Dolomity 2010

Po 4 ročnej pauze sa nám opäť podarilo prihlásiť sa na Maratone Dles Dolomites a tak táto sezóna sa niesla v tomto znamení. Za tie roky sa však toho dosť pomenilo. Väčšina z nás spohodlnela a tak sme si rezervovali ubytovanie. Po skúsenosti z Alpaťáku sme zmenili aj stratégiu. Samotný maratón bude dôležitý ale okrem toho chceme aj pojazdiť kopce, ktoré sme ešte nemali príležitosť prejsť. Tak sa postupne zrodil ambiciózny itinerár, ktorý mohol narušiť len zlé počasie alebo nevládanie. Predbehnem a pochválim sa, všetko vyšlo na 100%

Naša dovolenka začala 1.7. dlhou a relatívne únavnou cestou do Talianska. Po diaľnici to ešte šlo hladko ale v okolí Lienzu sme sa pohybovali vo vláčikoch za kamiónmi takže zaujímavé úseky sme sa kochali skôr reklamami na plachtách ako krajinou. Ako kompenzáciu sme si vybrali cestu okolo jazera Misurina v okolí ktorého plánujeme stráviť dva dni. Keď sme sa ubytovali v kempe Sass Dlacia, bolo nakoniec ešte dosť času sa rozjazdiť. Ako ináč, len do stúpania. V tejto oblasti rovina neexistuje. Tak sme aspoň kompenzačne sa pretočili do 2000m smerom na Valparolu a vrátili späť. Bolo krásne, teplúčko, polooblačno, začalo to fajn.

Piatok 2.7. Tre Cime di Lavaredo

Hádam pred dvoma rokmi som pozeral na Eurosporte dojazd Gira na tento kopec a od toho momentu bolo isté že sem pôjdem. A dnes je ten deň, kedy si splním svoje želanie. Dvomi autami sme sa presunuli do Cortiny d Ampezzo, troška poblúdili a nakoniec našli platené parkovisko. To už začalo byť pekne teplo a nás čakalo okamžite 6 kilometrové stúpanie. Naša päťka sa zakusla do Tre Croci ktoré sa nakoniec ukázalo ako chutné, primerane strmé stúpaníčko s krásnym okolím a peknými výhľadmi. Za mestom zdvihlo 9% varovný prst ale to bol hádam najťažší úsek. Potom v lese sme v zákrutách vystúpali až k spodnej stanici lanovky na Cristallo. Za ňou nasledoval ešte jeden priamy strmší úsek, dve tri serpentíny a boli sme na kopci. Nasledovalo obligátne foto. Zjazd bol krátky a prerušený rozostavanou zákrutou a regulovanou dopravou.  O pár kilometrov sme odbočili vľavo a nastúpali asi 100 výškových metrov keď sa pred nami otvorilo údolie s jazerom Misurina. Je to jedno z najútulnejších miest v Dolomitoch a tak sme si tuná troška oddýchli, pofotili a nasali absolútne pohodovú atmosféru. Aby nie keď nás čakalo to najťažšie z dovolenky... Tre Cime.

Toto asi 8 km stúpanie končí pri chate Auronzo 2330mnm čo je jedno z najvyšších v Dolomitoch. Je to pre autá platená a kvalitná asfaltka. Tak ideme na to.

