Slovinské cyklistické naj...

Po Dolomitských hodoch neprišlo bolenie brucha, ale chuť na ďalšiu porciu. Tak prišlo na radu si na cesťáčiku pojazdiť aj po Slovinsku. No, ono to až také spontánne nebolo, lebo už pri príprave plánu dovolenky v Dolomitoch som si začal robiť plány aj na trojdňový výlet do Julijských Álp. A keď už, tak v znamení naj! Takže hlavným bodom výletu bolo prejsť najvyššie Slovinské asfaltové sedlo cez Vršič (1611mnm) a najvyššie položenú asfaltku na Mangartsko sedlo (2055mnm). Pôvodne tento plán nemal stanovený termín ale okolnosti a počasie rozhodli, že v dvojici s Ježom toto absolvujeme 14 – 16.7.2010

Aby toho nebolo dosť, tak sme chceli aj v prvý poldeň dačo pozrieť. Po sondovaní po internete a od známych sme si nakoniec spísali zopár vodných tipov v okolí mesta Bovec, kde sme si rezervovali ubytovanie. Ja som v tejto oblasti bol už viackrát ale to bolo v znamení raftingu a turistiky, Milan – Ježo mal v tomto regióne premiéru, tak sme si ako demo jazdu vybrali prejazd cez Vršič autom. Veď nech vidí čo nás na druhý deň bude čakať.Nakoniec sa ukázalo, že to bola výborná voľba keďže sme viackrát spontánne zastavili a kochali sa okolím. Pri jednej zo značiek som spozornel – izvir Soče. To je prameň rieky Soča, fotky z internetu som videl a tak sme stočili auto týmto smerom. Z hlavnej cesty sme šli asi 3 km keď sme prišli na parkovisko pod akousi chatou a rovno pred naším miestom bola ďalšia tabuľka izvir 15 min. Tak sme si zobrali foťáky a vyrazili na túru.

Z klimatizovaného auta to bol dosť šok, lebo vonku bolo asi 32 stupňov a tá tzv. túra zasa nebola až taká easy. Začala do poriadneho kopca. To som aj ľutoval že som sa neprezul a neprezliekol, lebo bavlnené tričko som mal behom minúty totálne prepotené. Chodník nielenže bol do strmé ale už sa stúpalo aj po veľkých balvanoch a posledný usek už vyzeral ako nefalšovaná ferrata. A to tam šli aj ľudia v ešte horšej obuvi ako my. Asi to teda nebolo až také dramatické, v každom prípade to bolo očarujúce a potom sme sa z ničoho nič ocitli pri skalnej pukline kde sa odleskovala nádherne modrá voda (pripomenulo mi to jaskyňu na ostrove Biševo) a to bol ten prameň. Sálal odtiaľ chlad. Na moje prekvapenie to bola poriadne hlboká voda, v podstate akoby studňa z dna ktorej vytekala rieka Soča. Skrátka nádherný kus prírody. Dobre to začína. Cesta naspäť k autu bola tá istá tak čoskoro sme mali prvý výletík za sebou.

Následne sme prišli do Bovca do hotela v strede mesta, ubytovali sa, prezliekli a nachystali plán na dnešný podvečer. Skúsime ešte nejaké vodopády z pripraveného zoznamu. Ako prvý sme si zvolili vodopád Kozjak. Bolo to kúsok od mesta Kobarid za kempom Lazar. Prešli sme malým mostíkom cez už mohutnejšiu Soču a nasledovalo pohodlné lesné stúpanie. Postupne sa cesta dostávala do akéhosi kaňona, až sme postupne prechádzali po kamenistom koryte po ktorej odtekala voda z vodopádu. Opäť krásny kút sveta. Kaňon sa postupne zužoval a skrútil sa doľava. Za touto zákrutou prišlo príjemné prekvapenie. Voda tuná vyrila čosi ako jaskyňu, kde na opačnom konci bol vodopád. Z vrchu presvitalo svetlo cež škáru čo si voda historicky vyrezala a tak celá scenéria bola akoby nasvietená žltozeleným svetlom. Hotová pastva na oči a naše foťáky cvakali ako divé. A ako príjemný chládok tam bol, ani sa nám odtiaľ nechcelo. Ale museli sme späť k autu, veď sme si nevyčerpali zoznam!

