Cyklovýlet Passau-Bratislava 13. 8. 2001

Je 13. august, slnko nemilosrdne pečie a ja práve odchádzam na túžobne očakávanú cyklodovolenku. Nie je dovolenka ako dovolenka. V minulosti som už síce absolvovala dve, ale ešte s mojím starým bicyklom a bežným nosičom batožín. Teraz mám nový bajk, na ktorý sa dá upnúť len špeciálny nosič. Je pripevnený iba o sedlovú trubku. Nemá bočné úchyty, lebo by sa nedali prichytiť k rámu bicykla skrutkami (rám na to nie je prispôsobený). Čiastočne som ich nahradila pružnými "gumicukmi", aby sa cyklotašky nedostali do zadného kolesa bicykla. Nebola to žiadna výhra, ale vždy lepšie ako nič. Ďalšou nevýhodou môjho bicykla boli plášte s horským dezénom, kým moji dvaja cyklospoločníci mali na svojich bicykloch takmer hladké plášte. A aby to nebolo také jednoduché, týždeň pred očakávanou akciou som sa dosť nešťastne vybúrala v lese z bicykla a okrem iných vylepšení môjho designu, som prišla k prasknutému rebru. Dva dni pred plánovanou akciou som ho šla otestovať do lesov, aby som sa dozvedela, či tú cestu vôbec vydrží. Prešla som približne 40 km a viac-menej ma výsledok uspokojil. Rebierko síce pobolievalo, ale dalo sa to prežiť. Denne sme mali urobiť len okolo 80 km a vychádzalo mi to pri obzvlášť slimačom tempe na 5 hodín jazdy na bicykli a množstvo prestávok. Trocha som sa prerátala …

Z Bratislavy sme do Passau odchádzali okolo dvanástej. Dazzle, Zajko a ja sme naložili do ich oktávie naše cyklobatohy, spacáky, karimatky, stany a nejaké tie zlepence na cestu. Na strechu putovali naše tri bicykle. Peťo, náš kamarát išiel s nami ako spolujazdec, nakoľko mal auto odviezť nazad, z Passau do Bratislavy. Hranice s Rakúskom sme prešli takmer bez čakania a už aj sme slušnou rýchlosťou pokračovali smerom na Viedeň. Práve som s uznaním chcela čosi povedať na adresu strešných cyklonosičov, ktoré držali naše bicykle pri rýchlosti 130 km/hod., keď sa zrazu s obrovským rachotom preklopil dole Zajkov bicykel. Našťastie zostal visieť kdesi nad ľavým bočným oknom, prichytený nejakým špagátikom. Autom to mierne otriaslo a zrejme aj Zajkom, lebo ho ihneď odstavil ku krajnici. Chlapi vystúpili a začali vzniknutú situáciu riešiť. Zistilo sa, že bajk nebol na jednom mieste dostatočne prichytený. Náprava bola zjednaná okamžite. Škody našťastie boli znesiteľné. Bicykel si to odniesol len jednou zlomenou špicou, ktorá bola vzápätí vymontovaná a auto malo asi na troch miestach trocha preliačenú strechu a poškriabané sklo na okne. Keby tak bicykel pri tej rýchlosti spadol na cestu, mohli sme sa s celým výletom rozlúčiť. Za nami šiel kamión, ktorý by sa určite príkladne postaral o jeho zneškodnenie. Nóóó, dobre nám začína naša cyklodovolenka, pomyslela som si, kým sa Dazzle liečila zo šoku. Za Viedňou sme zastavili ešte raz. Zajkovi to nedalo a pre istotu zviazal všetky tri bicykle dokopy. Tesne pred Passau nám začalo pršať. Znechutene sme sa pozerali na šedivú oblohu. Veď nemalo pršať vôbec! Hlásili len krásne a teplé počasie a opäť im to nevyšlo. Našťastie potom nám už nezapršalo ani raz. Či skôr na nešťastie? Do Passau sme prišli okolo piatej. Kým sme poskladali bicykle, tašky, karimatky, stany a spacáky, rozlúčili sa s Peťom a vyrazili sme na spiatočnú cestu, bolo už takmer šesť hodín večer a nás čakalo asi 80 km do prvého kempu. Chceli sme sa tam dopracovať podľa možnosti pred zotmením.

