Útek z Horala 2002

Nad Banskou Bystricou bolo pekne, slnečno-oblačno, podobne ako v piatok podvečer pri ceste na Svit. Tak sme sa vyviezli hore na Králiky, zaparkovali, prezliekli, nastavili, dopumpovali, namazali a mazali hore po traveze na Skalku cez Lopúchový vrch, Králické, Bystrické sedlo. Ako sme sa konečne vydupali hore, Keťo, ako náš greenhorn zaostáva, tak občas kuknem hríby, či nejaké rastú. Z hrebeňa je fantastický výhľad do okolia. Atmosféru dotvára mierna "filmová" hmla.

Na Skalku sme dorazili spoločne a odfotili sa pri nej. Potom ešte aj na bežkárskom štadióne. Tu v okolí sme pobudli trošku dlhšie. Poslinili (posilnili) sme sa a Juro zahlásil, že ideme po Bielej stope, že to tu pozná, že to bude pekná jazda. Tomáš to tu tiež pozná, tak ideme. Škoda, že nemám mapu okolia. Mapa, ktorú odfotil Juro pri lyžiarskom stredisku sa mi zdala dosť nepresná. Nevadí, šak keď to tu pozná, tak hádam nezablúdime.

To už pomaly zjazdujeme vraj bežkárskou trasou dole. Miestami dosť ostrým sklonom. Toto jazdia bežkári? Uff. Ostro doprava a tiahlym, tiež dosť ostrým kopcom hore. Možno na bežkách v zime to je balada ale po tých kameňoch je to dosť o hubu. Konečne normálna vrstevnica. Dobré koľaje, tráva uprostred. Občas mláka. Keťo zaostáva čoraz viac a viac a niekedy už iba odovzdane tlačí bike. Zatiaľ sa drží ale jeho obyčajné tričko na klimatexovom nie je podľa mňa dobrý nápad. Hríbov pribúda. Snažím sa držať v blízkosti Keťa nech to neťahá sám lebo tí dvaja dupú neľútostne vpredu čelo. Ešteže nás na križovatkách čakajú. Na jednej z nich nachádzam kopu krásnych dubákov tak neodolám a zbieram do tašky, čo som si zobral so sebou. Medzitým ma Keťo obieha. Na križovatke už Juro škaredo na mňa pozerá, že sa na mňa furt čaká. Ukazujem na Keťa, že to on je vinník ale nedajú si povedať. No dobre, čo si navaril, to si aj zje, tak bude jazdiť vzadu sám.

Trošku nasrano idem dopredu a strácam sa im. Samozrejme furt pozerám po hríboch. Občas zoskočím z biku, nazbieram a idem ďalej. Konečne parádny zjazd. Geniálny zvážnicový zjazd. Cesta upravená, odvodňovacie kanáliky pekne v úrovni chodníka, ani som sa nesnažil preskakovať. V tej rýchlosti? Načo.

Dole sa napájame na modrú a dupeme hore. Idem v závese za Tomášom, Juro aj Keťo sa strácajú v diaľke. Hríbov ubudlo, asi je to tu frekventované. Na križovatke Tomáš čaká a ja šliapem hore ďalej a zbieram čas, ktorý využijem na hríby. Občas samozrejme zoskočím a pozbieram čo vidím. Potom prišiel ďalší parádny zjazd a samozrejme, znovu šliapať hore. Keťa som už dlho nevidel, ale keď vidím v diaľke Jura na tretej pozícii, tak asi už nebude ďaleko.