Popri jazere je to ešte rovina ale akonáhle sme odbočili od jazera, cesta nabrala sklon. Tri, štyri, šesť, osem desať... dvanásť, trinásť štrnásť percent. Už som fučal ako skotný jež a v duchu hromžil načo také vymýšľam. Asi na to isté mysleli aj chalani keď za prvou zákrutou zbadali, že štrnástka len tak nezmladne. No nebudem napínať dva kilometre kopec stúpal medzi 11 – 14 %. Až potom nasledovalo vyslobodenie. Na vrchu kopca bola chata, za ňou kratúčke klesanie, krásne jazierko po pravej ruke a pred nami rovný ba až klesavý úsek. Pár sto metrov to šlo skutočne dolu a nasledovala asi kilometrová rovina v krásne rozkvitnutom riedkom lese. Tuná je umiestnená aj mýtnica ale na bicykloch je to grátis. Bodaj by nie po takom kopci. Ešte by nám mali zaplatiť bolestné. Nezaplatili, aj idylka skončila. Zabočili sme doľava a ajhľa, opäť stúpame. Prvá zákruta nás šetrila a udala osmičku. Ale hneď za ňou sa asfalt zdvihol nad 10 a prakticky až do konca nepoklesol. Naša miniskupinka sa rozpadla. Dopredu unikli Ivan s Ježom, dozadu unikol Jaro a pri mne zostal Dušky, aj to len zo slušnosti. Presne ako na Alpaťáku. Jedno sme mali ale spoločné. Ten najľahší prevod čo sme mali a aj ten sme zo všetkých síl lámali. V sérii zákrut totiž pri tej desine nezostalo ale ustálilo sa na 13 percentách. V sedle mi to takmer nešlo, zo sedla to bolo únavne. Tak som kombinoval oba štýly. Za zákrutamí sa cesta rozvinula do takmer priamky, ale iba do azimutu, lebo na strmosti ešte prikúrila. Aby som to nevidel, buď som sa pokúšal pozerať na skutočne krásnu a divokú scenériu okolo, alebo keď to nešlo a to čoraz častejšie sklonil som hlavu a pozeral pod seba. Priamy úsek ubiehal pomaly, pár cyklistov prešlo okolo mňa, pri mne sa držal iba Dušky, ale aj ten už iba mlčal. Ja som fučal. Tuná niekde sme sa prekúsali cez 17% a konečne prišli opäť zákruty. Moja radosť ale bola predčasná lebo aj v zákrutách to nebolo o nič miernejšie. Tak som zmenil taktiku. Pocítil som neodolateľnú chuť spraviť fotku, ale musíte uznať že v takom kopci je to za jazdy nebezpečné tak som musel zastaviť. Nie, nemyslite si že som nevládal, ja som chcel fotiť!

Cvak Cvak. Ozval sa foťák. Cvak – našliapol pedál. Ale čo ďalej – nejako sa neviem rozbehnúť.  Aaaale noooo ako sa rozbehnem. Nijako. Zosadnem a musím podísť asi 10m k zákrute. Tam natočím bicykel tak že dokonca 2 metre aj idem rovno. Cvak Cvak. Oba kufre pevne zakliesnené do pedálov. Ide sa hore... Kúsok vyššie sa Dušky baví nad mojou gymnastikou. Edgar mi žmurká 15tku a nohly to ledva pretláčajú. Tak varianta B – Skúsim štrikovať po šírke cesty – aaaaa to pomáha. Paráda. Akurát keď ide okolo auto alebo cyklista s lepším motorom v ráme musím od tohto štýlu upustiť.  Takto som preštrikoval druhý priamy úsek a odteraz až hore už len zákruty. Poctivo vonkajšou hranou asfaltu sa snažím ukecať edgara nech ustúpi na 12%, tentokrát nechcem mať rozhovory so zákrutami. Nejako to ide. Ale o chvíľu príde na mňa ďalšia potreba fotiť. Cvak, a cvak cvak topánky, ide sa ďalej. Kopec zasa cerí 17tkové zuby, Dušky na zákrute si vychutnáva moje umelecké vlohy v štrikovaní, ale obiehajúce auto ma prinútilo zastať. No nič, po zákrutu dotlačím k Duškymu. Ten ma už utešuje – pozri hore, už vidíme chatu. Natáčam hore hlavu až mi ju ide zlomiť – niekde vysokoooo zbadám niečo maličké, čo ma podobný tvar. No mohlo to byť lepšie. Tak nasadáť. Jedna zákruta druhá zákruta tretia zákruta, všetko jedno všetko vyrobené pod 14% sklonom. Navrhujem fotopauzu. Bolo mi vyhovené. A teraz Dušky zavelil – Na chatu to už potiahneme na jeden raz. No neviem, nástup bol tvrdý, ale nejako sa to pohlo. Ak stúpanie poľavilo na 11 percent a nasledoval priamy úsek. Ten som krásnou vzorkou vyštrikoval a boli sme na križovatke parkovisko vs. Chata – jasné doprava chata. Posledná umelecká vzorka v štrikovaní a s veľkou úľavou zastavujem pri chate. Jaaaaj ako krásne tu je. Vydýcham sa a ... jasné - idem do chaty si kúpiť pivo. Zaslúžim si.

