Chorvátsko 2002 - ostrov Brač

f4. 10. 2002
Zraz sa mal uskutočniť pod Starým mostom, na parkovisku pri Lunaparku, o 15:00 hod. Bubo ma hnal, aby sme sa vyšuchtali čo najskôr, takže sme štartovali z domu pred pol treťou. Vyložili sme si na chrbáty objemné ruksaky, vysadli na bicykle a tých 5 km sme v plnej premávke zvládli za necelých 15 minút. Prišli sme medzi prvými. Už tam stál hlúčik cyklistov, živo sa baviacich medzi sebou. Pozdravili sme ich a zložili sme sa obďaleč. Postupne prichádzali ďalší a ďalší. Hlúčik sa povážlivo rozrastal. Všetci sa poznali so všetkými. To mi bolo divné.
"Hmm, žeby už predtým spoločne absolvovali nejakú cyklodovolenku?" Rozmýšľala som, pozerajúc na nich. Tesne pred treťou prišiel na bicykli starší pán a zložil sa vedľa nás. Dali sme sa s ním do reči a vysvitlo, že celý tento cyklozájazd kúpil Slovnaft pre svojich zamestnancov a len my dvaja s Bubom sme "cudzinci". Občas sme postrehli spýtavý pohľad zo strany Slovnafťákov. "Kto sme? Odkiaľ sme? Čo tu robíme?"
Autobus dlho neprichádzal. Akási kompetentná pani telefonovala, čo je vo veci. Vraj sa kvôli čomusi zdržal a príde o malú chvíľu. Malé chvíle sa začali nenápadne znásobovať. Počasie sa tvárilo rovnako nevľúdne ako ja. Bolo zamračené, oblaky sa sťažka prevaľovali, len-len sa rozpršať. Stáli sme tam už čosi vyše hodiny. Bubo si zatiaľ krátil chvíľu s naším novým známym, návštevou neďalekej krčmy a vraj celkom dobrým pivom. Ja som medzitým vykonávala zodpovednú funkciu strážneho psa, ostražito strážiaceho naše bicykle a batožiny (aj keď neviem pred čím… :-)). Mala som more času. Obzerala som si bicykle a ich majiteľov. Boli rôznorodí. Bicykle zastúpené od cesťákov starých niekoľko desaťročí, po celkom pekné stroje, občas trekingový bicykel, ale poväčšinou "horskáče". Rôzni boli aj ľudia. Od mladých, možno 15-17 ročných, cez početnú skupinku v strednom veku až po takmer veteránov (aby som ich neurazila). Aj "objemové" zastúpenie bolo rôznorodé. Jeden nižší pán okolo päťdesiatky bol ako by som to povedala, hmm, pomerne "mohutného" objemu. "No, tento za nami vládať určite nebude!" odhadla som ho "odborne". Bola tam aj jedna ukecaná baba v podobnej vekovej kategórii, ktorá neúnavne chodila od skupinky k skupinke a rapotala a rapotala. 
Konečne niečo po štvrtej prišiel autobus aj s prívesom pre bicykle. Začalo ich nakladanie. Šlo to celkom šikovne, len som si nevedela predstaviť, akou rýchlosťou bude môcť taký plne naložený autobus ísť. Pozrela som si autobusový zasadací poriadok. Hneď mi spadla spodná sánka. Mali sme druhé najhoršie miesto! Sedeli sme jednu radu pred zadnými sedadlami, za kolesom, pri nefunkčných bočných dverách autobusu. No to je výhra! Smrad z výfuku, buď zima alebo teplo, prievan, natriasanie a ktovie čo ešte. To bude cesta!
Okolo piatej sme sa pohli. Čoskoro sme zastavili na slovensko-maďarskej hranici a pár minút na to sme pokračovali v ceste. Po pol hodine sme mali prvú prestávku. "No zbohom! Keď sa budú konať prestávky každú pol hodinu, za tri dni tam možno aj prídeme!" Odúvala som sa ako stará morka a nervózne som pobiehala po parkovisku. Našťastie ďalšie prestávky boli vždy až po 3-4 hodinách, takže sa to dalo zniesť. Vedúci zájazdu, Jano, bývalý triatlonista, vekom takmer veterán, ale ešte vždy vo výbornej forme, nám hneď v úvode rozdal mapky ostrova Brač, na ktorých boli rôznofarebne zakreslené cyklotrasy na každý deň. To bol výborný nápad. Rovnako nám rozdal aj malé prospekty cestovky s cyklozájazdami, poriadanými v tomto roku. Mali sme aspoň do čoho pozerať, kým sa celkom nezotmelo. Po zotmení sme si dali večeru - zlepence so syrom a paprikou (pre istotu hneď 3-krát za sebou) a pozreli sme si film. Resp. film si pozrel len Bubo. Moje "pozretie" spočívalo v tom, že som okamžite pri úvodných titulkoch zhasla a zobudila som sa opretá na Bubovom pleci až pri záverečných titulkoch. Hmm, určite to bol dobrý film … :-) Začalo byť neznesiteľné teplo. Zhora ku nám neúnavne prúdil horúci vzduch, odhadom asi 50°C, zmiešaný s výfukovými plynmi, vďaka čomu ma čoskoro rozbolela hlava. Zospodu mi pre zmenu odmŕzali nohy, nakoľko tam neuveriteľne ťahalo nevedno odkiaľ. "Hmm, hlavne že je pohoda!" Precedila som medzi zuby a dojímavo som sa snažila zakryť skrehnuté nohy tenučkou "papierovou" Bubovou vetrovkou. Zhora som zo seba okrem trička zhodila všetko. Takto teplo bolo len vzadu. Tí šťastnejší vpredu sa tešili z akurátnej klímy.
Rapotačka z parkoviska sa ukázala ako obdivuhodná osoba. Popíjať začala hneď v úvode a zmixovala snáď všetko, čo bolo práve dostupné. Ku slovu prišlo akési brandy, vodka, víno, vínovica, pivo a netuším čo všetko ešte a v akom poradí, ale jedno je isté, mňa by pätina z tohoto množstva a sortimentu spoľahlivo odstavila z prevádzky minimálne na jeden deň. Ona sa tvárila úplne v pohode, behala po autobuse, tu porapotala, tam sa napila a šla si zase sadnúť na miesto. Okolo polnoci zaspala a o pár hodín bola opäť vo forme.
Nebudem sa rozpisovať o útrapách niekoľkohodinovej cesty v autobuse, veď väčšina z vás si to už určite odsedela. Človeka bolia aj také veci, o ktorých doteraz ani nevedel, že ich má. Striedavo sme spali, striedavo bdeli a nedočkavo sme čakali na koniec tejto cesty…

