Fatransko-Strážovský cyklomaratón 2003
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Svoj krst na tejto akcii som už absolvoval minulý rok. Prakticky s nulovými skúsenosťami som to ťahal až na výnimky sám od Kľačna až do cieľa. Taký je už osud hobbíka bez zmysluplného tréningu. :-) Toto som hodlal nejako napraviť a aj tohtoročná odjazdená sezóna dávala teoretické predpoklady na lepší čas. Dva predĺžené cyklovíkendy na Slovensku, Rock FM, Rasťov karpaťák a niekoľko tréningov v okolí Bratislavy dalo tento rok približne 3800 najazdených kilometrov na cestnom bicykli. Preto som v podstate bez väčších obáv, že kdesi zhorím, pokojne vyrazil do Mošoviec s JM, Braňom a Mišom na Fatraňáka.
Počasie vyzeralo veľmi nepredvídateľne. Rasťo strašil odchádzajúcimi prehánkami ale jedno bolo isté. Ráno na štarte teplo nebude. Pre istotu som si na cestu pribalil windstopperový komplet. Dokonca aj s rukavicami. Akoby som išiel na severný pól. :-) Myslím, že každý urobí len dobre, keď na štart vyrazí v teplom.
Do Mošoviec sme dorazili o pol 8 a zaregistrovaní a ubytovaní sa išli pozrieť a pozdraviť do chatky za Pezinčanmi. Juro furt nechápal, na čom sme sa to s Rasťom dohodli, že mu musím kúpiť pivo. Tak mu teda osve vysvetľujem, že sme sa dohodli tak, že ak ho nabijem na Nešticháckej časovke na horáku, musím mu kúpiť pivo. "No ale to si sa blbo dohodol!" vraví mi prekvapene JM.
"To mi nemusíš hovoriť" :-) odpovedám mu.
Rasťo sa nás pýta, či pôjdeme na budúci rok s nimi na Dolomity. Juro sa neondie, reku v pohode, nema problema, ale ja už mám trošku väčšie obavy. Z toho rozprávania čo som počul od rôznych ľudí, mi naskakujú zimoriavky už pri počutí Dolomity. Len sa treba prihlásiť už teraz. Majú tam limitovaný počet účastníkov. A tak sme sa nejako zakecali až som išiel naspať do chatky spatlať nejaký provizorny blatník. Nohy-ruky môžem mať mokré, ksicht tiež ale riť musí byť suchá. Niet nič horšie, ako keď voda ide zadkom opačným smerom. Aj keď ani tým obvyklým smerom to nie je bohviečo. :-) Niečo som teda zbastlil a v pokoji zaspal.
Ráno bolo prekvapujúco teplo. Len tak som sa v pyžame presúšal a občurával nejaký strom. Provizórny blatník vyzeral smiešne a šupácky ale bolo mi to jedno. Suchá riť mi bola prednejšia, čo keď bude pršať? Po krátkom rozumovaní som sa rozhodol, že foťák neberiem. Počasie nebolo dvakrát prívetivé a tak bude dnešná priorita dôjsť čo najskôr. Môj súkromný cieľ prísť do 8 hodín bude tak reálnejší. Na štarte je prekvapujúco málo cyklistov. Mám dojem, že minulý rok ich tu bolo viac. Slávo nás na štarte upozorňuje na detaily, aby sme si dávali pozor na cesty, hlavne v lesných úsekoch môže byť mokrá vozovka. Veľa štastia, prásk a bolo odštartované.