Pred chatou už sú aj Ivan s Ježom. A hneď Ivan začne rýpať že toto nie je vrch kopca. Blbosť – Je a basta, nejaké stúpanie v rámci parkoviska neuznávam. Dušky sa nám chechce a ukazuje ako ide Jaro. Práve pozerá hore a odpovedá na kývanie. Dušky nasadol na bike a ide mu oproti. Práve okolo parkoviska sa míňajú a obaja idú nahor... ale čo. To idú obaja ešte hore?? Tak to ja nesmiem zostať v tom sám. Nasadám a zbehnem dolu za nimi. Aspoň nebude Ivan rýpať. Vyšívaním prekonávam strminu zvanú parkovisko, ešte zákrutu kúsok hore a som na najvyššom asfaltovom bode. Dušky sa mi rehoce že či som nevydržal. Vôbec je nejaký uchechtaný. Nasadím kyslý xicht a dávam všetkým najavo že sa ide dolu. Fúú to bol zjazd. Zhora tie zákruty vyzerali ešte strmšie a asi som zbrúsil štvrtinu gumičiek. Za pár minút som dolu. Pri Misurine zatáčame vpravo a pokračujeme okruhom  dolu. Každý zjazd má svoj koniec a keď som zistil že zasa treba trocha pokrútiť pedálmi, nejako mi to nešlo. Chytil som krízu, nejako som sa necítil od žalúdka dobre. A to treba ešte nastúpať asi 100 metrov výškových. Nejako som to pretrpel. Následný mierny zjazd som len zvesil nohy. Našťastie som sa ako tak zmátožil a posledné kilometre do Cortiny už ubehli. Jááj konečne auto. S radosťou som nasadol a už len do kempu. Kým sme tam prešli som sa už cítil dobre. Dušky potom šiel ako Capitano vybrať dresy a čísla a my sme sa venovali obľúbenému pivu.

3.7. sobota – turistika okolo Tre Cime

Dva krát do tej istej rieky nevstúpiš a tak kde sme skončili včera tam sme začali dnes. Autom sme sa vyviezli na chatu Auronzo, zaplatili mýtne a vydali sa na turistiku okolo Tre Cime. Bolo krásne teplé počasie a naplánovaná štreka bola plná ľudí, nečudo, veď toto je to najznámejšie v Dolomitoch a navyše nenáročné, so širokým chodníkom tak pre dnešok – deň pred maratónom asi najlepšia voľba na aktívny oddych. O čo bola trasa ľahšia, o to bola krajšia. Nádherné výhľady dookola nás nútili fotiť donekonečna. Ani množstvo turistov nezavadzalo, skrátka sme pohodičkovo labužnícky prešli okolo Lavaredo chaty, cez sedielko až na Drei Zinnen chatu kde sme si dali pivnú pauzu. Na panorámu okolitých dolomitov sa dalo pozerať hodiny. Aj ten kto neholduje nejako extra turistike keď by toto prešiel tak asi prudko zmení názor. Naveľa sme sa predsa len zdvihli a šli sme dokončiť okruh. Tentokrát po troška užšej ceste s väčším prevýšením  ale o to atraktívnejšej na chôdzu. Veď aspoň trocha sa musíme spotiť a ísť ak dole a do kopca. Kým sme prešli dolinou a nastúpali naspäť pôvodnú výšku, zmenilo sa počasie. Zrazu som pocítil akési pichanie. To boli prvé kvapky. Otočím sa a skutočne sa na nás rútili škaredé mračná. O pár minút začalo regulárne pršať. Nahodil som pláštenku a pridal do kroku. Neďaleko bola chata tak sa schovám. Kým som tam prišiel, spustil sa aj ľadovec a hustý dážď. Asi 30 ľudí sme sa tlačili pod strechou a čakali čo sa stane. Už sme aj my boli v komplet zložení keď začal dážď ustupovať. Tak ideme ďalej, neeee? A dobre sme spravili. Postupne prestalo pršať a len v okolí sa ozývala ozvena búrok. Takto sme dokončili okruh. A vlastne, veď to bolo príjemne spestrenie a je aspoň na čo spomínať. A nielen na dážď, na tie výhľady sa nedá zabudnúť, veď si kliknite a uvidíte. http://picasaweb.google.sk/rasto.trubac/2010_07_03_Tre_cime#