Ďalší bol po ceste vodopád Sušec. Ten by som mohol nazvať drive-in, keďže sa dalo zaparkovať asi 50m od neho. Nakoniec aj tabuľa pri ňom prezradila, že sa tu vo veľkom prevádzkuje kaňoning. Teraz tu nikoho nebolo a tak sme si ho nerušene pofotili. Ďalší vodopá bol Boka. Z dnešnej zbierky najvätší. Bolo ho vidno priamo z cesty a aj z veľkej diaľky vyzeral monumentálne. Bolo ale už 19 hodín tak dohoda znela. Dáme 15 min značenou cestou k nemu a potom bude obrátka. Asi 100m od asfaltky ale chodník zatočil do strmého kopca. Pripomenulo mi to cestu na vodopád Walcheralm pod Grossglocknerom. Našťasie sa časová kvóta naplnila a tak sme si našli aspoň čiastočný výhľad na pofotenie. A dobre, že sme si dali takýto časový limit inak by sme sa v tej strmine riadne vytrápili. Aj tak sme do hotela prišli až po 20. hod. Unavení ale plní zážitkov.
http://picasaweb.google.com/rasto.trubac/2010_07_14SlovinskoPramenSociAVodopady#

92km okruh Bovec – Predel – Tarvisio – Kranjska Gora – Vršič – Bovec

Tento okruh vznikol postupne nabaľovaním pekných miest v okolí dostupných na cestnom bicykli. Hlavným pútačom bol samozrejme Vršič (1611), ale aj priesmyk do Talianska Predel (1156m) ktorého stúpaní je niekoľko pevností z prvej svetovej vojny, a v neposlednom rade aj veľke jazero Lago di Predel. Nemusím zdôrazňovať že sme nastúpali cez 1700m. Toľko teória a plán.

Noc bola horúca a aj ráno, o 9 bolo 25 stupňov, okolité hory boli v opare a po včerajších vodopádoch sme boli vysušení. Ani raňajky nám veľmi nešli ale nesmeli sme váhať. Čím neskoršie vyrazíme, tým bude horúcejšie. Takže o 9 sme už sedeli na bicykloch. Spočiatku sme šli popri rieke Korytnica v miernom stúpaní a našťastie v tieni. Hlboké údolie zarezané medzi hory nám teda poskytlo aspoň trocha teplotnej pohody. Poriadne stúpanie začalo v dedine Log pod Mangartom, odteraz mi Edgar ukazoval neustále 9 – 10 -8 percent a aj napriek jazde v tieni lesa z nás tiekol cícerkom pot. Pre tento kopec bolo charakteristické aj to že tu bol minimum serpentín, takže ani psychicky nám nepomáhal. Keď sme prechádzali dedinou Strmec, tak sa nám otvorili aj výhľady na vzdialenejšie kopce a pribudlo zopár zákrut a tak sa hneď lepšie jazdilo. Čoskoro sme prišli na rozbočku ciest. Tá bola za vysokým viaduktom a doprava by sa šlo na Mangart. Pre dnešok náš cieľ bol ale doľava do priesmyku Predel. Prešli sme cez komplex pevností a už sme boli na Slovinsko – Talianskej hranici.