V strede poľa to bolo celkom fajn a celý pelotón sa držal pohromade. Neviem či zámerne alebo boli hlavní makači takí zhovievaví voči zbytku cyklistov. Fakt je ten, že celý balík bol pohromade v podstate po Folkušovú. Potom sa to začalo pomaly ale isto trhať. Obieham Rasťa, čelo pelotónu ani nie že zrýchľuje, ale drží rovnaké tempo. Aj Ivan sa ledva drží chvostu unikajúceho poľa. Snažím sa držať krok s hlavným pelotónom a tak s plných síl šliapem aby mi neušli. V Necpalskom zjazde už vidím, že je to zlé. Kua, ale takto som si to nepredstavoval. Musím ich dobehnúť. Za Necpalmi makám ako degeš dopredu. Cítim, že niekto sa za mnou zavesil ale zatiaľ kašlem na kontrolný pohľad dozadu. Skúsim dobehnúť toho osamelého, čo je predo mnou. Pohlcujeme aj toho a celý náš 4 členný team stíhame hlavné pole. Ťahám špicu aspoň 45-47, pelotón pomaly ale isto dobiehame. Idem odstriedať. Tí už tak rýchlo neťahali ale ženie nás dobehnutie pelotónu dopredu. Bočný protivietor nás núti naskadať sa do závetria bokom. Preto ma príšerne serie jeden postarší biker v hnedožltom, ktorý tak jebnuto ťahá špicu, že sa nedá za neho schovať. Nebudem predsa kvôli tomu ftákovi jazdiť po tráve a preto zozadu odskakujem oblúkom na maximálnu forsáž až sa zaraďujem na chvost pelotónu. Zapamätám si ho však, keby sa chcel náhodou zase hodiť do háku za mnou. Voziť sa v háku to hej ale spolupracovať to už nie.
To už sme v Žabokrekoch a občas sa niekto na špici obzerá frajersky dozadu na cyklistický plebs, ktorý sa ich drží zubami nechtami. :-) Akoby sa pozeral, či už máme dosť. :-)
Za Žabokrekmi to ide fantasticky ľahúčko a rýchlo. Juro T. mi vraví, že mi odpadol ten môj slávny blatník a že mi trčí zo sedla len to drevko, ktoré ho dovtedy držalo vo vyrovnanej polohe. :-) Znechutene vyťahujem drevko a odhadzujem do poľa. :-)
Pýtam sa ho, že ideme nejako pomaly a že sa to asi pred Vyšehradom zrýchli. Pritakáva že to sa stane určite. Medzitým sa ešte rozprávame o počasí, čo sa mu stalo na jedných pretekoch a tak. Za Moškovcom dochádza na naše slová a tempo sa zrýchľuje. Je mi jasné, že sa v tomto balíku dlho neudržím. Podaktorí sú oblečení len tak naľahko. Ja mám v Oskarovi zmotanú zimnú windstopperovú bundu (keby dačo), celoprstové rukavice (keby dačo), poživeň (keby dačo), náradie (aj keby nič) a to ma všetko akosi ťahá k zemi. Znovu ledva ledva dobieham ale ešte jeden väčší kopec a definitívne mi ujdú. Stalo sa a za Slovenským Pravnom už ťahám sám. Nikto predo mnou a za mnou nejaký maník. Počkám ho a spoločne pokračujeme ďalej. Pred Jasenovým preberáme tyčinku a banán. Tyčku hneď aj rozbaľujem a zjem. Banán je príliš zelený na môj vkus tak ho strkám do vrecka. Hádam to tam dozreje. Vyšehradné sedlo je z tejto strany párminútová záležitosť, takže sme o chvíľu hore a padáme dole do Nitrianského Pravna. Po zmiernení klesania už taháme spolu a míňame nejakého pretekára v okuliaroch ako mení dušu. Asi chytil nejakú dieru. V Pravne odbočujeme doprava na Kľačno. Pomaly dobiehame toho hnedo-žltého hnusáka. Moc sa mi ho nechce ťahať ale na Fačkové sedlo je to jedno. Tam mu ujdem a basta. Počas mierneho stúpania na Fačko dobiehame ďalšieho nešťastníka. Pomaly sa rozrastáme. Kuknem dozadu a ktosi nás dobieha. Pred hlavným stúpanim skontrolujem čas a mám ho celkom dobrý. Priemerka kdesi na 32. Takto keď to pôjde aj ďalej, tak tých 8 hodín nie je naozaj nereálnych. To som ešte zabudol brať do úvahy, že sú predo mnou všetky tie hnusné kopce. :-)
Pred hlavným stúpaním na Fačko ma už ten osamelý cyklista dobehol. Nejaký horákista. Zbytok zaostáva. Vpredu v diaľke vidím ešte jedného cyklistu. Uvidíme, či ho dobehnem. Ak vôbec. Fačko išlo celkom dobre aj keď to nebolo úplne v pohode. Hore v sedle vlhko, Kľak zahalený v hustých vodonosných mračnách, z lyžiarskej zjazdovky vidieť len zopár stĺpov. Môj pelotónik sa už stratil a fičím si to dole. V rámci možností sa snažím ísť bezpečne. Ak tam bude niekde mokrá vozovka, tak to neubrzdím a čo potom?