5. 10. 2002 
Konečne sme ráno pred deviatou prišli do Splitu. Vedúci Jano nám o tomto meste čo-to porozprával a poukazoval nám pamiatky, na ktoré sme sa mohli ísť pozrieť. Potom bola poldruha hodinová pauza. Trajekt mal ísť až o jedenástej. S úľavou sme sa povystierali, poukladali krčné stavce a všetky ostatné usedené kosti aspoň približne na miesta, kam naozaj patria a stuhnuto sme sa vybrali na obhliadku mesta. Joj, bolaže to slasť, chodiť konečne po vlastných nohách! Prehliadli sme si mólo, obrovské lode, krásne vysoké a veľmi staré palmy. Po prvýkrát v živote som videla palmy a more naživo a mohla som vdychovať všadeprítomnú, rybacinovú vôňu morskej vody. Zaujali nás nádherné historické pamiatky, diokleciánsky palác, starý niekoľko storočí (názvy si žiaľ presne nepamätám… :-)), fontánky, trhy podobné tým našim na Miletičke. Foťák si mákol. Dofotila som film a šli sme pomaly späť k autobusu. Jano nám porozdával lístky na trajekt a my sme poslušne odpochodovali k tej ozrute, s názvom Jadrolinija - Vladimir Nazor. Ako sme sa neskôr dozvedeli bol to chorvátsky demokrat (nezaručujem!). Vyšli sme na palubu a obzerala som sa okolo seba. Lode prichádzali a odchádzali, čajky nám poletovali nad hlavami a ja som zrazu zistila, že som si zabudla nový film do foťáku v autobuse, ktorý ešte stále poslušne čakal na svoje nalodenie. "No do čerta!" Uľavila som si a rozmýšľala som, čo urobiť. Boli len dve možnosti. Buď nefotiť, čo sa u mňa rovnalo smrti umučením, alebo sa pokúsiť cez garáž vo vnútornostiach lode prepracovať do autobusu. Možnosť "bééé" sa javila prijateľnejšie. Hneď som sa vrhla po schodoch do útrob lode. Cestou som zle odbočila a zrazu som sa ocitla v súkromných kajutách personálu. Uf! Rýchlo som vycúvala a podľa smradu z výfukov som neomylne našla garáže. Musela som sa poprepletať pomedzi kamióny, autá, autobusy až von z trajektu. Náš autobus bol práve prichystaný k nalodeniu. Rýchlo som zaklopala šoférom na dvere, nech ma vpustia a s úľavou som sa potom vrhla k nášmu sedadlu. Spokojne som si vylovila aj založila nový film. Medzitým som sa ako jediná pasažierka zúčastnila nalodenia autobusu na trajekt. Poďakovala som šoférom za tento jedinečný zážitok a upaľovala som rovnakou cestou ako som prišla, hore na palubu. Bubo mienil celú cestu prestáť, čo sa o mne povedať nedalo a tak som si našla pomerne dobré miesto na akejsi lavičke. Pozorovala som vlny za trajektom, vzďaľujúce sa mesto, obrovské množstvo plachetníc a občas som sa prešla po lodi a čosi pofotila. Bála som sa ako správny suchozemský červík, že dostanem morskú nemoc. Našťastie voda bola taká kľudná a loď taká obrovská, že húpanie bolo takmer nebadateľné. Po hodine plavby sme pristali v Supetare. Tam sme opäť nastúpili do autobusu a prešli zopár záverečných kilometrov do Postiry, k nášmu penziónu. Nastalo skladanie bicyklov. Naše dva boli uložené vpredu, kúsok od výfuku. Počas noci pršalo a teraz boli rovnomerne pokryté sivým mastným prachom. Hneď sme sa pustili do čistenia najnevyhnutnejších častí, ako sú riaditká a sedadlo, nakoľko sme sa chceli poobede trocha previezť. Ešte dobre, že som si pred dovolenkou nestihla bicykel vyglančiť. Teraz by ma isto iste šľak triafal.

