Dubnický maratón 2003
- Napísal: Robert Juhás
Už dávno som nebol tak nervózny pred pretekmi ako teraz. Dal som si poskladať nový bike a čakalo sa už len na vidlu. Privezú, neprivezú? Znovu si budem musieť požičať sestrin bike? Na stokilometrovej trati to bude s jej bikom peklo. Nakoniec všetko dobre dopadlo a v piatok večer o 10 mám bike pripravený. Takže na preteky hneď s neodskúšaným, neskamaráteným bikom. No fasa. :-) V sobotu ráno už jacháme s JK do Novej Dubnice. Dorazili sme v pohode a v rezerve. Odprezentovali sa a pýtam sa slečny na prezenčke, ako vyzerá trať, či je blato. Nech viem, akú si dám gumu. :-) Mám nahodené semislicky. Vraj je trať v pohode, akurát jeden úsek veľmi blatový. Asi viem, kde to bude. Na to netreba traktoráky. To sa nejako prežije. Ideme sa prezliecť do pracovného. Medzitým mi volá Citrón, že kde som. Dohodli sme si stretko až na štarte.
Na štarte sa stretávame a naraz vidím Luboša. Ty vole, nevravel si na Pande, že na Dubničák nejdeš? Pomyslím si. Asi ho tie bolesti v chrbte prešli. Ktovie. Alebo, žeby pomohli tie rehabilitačné cviky, čo som mu poslal? Tak sme pokecali čo a ako a pomaly sa pripravovali na štart. Prvýkrát sa na Dubničáku používa čipová technológia. Dokonca bez zálohy. Zaujímavé. Asi kvôli zaradeniu pretekov do Velo série. To zaručuje, že sa na pretekoch objavia cyklistickí mimozemšťania. Aspoň nám, amatérom sa to tak javí.
Na štarte zisťujem, že foťák indikuje vybitú baterku. Ku....uuu....va. Ako naschvál. Takže fotiť sa dnes asi nebude. Aspoň Luboš má foťák. Hoci neviem, čo ten bude fotiť. Väčšina Dubničáku je notoricky známa. O 9 štartujeme. Všetci sa derú dopredu. Citrón naznačuje, že budeme vymetať chvost. Aj mi to celkom vyhovuje, lebo mám tuhé nohy. Ako sa poznám, chvíľu to ešte bude trvať. Ešte k tomu sa zoznamovať s novým bikom. Prechádzame Kolačín a začínam zaostávať. Vravím Citrónovi, nech ide pokojne dopredu, dobehnem ho. Kým sa preberiem, to potrvá. Nohám sa nechce a nechce. Nový bike poslušne prehadzuje. Horšie je to s mojimi rukami. Jaksi si neviem zvyknúť na gripy. Tuším je to zoštelované presne naopak ako na mojom starom. V polke kopca sa začínam zahrievať a už ťahám pre zmenu Citróna ja. Ten si ide v pohode a isto. Prichádza tá pasáž, ktorú som doteraz ešte suchú nešiel. Či je sucho alebo mokro, blato je tam jednoducho stále. Kĺzalo to teda pekne. Luboš tu stojí a fotí to hrozné oranisko. Ešte štastie, že je tu celkom pekne vyjazdená cestička od pretekárov, čo sú pred nami. Makám za Citrónom, Luboš hneď kdesi za mnou. Rampy, zjazd po asfaltke dolu a potom pomaly hore. Teraz bude taký zvlnený terén. To mám veľmi rád. Pomaly dobieham Citróna. Na poslednom hnusnom klzkom stupáku tejto časti trasy pred Ilavkou sa smeje, ako vždy, s dobrou náladou,
"Že sme radšej neostali doma" :-)
Pomaly som šliapal hore a to je posledný krát, čo som Citróna videl na trati. Hore dobieham fullistu. Ten pôjde teraz dole rýchlejšie ako ja. Pokojne ho púšťam pred seba a spúšťam sa dole. Prebiehame Ilavku, v dedine hneď dvaja smerovčíci. Keby to takto vydržalo až do cieľa, to by bolo fajn. Teraz lúčny prejazd a tu kdesi by sa mala odkláňať trasa novým smerom. Fíha, po lúke dole. Peckujem čo sa dá. Len jemne dobrzďujem. Prejdeme cez Štyri Lipy križujem cestu, policajt zastavuje dopravu a znovu stupák hore. Ty kokso, jednému z dvojice čo práve stíham, rupla reťaz. Veľa šťastia a šliapem pomaly ďalej.
