Fatransko-Strážovský cyklomaratón 2002

V tomto roku som na slickoch najazdil hodne viac ako v minulom. Páčila sa celkom úspešná cestná Jarná Klasika pod Tatrami a kedže MTB verzii Fatransko-Strážovského maratónu som sa pre zlé počasie (hoci už prihlásený) radšej vyhol, celkom prirodzene som sa "len" prehlásil na jeho cestnú variantu. Rasťo Trubač samozrejme hneď opáčil: "Dúfam, že pôjdeš dlhú trať?", lenže na horáku hoci i so slickami to je predsa len handycap, a tak som plánoval strednú, 115 km dlhú variantu.
Týždeň pred akciou som navyše schytal ľahší zápal priedušiek a tak už Neštich som šiel z obavami. Nejako som to predsa len vypotil a v piatok v zostave Bobo, Citron a Tomáš, sme vyrazili, smer Mošovce.

Celou cestou ma moji kamaráti lámali na dlhú trať, až sa im to nakoniec pri registrácii s použitím mierneho násilia aj podarilo. Nakoniec, veď sa môžem rozhodnúť a odbočiť na strednú, keby to so mnou vyzeralo špatne... Registrácia a ubytovanie prebehlo hladko, narastajúcu zimu rozohrialo par deci červeného od Rasťa, vhod prišiel aj večerný pokec s Pezinčanmi a kopec rád týkajúcich sa taktiky, jedenia, pitia i oblečenia. No veď už sa teším, ako toto celé dopadne. Citrón i Tomáš plánovali ísť dlhú na horákoch so slickami, takže som nebol osamotený bojovník, aj keď porovnávať ich výkonnosť s mojou by bola trúfalosť. No veď zajtrajšok ukáže...

A veru ukázal. Vstávali sme do skrehnutého rána, kompíky vyložené na parapet po chvíli ukazovali 6 stupňov, teplota dole však bola blízka bodu mrazu. Vhodne sa obliecť vyžadovalo veľkú dávku špekulácie. Ku štartu v dedine sme museli chvíľu klesať, a tak sme tam dorazili pekne stuhnutí a zo slzami v očiach - zima bola údesná.

Ja som ani chvíľu nepohyboval o spravnej voľbe t.j. dlhých gatiach a dlhých rukávoch, ale pohľad vôkol ma rýchlo presvedčil, že sú tu "onakvejší" športovci. Ojoj veru ja mám svoje kolená celkom rád. Drobnú paniku vyvolali usporiadatelia, keď nás pár minút pred štartom varovali , že máme čipy prichytené príliš vysoko na rámoch, a že nemusia byť zosnímané. Navyše aj Tomáš si spomenul na poslednú chvíľu, že potrebuje dofúkať zadnú pneumatiku. Požičal som mu pumpu a než sa vrátil, bolo odštartované. Prechádzame cez snímače na ceste (dúfam že ma zaregistrovali) a hneď v zápätí počujem hlasné "krach" na ceste. Prvá skrumáž a pády, priamo za štartovou líniou. Rozbieham sa opatrne, je to tu husté, ale nevadí prvý kopček ešte v dedine hneď začne rozťahovať štartujúcich. Kýmsa vymotáme z Mošoviec, už sa na hlavnej vytvára dvojrad a môže sa začať šlapať.