Zjazdík bol fajn, sama serpentína a aj jeden dosť tmavý tunel ale bohužiaľ po 300 výškových metroch skončil. Rovno pri jazere Lago di Predil. Tam vládla pohoda, člnkovanie, kúpanie, opaľovanie a krásna príroda. Kúsom sme sa pozdľž jazera previezli. Jááj ale ako začalo byť horúco, rýchlo treba na okruh. Zjazd do Tarvisia bol mierny a často bolo treba krútiť, navyše už na nás pieklo slnko tak romantika a pohodička sa z nás začala odparovať spolu s tekutinami. Za Tarvisiom sme sa už pohybovali v údolí, cesta striedavo mierne stúpala alebo klesala. Už bolo určite nad 30 stupňov. Ešte pred prekročením hranice do Slovinska sa nám postavil do cesty asi 150 výškvometrový kopec. Za ním som už pociťoval únavu. Cestu do Kranjskej gory si skoro nepamätám, jedine že som zavelil že sa musíme dakde zastaviť sa napiť a najesť. Ale stále sme šli, v meste sme zabočili doprava a nasledoval 13km stupák na Vršič. Po asi 2 kilmetroch som bol už úplne uvarený. Našťastie sme popri ceste zbadali studňu resp. Pitnú vodu, riadne studenú a tak prvá pomoc konečne prišla. Poriadne som sa napil, osviežil a načapoval do fľaše.

To ma postavilo na nohy. Konečne už opäť vnímam okolie, tak hurá na Vršič. Do kilometra od prameňa začalo hlavné stúpanie. Vidím že zasa máme 7 – 8 percent. Ale telo odmietlo zapnúť na vyššie otáčky. Nemalo energiu. Tak som si musel dať neplánovanú pauzu a najesť sa traťoviek. Našiel som si tieň a jedol. Cítil som však, že som stále smädný a tak som vypil skoro všetku vodu čo som si dolial. No nič, nejako bude. Teraz sa cesta vinula v lese, bola úzka, stúpanie bolo nepravidelné. Charakteristickým pre toto stúpanie bolo číslovanie skutočne ostrých zákrut (bolo ich 24) a každá zákruta bola dláždená.  Úplne iný charakter kopca ako som bol zvyknutý. Najmä to striedanie strmosti mi kazilo rytmus jazdy. Ale aspoň tam nebolo tak horúco. Avšak pocit smädu sa stupňoval. Prechádzali sme okolo jednej chaty a tak som neváhal a zabočil. Ešte som zakričal na fotiaceho Ježa, že pauza. Objednali sme si pivo a z chuti si ho dali. Aj bolo málo ale netrúfal som si dať repete, veď nás čakalo ešte 500 výškových metrov. Tak sme sa vydali opäť nahor. Nanešťastie nasledovalo hádam najstrmšie miesto v stúpaní a trápil som sa už aj fyzicky. Jediné čo mi pomáhalo bolo, že sme už prešli do redšieho lesa a už sa nám otvárali výhľady. Práve som prechádzal miestom odkiaľ je vidno diera v skale – Prednje okno ako aj tzv. tvár v skale, keď som poriadne zakrízoval. Musel som zastať, oddýchnuť a najesť sa. Pár minút mi pomohlo. Síce som dokázal nastúpiť až asi na tretí pokus ale tým naskakovaním som aspoň prekonal ďalší strmý kúsok. Potom už som sťažka ale predsa krútil pedálmi. Ježo si medzitým fotil a kochal sa. Ešte mi spravil garde a na poslednom úseku pod vrcholom, kde ešte stúpanie šlo nad 10 % mi jeho spoločnosť pomáhala. Konečne som zbadal parkovisko na priesmyku a teda koniec trápenia. Spravili sme vrcholové foto a začal som sa zotavovať. Keď som spomenul, že ako ma stale smädí, Ježo dostal geniálny nápad. Ideme na pivo. Ale ako tam bolo dobre, pofukoval vetrík, nebolo tak horúco a krásne výhľady. Ani sa nám nechcelo ísť dolu.