Podvečer sme ešte šli navštíviť cykloobchody, výstavu a nakúpili oblečenie v maratónskom štýle  a deň krásne ušiel.

4.7. nedeľa – Maratona Dles Dolomites

5.30 začal pípať Ivanovi budík. Ten už od večera stále špekuluje ako čo najskôr byť na štarte aby stíhal časové limity na dlhú štreku. S Ježom sa len usmievame na jeho frflanie a nervozitu. Kým on nervózne pobehoval po izbe, cpal do seba chémiu a raňajky, my sme si ešte troška poležali a vychutnali sme si krásne ráno. Bolo asi 12 stupňov, neskutočne teplo na miestne pomery tak som si nachystal len letný dres, návleky na ruky a pláštenku. Síce ma 370 výškových zjazdových metrov vyklepe ale dnes bude horúco. A aj bolo. Ježo nakoniec podľahol Ivanovi a o šiestej odišli. Štart je o pol siedmej ale štartujúcich je cca 8800 tak to bude nekonečný štart. S Duškym a Jarom sme ako poslední z našej 15 člennej partie odišli z kempu  o 6.15. Zahriali sme brzdové gumičky v zjazde a o chvíľu sme boli na štarte. Práve sme videli ako sa obrovské masy začali hýbať. Organizátori nás na pár minút pridržali pri ceste a keď dav upchal hlavnú cestu, pustili nás k ostatným. Kým sme preťali štartovú čiaru, bolo už takmer 7 hodín. Teda osemtisíc ľudí štartovalo určite viac ako pol hodinu. Jednoliaty dav držal jednotné tempo. Z La Villy sme prešli do Corvary odkiaľ začína prvé stúpanie na Passo Campolongo. Má asi 5 km dĺžku a v priemere ani nie 7% teda oproti piatku pohoda. Cesta sa kľukatila a bola úplne plná cyklistov. Tuná sa začali celé davy premiešavať, okolo nás sa krútili helikoptéry z ktorých fotili a natáčali pretek. Srdce mi začalo búchať a až teraz som si naplno uvedomil, že som opäť účastníkom tohto maratónu. Už 9. krát, na preteku 9. krát, v Dolomitoch som bol 10x. Hlavou sa mi miešali spomienky na minulé ročníky, na tie rozličné očakávania podľa skúseností a výkonnosti. Ako som v 1995 roku tuná prvý krát jazdil a aký to bol šok pre mňa.  Teraz po 15. rokoch keď nás zaradili do štartovej listiny dakedy v novembri, som si sľúbil že prejdem strednú trasu. Objektívne som sa aj na ňu cítil. Ale nesmiem tlačiť na pílu lebo síl na rozdávanie tento rok nemám. V kopci som stihol už len zaregistrovať troch z našej partie a už som bol na prvom vrchu.