Mala som z toho všetkého dosť nepríjemný pocit. Doma som si vrchovato naplnila cyklotašky všetkým možným, čo by som mohla potrebovať na 5-dňovú cyklotúru a teraz som zápasila s mojím obrovským spacákom, kým sa mi ho s výdatnou pomocou Dazz nepodarilo napchať do najväčšieho priečinku cyklotašky. Neviem načo som si pred tromi rokmi kupovala spacák do -18°C, ktorý aj tak v takom extrémnom počasí v živote nevyužijem (alebo žeby predsa?…) Zabral toľko miesta, ako ich dva spacáky dohromady. Konečne sme sa pohli. Bol to nezvyk zas po dlhom čase riadiť horšie ovládateľný, ťažký a plne naložený bajk. Bolo nepríjemné nevedieť, ako sa zachová nový, neodskúšaný a plne zaťažený cyklonosič, zaistený len dvoma smiešnymi háčikmi o rám bicykla. Uvedomovala som si každú nerovnosť, či skok na ceste, keď mi celý cyklonáklad za chrbtom pružil a natriasal sa do bokov. Vtedy však už nebol čas nad tým meditovať. Bolo treba čím skôr prebehnúť cez mesto a nájsť dunajskú cyklocestu. Čas súril. Dovolili sme si jedinú fotku z Passau a už sme sa aj hnali ďalej. Trocha sme hneď na úvod poblúdili, ale jeden veľmi sympatický, mladý otecko nám ukázal správny smer. Konečne nám nič nebránilo v postupe. Šli sme rezkým tempom, veď priemernú rýchlosť v ten deň sme mali 23,2 km/hod. Po prejdení asi 20 km, prišla na mňa kríza. Nóóó, dobrá som! Pomyslela som si bolestne a snažila som sa nemyslieť na bolesť v rebre, ktorá sa dostavovala po každom hlbšom nádychu a prejdení každej aj malej nerovnosti.
"Začni myslieť pozitívne!" Povedala som si. "Veď domov to máš už len necelých 400 km! Čo je to pre teba!? :-) … Neutešilo ma to. Nemohli sme si dovoliť časté prestávky, nakoľko sa už zmrákalo a čakalo nás ešte slušné množstvo kilometrov. Ani som si neuvedomila kedy sme prešli nemecko-rakúske hranice. Široko ďaleko nebolo ani človiečika, len Dazzle ma upozornila na to, že sme už v Rakúsku. Po prejdení asi 50 km, sme prišli ku kompe, resp. k miestu, kde mala byť. Všade, kam sme len dovideli nič a nikto. Tabuľa nás upozornila, že premáva len do siedmej večer a vtedy bolo práve 19:50 hod. Začali sme uvažovať nad tým, že prespíme kdesi na lúke a ráno sa pohneme ďalej. Pozreli sme sa znova na tabuľu a našli sme ďalšiu kompu, vzdialenú len 600 metrov od nás, ktorá mala premávať do ôsmej. Nebolo čo stratiť a tak sme rezko šliapli do pedálov. Stihli sme ju, šťastlivo sme sa preplavili, urobili zopár fotiek a už na opačnej strane sme pokračovali ďalej. Pôvodne sme chceli prespať v Aschachu, ale keďže bola už takmer tma a ja som bola dosť unavená, zostali sme v Kaiserhofe. V ten deň sme prešli len 66 km. Došlo na moju premiéru v stavaní stanu. Zajko s Dazzle začali stavať pod hruškou ich veľký stan a ja som zatiaľ rozbaľovala môj a snažila som sa so smiechom zložiť z neho čosi, aspoň trošku podobné obydliu na jednu noc. Dazz nechala ich stan na Zajka a podujala sa pomôcť mi. Tma už bola taká, že by sa dala krájať, takže sme len viac-menej odhadovali čo asi kam patrí a chechtajúc sa sme upevňovali nosné tyče a pchali do trávy kolíky. Neodpustila som si aspoň jednu fotku. Na to, že som ani len nevidela čo fotím, nakoľko som objekt fotenia vytušila iba podľa jeho funenia a smiechu, sa mi fotka celkom vydarila. Našu dobrú náladu pokazila jedna protivná Rakušáčka z karavanu odnaproti, ktorej sa nepáčilo miesto, kde sa už takmer v plnej kráse týčil môj