Bezpečne som sa dostal až dole a za križovatkou na Čičmany sa obzriem dozadu, ako to vyzerá. Niekto sa tam objavil. Zatiaľ tomu nevenujem pozornosť a idem si svojím tempom. Uvidíme. Zákruta dve tri, zdá sa, že sa mi stratil. Na rovnom úseku zisťujem, že je skoro rovnako ďaleko ako predtým. Spomaľujem, v dvojke to pôjde lepšie. Vidím, že to je ten s tým defektom, čo lepil pred Pravnom. Spoločne dorážame na občerstvovačku a tam dobiehame horákistu a toho, čo som videl v diaľke. Lenže tí dvaja ako nás zazreli, nelenili a rýchlo dojedli tie svoje veci a makali dopredu. Blázni. :-) Keď sme ich dobehli teraz, tak ich dobehneme aj tak. Tak kam sa ponáhľajú? :-) Čo je horšie, kamsi sa ponáhľa aj ten s tým defektom. Kašlem na neho. Radšej sa poriadne nažerem ako by som kdesi mal hladovať. Buď ho potom dobehnem alebo nech ide do r... :-) Pýtajú sa ma, čo chcem do fľaše. "Pivo?" probujem. :-)
Týpek bez rozpakov vraví, že som účastník cestnej premávky a pivo nebude. Nemôžem byť opitý. To je zaujímavé, opitý nemôžem byť ale unavený áno. Čo je skoro to isté. :-) Tak nedbám, dajte čaj. Šrotujem medzitým chlieb s rajčinou a banán. Dojem, pojem, popijem a vyrážam ďalej.
V stúpaní Strážovské sedlo mám všetkých troch uprchlíkov ako na tácke, ale nečakajú na mňa. Čo už, pôjdem sám. Klídek. Aspoň si ten zjazd až do Košecy vychutnám ako sa patrí. Len treba ešte zdolať zopár menších zákrut a bude sa zjazdovať.
Nebudem kecať, ale zjazd cez Zliechov až do Košecy je to najlepšie, čo na tomto maratóne je. Dlhé, tiahle a technické klesanie. Mňamko mňam. Rozpeckoval som to teda ukážkovo. Ba dokonca tak, že som z tej trojky uprchlíkov jedného dobehol. V Košeci sa pripájam a chlápek nevyzerá, že by išiel na plné gule dopredu. Akoby vegetil. Dohadujem sa s ním, že pôjdeme spolu a že sa budeme striedať. Teraz ťahám ja. Za Ilavou je už cesta prázdnejšia a tak ideme miestami vedľa seba a kecáme. Pred nami traktor s hnojom a nemôžeme ho jaksi dobehnúť. Resp. ani nechceme. :-) Ideme za tým hnojom ako muchy. Kopec je tiahly. Obaja si hľadáme svoje tempo. Zatavíme to na nejakých 13-14 a držíme to až hore. Až na miernejšie úseky samozrejme. Začínajú ma nejako pobolievať kolená. Nechápem prečo.
Na ceste vidím nejaké povzbudzujúce nápisy pre nejakých cyklistických pretekárov. Pri jednom mene je nejaký záhadný matematický príklad bez výsledku 53x12. Žeby cyklistické prevody rozpočítané na zuboch? No bóže, toľko mám teraz aj ja a nerobím z toho taký rambajz. Akurát to mám v opačnom poradí. :-) Ale výsledok je rovnaký, idem dopredu.