Čosi po jednej sme boli ubytovaní. Dostali sme poslednú izbu na druhom poschodí, na konci chodby. Bola zariadená úplne jednoducho. Tri postele, skriňa s poličkami, dve stoličky a malinkatý stolík. Keďže sa táto izbietka ako dlaň nachádzala na najvyššom poschodí, mala vďaka šikmej streche aj šikmý, postupne sa zvažujúci strop, do ktorého som pravidelne na to zabudnúc, denne hlavou vrážala. Ale výhľad z nej bol priamo na more, takže som bola spokojná. Takmer každé ráno nás pri okne čakala maličká, asi 5 cm dlhá, červenkastá jašterička, naša vytrvalá spolubývajúca. Ľutujem, že sa mi ju nepodarilo odfotiť, lebo bola veľmi pekná, ale aj veľmi plachá. Vedľa nás bývali naši sympatickí fúzatí šoféri a pri ich izbe sa nachádzala sprcha s WC. Jediná pre naše poschodie. Bola tam síce ešte jedna sprcha a jedno sólo WC, ale to si pre seba zamykali akýsi ľudkovia mimo nášho zájazdu. Môžete si predstaviť aké bitky sa viedli o túto našu jedinú očistnovyprázdňovaciu miestnosť. :-) Hlavne ráno a večer po cyklotúre. Ale všetko sa zvládlo v pohode, nikto sa tam nikdy nezdržoval dlhšie, ako bolo nevyhnutne nutné. V prípade akútnej potreby vykonania potreby ešte existovala možnosť zbehnúť na prízemie, kde sa nachádzala podobná spásonosná miestnosť. Ak mal človek šťastie, bola voľná a stihol dobehnúť včas… :-)

O druhej mal nasledovať náš prvý cyklovýlet. Neboli sme ešte vybalení, ani vychystaní, skôr sme sa cítili zmorení z dlhej cesty, ale na výlet sme ísť chceli. Nakoniec sme aj šli, ale až pred treťou. Usúdili sme, že zablúdiť sa nedá a mapu s vyznačenou trasou sme mali poruke. Tíško sme dúfali, že "utečencov" sa nám podarí dobehnúť. Časť trasy sme vlastne poznali, z cesty v autobuse. Najprv sme sa vrátili späť do prístavu v Supetare, kde sme našich aj našli. Tam sme si zblízka pozreli rôzne pamiatky, mauzóleum rodiny Petričevičovcov, ktoré sme videli aj z trajektu, pri pristávaní. Cestou sme asistovali pri jednej výmene defektu. Zatiaľ to bola idylická prechádzka. Potom prišiel na rad asi 10 kilometrov dlhý, nekonečný stupák do Nerežišča. No koniec sveta! Slabší postupne poodpadávali a začali sa vytvárať skupinky. My sme sa pomaly predierali dopredu. V druhej tretine kopca sme spolu s Bubom funeli ako mechy. Obaja sme mali červené tváre, vypúlené oči, skrátka stav tesne pred infarktom. Pripisovali sme to dlhej ceste v autobuse a stuhnutým nohám (dobrá výhovorka). Podobne bol na tom aj človiečik, ktorý sa pachtil v diaľke pred nami vysilene "štrikoval" po ceste sprava doľava a naopak. Hore na Nerežišči sme dobehli hlavnú skupinku, s Janom na čele. No, dobehli! To by bolo veľmi odvážne tvrdenie. Popravde nás oni slušne počkali. :-) Okrem tmavých kruhov pred očami som v tejto malej skupinke zazrela aj nízkeho, pomerne "mohutného" pána na jednoduchom cesťáku, ktorého som ešte na petržalskom parkovisku odhadla ako nestíhavca. Stíhal až pridobre. Skupinka bola asi 6-členná a len ja sama som zastupovala nežné pohlavie. Dostalo sa mi pochvaly pred nastúpeným plukom. :-) Čo na tom, že som musela ešte pár sekúnd počkať, kým ma dobehnú pľúca. :-) Nasledoval krátky, výdatný stupáčik, zjazdík, ďalšie dva-tri stupáčiky a potom ničím nerušený, niekoľkokilometrový zjazd po serpentínkach medzi dedinkami Škrip a Splitska, ktorý sme si všetci vychutnávali. Na záver ešte krátky úsek do Postiry a boli sme "doma". Unavení, ale veľmi spokojní. Zvíťazili sme nad lenivosťou. Chytro sme zaliezli pod sprchu (teplá voda tiekla vždy) a hladní ako vlci sme sa pobrali na večeru. Konala sa vždy o 18:15 hod. a skladala sa z polievky a hlavného jedla. Strava bola jednoduchá, ale dala sa zjesť (výnimku tvorila pečená ryba, ktorú som odmietla zjesť, lebo ryby neznášam. Nakoniec som ju vymenila s Bubom za polievku a on sa musel popasovať s dvoma porciami rybaciny, cha!). Po večeri sme pôvodne chceli zostať v jedálni chvíľku na pokec so Slovnafťákmi, ale zmohla nás únava a odpadli sme obaja do postele. Zaspali sme okamžite.