Zákruta doľava a prvá občerstvovačka. Pitie vo fľaši ešte mám a tak si dávam iba v pohári. Jedno foto a ťahám ďalej. No dúfam, že nejdeme na ten kopec Sokol, čo ho mám ako na dlani. Krátky brutál hore a dlhý zaujímavý zjazd. Celkom rýchly a pekný. Prvýkrát mi začínajú pískať kotúčovky. Veľmi rýchlo sa dostávam dole v závese za iným bikerom. Dole mu to ide rýchlejšie ako mne. Akonáhle ma v polke kopca predbehol, tak už nešiel tak rýchlo. Predsa len sa inak jazdí dole kopcom v závese, keď vídím pred sebou iného a ako reaguje na trati. Blížime sa do Ilavy ale z lúky odbočujeme doprava smerom na Košecké Podhradie. Občas trošku priveľa kameňov na môj vkus. Vidla pohlcuje čo sa dá. Super. Krátky vytrasený kamenistý zjazd na asfaltku, nejako to prežijem a dostávam sa na asfaltku. Hore na kopci vidím bikerov pred sebou ako tlačia. Kua, zase nejaká kurvárna. Strmý a šmykľavý kopček sa nedá skoro vôbec tlačiť. Fuj. Ale podarilo sa. Teraz lesná cesta. Pomaly a nenápadne sa zmenila na miernu zvážnicu vo veľmi dobrom stave. Dám si tyčinku a fotím. Cesta je veľmi dobrá a rýchla. Akosi veľa bikerov tu však začínam predbiehať. Ide sa mi dobre a ani neviem, ako rýchlo šliapem. Nemám tacháč a idem len podľa pocitu. Zase jedna momentka z trate. Cesta sa rozdvojuje. V poslednej chvíli vidím malý zdrap fáborky doprava. Odpočujem a rýchlo predbieham bikera, ktorému nechce sadnúť prevod. Tiež zbadal zmenu smeru na poslednú chvíľu. Zo spodnej zvážnice vidím veľkú skupinu bikerov ako sa vracia pomaly späť. Asi sú teraz pekne nasraní. Títo zmenu smeru nezbadali.
Cesta však vytrvalo pokračuje. Konečne sa to mení na dolekopec. Kratučký zjazdík, dvaja smerovčíci ma navádzajú doprava. Po poľnej ceste pomaly dobieham nejakého bikera. Dostávame sa na lúku a široko ďaleko žiadna fáborka. Biker sa spýtavo na mňa pozerá, kade pôjdem. Nakoniec vidí, že idem za nim a spokojne sa rozbieha po stopách kolies dole, do dediny Košecké Podhradie. Po lúke to ide veľmi dobre. Skoro vôbec to netrasie. Spomínam na Luboša, že si to bude pochvaľovať. Smerovčík navádza doľava a idem teraz po asfaltke mne známej z Fatransko-Strážovského cestného maratónu. Hodný kus ťahám po asfaltke proti vetru. Potiahnem za sebou nejakú bikerku. Dosť ma ten protivietor vyciciava. Ciciak jeden. Konečne doprava do lesa. Rampy a zvážnica hore. Profil veľmi ale neuveriteľne veľmi podobný stúpaniu na Baske. V istých chvíľach som dokonca nepochyboval, že už som na tom stupáku, len som sa na naň napojil niekde inde a na konci bude naozaj vrchol Baske. Trt makový. Naraz len zjazdy a miestami vyložene technické pomaly trialové úseky, plné blata, úzkych kolesových rýh. Fakt o hubu jazdenie. :-) Konečne to nejako skončilo a v zjazde do Hornej Poruby len tak odfrkujem blato na všetky strany. Horná Poruba mi je známa a tak šliapem pomaly po asfaltke hore. Sily dochádzajú. Musím niečo zobnúť. Dostavuje sa hlaďák, vo flaši už skoro nič nemám. A ľa, hore na parkovisku je občerstvovačka. Ufff, načase.