Parťák s čislom 7 je evidentne lepší v kopcoch. Skoro celé to vyšliapal v stojke. Možno má v stúpaniach výhodu, že nemá dlhé gate ako ja, ale len tenké kraťasy. Mne je v tých windstopérových cyklogaťoch dosť horúco a aj ma tak trošku obmedzujú v pohybe, ak mi ho rovno nesťažujú. Možno preto ma tie kolená začínajú bolieť. Pohrávam sa s myšlienkou, že si tie gate dám hore dole. Teda, aby som sa vyjadril presnejšie, že si ich dám hore na Homôlke dole. :-) Pýtam sa parťáka, či mu nie je v tých krátkych gaťoch zíma. Bez váhania prikývol. Tým pádom bolo rozhodnuté, že gate hore dole nepôjdu a ostanú hore, teda dole.
Pred občerstvovačkou si spoločne formálne zanadávame, ako to bolelo. Tak veru, vraví mi, ale máme to za sebou.
Na občerstvovačke sa ma pýtajú, čo chcem doliať. Reku jonťák, čaj mám ešte vlastný. Ešte zakusnem nejaké chlebíčky, rajčinu a zapíjam jonťákom z pohárom. Nejaké sú tie poháre malé, lebo to do mňa padá ako do spaľovne odpadov.
Odovzdávam im banán, ktorý som dostal v Jasenovom so slovami, že ešte nedozrel, že ho teda nechcem.
Posunkom naznačujem parťákovi, či pôjdeme. Ešte posledné požutie chlebíčkov a ideme dole. 11 hodín. Časovo to vyzerá ešte v limite ale už viem, že mám pred sebou ešte raz Strážov, Fačko a Vrícko. A to som ešte zabudol na ten krvák na Zliechov. :-). Takže nemám príliš veľkú časovú rezervu. Dole zjazdujeme spoločne ale pri kontrolnom pohľade dozadu mám dojem, že akosi zastáva. Akoby išiel dole ako posratý. Ja to pálim dole skoro ako keď som išiel do Košecy. Len také fukoty. Po pár rovných úsekoch zisťujem, že som ho normálne stratil. To snáď ani nie je možné. To som taký dobrý zjazdár? Tak sa teda zase zmierujem s osamelou jazdou. Potajme dúfam, že ma v kopcoch na Strážov dobehne, keď je taký dobrý v kopcoch.
Po odbočení doľava na Zliechov to ide naďalej celkom dobre. Cesta prázdna a vôbec nie nudný terén. A tak si to fachčím dopredu a pomaly spomaľujem. Treba si našetriť niečo na ten hrozný stupák čo bude nasledovať.
Postupne sa zostrmuje, postupne padá rýchlosť dole až vidím ten "správny" nápis na asfalte. Zadržím dych a ide sa na to. V polke stúpania som myslel, že zoskočím a tlačím. Predbieha ma parťák (sláva, dobehol ma) ale na formalitky teraz nie je čas. Treba sa porátať s kopcom.