6. 10. 2002
Raňajky boli o 8:15 hod. Spravidla sa skladali z kombinácie masla, salámy, papriky, syra, džemu a nátierky. K tomu si každý mohol zobrať chleba koľko chcel a pridať si podľa chuti. Vždy bol ráno k dispozícii čerstvý čaj a limonáda. Na cyklovýlety sa odchádzalo o 9:00 hod., čo sa nám zdalo dosť skoro. Pravidelne sme odchádzali aj o hodinu neskôr (cyklovýlety neboli povinné, každý si mohol robiť individuálne výlety alebo sa ísť kúpať, či opaľovať k moru). Po raňajkách nám bol v alobale pridelený obed, pozostávajúci z bagety naplnenej podobnými komponentami aké boli na raňajky.
Bubo si ešte opravoval bicykel, nastavoval si prehadzovačku, aby mu prehadzovala aspoň čiastočne. Aj úspešný bol iba čiastočne. Mal k dispozícii "až" 3 možnosti prehadzovania: 3-5, 2-5, 1-5. To mu muselo stačiť. Bolo zábavné pozorovať ho pri zjazde, kedy mal zaradený maximálny prevod 3-5 a pritom chcel usilovne zaberať pedálmi. Vždy z toho vyšlo len rýchle prepletanie nožičiek naprázdno. Komédia na pohľadanie. Zato keď som ja s námahou funela do kopca na prevode 2-2, on mi zdrhol na prevode 2-5 na kilometre ďaleko. Mohla som potom trucovať a ofučovať sa kvôli tomu len sama pre seba, čo ma vonkoncom nebavilo. :-)
Z Postiry sme odišli okolo desiatej, striedavo sme stúpali aj klesali cez dedinky Splitska, Mirca, Sutivan, Ložišča, Bobovišča do Sv. Martina. Fotila som odušu všetko a všade. Pred Boboviščom ma zaujali kaktusy s tmavočervenými plodmi, asi 3-4 cm dlhými. Odfotila som ich na skale, potom na druhej skale, vzápätí som ešte krajšie zbadala pri ceste a potom najkrajšie o kúsok ďalej… Bola som vo svojom živle. Počas fotenia sa pri nás pristavili aj milí manželia z nášho zájazdu. Odfotili sme sa navzájom aj s kaktusmi. 
Manžel neváhal a začal plody tohoto kaktusovníka jesť. Vraj sú jedlé. Uf! Príliš som tomu neverila. Kľakla som si ku kaktusom bližšie a začala som ich študovať. Boli naozaj pekné. Zrazu ma čosi pichlo na nohe. Pozriem sa na ňu a skoro som zdrevenela. Celú polovicu lýtka som mala posiatu žltými ihličkami z kaktusu, napichanými v skupinkách tesne vedľa seba. Vyberala som si ich ešte dva týždne po tomto pamätnom strete s kaktusom. Boli pomerne husto napichané aj na mojich rukách. Ale aj tak som na tom bola ešte dobre. 
Pán manžel ich mal napichané v perách, nakoľko ten kaktus jedol. Nezávidela som mu. Zastavil sa pri nás akýsi pán s autom s nemeckou ŠPZ a spýtal sa, či nepotrebujeme pomoc. Našťastie sme nepotrebovali a tak sme mu len poďakovali. Slušní ľudia zdá sa ešte nevymreli. Pobrali sme sa ďalej do prístavného mestečka Milna, kde sme si dali dlhšiu prestávku. Kúpili sme si v neďalekom obchodíku výborné pivko značky Zlatorog, sadli sme si na lavičku k moru a pomaly sme zjedli obed. Loďky a plachetnice pristávali a odchádzali, čajky nám lietali nad hlavami, slnko pálilo. Bolo nám fajn. Po hodinke sme vyhľadali hlavnú skupinu cyklistov na neďalekej pláži, kde som sa aj ja slávnostne omočila po prvýkrát v živote v mori. Bolo mokré a slané. :-) Nechcelo sa nám tam príliš vylihovať, tak sme sa vybrali preskúmať pláž ďalej. Nebol to až tak dobrý nápad. Asi po pol kilometri bola cesta nezjazdná, plná veľkých šutrov a buriny. Odmietla som si naďalej devastovať zadnicu hopsaním po akýchsi šutroch, takže sme sa otočili a vrátili späť do Milny. Tam sme si doplnili zásobu vody do cyklofliaš a vybrali sa vo dvojici s Bubom späť do Ložišča. Ďaleko sme neprišli. Pri stúpaní na pomerne výdatný kopec si Bubo nejak nešťastne prehodil prevod, reťaz mu zlovestne zaškrípala a akosi nakrivo odvisla. Pôvodne sme si mysleli, že spadla, ale vysvitlo, že sa jeden článok na nej ohol v 45°uhle a tým pádom je nepoužiteľná. Vytlačili sme bicykle na kopec a Bubo sa pustil do opravy. Sedela som na drobných bielych kamienkoch a lenivo som pozorovala okolie. Všade kam oko dovidelo postávali medzi domami olivovníky. Zväčša veľmi staré. Mohli mať okolo 50 - 100 rokov. Všetky boli obsypané olivami, tak isto ako aj všetky olivovníky na ostrove. Neviem, kedy ich tí ľudkovia stihnú pooberať, keď jeden človek priemerne za deň oberie len 2-3 vrecia. Viac sa asi obrať nedá. Možno to oberajú počas celého roka. Ale evidentne si domorodci z toho ťažkú hlavu nerobili. Zväčša vyzerali spokojne a šťastne. Jazdili poväčšinou na prastarých renoltkách, ktoré sme síce stretávali pomerne zriedka, ale o to viac nás pri každom stretnutí obšťastnili strašným smradom z výfukových plynov. Kašľajúc som hádala, že asi jazdia na oslí trus. Oslíkov tam totiž bolo požehnane. Ich tiahle "iáááááá" sa nieslo na míle ďaleko. Občas i z najneuveriteľnejších miest. Tiež ovečky sa tešia veľkej obľube. Nebolo zriedkavosťou stretnúť stádo aj na najkrkolomnejších svahoch, kde spásali to málo, čo tam ešte zostalo. Všetci ale vyzerali nadmieru spokojne.
Občas sa stávalo, že cesta bola priveľmi kľukatá a tým pádom v početných zákrutách neprehľadná a šoféri v autách idúci za nami, nás bez nervozity nasledovali aj niekoľko 100 metrov, bez toho, žeby čo i len raz zatrúbili. Keď trúbili tak len na pozdrav. My sme sa uhnúť častokrát ani nemali kam, lebo pod nami bola priepasť hlboká niekoľko desiatok metrov. Cesty nemali zvodidlá. Veď načo. Asi sa tam rátalo s "prirodzeným odpadom" šoférov-hazardérov. Z ich áut ostávali len hrdzavé vraky v hlbinách.
Bubo odstránil poškodený článok reťaze, znitoval ju a opäť sme mohli pokračovať v ceste. Počas opravy nás predbehla skupinka tzv. cyklistov pohoďákov. Zamávali sme si a oni pokračovali ďalej. V Ložišči sme ich dobehli a v ostrom uhle do pekného stupáku aj predbehli. Ďalej sa pokračovalo vytrvalo tiahlym stupákom až do Nerežišča. Stupák mohol mať okolo 10 km. Bol konštantne a odporne rovnaký. Ešteže sa krajina okolo nás neustále menila a nám sa otvárali stále nové a nové krásne výhľady na okolie. Nemohli sme sa príliš obzerať, nakoľko pod nami lačne striehla niekoľkometrová priepasť a nebolo by asi zdraviu prospešné do nej spadnúť. Nakoniec som to vyriešila tak, že som jazdila stredom cesty a smelo som sa obzerala okolo seba. Za celý čas stúpania prešlo asi len 5 áut, ktoré bolo počuť už zďaleka. Pred cieľom nás dobehla hlavná skupinka cyklistov prevažne na cesťákoch. Mali v nohách o niečo viac kilometrov ako my, lebo sa boli ešte z Milny pozrieť do akejsi jaskyne, v ktorej sa v minulosti skrývali lode pred nepriateľmi. Konečne sa v diaľke objavilo Nerežišče. Ako na povel sme všetci zhučali do miestnej krčmy. Tam sme pookriali pri výbornom, presne dočapovanom pivku a konečne som sa mohla vydýchať. Zaujala ma borovica, vyrastajúca zo strechy jedného z domov. Bolo to zaujímavé. Po krátkej prestávke sme sa pobrali "domov" po tej istej trase ako deň predtým. Opäť sme si mohli vychutnať krásne zjazdy. Len v Škripe to niekoľkým z nás trocha zaškrípalo. Skupinka domácich tetušiek postávala v hlúčiku obďaleč cesty a pri nich stál veľký pes. Najrýchlejší z cyklotlupy stihli prejsť ešte v pohode, ale naraz si pes zmyslel, že sa ide poprechádzať po ceste a vplachtil nám odrazu do jazdnej dráhy. Ďakovala som nebesiam za nové brzdy. Spoľahlivo splnili svoj účel a zastala som možno pol metra od psa. Spolu so mnou ďalších 5-6 cyklistov. Našťastie sa nikomu nič nestalo.
Doma sme s chuťou zjedli večeru a pri dobrom červenom chorvátskom vínku sme debatovali dlho do noci. Odpadli sme takmer o polnoci, ale vytrvalejší ťahali vraj až do druhej, do rána.