stan. Vraj ráno nebude môcť so svojim vozom odísť, lebo jej bude zavadzať. Neveriaco som pozerala na obrovský priestor za mojím stanom, ktorý matne osvetľovali svetlá z chodníka. Tam by sa v pohode vytočil aj kamión, nielen malý karavan. Asi sa jej nepáčilo, že sme neboli prihlásení na recepcii. Zajko ju chvíľu s odporom pozoroval, kým sa jej Dazz márne snažila čosi vysvetliť, ale ona nejavila ochotu počúvať naše argumenty. Nakoniec už Zajko nevydržal, vytrhol môj stan aj koreňmi zo zeme a preniesol ho bez slova o dva metre ďalej. Nanovo ho upevnil a poslal nás na recepciu prihlásiť sa. Tam nám bolo oznámené, že WC sa na noc zamyká a funguje len na číselný kód 4060, ktorý treba vyťukať na displeji a potvrdiť. Ináč… No to som teda zvedavá, kto si ho bude pamätať, keď "to" na neho v noci príde a jeho jedinou starosťou bude čím skôr sa dobiť na vecko. Nuž čo, prinajhoršom vbehneme za kríčky. Strigu zdá sa uspokojila naša návšteva recepcie, lebo zaliezla nazad do svojho karavanu, ku svojmu neduživému manželovi. Mali sme sto chutí, nechať jej ráno na schodoch pozdrav, v podobe peknej aromatickej kôpky, ale vybodli sme sa to. Radšej sme sa nasťahovali do stanov a šli sme s Dazz preskúmať sprchy. Bola som zvedavá, čo nás tam čaká za prekvapenie. Pekne vo dvojici sme študovali na aké heslo funguje teplá voda. Široko ďaleko sa nenachádzal žiadny nápis ani nič, čo by nám pomohlo. Dazz sa rozhodla, že sprcha fachčí pravdepodobne na schillingy, takže som sa poslušne vybrala do stanu pre drobáky. Keď som sa vrátila, zistili sme, že sa tam nedajú napchať, nakoľko otvor bol akýsi zúbkatý. Došla som k záveru, že teplá voda funguje len na akési žetóny, ktoré sa dajú kúpiť iba na recepcii, kam sa nám veru večer pred desiatou už nechcelo ísť a tak sme mávli rukou a vykúpali sme sa v studenej vode. Bolo teplo, takže som sa obliekla len do kraťasov a trička. Spokojné a hlavne čistučké sme vbehli k Zajkovi do stanu, kde sme sa výdatne navečerali ešte z domácich zásob a večeru sme si prilepšili rôznymi druhmi tvrdého syra, kúpenými kdesi v Nemecku. Naozaj boli vynikajúce. Dazz so šťastným úsmevom labužnícky prežúvala akýsi tenký polystyrén, vylepšený syrom a paprikou. Neviem čo to bolo za čudo, ale nevyzeralo to vábne. Škrípalo jej to pod zubami tak, že z toho človeku behal mráz po chrbte. Bola som poučená, že je to istý druh veľmi zdravého a nízkokalorického chleba, pozbaveného všetkého, čo robí chlieb chlebom. Netvárila som sa nadšene a ani som nejavila odhodlanie tú lahôdku ochutnať. Po večeri Dazz odpadla do spacáku a behom minúty bola tuhá. My so Zajkom sme sa ešte takmer do pol jednej rozprávali a plánovali ďalšiu cestu. Potom sme tiež zaliezli do spacákov. Ráno okolo pol šiestej som sa zobudila na to, že mi je zima a mám studený ňufák aj nohy. Bola som lenivá vyliezť zo spacáku a čosi si obliecť, tak som sa v ňom len nespokojne pomrvila a opäť som zaspala. Okolo siedmej sme sa zobudili, najedli, pobalili a pred deviatou sme sa pobrali ďalej. Robili sme si srandu z Dazz, že večer tak skoro stuhla a ničím hodnotným neprispela do nočnej diskusie. Chabo sa obhajovala tvrdením, že ju nebavilo počúvať naše "zmysluplné" reči, ale my aj tak vieme svoje … :-) Znie to jednoducho, no kým sa mi podarilo zbaliť stan, prešlo more času a zistila som, že sa na mne dobre baví polovica kempu. Nuž čo, každý nejako musel začínať…