Teraz pozor, najkritickejší úsek, preplnený zjazd z Campolonga do Arabby. Šiel som ho veľmi opatrne. V Arabbe som nechcel zastaviť, až vyššie, takže som obiehal Ivana ako sa vyzlieka z pláštenky. Ešte som si rypol nech sa ponáhľa, lebo nestihne dlhú. Dačo nervózne zahundral a vyrazil dopredu. Keď už prestala tlačenica, zastavil som aj ja. Vyzliekol, najedol. Nasleduje pre mňa dlhodobo najobľúbenejší kopec na Passo Pordoi. Cez 9km sedem percentné rovnomerné stúpanie mi vyhovuje, navyše je tu veľa zákrut kde sa dá pokochať výhľadmi všetkými smermi na otvorené údolie. Aj tento rok sa mi šlo príjemne, rovnomerne, síce trocha pomalšie, ale o to viac som mal možnosť nasať atmosféru a dostal som sa do úžasnej pohody. Na vrchu som zastal, opäť sa najedol traťovky a obliekol pláštenku. Tento zjazd pozná, je technický ale dosť chladný, s dobrým asfaltom a teda zima bude ešte citeľnejšia. Oblečenie som trafil a zjazdovalo sa parádne. Bez námahy, bez rizika som obiehal desiatky až stovky súťažiacich. Horekopcom mi to už ide slabšie, ale zjazdy som ešte nezabudol. Už vidím odbočovaciu tabuľu a tak dávam na malú pílu a zabáčam doprava. Tí čo nepodradili teraz lámu prevody, lebo za zákrutou sa okamžite stúpa na passo Sella. Hore je to cez 5km a je to najstrmší kopec na Sellaronde. V priemere má k 8 percentám. Kľučkujem medzi vyzliekajúcimi sa a zle sprevodovanými a pomaly stúpam. Vyzlečiem sa až o 800 metrov, tam bude občerstvovačka. Na nej vládol chaos, každý sa aj s bicyklom tlačil. Ja som sa v kľude vyzliekol, odložil bike, dal banán a kolu. Neviem prečo ale na tomto úseku sa vždy trápim. Či to je chladom či strmším sklonom ale aj tento rok tie tiahle roviny s 10 %  s miernejšími zákrutami ma unavili. Z polospánkového stavu ma vyslobodil jeden chlapík čo sa mi prihovoril. Anglicky. Niečo ako že Jééj Slovakia, poďme, Ako sa ti ide.... odmrmlem že celkom fajn a on opäť do mňa – prišiel si sem z veľkej diaľky – ale ja som z väčšej – Nový Zéland – a spustil – Mundial hoooooho, Italia dooooomov. Vcelku ma pobavil. Síce som zaregistroval okolo nás zopár škaredších pohľadov domácich ale mali sa viac snažiť na tom ihrisku. Ako my tu. To už nasledovali posledné strmé zákruty, výhľad na Marmoládu a priesmyk je tu. Ani nezastavujem, idem dolu, tu už nie je tieň, ale zasa horšia cesta. Tento zjazd nemá dobrý rytmus a tak sa s ním ani nebabrem, púšťam to dolu nech to mám z krku. Zasa obieham kvantum cyklistov. A záver klesania ako na Sellu – opať podradiť, zabočiť doprava, preklučkovať sa a stúpanie na Gardenu. To je nenáročné v priemere asi 6% a v strede rozdelené kilometrovou rovinou. A rovnako ako na Sellu po kilometri občerstvovačka. Ale nejako sa mi nejde uvoľnene, ba som začal opäť fučať. Asi som nevyzeral dva krát čerstvo lebo sa mi prihovoril ukecaný nemec a začal mi po nemecky hovoriť že nech vydržím, že o chvíľu bude labe (občerstvovačka) kde budú chutné koláčiky a potom ešte asi 30 viet ktoré som nielenže nerozumel ale aj ignoroval. Zjavne mu moja ignorácia nevadila.  Pauzu na labe som zbytočne nepredlžoval, dal si kolu, banán a koláč ktorý ale do mňa nešiel. Akurát ma potom dlho dráždil v bruchu. Po dvoch zákrutách nasledovala spomenutá rovina, kde som sa povesil sa nejakú skupinku. Záverečných asi 6 serpentín som prešiel ospalým tempom. Videl som že limit je bohato splnený a tak som ani nemal chuť sa drieť do kopca.