7. 10. 2002
Dnes bol podľa mňa jeden z nakrajších dní celej cyklodovolenky aj keď záver sa veľmi nevydaril, nakoľko poobede pršalo. Aj tak však stál za to. Na programe bol južný okruh po ostrove. Vyštartovali sme opäť vo dvojici a to dosť neskoro, až okolo pol jedenástej. Z Postiry sme sa vybrali opačným smerom ako po predošlé dva dni a stúpali sme smerom do Pučišča. Takmer na vrchole kopca sa Bubovi opäť pokašľala prehadzovačka, takže sme si urobili opravárenskú prestávku. Počas nej som si fotila krásne výhľady na more, vysoké kopce, pasúceho sa koníka a podobne. Na tomto mieste nás obehol aj náš autobus, vezúci menej zdatných cyklistov a ich bicykle do Gornjeho Humača, najvyššie položeného miesta dnešnej túry, odkiaľ mohli bezpracne zjazdovať asi 10 km až na krásnu pláž s názvom Zlatni rad v prístavnom mestečku Bol.

Konečne bol Bubov bicykel ako tak pojazdný a mohli sme sa pohnúť ďalej. Veľa sa šliapalo do kopca, ale o to viac nás tešili aj krátke zjazdy. V Pučišči som mala toho akurát tak dosť. Vypili sme už všetky zásoby vody a začali sme sa preto obzerať po nejakom obchode. Nejako sme ešte prešli 4,5 km do Pražnice, ale obchod sme tam napodiv nevideli. Tak sme sa stavili aspoň v krčme na jedno nekresťansky drahé a neskutočne malé fľaškové pivo, zajedli sme ho čokoládou a pokračovali sme v ceste. Odtiaľ som nadávala do kopca ešte približne 3,5 km, kým sme neprišli do Gornjeho Humača. Na tomto úseku sme aj výdatne zmokli. Kúsok sme sa museli štverať nahor a cestou sme stretli aj jedného z našich cyklistov, schovávajúceho sa pred dažďom pod stromami, ktoré ale musel nedobrovoľne opustiť, nakoľko ho odtiaľ vyhnal somár… :-)

Chvíľu sme v trojici utekali pred dažďom. Akonáhle však prišlo klesanie, opustil nás a svišťal dole na cesťáku so závideniahodnou rýchlosťou. V tom momente dážď ustal a cesta bola zrazu úplne suchá. Na tomto, niekoľko kilometrovom úseku sme aj my dvaja celkom vyschli a do mestečka Bol sme prišli už úplne suchí. Tento krásny zjazd stojí za zmienku. Človek si tam sviští šesťdesiatkou (cesťáci aj oveľa viac), raduje sa z krásnej prírody a teší sa zo života. V Bole sme sa zvítali s jedným z našich šoférov, ktorý nám ukázal cestu na pláž. Na kúpanie to veru nevyzeralo. Naši tam prišli o dve hodiny skôr, kedy ešte bolo pomerne pekne a teplo, takže si stihli zaplávať.