Fuj, ale to bolelo. Fuj fuj fúúúúj, asi mám blbé prevody alebo čo. Čosi hnusné. :-) Kolená už od bolesti doslova pištia. Vraciame sa po ceste naspäť na Čičmany. V miernom úseku parťáka konečne dobieham a pýtam sa ho, prečo dole kopcom brzdí, keď som mu tak rýchlo ušiel. Len sa tak pobavene zasmial a vraví, že on v klesaniach absolútne odpočíva a relaxuje. Skôr mám pocit, že nemôže ísť rýchlo dole kopcom, lebo mu je príšerná zima na nohy. Nevadí, som rád, že sme zase spolu a ťaháme spoločne do kopca. Vravím mu, že sme obaja akoby extrémne oblečení. Ja som oblečený na zjazdy a on na stúpania. Ja sa varím v stúpaniach a on mrzne v zjazdoch. Spoločne dorážame na občerstvovačku v Čičmanoch a ládujeme sa ako blázni. Reku, ideme sa poriadne najesť. Ja si okrem najedenia musím dať dole aj jarný prechodový dres, je mi v ňom horúco a nechám si len krátky windstoper. Dávam si chlieb, bujón, banán a strkám keks do vrecka. Postupne poprichádzali nejakí odpadlíci. Medzi nimi aj ten v hnedo-žltom. Tak no spánombohom, stále som mu neušiel. To musel nájsť nejakého dobrého ťahača. Takto sme sa nazbierali 6-7 a vyrazili na Fačko. Rýchlosť okolo 32-34 km/h, pravidelne striedame. Jeden z nich (asi nejaký trucker) išiel po prestriedaní takmer okamžite skoro 42 km/h. Doslova vystrelil a to sa mi zdalo ako zbytočné plytvanie síl. Jazdí ako nejaké zelené ucho. Tak som si riadne zanadával na jeho adresu. Ale čo, kašlem na neho, Fačko je tu každú chvíľu, nebudem sa rozčuľovať. Nech sa vymláti keď chce. Kým sme došli k Fačku, náš pelotónik sa roztrhal a podľa výkonnosti sme sa sformovali. Akurát rozostupy sa zväčšovali. :-) Prvý sa vzďaloval môj parťák, druhý mladé chalanisko s dlhými vlasmi a čiernym cesťákom, potom ten trucker, ja a zbytok. Postupne predbieham truckera a vzďalujem sa mu. Je mi však jasné, že do cieľa ešte cesta ďaleká a bez spolupráce napredovať rýchlo nebudem. Hádam na mňa 7 hore počká.
A naozaj. Je tam. Vraví mi však, že stretol kamoša a že ostáva hore. :-) No čo už. :-)
Počkám preto na truckera a ideme dole. Fantasticky rýchlo to osýpalo a za celý čas nás predbehlo snáď iba jedno auto. Dokonca sme tak rýchlo pálili dole, že sme v diaľke zahliadli aj toho mladého s čiernym cesťákom. Situáciu zhodnocujem tak, že toho mladého určite niekde dobehneme. Sám to v tomto premenlivom vetri neutiahne. Ledaže by niekoho dobehol. V Kľačne odbočujeme doľava na Vrícko. Začínam ťahať špicu a šliapem hore nejakou 30. Po pár minútach sa obzriem a ujko trucker akosi zaostáva. Spomaľujem a čakám na neho. Lenže ako spomaľujem, mám pocit, že spomaľuje tiež. No doriti. Spomaľujem viac a keď sa priblíži, pýtam sa, či je OK. Len sa zaksichtí a čosi zamumle. Čo? Nerozumiem mu ale kašlem na to. Rozbieham nejaké tempo a kalkulujem, či bude pre neho dosť dobré aby som ho vytiahol až hore. Občas kuknem na hodinky a vyzerá to, že súkromný časový limit asi nestihnem. Vrchol sa blíži, stúpanie a terén je veľmi pekný. Trošku pomlátený asfalt ale inak je to fajn. Na vrchole s úľavou zisťujem, že ujko trucker tempo vydržal a pálime to spolu dole. Konečne si tie ubolené kolená v zjazde trošku oddýchnu.
Znovu sa snažím ťahať špicu. Ide to tak 32-33 ale hádam aj on niečo potiahne. Takto ťahám a ťahám, obzriem sa reku idem prestriedať a ujko znovu takých 50 metrov za mnou.
"Doriti" zanadávam v duchu, "čo je toto za cyklistu? Za Čičmanmi ťahá špicu ako utrhnutá besná lokomotíva vyše 42 km/h a teraz sa nevie chytiť za mnou na 32 km/h?"
Znovu spomaľujem a znovu sa pýtam, či má nejaké problémy. Cez jazyk precedí čosi čo znie ako, že nevládze. No to snáď nie je pravda.
