Schwechaterské trápenie 2008

Zo štartu som odišiel celkom dobre, konečne boli okolo známe tváre a mal som sa podľa koho orientovať, keby som bol sám, zas by som zaspal niekde vzadu. Nastavil som zameriavač na Dušanov chrbát s tým, že ho nesmiem stratiť z dohľadu. Včera som sa ho pýtal, či mieni nejak vážne pretekať, a on že „nieeee, iba tak kľudne, lebo ma bolí koleno“. Tak to by som rád vedel ako jazdí, keď ho nebolí nič :-) Je síce pravda, že sme išli po vetre, ale rýchlosť okolo 45 km/h sa mi aj tak vôbec nepozdávala, veď ešte niekde na 30. kilometri som mal priemerku stále nad 40. Ďalších chalanov som na prvých kilometroch videl viac vpredu, ale postupne sme sa zrazili do väčšieho balíka. V jednej chvíli som urobil takú hlúposť, že som sa Robovi posťažoval na to nechutné tempo. A tak po nejakom čase s úškrnom prefrčal okolo mňa a provokatívne zahlásil „nejdeme náhodou nejak rýchlo?“ Ale kdeže, kľudne choď na špicu a ešte trochu zrýchli, lebo inak zaspím :-)

Vďaka tej rýchlosti ubehlo 40km ako voda a začali sme stúpať do prvého kopca. Žiaden problém, veď som si ho pred 2 týždňami natrénoval, tak som ho vyšiel v pohode. Dokonca aj dole kopcom som si to postrážil, takže na nasledujúcej rovine som bol stále v balíku. Okrem seba som tam ale v našom drese videl už iba Roba, neviem či sa to potrhalo do kopca, alebo už niekde predtým. Pokračovali sme ďalej už kľudnejším tempom, keď zrazu chlapík predo mnou, s prepáčením, drbol na zem ako vrece zemiakov. Neviem akým iným slušným slovom by som to opísal, bolo to v niektorej dedine, asi v mojom obľúbenom Purbachu, a on z ničoho nič dŕŕŕŕŕb, váľa sa predo mnou po asfalte. Išli sme pri stredovej čiare, tak sa ani nebolo kam vyhnúť, vpravo ostatní bikeri, vľavo protiidúce autá, a aj tak som bol veľmi blízko na to, aby som stihol zareagovať. Ešte aj bicykel sa mu na zemi pootočil na šírku, tak som si len vyberal, či sa prekotím cez jeho predné alebo zadné koleso. Sranda, že v tej sekunde som si spomenul na Dubáka, ktorý podobný prelet absolvoval pred 2 rokmi na Karpaťáku. Bohvie, či sa aj ja budem s rozbitou bradou podobať na Michaela Douglasa :-)) Ani neviem ako, ale nie viac ako 10cm od neho som to ubrzdil. Duchaprítomne som začal kričat v Rakúsku určite známe slovo Pozor!!! a so stiahnutým krkom čakal, kto to do mňa napáli. Buď fakt rozumeli po slovensky alebo mali dobré reflexy, ale všetci ma obehli. Rozmýšľal som čo s tým nešťastníkom, ale keď som videl ako sedí na zemi a nadáva, nasadol som a pokračoval za ostatnými. Robo sa ma ešte spýtal, či nepadol niekto z našich, našťastie nie, to sme ešte nevedeli, že pred niekoľkými minútami absolvoval v zjazde takýto zážitok aj Milan.

Po krátkej chvíli sme odbočili do druhého kopca. Na začiatku stúpania som sa Roba spýtal, či bude hore na občerstvovačke stáť, nič nepovedal, iba sa koncentrovane pozeral do diaľky, hneď mi bolo jasné že nebude a radšej som už neotravoval :-) Ja sa isto zastavím, veď niekde kúsok za nami idú ďalší chalani a určite budem mať s kým pokračovať ďalej. Tento kopec som si pred 2 týždňami tiež natrénoval, tak reku žiaden problém, a asi do polky to naozaj bolo dobré. Držal som sa v prednej časti, Robo išiel iba pár metrov predo mnou, celkom príjemný pocit, najmä pre moje ego :-) Lenže nejaký dobrák vymyslel porekadlo, že pýcha predchádza pád, a tak to teraz prišlo aj na mňa. Ak si pánbožko čítal moju reportku o rakúskych lekvároch a teraz mi to chcel vrátiť, tak odviedol 100%-nú robotu. Zo sekundy na sekundu som chytil totálnu krízu. Začal som sa prehrievať, ráno bola kosa a tak som mal pod dresom klimatexové tielko aj tričko, aspoň návleky na rukách som stiahol na pol žrde, ale aj tak to nepomohlo. Roba som už videl niekde v diaľke a aj všetci čo boli za mnou ma predbehli. Minule bol ten kopec určite kratší! A kde do kelu je tá občerstvovačka? Pri kraji cesty povzbudzovali nejaké cicušky, viem že to myslíte dobre, ale buďte ticho, sedeli ste už niekedy na bicykli v takomto kopci? Nie? Tak držte klapačky a nechajte ma na pokoji :-) A teraz vážne, kde je tá občerstvovačka ???