My sme sa len trochu namočili a šli sme si pozrieť dominikánsky kostolík na pobreží. Potom sme viacerí zvažovali možnosť zviezť sa aj s bicyklami do Gornjeho Humača (preložili sme si to ako Horný Humáč) a odtiaľ sa ísť mrknúť na starý, ale zachovalý kláštor do Blace. Naložili sme bicykle a tešili sme sa akú dlhú cestu do kopca sme si ušetrili. :-) Naša radosť trvala veľmi krátko. Čoskoro začalo pršať, ba priam liať a tak sme sa namiesto pekného výletu odviezli sklamane späť do nášho penziónu v Postire. Tam vraj celý deň ani nekvaplo. To človeka teda parádne naštve! Bicykle sme si všetci nechali na prívese, nakoľko na druhý deň sme mali v pláne vyviezť sa do Gornjeho Humača a odtiaľ pokračovať na bicykloch ďalej.

Nedostatok pohybu nám v ten deň chýbal a tak sme sa aspoň vybrali na prechádzku do okolitých lesov, nakoľko som si chcela doniesť domov ako suvenír obrovské šišky. Museli sme sa dosť nachodiť, kým sme také našli. Spokojne sme sa vracali aj s korisťou späť, práve na večeru. Po nej sme sa boli prejsť pri mori, popreberali sme dnešný deň so Slovnafťákmi a šli sme sa uložiť "do búdy".

8. 10. 2002
Ráno sme museli byť v autobuse o deviatej. Odviezli sme sa do "Humáča" a odtiaľ sme takmer po rovine bicyklovali do Selce. Štartovali sme s Bubom ako predposlední. Šla som chvíľu za ním, ale keďže on musel ísť kvôli pokašľanému bicyklu pomaly a mňa už nebavilo večne za ním brzdiť, utrhla som sa z reťaze a urobila som si osobný stíhací závod za ostatnými. Šlo sa mi dobre, nezriedka som šla aj viac než štyridsiatkou a netrvalo dlho, začala som dobiehať a predbiehať posledných cyklistov. V Selcoch sme sa mali stretnúť pred kostolom, na námestí. Pred touto dedinou som už bola takmer vo vedení. Zlákal ma však krásny zjazd a serpentíny a tak som sa rútila ďalej. Zbadala som sa až vtedy, keď som bola za dedinou. Obzrela som sa a zastonala. Kostol sa týčil vysoko nado mnou, na kopci. Rozhodla som sa ísť k nemu skratkou po krivoľakých uličkách. Pekný stupák to bol. Ku kostolu som došla dychčiac posledná… Pred ním už stála celá naša cyklorota a počúvali Jana, rozprávajúceho čosi z histórie dediny. Neďaleko stála okrem nás aj socha terajšieho pápeža Jána Pavla II. Zdalo sa, že zvedavo načúva tiež. Onedlho sme sa pobrali pozrieť "Dom v stráni", ktorý inšpiroval známeho slovenského spisovateľa Martina Kukučína k napísaniu knihy s týmto názvom. Obzreli sme si domček a Jano nám potom dal na výber. Buď sa ísť pozrieť do prístavu v Sumartine alebo sa ísť kúpať do Povlje. S Bubom sme si vybrali druhú možnosť.