Zjazd z Gardeny do Corvary patrí k tomu najkrajšiemu. Tam som opäť ožil. Už sa nebudem opakovať len sa mi zdal strašne krátky.  Pritom je na maratóne najdlhší (alebo z Valparoly je dlhší?). Takže Corvara. Koniec Sellarondy a prvá možnosť ísť do cieľa. Môj plán je ale stredná a tak sa zaraďujem do pruhu ktorý pokračuje do druhého kola. Campolongo podruhé ma ale nepríjemne prekvapuje. Horúco, tuhé nohy a predsa len pocit že som už mohol oddychovať mi úvod kopca strpčujú. Našťastie okrem horúčavy tieto stavy čoskoro pominuli. Teraz sa mi v pamäti vynorila udalosť spred štyroch rokov keď som relatívne plný síl sa tiež vydal do druhého kola ale kombinácia horúčavy s aklimatizáciou ma doslova zhodila z bicykla. Už prechádzam tým kritickým miestom a doslova počujem padajúci kameň zo srdca, že som si to nezopakoval. Pomaly prichádzam na občerstvovačku a mám pocit že som ugrilovaný. Okamžite sa idem napiť, kola, kola a voda a kola. Tak a teraz by som mal dačo zjesť. Beriem žemľu ale nedokážem prehltnúť ani kúsok. Skúšam koláč a rovnako. Doslova sa mi stiahnu vnútornosti. Tak toto som nečakal. Spravím ešte jeden pokus s jedením a nič. Tak musím vytiahnuť z vrecka gel a aspoň tento dostanem do seba. Ale cítim že sa mi v žalúdku robí skala. Asi som to prehnal s pitím. Medzitým si ma opäť našiel ukecaný nemec a čudoval sa, kedy som ho obehol. Preč – musím odtiaľto ísť ďalej lebo nezaženiem zlé myšlienky. Nasadám na bicykel. Teraz je zjazd z Campalonga príjemný, voľný, opäť obieham ľudí. V Arabbe si hľadám skupinku aby som sa dostal pod Falzarego v pohode. Ale z tejto skupinky vypadávam – smerom dopredu. Skrátka dolekopcom a po rovine som rýchlejší. To už vidím že sa blíži rozbočka stredná dlhá, obiehajú ma policajné autá a asi šesť motoriek usporiadateľov. Pozrem na hodinky tesne za 11.40. Fíha tak málo. No treba zvolniť lebo ak by mi dali možnosť neviem neviem, nie že sa dám zblbnúť. Práve začína stúpanie a to viem že som asi 2km pred rozbočkou. Zastavujem, dávam si dole návleky na ruky, slnko praží, pofotím si kostolík, napijem sa, skúsim natlačiť posledný gel do seba. Veľmi to nejde. Obzerám si ľudí a bicykle čo idú okolo mňa a snažím sa nejako zdržať sa.  Keď ma to prestalo baviť tak som nasadol. Tuším som to prehnal. Úplne som stvrdol a nedokážem ani v 2% stúpaní sa rozkývať. Naveľa sa to zlepší a už vidím rozbočku – presne tá partia čo ma obiehala už blokuje cestu na dlhú. Práve odbíja 12 tak to som sa zdržal tuším až moc :).

