Časovka ku hviezdam 2010

Väčšina športovcov tvrdí, že obhajoba medaily je oveľa ťažšia, ako jej získanie. Ja ani Chuck Norris si to nemyslíme :-) Stačí mať správnu taktiku a úspech je zaručený. No a tento rok som si ju starostlivo vypiplal skoro až k dokonalosti.

Na všetky maratóny som vždy objednával pekné počasie, teraz som to urobil presne naopak. Zabezpečil som hnusnú zimu, dážď a studený vetrisko, všetko v nádeji, že účasť bude mizerná a miestečko na pódiu zaručené :-) Aj som chcel chalanom povedať, nech pripravia zlatú medailu a pohár s mojim vygravírovaným menom, ale reku nebudem to preháňať, radšej sa potom budem tváriť prekvapkane. Veď som sa aj tváril. Viete aká bola účasť? 76 nadupaných konkurentov !!! Ľudia, to fakt nemáte v nedeľu nič lepšie na práci? Dážď je pre vás slabá prekážka, naozaj musím o rok zadovážiť krupobitie alebo snehové záveje? :-) A určite si viete predstaviť, kto si bol ochotný v takomto počasí sadnúť na bike. Jedine crème de la crème slovenskej cyklistiky, vytrénovaná špička zvyknutá iba na víťazstvá. Nechcem byť alibista, ale to by mal so ziskom medaily asi problémy aj neporaziteľný Chuck :-))

K samotným pretekom toho už veľa nového nepoviem, tak len v skratke. Kvôli slabému dažďu som do Modry prišiel autom, tam už našťastie nepršalo, ale pri 15-tich stupňoch ma o chvíľu začalo triasť, tak som sadol na bike a išiel sa rozjazdiť. Najprv smerom od pivárne k štartu, do najbližšieho kopca to išlo úplne ľahúčko, to bude dnes parádička. Keď som sa otočil, hneď som zistil prečo. Ľadový protivietor mi okamžite preplieskal gamby a naspäť pri pivárni som ledva chytal dych. Toto už nebola taká parádička. Do štartu som mal vyše 50 minút, tak som si to ešte niekoľko krát odkrúžil, popri tom urobil zopár nepodarených snímkov a hľadal prevod, ktorý by ma nezabil už na prvom kilometri. Nakoniec som sa rozhodol pre systém spred 2 rokov, veľká píla, vzadu niečo ľahké a keď bude treba, tak aj postavený zo sedla potiahnuť najďalej ako to pôjde. Veď keď to odo mňa mohol odkukať Alberto a vďaka tomu vyhrať Tour, malo by to fungovať aj tu :-) Chvíľu pred štartom som zistil, že minútu predo mnou ide budúci víťaz. Myslím, že on si mohol tú gravírovanú medailu zajednať dopredu bez najmenších rozpakov. Robo (voľakedy cyklista, teraz už len mladomanžel) mi hovorí, jeho keď predbehneš, tak budeš dobrý. V poriadku, žiaden problém, ale kde? Hneď v prvom kopci, alebo až niekde pri Zoške? :-) Že najlepšie tesne pred cieľom, to by ho najviac naštvalo. No dobre, skúsim až potiaľ v sebe skrotiť krvilačnú divokú beštiu a udržať na uzde hlavne jej nespútanú rýchlosť :-))

Nakoniec som ju velmi krotiť nemusel, vybavil to za mňa rezký severáčik. Nefúka zrazu oveľa silnejšie? A tuším som zacítil aj zopár dažďových kvapiek. Ja sa nehrám, to kto vybavil takéto počasie?! Pri pivárni na mňa kričí Peter (voľakedy cyklista, dnes len primátorov asistent), že či už teraz idem naostro. To čo je za otázku, veď makám ako šrób, hádam to nie je vidieť? Z druhej strany zrazu vybehol Michal (voľakedy cyklista, teraz už len bežec) a s povzbudzujúcim krikom utekal vedľa mňa skoro až k jazeru. Dobre som sa narehotal, Mišo, nabudúce si ešte natiahni nejaký karnevalový kostým alebo bež so stiahnutými nohavicami, nech to má atmosféru ako na Tourmalete :-) Ďalej som už pokračoval bez fanúšikov a až po zastávku som potiahol na veľkej. Sily ešte vcelku boli, ale asi zaúradovala psychika, nasledujúci kopec sa zvykne jazdiť ľahkými prevodmi. Nevadí, o rok to skúsim vylámať až po Zošku. Tam už čakal Rasťo (voľakedy cyklista, dnes len fotograf) a urobil mi zopár pekných fotiek. Nechápem ako to dokázal, 9-percentný kopec, idem si pohodových 30-35 km/h a on mi cvakne detail zadného kolesa! Kúzelník :-)) Na kopci som znova dokázal hodiť veľkú pílu, prehupol sa cez prvú hupku, na druhej trochu vyhorel a spustil sa do krátkeho zjazdu k zákrute pri Panskom dome. Tam už tradične stál Jaro (voľakedy cyklista, dnes len usporiadateľ) a ja som dúfal, že nebude iba tak bezcieľne postávať, ale vyšprintuje na cca. štyridsiatku a až do cieľa mi urobí pomocný motorček. Žiaľ, všade naokolo stáli samí policajti, neviem kde sa tam vzali, tak asi nechcel riskovať poťahovačky so zákonom :-) Len sme na seba zakričali, zdvihol som sa zo sedla a mastil do cieľa.

Tento posledný cca. kilometer sa išiel veľmi dobre. Stúpanie je už mierne a určite som mal vietor v chrbte, síce tu medzi stromami nebol taký výrazný ako ten protivietor na začiatku, ale aj tak pomohol. Pred cieľom som ešte dokázal aj zašprintovať, celkovo pocitovo sa mi zdalo, že som išiel lepšie ako minulé 2 roky. Čas to ale nepotvrdil, znova pribudlo zopár sekúnd a vo svojej vekovej kategórii som skončil ôsmy. ALE – z morálneho hľadiska to vidím inak, veď si poďme lepšie posvietiť na tých frajerov, čo ma predbehli :-) Ivan – pretekár a zároveň organizátor, to je jasný konflikt záujmov, výbor pre nezlučiteľnosť funkcií by ho mal diskvalifikovať a hneď som siedmy. Ďalej štyria železničiari, tí mali aj vlastnú kategóriu, preč s nimi a šup na bronzový stupienok. Na druhého strácam iba jednu sekundu, to sa v podstate neráta a už som druhý. Lámem si hlavu už niekoľko dní a na prvého som ešte stále nedokázal nič vymyslieť, ale myslím, že môj kamarát „Čak“ sa o tento nepatrný problém veľmi rád postará :-))

Moje fotky, ktoré blednú závisťou pri tých oficiálnych:
http://picasaweb.google.com/dusky96/CasovkaNaZosku2010

http://picasaweb.google.com/sportreport2.sk/2010_07_25_CasovkaNaZosku