Znovu sme na vrchole stúpania pohromade a znovu zjazdujeme. No, zjazdujeme, ťažko povedať. Kopa popílených stromov a blato znemožnuje nejakú jazdu. Lenže pri ceste je nenormálne množstvo dubákov.
"Plná riť dubákov" výskam od radosti. Ukazujem Jurovi a Tomášovi, ktorí čakajú na Keťa jeden obrovský dubák. Juro skoro spadol z nôh keď to zbadal. Tak som pozbieral, čo som videl na okolí a taška sa mi nebezpečne rýchlo naplnila. Aj váhovo to už cítim čoraz viac. Keťo dorazil, tak začíname prekážkovú trať a preskakujeme jeden strom za druhým. Potom ešte kúsok hnusné blato a konečne kľud. Keťo nám opäť zaostal. Zase sa čaká. Naľavo je vodná nádrž Turček či čo. Vravím Jurovi, že Keťo už má toho asi dosť a mali by sme už ísť naspäť.
"A ty si ho chcel ťahať na Horala!" dohovára mi Juro.
"Veď len krátku trasu, to by zvládol" upokojujem ho. Napriek tomu sa Keťo podľa mňa drží. Ja už by som bol na jeho mieste asi hotový. S minimálnymi jazdeckými skúsenosťami určite. Keťo dochádza a so smiechom mu vravím, že sme len v polovičke Horala trate Lejzi. Len 30 kilometrov.
Znovu stúpanie ale už akosi cítim problémy. Zastavujeme sa na križovatke 4 ciest a nevieme kade ďalej. Nechápem úplne prečo, veď to tu poznajú. Asi zimná a letná príroda dosť klame. Tomáš vybehol po jednej z najpravdepodobnejších ciest aby sa vrátil a povedal, že pôjdeme po jednej z tých najnepravdepodobnejších. Tam ako na zlosť vidím ďalšiu rodinku dubákov a samozrejme nakladám do obťažkanej tašky. Už sa mi pomaly zarezáva do ramien. Aj pomýšlam na to, že ich kdesi vyhodím ale to by som si potom neodpustil, koľko krásnych dubákov som takto vyhodil. Tak idem za Jurom ktorý mi trošku odbehol vpredu, zatiaľ čo ja každú chvíľu prikladám. Keťo sa už v miernom opare stratil a tipujem, že už zase tlačí bike. Tento terén je dosť zlý ale s ťažkosťami sa dá zvládnuť. Na križovatke ma čaká Juro a samozrejme zase zbadám dubák. Je ich tu plná riť. Vidlami ich naberať. Vidím, že Juro sa otrávene zatváril a kričím mu, nech ide dopredu, lebo Keťo je ďaleko, že treba na neho počkať. Po pol hodine s hrôzou zisťujeme, že sme asi zablúdili, lebo Juro hľadá stopy po Tomášovom biku. Potom ešte chvíľu mudrujeme až sa rozhodujeme, čo spravíme. Ja idem znovu naspäť na križovatku aby som sa uistil, či som naozaj videl, že sme na modrej značke a Juro dole, aby zistil, kade to vedie táto cesta. Na nešťastnej križovatke vidím skautskú značku Tomáša, kade máme ísť, keď sa vrátime. Pozerám sa po modrej značke a nevidím ju. Asi ma dosť poplietla tá modro-biela tyč nablízku. Keď sme znovu spolu na križovatke, tak mi Juro nechce veriť, že som tú značku neposkladal ja a nechce ísť smerom, kade ukazuje Tomášová šípka. Vidím, že orientačný aj racionálny zmysel u Jura začína zlyhávať tak ho jasnými argumentami vyháňam smerom, kade ukazovala šípka. Keťo v tichosti za nami. Už pľuje z posledného.