Tak teda dobre, vešiam sa za neho, nech zistím, aké tempo mu teda vyhovuje. O chvíľu to peckujeme 35 km/h a len v duchu rozmýšľam, či ujko nie je náhodou maďar alebo ký ďas. Za Znievom konečne pochopí, že už mu sily v tom bočáku dochádzajú príliš rýchlo na to, aby ich len tak plýtval mimo háku, lebo sa vlečie nejakých 25 km/h. Konečne prijíma špicu v závetrí za mnou. V diaľke identifikujem toho mladého, čo sa utrhol na Fačku. Ten už má dosť. Skúsené oko vidí :-). Ani sa nečudujem, keď sa odovzdane vešia do háku. Nehodlám ho tam však nechať sa vetrať príliš dlho. Protivietor je príliš silný, aby sme sa striedali len ja a trucker. Za Benicami sa z protivetra na chvíľu stal bočák a potom dlhý výživný rovný úsek na Žabokreky. Stále proti vetru. Mladík už po odpočinutí tahá špicu tiež a ide dobre. Na to, ako vyzeral zdechnutý, čo sme ho dobehli naozaj dobre. Po odbočení na Dulice som si myslel, že už pôjdeme len po vetre. Trt makový. Stále hnusný bočák.
Občerstvovačka v Žabokrekoch.
Zastavíme na občerstvovačke, nech sa posilníme na posledných výživných 20 km. Obsluha (veľmi pekný babinec) sa pýta, čo si dáme. Jonťák, čaj, banány, chlebíčky?
"Štrúdľu" hlásim nekompromisne :-) Niečo šťavnaté do úst. Dolievať si nenechávam nič, prídu nejaké kopce, nech som čo najľahší. Zobnem ešte jednu štrúdľu, niečo popijem a pomaly sa vydávame dopredu. Rozbiehame sa akoby sa nám ani nechcelo. Sám mám toho tiež plné zuby a čo je horšie, kolená nezvyknuté na dlhé a trošku tuhé windstoperové gate už nenormálne bolia. Mám ich tento rok oblečené prvýkrát.
Za dedinou trucker zaostáva. Asi naozaj nevládze alebo nie je zvyknutý jazdiť v háku. Pritom ideme ledva 25. Utešujem sa tým, že za Dulicami to už pôjde rýchlejšie. Akurát nás budú brzdiť zase kopčeky. :-)
Za Dulicami si chalanisko ide dať cvrka tak trošku spomaľujem, nech sa ma potom chytí. Zjazdujeme do Necpalov, za nimi znovu podozrivý nápis na asfalte pod kopcom. :-) Ach joj. :-)
Zase som mal nábeh na zoskočenie z biku. Ale nedal som sa. Chalanisko trošku zaostáva ale zdá sa, že ho aspoň morálne ťahám hore. Na vrchole stúpania sa pozerám dole a ujko trucker už tlačí bike. Uff, uff, asi to naozaj prepálil. Chalanisko je z najhoršieho vonku a tak pridávam. V nasledujúcom zjazde som si urobil maximálku tejto akcie. Aspoň sa ukázala podporná sila vetra. Chalanisko sa drží a spolu prechádzame Folkušovou, Blatnicou. Tam ostáva posledný výdatnejší kopec. Odtiaľ už len pohoda. Makáme si to dole do Mošoviec a v diaľke vidím nejakého cyklistu. Podľa tempa nevyzerá na pretekára ale s prekvapením zisťujem, že to pretekár naozaj je akurát to tempo je nejaké ležérne. :-) Prefičíme okolo neho a prechádzame námestím. Cieľ je tu čo nevidieť. Spoločne vchádzame do cieľovej rovinky ale keďže je do mierneho stúpania, tak ten špurt aj bolí. V cieľovej rovinke vidím, že vchádzam prvý a fotí ma Ľuboš. Celý vysmiaty prichádza, že mu to necvaklo, že ma odfotí ešte raz.
Chalanisko zastavuje pri mne a podávame si ruky. Marek sa volal. V očiach mu vídím, že dostal riadnu nakladačku. :-) Nuž, 228 km nie je výlet to najbližšej krčmy na pivo. :-) Ani ja nie som úplne triezvy. :-) Ale hlavne, že sme v poriadku došli.
Ľuboš sa pýta, kde je Rasťo, Ivan a tak. To veru netuším, Ivana som stratil ešte pred Necpalmi a kde je zbytok, môžem len hádať. Idem sa ospršiť a prezliecť. Potom prídem za ním.