Po prejdení asi 40 km, sme sa ocitli pri malom jazierku v Pleschingu, ktoré bolo vítaným spestrením dňa. Rýchlo sme sa prezliekli do plaviek a vbehli sme do vody. Nebola príliš čistá, ale osviežila. Strávili sme tam niekoľko príjemných hodín. Aj moje rebro si trocha oddýchlo. Popoludnie už hodne pokročilo, keď sme sa pobrali ďalej. Čakalo nás ešte takmer 90 km. Slnko nemilosrdne pálilo a my sme museli neustále liať do seba zásoby vody. Ešteže dostať minerálky v Rakúsku na každom kroku. Občas sme si dopriali aj luxus a zastavili sme sa na jedno pivko, prípadne Dazz na strik. Za tie dva dni som toho veľa nezjedla. Jednak mi nechutilo kvôli teplu a možno aj kvôli únave. Vynahradzovala som si to vodou. Denne som vypila neuveriteľných 5-6 litrov minerálky, kým doma nevypijem ani pätinu z tohoto množstva. Možno aj kvôli tomu, že som veľa nejedla, som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a robilo mi problém udržať tempo s mojimi dvoma rýchlymi borcami. Kdesi v polceste som začala vážne uvažovať o tom, že neprídem domov na bicykli, ale že naložím bicykel aj seba na vlak a takto nedôstojne docestujem do Bratislavy. Našťastie s prevahou zvíťazila moja tvrdohlavosť. Keď som sa raz dala na boj, tak ho aj dotiahnem do konca, ale po prejdení 90 km som si myslela, že už meliem z posledného. Aby to nebolo také jednoduché, zamotal sa mi pri nejakom skoku z obrubníka cyklobatoh do zadného kolesa a roztrhol sa na dvoch miestach. Začalo sa rýchlo stmievať a narýchlo sme nevedeli, čo s tým spraviť. Napadlo ma, zalepiť ho dočasne leukoplastom a nejako opatrne prejsť do kempu a ráno vymyslieť čosi múdrejšie. Aj dovtedy som jazdila pomerne opatrne, ale musela som ešte opatrnejšie. Po prejdení každej nerovnosti som čakala, kedy sa zas zozadu ozve ten nepríjemný zvuk trhajúcej sa cyklotašky. Posledných 10 km, ktoré nás delili od kempu v Marbachu, sme prešli už po tme. Ešteže sme mali svetlá. Niekoľko kilometrov sa nám podarilo ušetriť tak, že sme zbehli z cyklocesty na cestu pre autá, ale aj tak sme v ten deň urobili úctyhodných 128 km. Unavená som teda bola statočne a aj rebro dávalo citeľne najavo že existuje. Dazz a Zajkovi som povedala, že svoj stan v tú noc jednoducho rozkladať nebudem, lebo na to už nemám náladu, sily ani chuť a opýtala som sa, či môžem prespať u nich. Našťastie súhlasili. Mátožila som okolo nich s baterkou a snažila som sa im svietiť, nech aspoň približne vidia, čo stavajú. Potom sme sa pobrali do sprchy, ktorá fungovala bezproblémovo na 10 schillingy (tentoraz sa Dazz - múdra to žena, dopredu informovala na recepcii). Navliekla som sa preventívne do šušťákov, ponožiek a teplého pulóvra, aby mi ráno nebola zima, donútila som sa zjesť na večeru čo najviac, dokonca aj Dazzlin polystyrén som ochutnala. Možno som aj stihla zaželať tým dvom dobrú noc a ďalej si už nepamätám. Odpadla som do spacáku a za pár sekúnd som nevedela o sebe. Vraj na mňa aj volali aj sa smiali, ale nereagovala som na nič. Bola som skrátka tuhá až do rána do siedmej. Zobudila som sa spotená, ale pomerne vyspatá. V noci sa zima nekonala.

