalej rýchlosti a neuveriteľnému maturovaniu s orientáciou sa mi táto akcia páčila. Škoda len že sme nestihli posledný úsek na Skalku, v zime na bežkách tam bývajú pekné výhľady na pohoria v okolí. Nedá sa hovoriť ani o nejakej únave, kludne by som to šiel zas (pravda, asi bez tých troch kíl blata na biku a tretrách).
Takže na Skalku v zime a na Horala (až) o rok. Snáď to do tretice vyjde.