Keď som sa k nej silou vôle slimačím tempom doplazil, chlapík hneď na mňa zakričal „eine banane?“. Cha, to čo na mňa skúšaš? Dobre ja viem že tu máte aj fajnovejšie veci. Len som pokrútil hlavou a začal sa napchávať výborným koláčom. Keď zbadal že ma neopije rožkom, vlastne banánom, tak mi ponúkol aj nejaký „belegtes Brot“, ale nebol som hladný, toľká škoda :-) Po asi 5 minútach sa na vrchol vyštveral aj Dušan, natlačil nejaké jedlo do vačkov a že ideme. Dobre, celkom som si oddýchol, tak som sa spustil za ním a na rovine sme vytvorili 10-15 člennú skupinku. Teraz sme už išli proti vetru, ale ťahali sme celkom príjemným tempom, akurát dvaja šialenci šprintovali na každú tabuľu. V jednej z dedín bola zátačka a za ňou hneď mierne stúpanie, tak som sa klasicky postavil zo sedla, a zrazu som dostal do ľavého stehna kŕč. Ajaj, to čo má byť? Do cieľa okolo 40km, to nie je dobré. Vo fľaši s isostarom som mal rozpustenú aj tabletku magnézia, ale veľmi som z nej doteraz nepil, tak som si rýchlo dal zopár glgov, snáď to pomôže. Ďalších pár kilometrov som išiel iba v sedle, potom som sa skúsil postaviť a stehno bolo zase ako nové. Super! Žiaľ, tešil som sa predčasne. Po chvíli prišla dlhá rovinka, vietor viac zboku ako spredu, a nejaký sadista na čele sa rozhodol zrýchliť. Tak som tiež pridal, výsledkom bol kŕč do ľavého stehna a hneď aj do pravého stehna. Nechal som medzeru, tak ma traja predbehli, ale ani za nimi som sa dlho neudržal. Obzrel som sa a zbadal, že aj Dušan má pred sebou medzeru. Rovinka končila ostrou ľavotočivou zátačkou, tak som rozmýšľal, či sa ešte pokúsim dotiahnuť do balíka, alebo počkám na Dušana, nakoniec som radšej počkal.

Do cieľa ešte ostávalo asi 30km a nie zrovna príjemná predstava, že si ich v tom protivetre odšlapeme vo dvojici. Po nejakom čase sme dobehli jedného rakušáka, ktorý bol ochotný striedať špicu. Lenže vietor stále fúkal aj zľava zboku a on jazdil tesne vedľa krajnice, čo Dušana dosť vytáčalo. Povedz mu nech ide viac vľavo, veď takto ako keby som išiel sám!!! A ja som už ani nemal silu sa s ním baviť, bol som rád, že je vôbec ochotný ísť vpredu. Ani neviem, či sa za nami ešte niekto zachytil, ale špicu sme točili iba my traja, a s určitým efektom pre ostatných vlastne len Dušan a ja. Pár kilometrov pred cieľom nás predbehlo 5-6 bikerov, tak sme sa zviezli s nimi. No a na poslednom kruhovom objazde som si skoro odskúšal rakúsky asfalt, do kruháča som síce vošiel dobre, ale zrazu som smeroval do stredového obrubníka. Rýchlo myšička doprava, chlapci za mnou našťastie ihneď zareagovali, akurát Dušan zahlásil „To čo si chcel ísť rovno?“ Áno, ale to by bolo rovno na hubu :-) Konečne som zbadal cieľ, tak som sa Dušana v poslednej zátačke spýtal, či nebude šprintovať. Ževraj nie. Tak som to nechutne zneužil a na páske mu nadelil 23 stotín sekundy :-)) No a čo, taká príležitosť sa mi už možno v živote nenaskytne :-)

Keď sme prišli k autu, stál tam už MiHi s oškretou nohou, lebo ho niekto zostrelil v kopci, a po nejakom čase prišiel aj Milan, ktorý sa vyváľal v zjazde z prvého kopca a bol zablatený, ako keby oral pole vlastným telom. Našťastie boli obidvaja bez väčšej ujmy na zdraví. Po zjedení Spaghetti Bolognese sme ešte počkali na tombolu, najväčšími optimistami boli Dušan, JoKo a Robo, ktorý dokonca veril, že vyhraje bicykel :-) Najbližšie k výhre som bol nakoniec asi ja, merač výkonu od Polaru vyhralo číslo 349, ja som mal 350 :-( Možno vedeli, že nemám Polar a bolo by mi to na 2 veci :-) No a aby som nezabudol, na celkovom 3. mieste maratónu skončil Slovák Marian Valášek, congratulation!!!

Údaje z môjho compu:

Odjazdená trasa: 117,61 km
Čistý čas: 3:35:38 h.
Priemerka: 32,72 km/h
Maximálka: 67,29 km/h
Priemerná kadencia: 80 ot./min
Poradie: 207 z 366 klasifikovaných, vo vekovej kategórii 106 zo 155

Kompletná fotogaléria je tu:
http://picasaweb.google.com/dusky69/SchwechaterRadmarathon2008