Ráno som trojmo pozašívala moju potrhanú cyklotašku a dojedla som všetky zvyšky, ktoré mi ešte zostali. Veď si nakúpim čerstvé jedivo hocikedy cestou. To som samozrejme nemohla tušiť, že ako na potvoru v ten deň má sviatok nejaký svätý a tým pádom nebude žiadny obchod v Rakúsku otvorený. Zbalili sme si všetky veci (nikdy som ani len netušila čo mám kde zabalené, nakoľko všetky veci som mala pekne uložené v rovnakých igelitkách z Carrefouru). Neďaleko nás kempovali veselí Česi z divadla Spejbla a Hurvínka. Dali sme sa s nimi do reči. Vysvitlo, že sa tiež vybrali na cykloturistiku, ale denne urobia len 40 km a všetky nepotrebné veci im vláči autobus. To sa niekto má…

Okolo pol desiatej sme sa pohli z miesta. Dnes nás nečakala žiadna možnosť občerstvenia v podobe jazera, takže sme sa museli uspokojiť len s možnosťou kúpania sa vo vlastnom pote. Šli sme takmer stále popri Dunaji, občas sme prešli cez most, obdivovali sme krásne upravené dedinky, svahy s viničom, kopce, skaly a lesy, obzerali pamiatky a pomerne svižne sme napredovali. Obdivne som pozerala aj na pomerne hojne inštalované, ľudoprázdne a pekne upravené stánky, ponúkajúce plné fľašky s domácou slivovicou, ktoré boli na míle vzdialené od ľudských obydlí. To by sa u nás asi stať nemohlo. Hneď prvý statný Slovák by ich zrušil. Nechcela som si ani len predstaviť v akom stave by sa potom v tomto teple nachádzal.

S uspokojením som si uvedomila, že moje rebro sa začína pomaly umúdrovať a bolí oveľa menej. V 2/3 plánovanej cesty, kdesi zo Kremsom, sme si spravili prestávku, v bufete na hrádzi. Konečne som si mohla dať moju obľúbenú pizzu a uhasiť smäd zaslúženým pivkom. (Nečudo, cestou som vypila asi 5 litrov minerálky a keď som dojedla pomerne dobrú pizzu mala som naň obrovskú chuť.) Bolo treba zohnať aj čosi na večeru. Predávali tam akési umelohmotné, gumené, pomerne tučné rohlíky, so zapečeným syrom navrchu. Kúpila som si dva, jeden na večeru, druhý na raňajky. Bola to dobrá kúpa. Kupovali sme ich spolu s pizzou a pitivom a popletená tetuška nám ich zabudla zarátať. Zistili sme to až po hodnej chvíli pri stole, keď sme si nákup len tak z nudy preratúvali. Nešli sme ho reklamovať, lebo nikto z nás nevedel tak dobre po nemecky. Veď oni si stratu aj tak nahrabú na ďalších, nič netušiacich turistoch. Načerpali sme nové sily na cestu. Niet divu, veď sme tam strávili jeden a pol hodiny. Hneď sa mi lepšie šliapalo do pedálov aj keď sa k večeru začínal dvíhať protivietor.

Dazz si pre zmenu dala redukčný deň a okrem sliviek nejedla nič. Ešte aj cestou sa na ne lačno vrhala, keď nejaké videla na stromoch, pri ceste. Slivky asi urobili svoje, lebo k večeru nezvládla riadenie a vbehla do poľa, ale mohlo to byť spôsobené aj úpalom. Celý deň, tak isto ako po ostatné dni pieklo slnko, čo malo za následok naše pekné opálenie sa, presne podľa trička, kraťasov a sandálov. Zabudla som si natrieť nos, takže som hneď po prvom dni vyzerala ako unikátny notorik. Po dvoch dňoch som mala pekne opálené aj cyklorukavice a tým pádom som sa mohla pochváliť peknými, bielymi pacičkami. Nasledujúce dva dni som radšej jazdila bez rukavíc, takže sa mi pacičky čiastočne doopaľovali.

Do Tullnu sme prišli pomerne skoro, okolo siedmej hodiny večer. Slnko sa už začínalo chystať do Zapadákova. Využila som to na urobenie niekoľkých vydarených aj nevydarených fotiek. Tá loď bola fakt tak dlhá, že mi nevošla do fotky… alebo žeby sa mi už nechcelo hrať so zoomom… :-) Dnešných 107 úspešných kilometrov sme zakončili občerstvením a hodinku na to sme už vchádzali do kempu a lovili vhodný terén na postavenie stanu. Opäť sme pre včerajší veľký úspech rozložili len jeden stan (na moju obrovskú radosť). A opäť som úspešne netušila, čo som vopchala do ktorej kapsy cyklotašky, takže som všetko pekne musela vyložiť, kým som s radostným výkrikom nevylovila zubnú kefku a päť minút na to trocha pokrčené rožky, ktoré mi Dazz dopravila až do Tullnu, nakoľko ja som ich nemala kam vtesnať (nie že by ona mala…). Získali tvar hrubej pružnej podošvy, ale na svojej gumenej kvalite našťastie nič nestratili. Dali sa zjesť, to bolo hlavné. Celkom nás potešilo, že sme ušetrili na nocľahu. Keď sem človek príde večer po pol ôsmej a ráno pred pol ôsmou vypadne, tak má nocľah grátis, vrátane sprchy.