Ešte nám zostávalo do cieľa asi 30km, takmer všetko dole kopcom, ale polka iba v miernom 1 – 2 %. Tak poďme radšej. Zjazd ma moc nebavil. Úzka cesta a ostré zákruty ma nútili neustále intenzívne brzdiť a doslova som cítil každým klesajúcim metrom ako sa zvyšuje teplota. Takže paradoxne som s úľavou privítal, že sa skončilo ostré klesanie so zákrutami. Tešil som sa však predčasne. V miernej časty bolo kruto horúco, posledné zvyšky vody čo som mal sa mi zdali, ako keby som dával do úst horúci piesok a ešte nám cestu znepríjemňoval protivietor. Zašil som sa za Ježo aby ťahal špicu. Ale ani jemu to už nešlo, ten teplý fén spôsobil, že sme sa prestali potiť. Posledných 10km sme obaja očami tlačili na tachometer aby ubiehal. Navyše v posledných piatich kilometroch boli dve stúpaníčka, ktoré nás úplne dorazili. Dorazili sme na hotel totálne vysušení. Takže namiesto sledovania dojazdu Tour sme si hodili šlofíka. Ani večer teplota nechcela ísť pod 30 a tak sme museli nasadit pivodňovanie, teda sme sa zavodnili pivom. Potom aj to trápenie sa nezdalo až take hrozné. A pekné zážitky boli ešte krajšie. Navyše večer na námesti prebiehal rockový koncert nejakej kapely tak sme mali aj kultúru.
http://picasaweb.google.com/rasto.trubac/2010_07_15SlovinskoCykloBovecPredelTarvisioKranjskaGoraVrsicBovec#

Bovec (450mnm) – sedlo Mangart (2055mnm) – 26 kilometrov do kopca a to isté dolu

Tak a prišiel rad na hlavný bod programu. Pritom som ešte pred mesiacom o existencii takejto asfaltky ani nechyroval. Len pri lúskaní sa fotkami som náhodou narazil na zopár záberov stadiaľ. Potom som na connect.garmin stiahol trasu. Bol som prekvapený, čo že je to za spletenec a až podrobné študovanie mapy prezradilo, že stúpanie je posiate serpentínami a tunelmi a táto kombinácia vytvára slučky ktoré sú netypické, keďže sa cesta mimoúrovňovo dvakrát kríži. Už to ma nabudilo, taká pikoška. Zároveň som ale získal rešpekt, keď som si pozrel číselné údaje. Čo sa týka nastúpaných metrov a dĺžky stúpania, veľmi mi to pripomínalo Grossglockner a hneď som si spomenul na vykecávanie so zákrutami. Fúú tak to bude fuška.

Ráno bolo ešte teplejšie ako včera a cítil som miernu únavu. A poviem pravdu, mal som aj obavy. Nič to, ideme. Opäť tá istá cesta prvých 14 kilometrov, ale tentokrát idem asi o kilometer pomalšie. Viac sa rozhliadam po okolí a krásna príroda ma povzbudzuje. Už včera som si všimol a dnes sa utvrdzujem že z Logu pod Mangartom sa asi koná časovka na Mangart, lebo je tam štartová čiara a na mieste kde by som si vedel predstaviť štart pretekov. V podstate od tohto bodu je aj poriadne stúpanie. Aj dnes cítim, že bude veľmi horúco ale rozumne zvolené tempo mi pomáha. Ešte cestou predbiehame cyklistku, čo ide iba o trošku pomalšie ako my. Nakoniec ani neviem ako, som prišiel cez viadukt na rozbočku, kde som včera šiel vľavo. Tak a teraz vpravo. Pozerám, že je to kvalitný povrch a to som si myslel že to bude naopak. Okolie je bez stromov a začínam si spomínať že som na internete čítal, že tu tuším v roku 2000 sa zosypal svah a zničil cestu a most. Tomu by to aj nasvedčovalo, keďže vidím aj inú slepú cestu a aj okolie vyzerá novo spravené. Ako sa tak rozhliadam tak sa mi otvéra iný uhol pohľadu a vidí veľkú hlbinu pod mostom, krásna scenéria. Na opačnej strane údolia vidím ako pokračuje cesta. O pár minút som tam. Zastavujem a čakám Ježa lebo ten sa niekde zabudol pri fotení. Aspoň sa stihnem najesť. To nás už obieha cyklistka. Ale my sa ešte troche pokocháme. Pred name je novo vybudovaný úsek cesty so značkou 15%. Podľa mapy tu mala byť serpentína. Tak teraz to spravili inak a strmšie. Tak ideme do toho... Strmý úsek je asi pol kilometra a potom úzka ale kvalitná asfaltka vchádza do lesa. Je tu príjemne a stále naberáme metre. Pekná scenéria nás núti zastaviť na zákrute. Ježo si pochvaľuje ja mám ešte mierne reminiscencia na glocknera. Pokračujeme ďalej. Naraz vidím búdku a aha – vyberajú vstupné, tak ako na Grossgockner či Tre Cime di Lavaredo. Samozrejme nie za bicykel, ale za auto je to 5 eur. Pomaly sa dostávame nad hranicu lesa a odtiaľto už viem že budeme asi často stáť. Lebo budeme fotiž. Otvorila sa pred nami dolomitská scenéria ale s pravým slovinským šmrncom miernej divokosti lokálnych hôr. Navyše atraktivitu zvyšujú tunely, napočítal som ich päť. Je v nich mokro a krásny chládok.