Napchávam sa sledujem dianie. Občas preletí nejaký biker bez toho, aby zastavil. To snáď nie je možné. Čo oni nie sú vôbec hladní? Potom ma napadlo, že to budú asi tí rýchlejší z krátkej trate. Dolievajú mi do fľaše a ja ujedám z banánov, sladkého pečiva. Nepáči sa mi, že som nejako rýchlo unavený. Neviem, koľko mám kilákov za sebou a pred sebou. Jediné čo ma teší, že už mám pred sebou len známu trať. Aspoň si nejako rozložím zbytok síl. Najedený, napitý šliapem hore na asfaltku. Po čase zoskakujem. Všetci tlačia. Tu sa to nedá. Kĺže to jak sviňa. Pomaly obieham bikera v bermudách, tričku so šuntovým bikom ale s odhodlaním spraviť výsledok. Len by ma zaujímalo, kto ho pustil na trať bez prilby. Alebo je to v propozíciach napísané len tak formálne?
Výjazd na asfaltku a potom sa bude odbočovať doprava. Tam som sa minule vydrbal. Obočím doprava, nadýchnem sa a ideme. Naraz len zmena smeru do nejakého nového jednostopového chodníčka. Jéééj, to je paráda, to bolo šikovné. Toto sa mi páči. Predo mnou vyrastie tabuľka a na nej NEBEZPEČNÝ ÚSEK. Ty kokso, chytám brzdy a len tak-tak, že som začal spomaľovať. Kopec predo mnou sa stratil v strmom zakrivení a už len vidím bielu prilbu staršieho bikera vo fialových elasťákoch predo mnou ako to schádza. Piskot mojich kotúčoviek ho primäl zastaviť, aby som ho mohol obísť. Vďaka. Teraz bude pole a rýchlostný downhill.
Dolná Poruba je tu, doprava a po asfaltke smerom na Baske. Notoricky známy úsek. Pomaly ale isto šliapem po rozbitej asfaltke hore. Potom už len lesná zvážnica. Na nej mi prvýkrát začínajú nejako zlyhávať nohy. Cítim, že majú nábeh na kŕče. Ešte nikdy som kŕče na pretekoch nemal ale teraz som nenormálne blízko. Žeby to pitie na občerstvačkách nebolo v poriadku? Zoskakujem z biku a cvičím krátky strečing. Ale maximálne opatrne. Zdá sa, že to trošku pomohlo. Šliapem ďalej. Kým som vyšliapal až hore, takýchto zastavení som mal asi 4-5. Proste nohy nechceli. Piť som pil ale nejako to nefungovalo. Hore som si povedal dosť. Vyberiem chlieb čo som si pripravil, a normálne sa najem. Zjedol som polku, kuknem na mobil, koľko mám hodín. 13:40. Skoro som odpadol. Čože? Mám za sebou nejakých 63 kilometrov, točím to 4 a pol hodiny a som len tu? Dojedol som a makám dole. Trošku vytrasený zjazdík, dostávam sa na lúku. Mám dojem, že časť cyklostôp vedie kamsi doprava. ????
V diaľke vpredu vidím zopár bikerov ako malé bodky. Kua, táto lúka dokáže potrápiť. Potom bude ešte jedna, ak ma pamäť neklame. Ale to treba vyšmýkať ten strašný dolekopec. Blokujem obe kolesá a šmýkam sa dole. Konečne zmiernenie a ťahám na druhú lúku. Obe lúky sú veľmi pekné. Ani terén nie je vytrasený, jednoducho paráda. Na vrchole sedla Trtávky stojí smerovčík a naviguje ma. Strašný klesák a doprava. To si ešte pamätám.
