Schwechater 2008
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
"Ty si nejaký rýchly, počúvaj." vravím mu.
"Aj na bicykli som rýchly". Smejeme sa. :-) V priestore parkoviska postupne priparkovali ostatní členovia klubu a mohli sme sa pomaly pripravovať na štart. Len tohtoročne ošlahaný skúsenosťami Dušky furt v civile. Jak to?
"Času dosť, štart je až o 9:50"
"Čooo?"
Asi sa dedinčania chceli venovať naplno svojmu cirkevnému sviatku, tak to posunuli tak, aby sme im netrhali sprievody.
Mal som si ja radšej ísť rozjazdiť nohy. Namiesto toho sme drepeli skoro polhodinu na štarte a čakali. Zabíjali čas kecaním a podobne.
Že som sa mal ísť rozjazdiť ma napadlo asi po 2-3 kilometroch, keď okolo mňa prefrčali Tahotný so Sčasnárom. Ešteže ma nenapadlo vystúpiť a zistiť, prečo stojím. Keď ma ofrčal aj MiHi, tak som už čakal, kedy ma zvalcuje aj zbytok nášho cykloklubu.
Ako ma tak míňali, postupne sa mi stvrdnuté nohy rozbiehali. Teda nie, že by to vôbec nebolelo ale aspoň to išlo. Balík, v ktorom sa pohyboval MiHi sa postupne strácal v diaľke a my sme si to vo veľkom balíku s Dušanmi, Milanom a Jozefom hasili aspoň koľko nám vietor v chrbte fúkal. Na prvom kopci sme utrhli ťažšieho Dušana. V zjazde sa kolosálne vytrieskal Milan (to som sa dozvedel až na parkovisku, keď dorazil zodratý, dobitý a roztrhaný do cieľa). Tiež mi bolo divné počas presunu vedľa jazera, že kde sme to len mohli Milana utrhnúť.
V druhom stúpaní som nastúpil dopredu s úmyslom prísť na občerstvovačku medzi prvými. Natankovať pivo a jedlo, nasadnúť a dobehnúť balík. Vďaka trom pivám som bol ťažší, takže som vcelku bez problémov dobehol balík ešte pred druhou zákrutou.
Po pár kilometroch som zistil, že sme utrhli aj druhého Dušana a jazdím už len s vyhodňarom Jozefom v menšom balíku. Dosť ma prekvapilo, že sme utrhli práve Duškyho, lebo doteraz išiel ako šarkan s nasolenou riťou. Je po tohtoročnej sérii rakúskych maratónov skúsený až strach. Asi ho vydesil v jednej dedine karambol, ako sa mu poskladal nejaký týpek pred kolesom a len tak-tak sa mu vyhol.
Môj balík išiel dosť lenivo (+-30 km/h) tak som sa ho snažil trošku rozpumpovať, nech sa cyklisti preberú. Postupne sme dobiehali odpadlíkov a flákačov, ktorí si skrátili trasu. Inak si neviem predstaviť, že by s takým demolačným cyklistickým štýlom dokázali držať krok s tými pred nami až po druhý kopec.
Niekde v Stotzingu sme dobehli MiHiho. Už som ho videl z diaľky vďaka dresu a bielej prilbe ako sa obzeral, kedy príde ďalší vlak. Dobehli sme ho a hneď som sa ho opýtal, či ho tie svine utrhli. :-). Vraj nie, že sa mu v stúpani tesne pred ním poskladal nejaký ďalší zo série demolátorov a nestihol zareagovať. Tak si ustlal o neho a jeho bicykel. Udreté koleno. To mu rozhodilo tempo a doteraz ide sám, kým nepôjde niečo okolo. Teda my. Bolo mi jasné, že balík pred nami musí mať kvalitný náskok.
Počas návratu do cieľa som sa znovu začal rozčuľovať nad netaktickým jazdením podaktorých rakúšanov. Jazdiť div nie po tráve ale striedať ani bohovi. Toto mi vydržalo v podstate až do cieľa, takže mi cesta chvalabohu dosť rýchlo utekala. :-)
V cieli na parkovisku mi bolo dosť čudné, kde toľko môže viaznuť Milan. Žeby sa vyondil na preteky a nasáva na jedinej občerstvovačke pivo ako sľuboval? Zapol som si preto mobil a čakal na prípadnú SMS alebo hovor od Milana, aby som ho prišiel ožratého vyzdvihnúť. :-)))
Nakoniec došiel, ale ako som písal, veľmi dobre nevyzeral. :-(
Počasie na tohtoročnom "švéhateri" vyšlo priam nepochopiteľne vynikajúco. Vôbec nepršalo, vlastne ani len nepohrozilo, svietilo slnko a jediné, s čím sa nedá nič robiť a čo je na tomto maratóne úplne NORMÁLNE, je silný vietor. Raz pomáha, raz jeduje. Ako si to kto spraví.
V tombole sme nič nevyhrali. Až som chytal podozrenie, že slovenské čísla preventívne z tomboly povyhadzovali. :-) Na budúci rok to už musí byť lepšie. Zásoby piva z minulého roka sa už minuli.