Dupľovaný Karpaťák 2020

No do kelu! V trochu ostrejšej verzii mi táto myšlienka preletela hlavou ako reakcia na Jožov návrh, že ak na štart Karpaťáku do Pezinka pôjdem na bicykli, môžeme ísť spolu. Kto nepoznáte Joža a nechápete moje zdesenie, prečítajte si reportku z r. 2018 z jazdy s Romanom a iba vymeňte ich mená, zážitok býva zvyčajne úplne rovnaký :-) V ešte staršej reportke z Eddyho Merckxa 2008 si Ivan robil srandu z Rasťa, že pri jazde „funel ako kotný jež“ a aj keď Jožo nenasadil nejak extrémne vysoké tempo, pri kruháči v PK som zastavil v podobne požehnanom stave. Čakal tam už športreporťácky créme de la créme - Emil, Ďuri, Vlado, Medo a na poslednú chvíľu dorazil aj Rasťo, na smrť unavený z práve ukončenej dovolenky. Vyrazili sme smerom na Šenkvice a už na prvom plazáku sme sa inštinktívne zoradili do vláčika za Medom, ktorý prišiel na e-bajku a ťahal nám špicu ako vodič derny dráharom. Akurát že na rozdiel od tých piadimužíkov je Medo chlap ako hora a vytvoril taký vzduchový tunel, že chvíľami za nami hákovali aj menšie kolóny áut, asi šoféri jazdiaci na spotrebu :-) Zo Šenkvíc sme cez ďalší kopec popri vinohradoch pokračovali do Vištuku, keď nás tesne pred jeho vrcholom prekvapil výstrel. Domorodci Rasťo s Jožom bez mihnutia oka pokračovali ďalej v domnienke, že vinohradníci plašia škorce, ja ako chlapec zo skazeného veľkomesta som hneď vytušil prestrelku miestnych gangov Pinot Noir Angels a Chardonnay Bandidos. Alebo možno defekt, čomu nasvedčovalo Vladove predné koleso na ráfiku a neskôr aj duša, rozčesnutá na 20 cm ako po stretnutí s Jackom Rozparovačom. Pomohli sme mu s výmenou, ale nová duša mala príšerné hviezdne maniere, pri odmontovaní pumpy vždy vypľula aj ventil a trucovito syčala „Jááá nikam nejdééém, videla som, čo sa stalo kááámoškééé, móóóžete mi fúkať práááškovýýý ...“ :-) Našťastie niekto mal pumpu bez skrutkovacieho nástavca, Vlado ju ňou umravnil a mohli sme pokračovať v spanilej jazde.

Ďalšia krátka pauza bola až na konci stúpania na Zabité nad Doľanmi, odkiaľ sa Medo kvôli baterke vrátil späť, Rasťo ešte prešiel na druhú stranu kopca a po hlavnej ceste tiež nabral smer Pezinok. Snažili sme sa ho zlomiť na tých pár kilometrov do Trstína na tradičnú „kofolu“, ale odolal, tá dovolenka musela byť fakt zničujúca, keď ho nezvábila ani vidina zlatistého moku. Kvôli férovosti ale musím upresniť, že ju absolvoval s 3-mi ženami (slovom tromi!), takú misiu by zrejme nerozchodil ani Tom Cruise :-) V krčme už tradične sedelo zopár štamgastov, jeden bol na bicykli a pri odchode sa nám ako kolegom z pelotónu smutne zveril, že dnes musí odísť skôr, lebo poobede hrá na svadbe a nechce tam prísť nacenganý. Reku kamarát, myslím si, že tento vlak ti už ušiel. Aj keď, ak som dobre videl, pil iba pivo, čiže podľa miestnych štandardov vlastne nealko :-) Z Trstína mala trasa pokračovať do Jablonice, ale bolo dosť veľa áut a toto je hlavný ťah na Záhorie, tak sme išli menej frekventovanou cestou cez Bukovú a po zjazde na hlavnú cestu sa vrátili cca. 2 km na obed do Pivných kúpeľov v Prievaloch. Usadili sme sa na terase, objednali a čakali, a čakali, a čakali ... až sme sa po asi hodine aj dočkali. Vraj technické problémy, mali sme rôzne teórie a najviac sa mi pozdávala tá, že práve pri našom príchode sa začal kuchár wellnessovať v kadi s pivom a nechcel prerušiť procedúru. Lebo veď limitovaná edícia pivečka s jeho arómou odtekala priamo do pípy a smädné krky už netrpezlivo čakali :-) Napriek tomu obed skončil pozitívne, Vlado sa niekam vytratil a po návrate nás prekvapil šokujúcim priznaním, že nás pozýva a všetko už zaplatil. Čo k tomu dodať, snáď len, že som si mal nechať aj zabaliť a tiež odporučenie pre všetkých, čo budú v budúcnosti organizovať nejakú cykloakciu s obednou prestávkou - na zozname pozvaných by mal byť mecenáš Vlado vždy ako „povinná položka“ :-)