Odkedy som sa najedol, idem furt sám a to som ešte aj niečo pofotil. Široko-ďaleko nikto za mnou nie je. Zjazd až dole na občerstvovačku vedie znovu cez krásne lúky a terény. Naozaj pekné. Len keby tu ten šalený motorkár-terenkár neopruzoval cestou hore-dole. Kto to má dýchať tie kúdoly prachu. Akoby tu ani nepršalo. Konečne občerstvovačka. Napijem sa a dám si doliať do fľaše. Odkladám ju na stolík a ládujem sa banánmi. Nič lepšie ma nenapadá. Ešte sa trošku pomotkám a nasadám. Šliapem pomaly hore. Hlavne vydržať a podľa možností netlačiť. Serpentínami sa dostávame pomaly hore. Tí čo tlačia, zaostávajú. Ja len občas zoskočím a ponaťahujem sa. Trošku to pomáha ale aspoň netlačím. S hrôzou zisťujem, že nemám fľašu. Kurva, ja som ju zabudol dole na občerstvovačke. Doriti, dúfam, že nedôjdem hore totálne dehydrovaný. Prichádzam k miestu, kde už rýchlejší schádzajú dole. Smerovčíčka tam naviguje každého doprava. Ešte chvíľu dupem do pedálov ale pri zostrmení už zoskakujem a tlačím. Toto už nemá zmysel drieť. Tlačím, terén sa otvára, vidím dole pomalších. Niečo pofotím a tlačím ďalej. Po zmiernení znovu šliapem. Maximálne opatrne. To už musím vydržať až hore. Nejako prestávam dobre vidieť. Zahmlieva sa mi zrak. Kua, dúfam že nie kvôli pitiu. Hore si od chalanov vypýtam zopár glgov. Sú tam traja chalani a spovedajú ma. Najprv si vypýtam piť a potom odpovedám. Áno, to dievča tam dole je. Asi nemajú čisté svedomie, že ju tam nechali dole samu. Trošku som im pokritizoval značenie a poďakujem pred odchodom za pitie. Teraz už len dole, zhučím do Omšenia a tam sa na občerstvovačke napijem aspoň za kýbel. Klasická vytriasačka až dole. Malá technická ale asi zbytočná vsuvka pred lúkou a už som v Omšení. Tam si dávam banány, ktoré mi teta lúpe jeden za druhým, pitie a potom ma napadne, že ešte mám nedojedený chlieb. Napchávam sa a ládujem všetko čo sa dá. Spýtam sa tety, či si môžem zobrať aspoň tú fľašu od minerálky, keďže som zabudol svoju fľašu na predchádzajúcej občerstvovačke. Ochotne mi ju dopĺňa. Teda ochota na občerstvovačkách nechýba. :-) Unavenému bikerovi to dobre padne. Ako pozerám bikerov naokolo, majú tiež dosť.
"No ideme nie?" prihovorím sa jednému.
"Nechce sa mi" odpovedá. Vravím, nech sa opýta kohokoľvek na občerstvovačke, či sa mu chce. Vraj ho kamoši vytiahli na preteky a potom sa na neho vykašlali. Takže depka, čo? :-)
"Tak poď so mnou", vravím mu formálne. Trošku sa môžme potiahnúť.
Mne aj tak najviac vyhovuje jazdenie sólo. Nikomu sa nemusím prispôsobovať a nikto sa nemusí prispôsobovať mne.
Ostáva posledný kopec a potom už len maximálny špurt. Lúku som naštastie vyšľapal len s jedným zastavením. Zase nábeh na kŕče. S tou vodou na občerstvovačkách asi nie je niečo v poriadku. Alebo s kondičkou?
Ten strmý kúsok v lese som zase tlačil a potom až tie posledné vymleté. Držím krok s chalanmi, ktorí aj tento ťažký terén šlapú. Nevydržia to však dlho a posledný nevyšľapateľný úsek museli tiež tlačiť. Tak sa vysili tým šliapaním, že som ich celkom rýchlo obehol. Je to fakt mordovačka šliapať v ťažkom teréne hore. Som na vrchole, a už len dole. Na niektorých miernych stupáčikoch obieham ďalšieho. To je ten, čo mi na občerstvovačke vravel, že sa mu už ďalej nechce. :-)
Zjazdujem ako besný ďalej. Konečne tá rozbitá asfaltka, už to dlho trvať nebude. Naraz len ťažké fleky. Biker predo mnou sa vracia a signalizuje, že trať vedie doľava. Čo? Ty kokso. Flekujem aj ja a vraciam sa. Doprdele, tak tu by sa patrilo to nejako extra to vyznačiť. Každý tu flekuje. Zjazdujem dole po lesnom chodníku, rozmýšľam, prečo to tak sprosto vyznačili. Naraz len strácam ideálnu stopu chodníka, lístie a konáriky ma rozhadzujú a už len silou vôle kormidlujem bike aby som sa aspoň vošiel medzi pahýľ stromu a strom. Za nimi je uprostred ďalší a musím dovtedy bezpodmienečne nejako zastaviť, lebo ma potom budú musieť odmotávať. Medzeru medzi stromami prefičím a vôbec nespomaľujem, kolesá na tom mäkkom neujazdenom lístí skoro vôbec nebrzdia, strom sa furt blíži. Stáčam kormán, skúsim zabrzdiť šmykom bokom a zosypávam sa dole. Bike podo mnou a konečne spomaľujem. Na strom za svojím chrbtom nemám odvahu sa pozrieť. Musel som sa zastaviť na centimetre blízko. To mäkké lístie aspoň pohltilo všetok náraz a tak len skonštatujem, že to ani toľko nebolelo. Na pahýľ stromu tiež radšej nemyslím. Rozpárať si na ňom nohu alebo niečo iné, to by bolo ine kafe. Mám len nejaké suché odreniny. Nasadám a makám ďalej. Musím dobehnúť toho bikera predo mnou. Nie je to žiadne béčko, lebo tiež maká ako besný. Z Kolačína vychádzam a vidím, že má dobrý náskok. Po Dubnicu som ho trošku stiahol ale nestačí. Zákruta, práve zabočuje do druhej, ďalšia zákruta, zase práve zabočuje, kua, toho už nespravím. Vchádzam do rovinky ale ako cieľ to nevyzerá. Biker predo mnou spomaľuje, tiež je z toho nejako vyoraný. Smerovčík ma naviguje a na konci vidím navádzacie fáborky. Kua, Kelyovci, tie vaše technické srandičky, neserte ma. :-) Prechádzam cez oplotenie, biker je na dosah. Rozbieham sa do kopca, biker schádza a ja, totálne šokovaný hore na kopci aké schody tu predo mnou. Čo teraz? Teraz si nedám Deli ale skúsim sa nejako dotrtkať celý až do cieľa. Na poslednom schode ho predbieham a špurt. Ciéééééľ. Čas 07:36 mi hodil 113 miesto. Mohlo by to byť lepšie ale s novým bikom sa nedajú robiť zázraky.
