Fatransko-Strážovský cyklomaratón 2003

Fatransko-Strážovský cestný maratón - Mošovce 13.9.2003
FSM je už taká kultová záležitosť. Referenčný pretek ku chýliacemu sa záveru sezóny. Povinná modlitbička ku bohovi dažďa -ozaj všlimli ste si, ako nám bol túto sezónu priaznivo naklonený? Dokonca i sám veľký Horal bol bez jedinej kvapky (Drásala nepočítam :-)..). Chudáci poľní i lesní hospodári, keď už i bikeri hovoria, že by mohlo popršať, to už je už naozaj vážne.

Nuž túto jednoznačnú štatistiku sa chystal FSM pokaziť. Vrúcne modlenie nejako nepomáhalo, posledné dni pred sobotou boli upršané a výhľad na sobotu bol pesimistický. To bol asi aj dôvod, prečo sa nakoniec dlhej trate zúčastnilo povážlivo málo trúfalcov - len to tvrdé jadro. Lenže naša ekipa bola pevne rozhodnutá, takže keď sme sa v zložení Bobo, Braňo P. a Mišo (z Pezinka) plne naložení prebíjali cez dažďové kvapky smerom ku Mošovciam, tak naša otázka bola iba: "dať si blatníky alebo nedať si blatníky?". Noc sme strávili v sparťansky zariadenej chatke v kempe a nad ránom sme už na striedačku s Bobom chodili vyzerať, ako cez rednúce mraky presvitá mesiac. Boh dažďa nám bol opäť naklonený. Ba dokonca oproti minulému roku, keď bolo na štarte o 7. ráno brutálny JEDEN stupeň, toto ráno bolo napodiv teplo.

fNejako som ráno nestíhal, sakra, najprv mám pocit,že ešte je kopec času a potom prichádza panika. Bohužial, nezostalo už veľa času sa poriadne rozjazdiť a to bola zrejme aj chyba.

Štart som absolvoval tak trochu so zalepenými očami v druhej polovici pelotónu a tí hnusní žiletkári roztočili po výjazde z dediny v miernom stúpaní na hlavnú cestu také tempo, že moje srdce sa išlo zblázniť. Snažím sa pridať a nestrácať pozíciu, ale nejak to nejde. Mrknem dole na Polar a neverím vlastným očiam, 191!!, to je číslo, bože v mojom veku, úplne sci-fi ! Makám ďalej, to bol len nejaký lokálny prekmit, myslím si. Lenže pohľad dole o 15 sekúnd potvrdzuje "infarktovú" situáciu: 191. No nie tak to ďalej nejde, nie som síce profík, ale je mi jasné, že toto nesmiem dlho robiť, lebo sa zakyslím (a asi aj dogrcám.). Zmierňujem tempo a doprdele, doprdele, pelotón mi ešte aj miernym dolekopcom uniká. No toto je celkom slušný prúser hneď po začiatku, nie nadarmo mi Rasťo T. vtĺkal do hlavy, treba si nájsť skupinu a šetriť sily. Nuž ešte stále som na tom nebol tak zle ako chudák Braňo P., ten schytil hneď na prvom kopečku defekt a tak definitívne prebral defektového Čierneho Petra (odo mňa, nutno dodať :-)). Hupky medzi Blatnicou a Belou som absolvoval dosť bolestivo, stále som sa snažil udržať vysoké tempo aby som nestratil možnosť sa ku niekomu pridať, a telu chvílu trvalo, kým sa dostalo do naozaj pracovných otáčok. Po výjazde na rovinku pred Žabokrekami som v diaľke pred sebou zbadal dvojčlennú skupinku a nastala zbesilá naháňačka, naštastie v miernom dolekopci mi to z vyplazeným jazykom vyšlo a po otočke na juh sme hlavnú cestu z Martina okrajovali sympatickou 35-kou. Po občerstvovačke v Jasenove (hriešne tri minúty) nasledoval prvý vážnejší kopček na Vyšehradské sedlo, hore sme sa počkali a pekne v trojke sme prejachali cez Nitrianske Pravno, odbočka na Klačno ale vstúpaní na Fačkovské sedlo sranda skončila a mňa, ťažkotonážnika opustili parťáci a predbehli ďalší traja-štyria zo zadných radov. Lenže poučený z minulosti, tento raz som si dával pozor na tepy a šetril sa. Darmo, vrchol sedla haliaci sa do tmavých mokrých mrakov je na stále iba 70-om kilometri, 5 ťažkých kopcov a 150 km predo mnou velí k opatrnosti. Zjazd som absolvoval dosť pokakano, po odbočke na Čičmany som opäť oľutoval samotu na trati a prebíjal sa hore dolinou proti nepríjemne sa točiacemu vetru. Na občerstvovačke som poctivo tlačil všetky tie dobroty a parťák z predchádzajúcej skupinky ma tam dokonca i vyčkal, takže stupáčik do Strážovského sedla sme sa chvíľu ťahali. Lenže hore som už naňho zase nestačil a tak som Zliechov i dlhú Košeckú dolinu išiel v hnusnom protivetre zase sám. Samota na mňa čakala aj po otočke v Ilave, navyše v polke stúpania na Homôlku sa začalo celkom intenzívne o mňa opierať slniečko a ja som dostal nenormálnu krízu. Musel som zliezť z bicykla, chvíľu som i postál a rozmýšľal, čo ďalej. Zhodil som zo seba vrchnú vrstvu a len tak naľahko som sa plúžil horekopcom. Našťastie vo vyšších polohách zase začal pofukovať vetrík a možno zabral aj ten Carbosnack čo som doseba nasilu natlačil. Vidiac vrchol Homôlky pred sebou, so zaťatými zubami som sa dovliekol ku občerstvovačke. Usporiadatelia si tam pre seba púšťali Kýže Sliz a mňa ten rytmický nezmysel tak nabudil, že sa mi vrátila dobrá nálada (no veď aj tá štrúdla tomu pomohla), doplnil som kalórie a vyrazil dole do Valaskej Belej. Našťastie mi tentokrát toľko neumrzli všetky končatiny ako minulý rok, ale oproti vlaňajšku ked som to ešte absolvoval s odpruženou vidlou, ma zase viac vytriaslo...