Po návrate tam čaká a čučí peziská partia. Medo niečo povie, že už špekulovali, kto dôjde prvý. Luboš mu skáče do reči, reku nech teraz dobre počúvam. "No, vravel som, že Rasťo nedôjde prvý, ten nemá najazdené, tipujem ale, že asi Ivan dôjde prvý ale tuto Ľuboš vravel, že ako pozná Roba, tak ten keď zaberie, tak ich všetkých vytrieska" :-)
Ahá, tak preto bol Ľuboš taký vysmiaty, keď som prišiel do cieľa. Došlo na jeho slová. :-))
Pár minút po 16 hodine prichádza do cieľa Ivan s Martinom a po počiatočnom vydýchavaní ho začínajú spovedať, kedyže to asi príde Rasťo, Juro a zbytok.
"Rasťo?" vraví Ivan "toho som predbehol pred Necpalmi ...."
"Pred Necpalmi?" hovorí s obdivom Ľuboš "tak to je dobré!! to tu bude každú chvíľu."
"....no hej, ale hneď po štarte"
"Ahááá, tak to už je iné" :-))
Tak sme tam teda čakali ďalej. Asi o polhodinu vidím v diaľke známe pohyby a vravím im, že Rasťo už ide. V momente tam začali robiť dobreže nie slavobránu. :-) Naozaj to bol Rasťo. V dobrej nálade a upachtený vchádza do cieľa. Medo s Lubošom spravili bránu a zbytok fotil a robil rambajz. No nech je sranda. :-) Hneď mu aj naliali fernetu na zahriatô. Aj tak sa však tváril, že ma to od sľúbeného piva nezachráni. :-)))
Potom sa odobrali na centrum diania, na mažoretky, šermistov, najesť sa, napiť.
Ostal som v cieli sám a fotil čo prišlo. Do cieľa prišiel chlapík, vyzeral velice turisticky. Po odfotení prišiel ku mne, aby som ho ešte raz odfotil, ale s jeho foťákom. No keď som uvidel jeho foťák, mal som dosť. :-) To si už rovno mohol zobrať so sebou aj štáb asistentov. :-)
Rozprával, že túto akciu berie turisticky a kašle na pretekanie. Trošku sa mi tá jeho filozofia nepozdáva ale čo už. Tieto preteky by som radšej bral ako nejakú akciu a nie ako turistický výlet.
Inak normálne jazdí po slovensku, zoberie si výbavu na prežitie, statív, peniaze a ide na celodenný výlet s foťákom fotiť.
Nemohol som sa dočkať JM, tak som mu poslal SMS, hádam si to prečíta na nejakej občerstvovačke a pošle odpoveď nech viem, kedy asi príde. Neodpovedal síce ale došiel v pohode, Braňo po ňom tiež aj keď nie v úplnej pohode.
V tombole som nevyhral nič ale s akciou som celkom spokojný. Účastníkov bolo akosi menej a aj kvalita cyklistov bola akosi výrazne odlišná, pretože z rozprávania ostatných aj s vlastných zážitkov, som nejazdil až na úvod vo väčšom balíku ako 6 ľudí. Najčastejšie s jedným alebo dvoma. Najviac sa to profilovalo práve v kopcoch.
Počasie vyšlo nad očakávanie. Teda vôbec nepršalo. Starosti však spôsoboval premenlivý až silný vietor, ktorý sa v istých úsekoch menil na krajne nepríjemného súpera aby vzápatí pomohol inde. :-) Dobrý sluha ale zlý pán.
Malá pikoška na záver. Keď som vybaľoval Oskara a skontroloval obsah cyklotašky zavesenej na ráme biku, zistil som, že som na Fatraňáku vozil jednu náhradnú dušu, lepenie a dve pumpy. Myslím, že väčší luxus som si už dovoliť nemohol. Na jednu náhradnú dušu dve pumpy. :-)
Tacháč
TIME: čistý čas
8:09
TIME: nameraný čas v cieli
8:22
AVS: priemerná rýchlosť
27.6
MXS: maximálna rýchlosť.
80:0
DST: odjazdené kilometre
225.00 - Mno, néni to úplne presné :-)