Studené a kľudné ráno okrem zimy prinieslo aj hmlu a zobúdzajúce sa slnko začalo vytvárať prekrásne scenérie, neodolal som a vyťahujem foťák, prvá fotka po štarte je cvaknutá za jazdy. Foťák chcem vrátiť naspäť do puzdra a do šušťáku ale skrehnuté prsty a zamotaná šnúrka ma nakoniec zastavujú. Strácam čas, opaľujú ma skupinky bikerov, do čerta tak toto som nechcel. Na cestnom preteku ten kto ide sám zákonite stráca a ja si práve vyrábam problémy ak chcem dohánať niekoho z posledného miesta. Radšej to trochu rozbehnem a pred Blatnicou sa vešiam na Citróna, Tomáš aj pezinčania sú už ďaleko v predu. Z Blatnice až po Belú sa ide stále na úpatí Veľkej Fatry, hupky rozprúdia krv a človek sa pomaly dostáva do tempa. Na dlhej rovinke pred Žabokrekami sa chvalabohu vyformuje skupina asi 20 ľudí, ktorá potom usilovne okrajuje kilometre z trate. Ja sa nejako neviem prispôsobiť tempu, tomuto Tomáš hovorí harmonika, vzadu človek chvíľu pridáva, chvíľu brzdí, nejako to tam neviem. Pozerám sa na čelo a vidím že Citrón usilovne rozráža vzduch, dokonca je tam až podozrivo dlho. Niekde pri Ležiachove to už nevydržím, vybehnem až dopredu a viac zo srandy kričím na tých za ním: "Hej žiletkári, to sa nehanbíte nechať Citróna na horáku tak dlho vpredu?", chvílu sa zaradim dopredu, ale terén stúpa a my dobiehame skupinku pár ľudí, takže tempo sa trochu rozbije. Navyše prichádzajú aj kopčeky a my sa približujeme ku prvej občerstvovačke v Jasenovom. Tu sa skupina rozbíja, do Vyšehradského sedla sa každý škrabe po svojom a v parádnom zjazde až do Nitrianskeho Pravna je lepšie mať odstup od ostatných. Citrón velí: "Zatiahnuť klapky a vypnúť mozog, ide sa dole!" A tak letíme z vetrom, zhora boli nádherné vyhľady, hmal je tiež už preč, citelne sa oteplilo, ja mám na kompíku už skoro neuveritelných 60 km a pred sebou pár kilometrov do Kľačna, tam mám poslednú príležitosť sa rozhodnúť, doľava a hore je Fačkovské sedlo a dlhá trať, doprava je sedlo Diel a stredná trať. Lenže ono je už viac menej rozhodnuté, nálada je vynikajúca, počasie tiež, choroba ma zdá sa nepremôže: ide sa na dlhú!

Za Pravnom konečne zhadzujem šušťák, Citrón mi uteká a tak samotársky odkrajujem meter za metrom v miernom stúpaní do Kľačna. Dolina sa zužuje, v polovici dediny odbočuje dlhá trať na Fačkovské sedlo a cesta začína stúpať. Sprvoti fádne, ale v druhej polovici sa ešte viac zostrmuje a až v samotnom závere vyhupne hore do sedla a odkryje pohľad na kopce v okolí. Do očí mi okamžite udrie skalnatý masív Kľaku, zastavujem a fotím. Predo mnou je strmý zjazd do Rajeckej doliny, nahadzujem šušťák, lebo teplo už zase nie je. Osem až jedenásť percentné klesanie, brzdy mi pískajú a vietor hučí v ušiach. Lenže zákruty sú ostré a ja idem nanjvýš opatrne, Rajecká dolina je tu veľmi strmá, pekná na pohľad ale nebezpečná. Dole v doline žlté šipky avizujú smer vľavo, od 4ičmian nás delí 8 kilometrov mierneho stúpania v doline, ktorá je sprvoti peknou tiesňavou. Slniečko už zase svieti, ale je nejaké zubaté, tento deň rozhodne nepatrí medzi najteplejšie...

Hore v Čičmanoch je druhá občerstvovačka, Citrón stojí vprostred asfaltky, vyzutý, akoby primrznutý ku ceste. Necíti si dva prsty na ruke a má totálne stŕpnuté šlapy, tie kraťasy mu tiež nepridajú na pocite tepla, len tá jeho dobrá nálada, tá ho nepúšťa... Dotankujeme fľašky, niečo pod zub a začíname zase stúpať. Pred nami je Strážovské sedlo. Opúšťame Čičmany, stúpame krásnymi lúkami pod hlavný hrebeň Strážovských vrchov, ešte pár výškových metrov v lese, tu je závetrie a slniečko praží viac a hop, sme hore, ajhľa :Strážovské sedlo, ani to tak nebolelo. Mierny dolekopec a odkrýva sa pohľad na Veľký Strážov , lúku v okolí Zliechova, počas padáku nechám trochu oči popásť sa krásou okolia, bisťu, zataiľ to stálo za to, väčšinu týchto kopcov som v živote nevidel a veru sú parádne. Dolina zo Zliechova až do Košece bola opäť pastvou pre oči, škoda len nepríjemného protivetra, do Ilavy prichádzam uzimený a na dlhý dolekopec nejako unavený a vytrasený.