Treba sa s ním najprv dobre skamarátiť a hlavne si prevyknúť na presne opačné radenie ako doteraz. Dosť to naserie keď sa blíži drsný kopec a zaradím ťažké prevody. :-)
S bikerom si podávam ruku. Trošku ho ľutujem, že som mu takto hnusne ukradol jednu pozíciu :-) ale ako hokejisti vravia, hrá sa až do konca. Treba byť ostražitý celý čas. Ospravedlňoval sa, že bol z toho cieľa zmätený. Ako som počul ohlasy, nebol jediný. :-) Podľa mňa to bolo dosť kruté práve voči amatérom a menej výkonným bikerom zo zadných pozícií. Dávam si Redbull a idem odovzdať čip. Dostanem lístky na jedlo a pitie plus tombolový lístok. Idem si dať guláš. Hlad mám za štyroch. Guláš je fantastický. Už len kvôli tomu gulášu prídem aj nabudúce. :-) A nebol dobrý len od hladu ale chuťovo. Mňam. Veď som aj tie tetky pochválil. Medzitým sledujem, kedy príde Citrón alebo Luboš. Pofotím ako prichádzajú do cieľa. Mám dojedené a už len čakám. Celkom dobrú muzičku dávali v cieli. Keby som nebol tak vyflusnutý, tak by som si aj zakrepčil. :-)
Konečne vidím v diaľke Luboša. Chystám foťák. Vidím, že je tiež riadne dezorientovaný. Kade ďalej? Potom konečne pochopil. :-) Odfotím ho a už čakám len na Citróna. Tipujem, že príde tiež teraz niekedy. Debatíme s Lubošom a práve prichádza Citrón. Vodblejsknem ho a inštruujem ich, čo s čipmi a tak. Luboš nadáva na tie schody. :-) Citrón detto, ešte aj farbisto popisuje.
"Vidím kopec, stredná píla, vyletím hore a naraz schody, vyvalím oči a čo teraz spravím? Čert ber cieľ, len sa na tých schodoch nezjebať" vraví. :-) Ešte pridal, že sa trikrát vyváľal na trati a popisuje kde a ako.
Luboš vraví, že sa necíti taký vytrasený ako z Pandy. Aj ja pritakávam, že tiež sa mi zdali tie zjazdy lepšie. Asi dosť pomohli tie dažde. Cesta trošku zmäkla a tak sa to lepšie vyjazdilo.
Každému po svojej skúsenosti odporúčam kotúčovky. Hydro alebo mechaniky, všetko jedno, podľa chuti. Všetky zjazdy, úplne všetky aj tie rakvujúce som brzdil jedným prstom. Úplne iný pocit ako obyčajné véčka. Tie som vždy s dvoma prstami ale s týmto sa to nedá porovnať. Vidla je tiež skvelá. Krásne to tlmilo. V niektorých zjazdoch som si hovoril, že som prestúpil zo škodovky do bavoráka. Ten bike sa choval úplne perfektne. Mal som voči nemu dôveru. Som s ním spokojný. Kopce, traste sa. :-)))
Ako sa JM rozhodol, že si kúpi fulla a najnovšie aj Luboš, tak som si trošku všímal aj fullistov na Dubničáku. Musím povedať, že bez zamykateľného zadného pruženia to musí byť strašná morda tento maratón. Strašne funeli do kopca tí fullisti. No uvidím, ako to tým dvom pôjde na iných akciách s fullom.
