Dolomity 2001

15. ročník 1.7.2001

Ďalší deň bol pravý opak, nádherné počasie nám umožnilo pokoriť zopár dvetisícmetrových priesmykov na bicykli. Najviac to z nás prežívala asi Gabika, ktorá v nadšení hltala výškové metre, ale zjazdy ju riadne šokovali. Veru, na Slovensku také nemáme, hlavne z Passo Giau jedna zákruta striedala druhú a každá chybyčka sa hneď prejavila. O tom by mohol hovoriť Zdeno, ktorý vpálil do jednej zákruty tak, že ani nestihol zatočiť a našťastie si vybral bezpečne miestečko v tráve na zaklopenie. Tak a boli sme všetci pokrstení Dolomitami. Pre úplnosť sme zdolali Passo Valparola, Passo Giau a Passo Falzarego, takže piatok bol vydarený...

Sobota sa niesla v znamení registrácie a aktívneho odpočinku. Ráno sme si boli v Pedraces vyzdvihnúť čísla a dresy a potom sme šli autom po ďaľších priesmykoch a lanovkou sme sa vyviezli na vyše 3000 m Marmoladu. Bol to veľmi príjemný zážitok brodiť sa v letnom snehu a pod nohami mať zemeguľu. Aspoň taký sme mali pocit. Konieckoncov zopár záberov pripájam vo fotogalérii. Tiež sme si stihli pozrieť jedno malé múzeum na medzistanici lanovky z bojov v 1. svetovej vojne. No, nechcel by som to zažiť.

A konečne nastal čas pretekov. Budíček o 5, štart 6.15. Ale čo sa deje? Pred piatou počujem klopkať kvapky na steny stanu. Ajaj, prší. No tak už len toto treba. Síce o 5 sme vstali, ale nejako sa nám nechce prezliekať. Prší, nie je vidno ani na okolité skaly. Budeme štartovať vôbec? V kempe najväčší odvážlivci už odchádzajú na štart. Pozeráme sa na seba. No, už prví z nás sa zlomili, Haluškovci sa obliekli do bicyklového a postupne strhávajú ostatných. Aj pršať prestáva. Posledný vzdorujem a keď naši odchádzali, ja som sa len prezliekal. Nakoniec som spravil dobre, lebo ako zišli do údolia, tak tam chytili ešte riadny lejak. Ja som už len šiel po mokrej ceste a v La Ville drobne mrholilo. Policajti ma posielali kade tade až ďaleko od skutočného štartu. To už som počul ako prvý pretekár vyšiel na Passo Campolongo...

Konečne sme sa aj my pohli. Štartoval som v najväčšej skupine a cesta bola úplne plná. Prešlo ešte kopec minút, kým som preťal štartovú čiaru a koberec so snímačmi čipov, ktoré sme mali na bicykloch. Takto bola aspoň ako tak dodržaná objektivita. Do prvého kopca som stúpal asi 11-tkou, spomínam, vlani v skorej skupine sme tu pálili aj 14. Nie že by som sa bohvieako sťažoval, ale rýchlejšie v tom dave to nešlo. Trošku adrenalínový hromadnoskupinový zjazd do Arabby a hurá na prvý riadny kopec Passo Pordoi. Tento rok ho šli na Giro v kráľovskej etape 2x a boli na ceste nápisy povzbudzujúce profíkov. Dosť dlhý serpentínový kopec sa dal ísť rovnomerným tempom okolo 12, ba som si našiel čas porobiť aj zopár fotiek z maratónu (viď fotoreportáž) a pofotil som aj niektorých z našej partie. Po asi 50 min som v priesmyku. Teraz sa zasa obliecť, už 2. krát, fúka chladný protivietor. To som ešte netušil, že budem robiť rozborku a zborku oblečenia pred a na každom kopci...