Do Povlje to bolo okolo 5 km. Polovica cesty do kopca, polovica z kopca. Zväčša sme videli samé olivovníky, ale v diaľke vynikal kameňolom. Zvláštny bol tým, že sa tam kamene neťažia tak ako u nás, ale ich nejakým zvláštnym spôsobom pília a robia z nich akési kamenné pláty. Kdesi pred Povlje som zbadala krásny výhľad a tak som zastala a odfotila som si ho. Tým pádom som sa stratila Bubovi, ktorý si to nevšimol a šiel ďalej. Prišla som až k moru s jedným z našich cyklistov a vybrali sme sa po pobreží hľadať niekoho známeho. Našli sme len jedného a nebol to Bubo. "Kde len môže byť?" Rozmýšľala som a vybrala som sa ho hľadať. Nakoniec sme sa stretli na móle, kúsok od krčmy. :-) Krčmy tam boli dve. Jedna prázdna a jedna takmer plná. Šli sme zistiť čo je vo veci. Čoskoro vysvitlo, že v tej prázdnej sú ceny dvojnásobne vyššie, takže sme sa vybrali do plnej, kde sa ešte pre nás a postupne prichádzajúcich cyklošov z našej cyklotlupy miestečko našlo. Pousádzali sme sa, postupne sme si poobjednávali pi(ti)vo a spokojne sme sa vyhrievali na slnku a kochali krásnym výhľadom na more a loďky. Onedlho našu pozornosť zaujalo hlasité čľupnutie neďaleko nás. Pri pohľade tým smerom nás zamrazilo. Jeden z labilne opretých bicyklov sa strácal v mori. Šťastím v nešťastí bolo, že sa baranom zakvačil o lano, ktorým bola pripevnená loďka k mólu. Bubo nelenil, pohotovo skočil na loďku a začal bicykel zachraňovať. Na pomoc mu pribehli ďalší dvaja, jeden z nich bol majiteľ bicykla a pomáhali mu z brehu. Publikum bolo vďačné, okrem nás sa na nich pobavene chechtali aj všetci hostia z krčmy. Raz darmo, bolo to veselé spestrenie dňa. Po dlhšej prestávke sme sa šli slniť k moru a hodinku na to sme už šliapali do kopca späť do Selce, k zaparkovanému autobusu. Nechali sme si v ňom jeden z našich obedov, aby sme ho nemuseli vláčiť so sebou a teraz som sa naň už tešila. Aké bolo (nielen) moje zdesenie, keď sme autobus nenašli na dohovorenom mieste. My s Bubom sme si do neho šli len pre proviant, ale všetci ostatní sa v ňom chceli odviezť až na rázcestie pod Vidovu goru, najvyšší vrch celého ostrova (778 m.n.m.) kam sa mali vyšplhať už na bicykloch (7 km). Nakoniec nám niekto povedal, že stojí 200 metrov odtiaľ, pod kopcom, lebo tam je lepšie parkovisko. Vybrali sme sa teda tam, zobrali sme si bagetu a nechali tam ostatných napospas osudu (alebo skôr oni nechali napospas osudu nás). Jedna z mládežníčok nám popriala "úprimnú sústrasť" (a určite si v duchu musela čosi nelichotivé myslieť o našom duševnom zdraví … :-)). Chceli sme totiž odtiaľ na bicykloch výjsť až na Vidovu goru.Vtedy sa mi to javilo ako dobrý nápad. S chuťou sme sa dali do šliapania. Veselo som šliapala prvých 300 metrov do kopca. Šlo mi to výborne. Bubo onedlho práskol do koní, zakmital nožičkami a stratil sa mi v diaľke. Začalo mi byť teplo, okolo hlavy mi neustále lietala akási otravná muška, ale na slovenské nadávky zjavne nereagovala. Fučala som do kopca a s pribúdajúcimi metrami, bezútešným kopčiskom som sa začala ofučovať. Vrcholom všetkého bolo, keď mi pri preraďovaní na nižší prevod spadla reťaz. Bubo v nedohľadne, ja stratená kdesi v kopci, predo mnou vidina zamazaných ručičiek, no skrátka fuj. Ešteže to je tá najľahšia porucha na bicykli, pochvaľovala som si, keď bola o pár sekúnd reťaz opäť na svojom mieste. Aspoň som si na chvíľku oddýchla od šliapania. Vzápätí som pokračovala v zdolávaní kopca. Bicykel bezvadne prehadzoval a ja som si začala zvykať na myšlienku, že tento kopec v živote neskončí, ba priam naopak, každú chvíľu sa zväčšuje. Bez rozmýšľania som si opäť prehodila na nižší prevod. "Prásk!" Oznámila mi reťaz a ja som takmer zletela z bicykla. Spadnutá reťaz sa mi zasekla. Už ma to ani moc nerozhádzalo. Zliezla som z bicykla a naučeným spôsobom som chcela dať reťaz nazad. Reťaz mala na vec iný názor. Tentokrát to nebolo také jednoduché. Spadla mi za najväčšie koliesko a tam sa zasekla. Nedalo sa ňou ani pohnúť. Bubo v nenávratne, ja kdesi na kopci, nikde ani živáčika. Určite dnes budem spať na olivovníku, obklopená hladnými medveďmi. Táto predstava ma zapĺňala smútkom. Nič také! Bicykel ma naštval. Nedalo sa s ním po dobrom, pôjde to po zlom. Šla som na to ako pračlovek. Kdesi som našla taký akurátny šuter a reťaz som nešetrne vymlátila von. Pochvaľovala som si, aká je kvalitná. Vydržala! (Od teraz ma už všetci zarytí cykloši definitívne nenávidia…:-)). No ale naozaj nebola iná možnosť, keď som chcela pokračovať ďalej. Nasadila som ju na miesto a šlo sa … kilometer … dva kilometre … Medzitým ma obehol náš autobus a zatrúbil mi na pozdrav. Zamávala som mu.
"Je to možné? Bubo by ma tu pokojne nechal! Keby som si sama nepomohla a tlačila by som bicykel, on by už bol dávno doma v Postire a pochutnával by si na večeri!" Žhavila som sa do biela v spravodlivom hneve. Konečne som ho v diaľke zbadala.
"A odteraz na mňa budeš čakať každé dva kilometre!" Zakotkodákala som naňho tenkým rozčúleným hláskom.
"Rozkaz!" Povedal odovzdane. Stúpali sme ďalej. Bubo poslušne mizol a čakal ma každé dva tri kilometre.
"Prečo každú chvíľu zastavuješ?!" Osopila som sa na neho asi po tretej prestávke.
"Lebo som to dostal príkazom!" Povedal dotknuto.
"Aha!" Uvedomila som si. Potom sme už šli vedno až do Horného Humáča (poslovenčený názov). Tam sme sa už museli lepšie obliecť nakoľko slnko zatrúbilo na ústup a veru teplota o dosť klesla. Odtiaľ do Pražnice sme sa mohli občas trocha vydýchať, nakoľko sa šlo poväčšinou z kopca. Dlho naša radosť netrvala. Po 13 kilometroch do kopca zo Selce do Horného Humáča nás čakalo ďalších 9,5 km až do Nerežišča. Kdesi v polceste som zahlásila, že som mŕtva od únavy a od hladu, takže sme bicykle odstavili na parkovisku a zlikvidovali sme konečne náš druhý obed. Bol najvyšší čas, veď bolo už takmer pol šiestej. Okolo šiestej sme prišli na rázcestie, kde autobus vyhodil našich cyklistov. Čakalo nás ešte posledných 7 km do kopca. Tajne som dúfala, že to bude menej. Zbytočne! Hneď v úvode sme stretli dve skupinky našich, ktorí sa už vracali do Postiry. Museli sebou hodiť, keď nechceli prísť o večeru. Ten kopec nevyzeral až tak hrozivo, ale dával nám napriek tomu zabrať. V pravidelných intervaloch som sa vyhrážala, že už ďalej nejdem a odkladám bicykel. Každú chvíľu som oznamovala Bubovi, že si sadnem hen na pník alebo hen na ten kameň, nech sa ide pozrieť na tú blbú horu sám a ja ho tu počkám. On ma v rovnako pravidelných intervaloch už 5 kilometrov ubezpečoval, že tu za rohom TO určite končí a určite je tam vrchol, lebo cez stromy presvitá čosi svetlé. Vzdať som to samozrejme nemienila, ale brblala som vytrvalo statočne aj naďalej. Konečne to posledné biele TO, bol naozaj takmer vrchol kopca, kde som odložila bicykel a vrhla som sa s úľavou a konečne PEŠO k okraju útesu. Tam som si sadla v bezpečnej vzdialenosti od okraja a začala som fotiť. Keď sme sa trocha vydýchali, vyšli sme posledných 500 metrov na vrchol. Slnko už takmer zapadlo, trocha sa začal dvíhať vietor a zas sa o čosi ochladilo. Bolo už po pol siedmej. O večeru sme nenávratne prišli, povzdychla som si smutne. Nestihneme ju. Čakala nás ešte dlhá cesta domov. Kladom bolo, že bola zväčša z kopca, po serpentínkach. Záporom bola blížiaca sa tma a zima pri zjazdoch. Prekvapene sme čumeli na tacháče cestou dole z Vidovej gory. Bez šliapania ukazovali čosi cez päťdesiat. Takže to bol vcelku výdatný stupák! Do Nerežišča sme prišli dosť skoro. Pôvodne sme sa chceli ešte zastaviť na jedno pivko, ale zima a tma nás od toho odradili. Z Nerežišča sme šli už po našej starej známej trase až domov, do Postiry. Našťastie, lebo sa úplne zotmelo a ja som šla len naslepo za Bubom, hľadiac na jeho zadnú blikačku. Nevedela som ako idem, cez čo idem, ani kam idem. Rútil sa predo mnou viac než päťdesiatkou a ja bezhlavo za ním, aby som ho nestratila z dohľadu. Za chvíľu mi už odmŕzali ruky, kolená aj nos. Ale boli sme dobrí. Za pol hodinu sme boli doma. Práve som uzimene vchádzala do vestibulu a rozmýšľala som, čo ešte bude z privezených domácich zásob jedlé, keď nás privítal vedúci Jano aj so skupinkou cyklošov. Vraj na nás s večerou počkali a odložili nám dve porcie. Spráskali sme ich v rekordnom čase, vďaka čomu som sa pol hodinu na to zvýjala na posteli a stonala som, ako mi je zle a prečo som to tak pahltne do seba naládovala. Bubo sa chechtal a nalial mi borovičku z domácich zásob. Nebola mi príliš po chuti, ale napriek tomu som ju hodila do seba. Po chvíli sa mi naozaj uľavilo. Dokonca sme ešte zbehli na kus reči dole do jedálne. Netešili sme sa veľmi, lebo nám Jano oznámil, že ráno o ôsmej treba odovzdať obliečky z postelí a o deviatej vypratať izby, nakoľko mal prísť ďalší zájazd a bolo treba predtým izby upratať. Boli sme dosť unavení a tak sme sa rozhodli, že sa budeme baliť až ráno. Veď za hodinu to musíme stihnúť…