Na odbočku hore do Strážovského sedla som sa psychicky pripravoval tuším celý týždeň, minulý rok som tesne pod vrcholom rozmýšľal, že to zabalím, tentokrát som išiel síce v opatrnejšom tempe ale zas až tak som sa neflákal. Tuším je to naozaj o psychike, človek odniekaľ začne čerpať železné rezervy a ono to čuduj sa svete ide. Obligátne šunkové chlebíčky chutnali v Čičmanoch klasicky výborne a dole dolinou som si dovolil ťahať sem tam i 35-kou a dokonca i hore na Fačkovské sedlo som to vykmital vcelku bez problémov. Chmúrne mračná od rána vietor stihol rozohnať a slniečko ukázalo optimistickejšiu tvár tohoto dlhého dňa. V zjazde som si trochu oddýchol, v Kľačne som dotlačil posledné tyčinky a potom si s hrôzou uvedomil, že nejako som sa v mojom časovom odhade sekol o hodinu, že ak to takto ďalej pôjde, v cieli nebudem nieže pred piatou ale zase budem bojovať o časový limit. S týmto pocitom som sa "rútil" hore dolinou a prehodnocoval svoje vyhliadky. Asi pol kilometra pred sedlom Diel ma dobehol zberák a zo stiahnutého okienka sa má sympatická (asi) doktorka spýtala ako sa cítim. Samozrejme som jej odpovedal, že výborne, ona na to, že to je super, vytiahla okienko, a dízlak si odvfčal dopredu. Uff uff, normalne som sa zľakol, že som už posledný a že končím. Aj tak mi bolo divné, čo je to za zberák, ktorý si chodí po trati hore dole. Ale nuž, ja som tu nový a nepoznám "žiletkárske" zvyky, hovorím si. V zjazde do Vrícka som sa zúfalo snažil nájsť si polohu aby som si uvolnil stuhnutý chrbát, ale zastaviť a ponaťahovať sa som nechcel, začal závod o sekundy a ja som chcel zabojovať. Cestu až po napojenie sa na hlavnú znepríjemňoval bočný vietor, ešte že sa napriek tomu dalo ťahať vyše 30-kou. Lenže po otočení sa na sever nasledoval vyslovene nechutný úsek až do Žabokrekov kedy som zo seba horko ťažko vytlačil nejakých 22-23 km/h. Po príchode na poslednú občerstvovačku som zase neodolal vynikajúcej makovej štrúdle, och bože, ja nikam nejdem ja ju tu asi celú vyžeriem. Mlaskačky trvali zase len tri minúty a ja som očakával, že konečne sa smerom na Belú trochu rozhýbem ale ten mierny stupáčik a hnusný bočák ma úplne dostal. Proste trápenie vrcholilo. Zmena konečne nastala až keď som sa vetru otočil chrbtom. Necpalský smrťák som nejako pretrápil a na jednom zo zjazdov za ním som si dokonca spravil dnešnú maximálku. Tak ako i minulý rok, donútil som sa posledných pár kilometrov závodiť o každú sekundu a nakoniec som cielom prešiel pár minút po piatej hodine.

Rezumé:

Napriek ťažším podmienkam oproti vlaňajšku (silný protivietor, samota), som sa zlepšil asi o 40 minút, takže samozrejme spokojnosť. Pravda, moj bývalý horský bike prišiel o odpruženú vidlu a sliky som stenčil z 1.4" na 1", takže to iste tiež pomohlo. Celkový pocit z pretekov bol opäť pozitívny, ten nápad so štrúdlou (FSM-MTB) sa tuším uchytil, ozaj Braňo, čo takto spraviť súťaž o najlepšiu štrúdlu- tento rok by som hlasoval za Žabokreky. Jediná vec, čo ma rozčúlila, bol ten debilný kanón, ktorý vystrelil prvý raz práve vo chvíli, keď som si bral grilované kurča. Stál som chrbtom k nemu asi desať metrov od neho, nikto nikoho neupozornil, čo sa práve chystá a ja som sa skoro posral keď to buchlo prvý raz. Mnohým sa to iste páčilo, lebo ten kanón ládovali cca každých desať minút, a rovnako často z mojich úst vychádzali nadávky na túto sprostosť. Ale nevadí, proste FSM tento rok opäť vyšiel a naďalej ho plánujem mať v zozname svojich obľúbených maratónov.