To už sme v najkrajšej pasáži plnej zákrut a tunelovej slučky. Uzučká cesta sa vinie nevypočítateľným spôsobom a úplne ma domotala. Začal som cítiť hlad tak pri jednej fotopauze som sa najedol. Zverujem sa Ježovi s obavami pred krízou. Jasné že nebude dostávam odpoveď. No dobre, tak ideme ďalej. Čím ideme vyššie, tým je fantastickejšia scenéria a pred nami sa už bez oparu týči Mangart, v tvare cukrovej homoly, tuším štrvtý najvyšši slovinský kopec vyšši ako náš naj. Posledný úsek je veľmi krásny so zaujímavým tunelom pri ktorom je asi 5metrov rozbitej cesty. Po ceste je kopec trusu od pasúcich sa kôz či nejakých podobných tvorov. Už rozoznávam koniec našej cesty, tá je zjednosmernená v tvare slučky a Ježo už na ňu nastupuje. Tak ešte 500 metrov a som navrchu aj ja. Ako som tušil, je tu cieľová čiara. Píp, zastavím stopky a teším sa z krásneho kopca a aj z toho že neprišla kríza. Vojdem na lúku a peši prejdem ešte pár desiatok metrov a vidím druhú – taliansku stranu. Je to tu krásne, škoda že je v diaľke opar ale kocháme sa tu asi pol hodiny.

Zjazd sme museli ísť opatrne, ale mám pocit že bol viac jazditeľný ako z Vršiču. Čoskoro sme boli na rázcestí spomínanom vyššie. Tak a teraz bude ešte pohodlnejší zjazd. Chvíľu sme sa zastavili a hneď som pocítil že je zasa extrémne teplo. To zas bude... Cez dedinu Log .M. sme prefrčali a zostáva nám miernych 10km. Horúci vietor sa do nás opäť zakusáva natoľko že opäť s námahou prídeme do Bovca. Nie až tak zničení ale zrelí na posledné pivo tejto dovolenky. No a potom už len prezliecť sa a domov.

http://picasaweb.google.com/rasto.trubac/2010_07_16SlovinskoCykloBovecMangartBovec#

Tak na záver musím seba opäť pochváliť za dobrý program, počasie bolo krásne ale veľmi veľmi teplo do 34 stupňov. Videli sme veľa krásneho, a to mám pocit že sme spoznali iba malý kúsok krajiny. Viac sa nedalo stíhať. Z cyklistického hľadiska mám za sebou ďalšie tri výživné stúpania a nové skúsenosti a – možme sa pochváliť že sme boli na najvyššom slovinskom (asfaltovom) priesmyku a najvyššej slovinskej asfaltke. Takže samé Slovinské cyklistické naj....  veď si to skúste!