Sumár.
Organizovania sa teraz chytil podstatne väčší team ako minule. Všetkému dominovalo logo Kelly´s. Trať samotná (nie profil) sa mi celkom páčila. Horšie to bolo so značením. Niekde boli fáborky tak nahusto, pomaly rozhŕňať som nestačil, inokedy kilometre nič. Asi to značili rôzne skupiny. Strašne som nadával na neočakávaných miestach kde bolo treba zmeniť smer. Jachám jachám a naraz po strane vidím pásky, že treba odbočiť. Do kopca to tak nevadí ale pri rýchlom zjazdovaní takto hrozí úraz. Takže ťažké fleky a vracať sa. Nebol som jediný. Pritom stačilo aspoň 50 metrov pred odbočením nejakú značku. Dosť to otrávi.
Občerstvovačky boli celkom rozumne rozmiestnené, hoci podľa môjho názoru, jesť by sa malo skôr na kopci ako dole. S plným žalúdkom to do kopca moc neťahá. :-) So sortimentom sa pri takejto účasti a s takým štartovným asi nedá veľa urobiť. Ale bol celkom dobrý.
Potom stará bolesť Baske. Aj v dobrom aj v zlom. Na tomto kopci sa dá tak krásne švindľovať, až to nie je pekné. A nepochybujem, že to aj niekdo spravil. Nebudem to rozvádzať. Stačí sa pozrieť na mapu a všímať si počas pretekov cyklostopy na trase. A vôbec, celá tá obchádzková slučka mi pripadá tak trochu akoby nasilu vytvorená. Tam by sa oplatilo trochu pošpekulovať a vybrať niečo šikovnejšie. Úvodné stúpanie vypustiť a pokračovať na tej rozbitej asfaltke od Poruby ďalej hore tak, aby stúpanie viedlo smerom niekam na Trtávku a potom dole cez tie lúky, ktoré som zjazdoval dole od Trtávky. Tam to bolo naozaj krásne. Až potom stúpať na Baske. To stúpanie je dokonca krajšie a zaujímavejšie, lebo sa serpentínami dostáva biker hore a môže tak bez obzerania kontrolovať situáciu za sebou. Nie je to také jednotvárne. Škoda, že to tam nepoznám, určite by sa dalo niečo nájsť. 
Nechápem, ako ma mohla táto trať tak strašne vysiliť. Veď pred dvomi týždňami som bol na 86 kilometrovej Šele a taký zničený ako teraz som nebol. A to tam ešte počas pretekov aj pršalo a bolo blatko. Asi za to môžu tie dlhé a vytrvalé kopce a hlavne chýbajúci tachometer. Absolútne som nevedel koľko mám odjazdené a ako rýchlo idem. Nevedel som si tak dobre rozvrhnúť sily, navyše ešte aj nový bike sa choval trošku ináč ako starý Spirit. Ale tie kopce boli naozaj dlhé a dlhé. Niet si tam kde odpočinúť a potom zase dlhý zjazd, kde si človek zase odpočinie až moc a tak ďalej. Ak je však zámerom organizátora úplne zlikvidovať bikerov, tak je potom všetko v poriadku. Beriem späť. :-) Tiež je možné, že aj to pitie bolo nejaké podozrivé. JK aj Citrón vraveli, že mali kŕče. Ja našťastie nie, ale tiež ma brali. Pritom hic nebol.
Počasie tak akurát. Po Pande sa perfektne trafila aj Dubnica. Už mám len jeden sen. Aby sa s počasím konečne trafil Horal. :-) To je ten najťažší a zároveň najkrajší MTB maratón na Slovensku čo poznám.
Každopádne, najväčšie mínus tejto akcie bolo hádam značenie trate. Ja som síce nezablúdil nikde, jednak už tú trať poznám viac-menej spamäti a jednak som zase nešiel ako ten mimozemšťan, čo to celé vyhral :-). Z pomyselnej hodnotiacej stupnice tak na 2- 3. Inak bolo všetko celkom fajn. Ten alternatívny kúsok jednostopového chodníka do Dolnej Poruby sa mi páčil. Jazda po lúkach tiež. Ešte šťastie, že nepražilo, asi by som si tie lúky potom toľko nepochvaľoval. :-)