S vďakou odbočujem vľavo na Falzarego. Do chrbáta sa mi oprie slnko a vietor a mám pocit že niekto na mňa spustil horúcu sprchu. Teraz si vyčítam tú zbytočnú zastávku. Evidentne ma vyviedla z rytmu. No nič, tak trpezlivo nahor, nepripustiť si k sebe žiadne zlé myšlienky. Nahodím ľahký prevod ale otáčky mi nestúpli, iba som spomalil a naspäť to už nejde. Tak skloním hlavu ak krútim. Akurát si kontrolujem nadmorskú výšku. Teraz sa mi začína všetko vracať a čím ďalej tým viac ľudí ma predbieha. Ja vyzerám ako pružinová hračka na kľúčik ktorej to už dochádza. Čo ma utešuje je zvyšujúci sa počet jazdcov oddychujúcich v tieni alebo sa chladiacich vodou. Toto ešte nepotrebujem, ale v pojazdnom stave patrím medzi najpomalších.   Obieha ma dotretice ukecaný nemec. Tiež už nie je taký ukecaný a ja mu pomáham že som kaput. O pol kilometra vidí ako zastal a oblieval sa vodou. Tak táto fáza bola hrozná a výškové metre nenabiehali. Tých 9 kilometrov sa mi zdalo nekonečných a že cez 6 percent stúpanie, mal som pocit že je to 10. Konečne prichádzam k budovám čo boli hotel a niečo ako kláštor a nad hlavou vidí terasovitú cestu. To poznám, to už som skoro hore, už len tri kilometre. Tu každý zastavuje pri studni. Zastavujem aj ja ale iba si fotím a trocha sa napijem. Aj ukecaný nemec tu zastavuje ale ja sa zašívam aby ma nezbadal. Po minúte nasadám. Konečne je mi lepšie. O chvíľu idem už po terasovej ceste a zatáčam do krátkeho tunela. V tuneli sa mi konečne rozvietilo svetlo a posledné zákruty na Falzarego. Už vidím známu budovu a prúd cyklistov z dlhej. Zabočím vľavo, prejdem kontrolou a je tu bufet. Teraz pozor, krátko stručne. Pohárik koly, banán a preč. Presne tak som spravil a už stúpam na passo Valparola. Je to asi kilometer asi 9% kopca, ktorý sa zostrmuje na konci. Je tu husto, nejakí Slovinci tu z auta vyhrávajú hudbu, rozdávajú sneh a  povzbudzujú. Ako rastie strmosť kopca rastie aj moja pohoda. Pri prvom kameni je to fajn, pri druhom ešte lepšie a pri treťom ktorý je už skoro na vrchu nás fotia fotografi a ani sa nemusím pretvarovať a takmer sa usmievam. Tento bod znamená že je takmer koniec trápeniu. Nasleduje dlhočízny zjazd z Valparoly okolo kempu až do La Villy. Ani nemusím veľa písať, to som si užil, prefičal prefrčal preletel no paráda. V La Ville je kratučké stúpanie a tu sa začali prsiť borci z dlhej, ktorí predsa len boli lepšie pripravení. A nasleduje posledný úsek do Corvary. Asi dva kilometre od cieľa nasleduje posledný hupáčik – pár sto metrov 6%  prevýšenia. Tu už cítim skutočnú únavu. Spomaľujem na desinu a ešte si ma asi 15 – 20 borcov vychutnalo. Ale to si už fotí métu 1km. A teraz to príde, teraz si to pamätaj, diváci povzbudzujú, mávajú a do mňa prechádza adrenalín. Ani sa nesnažím šaškovať so špurtom len si vychutávam tie pocity. Už dávno som si to tak neužil, až som začal byť dojatý, ani neviem z čoho.

Cieľ.

Odopli mi číslo. Dali do ruky presladené pitie ktoré som zachvíľu zahodil, ponúkli šiltovku namiesto zálohy čipu, beriem čiapku, dávam dolu prilbu a nasadzujem si ju. Škoda že som neprišiel s nikým z partie. Doják ma prechádza a hľadám si lístky. Idem na miesto kde predpokladám že sú naši a skutočne Dubáci a Dušky si už na laviciach štebocú. Nasleduje výmena dojmov a z bohatej ponuky bufetu si dám len pivo.

Do štvrť hodinky prichádza aj nadšený Jaro ktorý sa podstatne zlepšil. Na borcov z dlhej sa nám už nechce čakať a ideme do kempu. Nakoniec sme Ježa a Ivana stretli ako idú postupne do cieľa. My sme už museli prežiť tvrdých 270 výškových metrov a v kempe už nasledoval oddych a večerná oslava.

Myslím že každý s partie bol spokojný s výsledkom a aj s priebehom maratónu. Nakoniec sme uznali že to najťažšie je sa dostať vôbec na štart, byť vylosovaní, a potom o viac ako pol roka byť pripravený na miestne kopce. A keď vidím ako sa stále hlási čoraz viac ľudí, ktovie kedy a či vôbec ešte budeme tu štartovať. To ale necháme na budúcnosť.