Dosýta napapkaní sme prešli iba kúsok za dedinu, keď mecenáš začal znova šaškovať s vyfučaným predným kolesom, tentokrát s malou dierkou vedľa ventilu a tichým usyknutím „Kým ste vy žrali, ja som sa o hlade hodinu vypekala na slnku, končím!“. Emil už bol ďaleko vpredu, ale Joža s Ďurim sme vrátili pískaním, novú dušu tuším zasponzoroval Ďuri a hneď bolo vidieť, že je dobre vychovaná a bez odvrávania sa s nami vybrala na cestu do pekla. Tento 30-kilometrový záhorácky úsek do Perneku totiž neznášam, podľa mňa viac-menej stále stúpa, najmä v záverečnej časti, k tomu sa pridala nekvalitná cesta, plný žalúdok a silný protivietor. A aby toho nebolo dosť, na dlhú dobu sa na špici usadil Jožo, ktorému som ledva uvisel v háku, neskôr to Ďuri vôbec nezlepšil a ani Vlado nepodliezol nastavenú latku, takže ako hovoríme my skoro profíci, na posledných kilometroch som už išiel nonstop v červených číslach :-) Emil nás čakal v krčme v Perneku a vyzeral byť spokojný, niekedy je aj v protivetre lepšia sólo jazda vlastným tempom ako naháňačka v balíku. Pred nami už zavadzala len posledná prekážka - Pezinská Baba, ktorú by som najradšej vyriešil modifikovanou Mohamedovou poučkou „Keď nevylezie cyklista na babu, musí baba vyliezť na cyklistu“, lenže táto pezinská cica robí hrozné drahoty a ani prstom nepohla :-) Roztrúsili sme sa už v dedine, Jožo zmizol v diaľke, Ďuri zmizol v diaľke a Vlado ma poľahky predbehol po niekoľkých zákrutách. Počas celého dňa sa mu z vrecka na drese ozýval nezrozumiteľný ženský hlas, vraj appka v mobile zaznamenávajúca trasu, podľa mňa skôr nejaká „športová riaditeľka“, ktorá ho sledovala na GPS-ke a zásobovala taktickými pokynmi. A teraz som ju počul úplne zreteľne - „Vladko, miláčik, trochu spomaľ, nech sa snaží za oči udržať v háku, povozíš ho ako na gume a sám sa za chvíľu odpáli“ :-) Potvora jedna, odkiaľ ma tak dobre pozná? Našťastie ma včas osvietilo a zvoľnil som, veď či prídem hore prvý alebo posledný, žiadna sladká odmena ma tam nečaká. Iba sme si chvíľu posedeli obkolesení v koži odetými motorovými cyklistami a pobrali sa domov, s cestou z a do Bratislavy mi to dalo pekných 151 km.

Tento rok sa stal menší zázrak a miesto nula Karpaťákov sa v priebehu týždňa konali hneď 2. Jožo sa tentokrát neozval, tak som bol v pohode až do momentu, keď som vyšiel pred bránu a už tam na mňa čakal ako strašidelné déja vu. Spomienky z minulej soboty boli ešte celkom živé, tak som sa nenechal poblázniť a do Pezinka som síce prišiel s odstupom, ale bez pôrodných bolestí. Postával tam už športreporťácky best of the best - elektrický Medo, Jaro, Vlado, Roman a Rasťo, samozrejme znova unavený z dovolenky. Trasa bola naplánovaná viac-menej rovnako ako minule, ale v opačnom smere a ako prvá nás už túžobne očakávala Pezinská Baba. Nechcem ohovárať ostatných, ale iba Rasťo, Jaro a ja sme sa zachovali ako zrelí muži a k jej vrcholu sa dopracovali s citom a hlavne pomaly :-) Nevybúrení bujaci nás počkali v Perneku, odkiaľ sa Medo vrátil späť a stihol na mňa žmurknúť, nech napíšem reportku. Nechcel som, ale dokopala ma k tomu logdaunovo houmofisová nuda a len s niekoľkomesačným oneskorením je na svete tento literárny skvost. Takže mojim spoluautorom je vlastne aj covid a ja len dúfam, že medzi čitateľmi nie sú virológovia a už aj na mňa nechystajú vakcínu :-) Najväčšiu chuť do ďalšej jazdy mal určite Roman, ale už kúsok za dedinou zaparkoval pri krajnici, zastavil aj Vlado a my ostatní sme trochu nešportovo pokračovali ďalej, ale veď takéto dve esá nás poľahky dobehnú. Keď som sa po chvíli otočil, naozaj som ich už v diaľke videl, nakoniec to bol iba Vlado, Roman dostal defekt, opraví si ho a niekde sa pripojí. Hmm, mám na tieto Romanove a Vladove defekty iba jedno logické vysvetlenie - obidvaja zvyknú jazdiť v okolí Dunajskej Lužnej, čiže po totálnej rovine niekde medzi kukuričnými poľami a keď sa ich bicyklom raz za uhorský rok naskytne príležitosť prejsť cez kopec, od radosti aj dušu vypustia :-)