Dostávame sa na trávnatý zvlnený terén ktorý sa mi veľmi ale veľmi páčil. Tráva pekne tlmí terén a navyše výborne čistí bike od nánosov blata, čo sme inkasovali po ceste nižšie. Takto sme sa posúvali dopredu. Zase hmla. Navyše sa už zošerilo. Mne došla voda a začína ma bolieť hlava čo znamená, že kontrolka stavu vody v chladiči už leží bezvládne dole. Dorážame na značkované miesto. Sláva, Tomášová šípka nás doviedla na značky. Červenú a modrú. Juro vo foťáku zisťuje, kde sme a kam pôjdeme. Po červenej smerom na Skalku. Pýtam si od Jura pár glgov z jeho niekoľkolitrového kábelbagu. Medzitým debatujeme, čo je asi s Tomášom a či sa pokúsi s nami spojiť, keďže svoj mobil má vybitý. Zvlnený terén skončil a ideme pomaly dole. Hmla a tma ma už donútila dať si dole športové okuliare. Vidím čoraz menej. Takisto aj Juro. Konečne mi začínajú znovu zaberať nohy a tak idem popredu po červenej. Juro s Keťom za mnou. Pekný turistický chodník skončil a sme na rozmočenej blatovej ceste. Kĺže to jak v prasačinci. Dostávame sa na rozcestník.
Skalka - 2:30 peši.
Už je totálne šero. To nestihneme ani náhodou za tohto šera. Na cestu ani poriadne nevidieť a ideme hóódne opatrne po hrebeni. Zvoní mobil a Juro sa s Tomášom dohadujú na núdzovom pláne. Tomáš už je pri aute a našťastie má aj kľúče od auta. Tak sa s ním premiestni do susednej dediny Kordíky a my pôjdeme ešte chvíľu po červenej a pešo zlezieme po žltej značke dole. V hustejšom lese už skoro nič nevidno. Hmla a tma má na mňa dobrodružný vplyv čo aj Jurovi hovorím, ale ten až taký nadšený nie je. Už nevidíme skoro ani sami seba. Len nejasné tmavé obrysy. Ja idem na druhej pozícii a zapnutú silnú červenú blikačku aby ma stále zaostávajúci Keťo videl. Raz sa mi skoro stratil. Tak som pobehol kúsok dozadu a konečne sa objavil. To blikajúce svetlo vidieť naozaj poriadne doďaleka. Aj v hmle.

Konečne sme dorazili na ďalší rozcestník a spustili sa peši dole po žltej. Juro na čele a my dvaja za ním. Dorazili sme na nejakú asfaltku a pokračovali radšej po žltej cez les lebo sme nevedeli, kade vedie tá asfaltka. To už bola normálna, regulérna tma, 21 hodina. Hmla už ustúpila ale prd niečo vidieť. Akurát tak hmatom. Ale Juro už vraví, že počuje ruch dediny takže sme blízko. Pri lúke sme už zbadali budovy a po chvíli aj dorazili na dedinskú asfaltku. Je to v suchu. Dorazili sme šťastne nazad. 21:30.

Teda mne sa táto adrenalínová vložka páčila. Keby som bol tu niekde sám, bez mapy, tak som s prepáčením "V ŘITI". To však nehrozí, lebo trasy si poväčšinou plánujem dopredu a pri blížiacej tme pridávam na tempe aby som sa aspoň niekam dostal, mapa je samozrejmosť. Minuloročné zablúdenie v Nízkych Tatroch nebolo také hrozné a návrat spred rokov vo večerných hodinách z Pezinskej Baby, keď som si neuvedomil, že už je zimný čas a slnko už zapadá o 16 hodine, sa tiež dalo zvládnuť. Terén som poznal, tak čo.

Účastníci: Juro, Tomáš, Keťo a ja.

Doplnok mailom od Jura. 12. 8. 2002
Cafte ucastnici, dufam ze sa vam nasa sobotna lesna party pacila! Posielam detail z nasho bludenia, tak ako sme to s Tomasom vydedukovali. Ta okrova farba je nase bludenie, ostatne cervene farby su zo "spravnej" trasy.
Inak je mi luto, ze sme nestihli prejst usek Kordicke sedlo - Skalka za vidna, lebo prave tam sa to odkryje a je vidno pekny kus Slovenska. Takze niekedy nabuduce.
Juro


Na tacháči čítam tieto numerá.
TIME: 5:00
AVS: 10.4
MXS: 49.5
DST: 50.00