9. 10. 2002
Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nás hneď o ôsmej pýtali, či sme už izby vypratali a či môžu dôjsť upratovať. Narýchlo sme nahádzali veci do ruksakov a zišli sme dole k podobne rozhorčeným cyklošom. Aj ich už hromadne vyháňali z izieb. Ešte ani zďaleka nebolo pol deviatej. Zjedli sme raňajky a mali sme voľno až do jednej, kedy bol odchod autobusu na trajekt. Bicykle už boli vyložené na prívese, ruksaky uložené v batožinovom priestore autobusu a tak sme sa motali pomaly po meste, kúpili sme ešte nejaké sladkosti v obchode a šli sme zjesť rozlúčkový obed. Obed bol veľmi nevhodne zvolený. Mali sme fazuľový prívarok. Čo o to, bol výborný, ale ako jedlo pred dlhou cestou absolútne nevhodný… :-)

Po obede začala stúpať cestovná horúčka. Nedočkavo sme čakali na jednu hodinu. Nasadli sme do autobusu a odviezli sme sa do Supetaru na trajekt. Ten mal odchod až o tretej, ale bolo treba prísť skôr, aby sa nám v ňom ušlo miesto. Takže ďalších 90 minút sme mali voľno. Prechádzali sme sa po meste, obzerali krásne citrusovníky a kiwiovníky, ale aj červenkastú, no napodiv úrodnú pôdu v záhradkách, prechádzali sme sa pri mori, ktoré bolo vďaka vetru trocha rozbúrené. Snažila som sa ešte fotiť čajky, ale nevyšlo to podľa mojich predstáv. Akonáhle som foťák vybrala z puzdra a naštelovala som si ho, čajky neboli široko-ďaleko. Hneď ako som ho odložila, tak sa čajky všetkých krajín spojili a veselo lietali nad nami.
Trajekt bol oveľa väčší ako ten, s ktorým sme prišli. Rastúce vlny si ani nepinkli. O štvrtej sme boli v Splite, kde sme mali nevedno prečo ďalšiu asi hodinovú prestávku. Možno na minutie posledných kuna. Nemíňali sme už nič, len sme sa bezcieľne túlali mestom a nedočkavo čakali na odchod. Konečne sme sa dočkali a úspešne sme pretrpeli cestu až domov…

10. 10. 2002
Prišli sme ráno okolo ôsmej trocha unavení, ale spokojní. Myslím, že dovolenka s touto cestovkou splnila naše očakávania.