Zjazdujem dolu a po 4 km prifrčím na križovatku a šup na strmé stúpanie na Passo Sella. Po chvíli je tu občerstvovačka a tlačeniaca pri nej. Ale neradno podceňovať nič, tak čakám, kým sa dostanem k pitiu a jedeniu. O chvíľu nasadám na bicykel a stúpam. Dosť nepríjemné stúpanie mi velí nahodiť najľahší prevod 39/26. Už chápem, prečo drvivá väčšina na trojšajbu vpredu. Ale zasa nepociťujem akútnu potrebu na ľahší prevod, aspoň zatiaľ nie.
Konečne hore, rozborka, zborka a zjazd. Odbočka na Gardenu. Ďalšia občerstvovačka, ďalšia tlačenica. A hore sa! v nejakých 2000 m je úsek, ktorý možem klasifikovať ako vodorovný. Na tom kilometríku si rozkmitávam nohy. A posledná pasáž na Gardenu. Zostrmilo sa a navyše sú na nás nachystaní s fotoaparátmi z oficiálnej fotoslužby. Aj ja sa cerím do objektívu aj keď stúpanie ma kvári.
Tak a je tu Passo Gardena, nasleduje dlhý zjazd asi 12 km dolu do Corvary, cieľového miesta. Takto by aj končila najmenšia štreka na maratóne. Jasné, že pokračujem. Nasleduje po druhý krát Campolongo. V tomto úseku som mal po iné roky krízu. Čo tento rok?? 

Stúpam 11-kou ako v 1. kole, ale teraz už nefilozofujem. Som hore na občerstvovačke a kríza nikde. OK, hovorím si. Znova zjazd do Arabby, ale tentokrát točím doľava, smer Giau, v tomto maratóne kráľovský kopec. My tomu hovoríme spojovačka, ale na nej sú dva kopčeky kde hádžem najľahšie prevody;-) Akurát, že to nemá príslovku passo. To už vchádzam pod samotný Giau. Čo ma čaká? Takmer 900 m stúpanie na 9 kilometroch s 90 km v nohách. Pretínam snímací koberec a hádžem pre dnes moju obľúbenú 26-ku. Ale čo je? Jaj, zadrel sa motor. Po prvých 200 vzdialenostných metroch zisťujem, že mam krízu, napijem sa riadne dotovaného Isostaru. Nezaberá! Naopak, dostávam mierne kŕče do žalúdka. Takmer všetci ma predbiehajú, teda okrem zopár úbožiakov ako ja, ktorí sa boria s každým šliapnutím. Vidím predo mnou jeden v tom kopci nezvládol balanc a šup, je na zemi. Smiech okolo a ja sa zatínam. 200 výškových metrov na mnou a kríza vrcholí. Fičím si to 6-tkou. Našťastie kŕče prestávajú, ale žalúdok prestal fungovať. OK, aspoň zrýchľujem. Postupne sa vypracovávam na 10 km/h a začínam ja predbiehať. Strašne pomaly sa míňajú tabule 3.5 km ... 2.5km ... 1.5 km... Nechutní fotografi... KONEČNE Giau! Tak, dnes to bolo tuná. Trápil som sa vyše hodinu a štvrť. Zastavujem sa na občerstvovačke. Už tu nie sú tlačenice, ale nemôžem nič jesť, len čaj. Tak a dolu, na Falzarego a do cieľa.

Aké stúpanie také klesanie. Nekonečné zákruty, dobrzďovanie, klopenie, adrenalín. Ani som sa nenazdal a bol som dolu. Zasa sa vyzliecť. A opäť stúpam. Tento kopec, aj keď má 10 km, nie je až taký strmý, až na jeho úvod a záver. Takže stúpam. Vcelku to ide, ale cítim, že žalúdok už dnes nepovolí. Škoda, tepy mám nízke, ale nie som schopný riadne zatlačiť do pedálov. Aspoň nestrácam. A je tu posledná pasáž. Už riadne strmá. Teraz cítim, že pálim posledné rezervy. Hore ma víta čaj a chladný protivietor. Ešte nechutne strmý kúsok na Valparolu a dolu sa! Tak sa aj stalo. Prechádzam okolo kempu a napadá ma spásonosná myšlienka. Zastavím sa tam za kamošmi a dohodnem odvoz autom. Zabáčam a hľadám ich. Nikde nič, tak aspoň beriem mobil a ako idem naspäť na hlavnú, vidím ich ako pozerajú na preteky. Takže 10 min mi ufujazdilo, ale mám odvoz do kempu. Teraz už do cieľa. Vyčerpaný som, ale už sa mi ide normálne, už nemá zmysel si robiť preteky. Tak aj dorážam do cieľa. Hurá! Čas horší o dosť ako vlani, ale nevadí. V rámci dnešných možností to mám z krku. Ešte sa dozvedám zážitky ostatných a prezliekam sa do civilu. A nakoniec si vychutnávam jazdu autom hore;-))