Záhorácky úsek nám týmto smerom pekne odsýpal a zastavili sme až v Prievaloch, tentokrát pre istotu iba doplniť tekutiny, Rasťo s Jarom sa odpojili o tie 2 km skôr na odbočke na Bukovú a počkali nás v Smoleniciach, kde bol naplánovaný obed. Ani teraz Rasťa nepresvedčilo vábenie Sirén na exkluzívne wellnessové pivečko, nikdy by som neveril, ako negatívne môže človeka poznačiť dovolenka. A pripraviť o skvelé zážitky, ja som síce pil bežného Radlera, ale Jožo s Vladom sa dušovali, že dnes v tom špeciáli z kade cítia príchuť mladých servírok :-) Kým sme dopili, Vladovi sa ozval Roman, že defekt neopravil - jazdí galusky a aj po natlačení toho tesniaceho sajrajtu púšťala, zať mu dovezie iný bicykel a snáď nás niekde dobehne. Po Smolenice sa mu to nepodarilo, tak sme sa tam dobre najedli aj za neho a samozrejme poslali mecenáša zaplatiť a on by naozaj išiel, ľudia fakt nezabudnite, Vlado = povinná položka. A ako skonštatoval tuším Jaro, nabudúce účasť aj s rodinami :-) Zo Smoleníc sme prešli cez Lošonec a znova sa rozdelili, Jaro s Rasťom pokračovali po hlavnej a Jožo, Vlado a ja cez les na Zabité. K tomuto úseku môžem povedať len toľko, že Joža netreba zbytočne rozmaznávať jedlom, má potom veľa energie a ťahá ešte šialenejšie tempo ako zvyčajne. Vlado ma pobavil, že veď už minule mu vyčítal, že je hrozne nevšímavý - vôbec si nevšíma, že ide do kopca :-) Tak som naňho zakričal „vieš že sme v kopci?“ a nie som si istý, či odpovedal „nie“ alebo „kde?“. No nič, vystúpil som si, po chvíli aj Vlado a vôbec by som sa nečudoval, ak sme boli v Doľanoch skôr ako Rasťo s Jarom. Odtiaľ sme nekopírovali minulotýždňovú trasu smerom na Budmerice, ale pokračovali do Častej, nevynechali sme tradičnú karpaťácku chuťovku na Červený kameň a blížili sa k cieľu na Zoške. Tentokrát ale nebol až na kopci vedľa chaty, dôchodcovský vek už pomaly číha za rohom, takže pekne dole v Bowlingu :-)

Neďaleko pred odbočkou do Harmónie sa mi Vlado zdôveril, že asi bude musieť zastaviť skôr niekde v kríčkoch. Ani ma to veľmi neprekvapilo, na obed si dal pizzu „4 ročné obdobia“ a bol už koniec augusta, jeseň sa zrejme chcela trochu porozhliadnuť, či už neprichádza jej čas. Stiahni „půlky“ a vydrž, ku kadibudke to už nie je ďaleko, s povzbudivými slovami sme zrýchlili a bez „nehody“ dorazili k reštike. Terasa bola obsadená do posledného miesta, tak sme nasucho čakali pri stojane na bicykle a dočkali sa už vysmiateho Vlada, ktorý celú akciu neskôr v e-maili vtipne okomentoval slovami, že „defekt v dutine brušnej vyriešil v ser-visnej miestnosti Bowlingu“ :-) Žiadny stôl sa medzitým neuvoľnil, tak odľahčený Vlado si chcel čakanie na Romana skrátiť výjazdom na Zošku a ja s Jožom sme vyrazili do Bratislavy. Rovnako ako Romana pred 2 rokmi som ani jeho nechcel uraziť striedaním a celých 30 km si odtiahol na špici, takže celkom dobré ukončenie akcie, komplet mi to dalo 148 km.

Na záver pridávam nezištnú radu pre všetkých ambicióznych cyklistov, ktorí si chcú dlhodobo udržať dobrú formu - nikdy, ale naozaj nikdy nechoďte na dovolenku s 3-mi ženami! A samozrejme toto isté platí v opačnom garde aj pre všetky cy a necyklistky - nikdy nechoďte na dovolenku s 3-mi chlapmi, je veľmi pravdepodobné, že všetkým trom jedným šmahom zničíte športovú kariéru :-)

Ozaj, ešte použité zdroje, aby sa ma nepokúsil niekto odvolať: fotky sú od Meda a Vlada, trasy od tej jeho vreckovej manažérky.