V Ilave sa trasa otáča a my zase stúpame, tentokrát na Homôlku. V poradí štvrtý kopec mi nejako podvedome naháňa hrôzu, neviem prečo, ale mám strach ako toto dlhé a únavné stúpanie vydržím. Míňame Hornú Porubu, trasa Dubnického maratónu ide v tesnej blízkosti, kopec Vápeč fotím tentokrát z lepšej polohy protisvahu. Ešte pár metrov a sme v sedle medzi dolinou Tepličky a Porubskou dolinou, pár metrov odtialto mal nedávno Bobo zaujímavú príhodu, vpravo sa postupne odkrýva pohľad na kopec Baske, ďaľší to postrach, tentokrát ale horských cyklistov. Rovinka v sedle sa zase zostrmuje a ja sa márne pokúšam v diaľe rozoznať sedlo Homôlky, nezostáva len šlapať a šlapať. Konečne, posledných pár metrov a sme hore, je tu prekvapujúca zima a tak sa snažim zdržať čo najkratšie, banán, čaj, ionťak a ide sa ďalej. Klesanie do Valaskej Belej bolo nekonečne dlhé. Krásne síce, ale studené. Až som bol rád, ke%d sme zase odbočili doľava a začali sa škrabať po ceste späť na Zliechov. To som ale ešte nevedl, čo nás čaká. Posledný najsrmší úsek usporiadatelia vyšperkovali nápisom na asfaltke: Rozdýchaj sa, čaká ťa 20 %. Neveríš ? Uvidíš!. Nuž podľa mňato nebolo 20 %, ale aj tak to bolo poriadne kruté. Najhoršie na tom bolo to, že sa človek psychicky nachystal, že za cielom horskej prémie pôjde dole kopcom,lenže opak bol pravdou. Samozrejme, stúpalo sa až do Strážovského sedla, kde som toho mal naozaj už plné brýle. Mal som chuť odhodiť bicykel a ľahnúť si na zem. Už som začal rozmýšlať, ako sa dostanem do cieľa, lebo pri predstave, čo ma ešte čaká mi nebolo všetko jedno.... Totálne utrápený som vyklesal do Čičmian a tam som asi štvrťhodinku zohrieval a zbieral sily na poslednú časť preteku. Zachránili ma tetušky z občerstvovačky, dva chleby so šunkou boli evidentne ten správny liek. Keď som odchádzal z občerstovačky, bol som už zase optimista.... 

V malej skupinke sme šlapali dole dolinou a potom hore na Fačkovské sedlo. V padáku z neho som si asi spravil rýchlostný rekord, len spôsob akým ma predbiehali žiletkári dolekopcom bol deprimujúci. Predsalen, rozdiel v počte zubov na veľkej píle nemám šancu dohnať sebeusilovnejším šlapaním a aj rozdiel v šírke plášťov robí veľa. Stúpanie z Kľačna až na sedlo Diel som absolvoval v prekvapujúcej pohode, sviežim tempom míňame Vrícko , Kláštor pod Znievom, napájame sa na hlavnejšiu cestu a ťaháme ďalej. Tak tomuto vôbec nerozumiem, ide sa mi akoby som nemal v nohách 200 ale iba 20 kilomterov. Žeby tie šunkové chlebíčky ? Alebo tá spolupráca v našej miniskupinke ? Tempo si udržujeme až do Žabokrekov. Na poslednej občerstvovačke opäť doplníme zásoby, ono sa to nezdá ale tých posledných pár kilometrov je veľmi nepríjemných...

Mierne stúpanie do Belej strieda strmšie do Necpal a to vystrieda totálny brutál za nimi, moji kamaráti modulujú na neskutočnom 20 %-nom stúpaní sínusovku, jeden so zaťatými zubami tlačí, len ja si na malej píle odkrúcam ten kopec akoby sa nechumelilo. Tempo sa ešte vyostruje, navyše nám zo zadu nepríjemne začal pripomínať našu pozíciu vrčiaci zberný autobus. Kua, tak to zase nie, taká hanba to veru nebude, do cieľa dojdem po vlastných aj keby traktory padali... Za posledným stúpaním za Blatnicou sa trhá Pišta, najmladší člen našej minipartie. Vydávam sa ho stíhať, ale udržiava si odstup. Cez Mošovce idem s tepom na maximálke, ale pred posledným stúpaním do cieľa vypúšťam, veď autobusu sme už ušli, len aby nás v cieľi aspon odmerali.... Chvalabohu, meracie zariadenie ešte nespratali, parťák si ale robí srandu, že kurence im už došli... Nevadí, som v cieľi a som spokojný. Potriasam pravicou kamarátom, potiahli keď sa dalo a pomohli mi aj psychicky keď bolo najhoršie, nuž som veľmi rád. Výsledným časom sa iste nebudem hrdiť, ale utešujem sa, že na horáku zas až tak veľa bikerov túto trasu nezvládlo.

Na záver:
FSM je výzva pre všetkých cyklistov. Že vraj jeden z najťažších cestných maratónov na Slovensku, rozhodne výberom trate patri ku najkrajším. A je to veľká výzva pre mňa, aby som ho raz prešiel v čase, za ktorý sa nebudem hanbiť (ak dožijem)...