5.7. pondelok – Passo delle Erbe Wurzjoch

Ráno si doprajeme spánku skoro do 8. Cítim sa relatívne dobre a tak hneď nastolím tému – dáme dnes ten kopec? Súhlas od Ivana a Ježa ma potešil. Naopak keď som šiel opáčiť terén u Jara a Duškyho, tí to odmietli a že radšej sa pôjdu dakde kochať autom. Zvyšok z partie buď už odchádzal domov alebo vôbec neplánoval už jazdiť. No škoda dvoch odpadlíkov ale ja som chcel absolvovať ešte toto stúpanie, keďže za tých 10 sezón som videl toho tuná veľa ale Erbe nie. Tak sme sa obliekli do cyklohandier a autom sme sa odviezli do dediny Piccolino. Hneď veľa cesty sme našli miesto na parkovanie a nachystali tátoše.

Toto stúpanie sa skladá z dvoch častí, úvodné stúpanie asi 5 km, potom zostup do medziúdolia  a nakoniec asi 7km stúpania. Vystúpať sme mali takmer tisíc metrov. Na 15km dĺžke takže papiere tvrdili že to je nad 6% v priemere.

Papiere to mohli tvrdiť ale hneď od začiatku nás čakala iná skutočnosť. Cesta sa zakusla cez 10% a držala, po lúke dokonca si dovolila drzovku – 12 – 13 -14%. Za San Martinom in Badia je miestny malý hrad okolo ktorého sa v tejto strmosti vinula naša cesta. Scénicky krásne ale akosi sme to nečakali. Paradoxne ma prešla bolesť nôh po včerajšku a percentá som hltal aj bez štrikovania. Po vojdení do lesa kde nás čakalo 7 zákrut strmina troche ustúpila. Na rovných úsekoch to bolo asi 8% v zákrutách nečakane do 10. Až nejaký polkilometer pred vrcholom prvej časti stúpania sa cesta zmiernila. Nasledoval milý zjazdík lesom a lúkami ktoré nám otvorili  krásne výhľady. Najkrajšie boli v údoli kde sa na strmom lúčnom svahu do kopca zarezávala cesta  a pod lesom bola krásna dedina. Úplne iný charakter okolia ako bola mesačná krajina iných dolomitských stúpaní.   Cez lúku to bolo ešte milých 8% ale potom v dedine sa cesta podvihla až na 12 – 13 a v tomto neustúpila ani v nasledujúcom lese. Moja rýchlosť klesla asi na 6 a vcelku rád som zneužíval fotiace zámienky. Tak či tak ma ale prekvapilo že to zvládam lepšie ako som očakával.  Nasledoval záverečný úsek v redšom lese ktorý mal 8-9 percent okrem zákrut kde to bolo tvrdšie. Tuná si na mne zgustli roje múch ktorým som nestačil unikať a dostal som aj zopár proteínov v podobe múch kamikadze. Takto posilnený som sa konečne vydriapal do priesmyku ktorý otvoril krásne výhľady. V ten moment ten najkrajší smeroval na miestnu chatu kde sme dali posledné tohtoročné vrcholové dolomitské pivo a v tom moment mi bolo aj odpustené že som vybral taký jedovací kopec. Nakoniec sme s Ivanom a Ježom skonštatovali, že to bol dobý tip sem ísť. Zjazd dolu bol zaslúženou odmenou za celú tú námahu.

6.7 Utorok – Odchod.

Síce ešte pred odchodom do Dolomitov sa ozývali hlasy či neskúsime cestou Zoncolan, ale tieto hlasy sa už v taliansku neozvali. Takže hodnotenie: Výborne zorganizovaná dovolenka s výbornými výletmi, nečudo, veď som to vymyslel ja;) K tomu dobré športové výkony, krásna príroda a super počasie.  No nemôžem inak hodnotiť ako jednotka s hviezdičkou.