Urýchlene sme s Dazz využili možnosť osprchovania sa. Našťastie som si zabudla v stane uterák, takže zisťovanie funkčnosti teplej vody zostalo výlučne na Dazz. Po vstupe do sprchy sa síce dalo nastaviť koľko °C má mať voda, ale nikde nebolo nič podobné kohútiku, či páčke, ktorou by sa dala pustiť. Po piatich minútach som to vzdala a nesmelo som zakričala na Dazz, či niečo nevymyslela. Vymyslela! Tento krát sprchy fungovali na fotobunku. Musela som v pravidelných intervaloch zúrivo mávať pred takým smiešnym blikajúcim štvorčekom, aby mi sprcha prideľovala prívaly teplej vody. Štedro som chválila Dazzlinu inteligenciu a popri tom som blažene vychutnávala horúcu sprchu. So smiechom som počúvala jej vysvetlenie:
"Haha, inteligencia! Čo myslíš, čo som tu robila tých 15 minút, kým si si bola v stane pre uterák? Mávala som ručičkami pred sprchou, pod sprchou aj nad sprchou a pripadala som si ako blázon, kým som celkom náhodou neobjavila túto maličkú fotobunku!"
Dobre som sa pobavila, ale keď som už spokojná a čistá prišla do stanu, Dazz spala. Bola po dnešnom dni unavená asi ako ja deň predtým. Zajko medzitým podpálil nový vynález, smradľavého čmudiaceho a pokrúteného hadíka, ktorý svojím dymom vyháňal komáre a neskôr aj nás zo stanu. Zaujímavá vec, ale funguje to. Nám dvom sa ešte spať nechcelo a tak sme Dazz nechali napospas osudu a pobrali sme sa do miestneho baru na pivo, pri ktorom sme popreberali všetko možné (ale asi to nebolo dôležité, lebo nič z toho si nepamätám :-)). Obdivne sme hľadeli na zaujímavé "lampy", vydávajúce zvláštne modravé svetlo, ktoré okrem toho, že svietili, dokázali lapať aj komáre a iné lietajúce potvory. Keď sa ku nim takýto lietajúci tvor priblížil na určitú vzdialenosť, nastal hlasitý a efektný elektrický výboj a lietavec bol v momente upražený za živa. Nemám rada komáre a ani inú lietajúcu háveď, ale pri pohľade na takúto ukrutnosť, mi ich začínalo byť trocha ľúto. Nechcela by som byť komárom v Tullne. :-)
Spať sme šli až dobre po polnoci a zobudili sme sa o pol siedmej. Dazz nám vyčítala, že nemohla potom spať, lebo sme vraj obaja hlasno odfukovali. Hmm, to naozaj nemôžem posúdiť. Predtým pre zmenu nemohla zaspať, lebo sme jej vraj chýbali. No vyznáte sa v tom?…

Pred ôsmou sme už boli na ceste. Náladu nám dosť často "vylepšoval" protivietor, vďaka ktorému sme napredovali závratnou rýchlosťou okolo 18 km/hod. Ešteže nám mohutný Zajko rozrážal vzduch a my sme sa viezli v závetrí za ním. Takto sa šlo pomerne rýchlo aj keď sme si museli dávať dosť časté pauzy a piť veľa vody. Ani neviem ako a boli sme zrazu vo Viedni. Navštívili sme Billu, nakúpili jedlo a minerálky a naraňajkovali sme sa. Kúsok za Viedňou sme sa stavili na jednej občerstvovačke. Dopriali sme si pivo zo zmrazených pohárov. Také som pila prvý raz v živote. Až keď sme si sadli za stôl a poobzerali sa okolo seba, všimli sme si, že sa pri okolitých stoloch hojne vyskytujú naháči v rôznom štádiu staroby a vykysnutosti a vystavujú na obdiv svoje, hmm… no… nenazvala by som to prednosti. :-) Dobre sme sa pobavili, dopili pivo a šli sme ďalej až do Orthu, kde sa konala posledná občerstvovačka. V Bratislave sme boli tesne pred šiestou. Bodku za úspešným cyklovýletom sme urobili v Umelke a šlo sa domov.

Celkový počet odjazdených km: 411,5
1. deň: čistý čas jazdy: 2:50 hod., priemerná rýchlosť: 23,2 km/hod., počet odjazdených km: 66,0
2. deň: čistý čas jazdy: 5:49 hod., priemerná rýchlosť: 22,0 km/hod., počet odjazdených km: 128,0
3. deň: čistý čas jazdy: 4.54 hod., priemerná rýchlosť: 21,8 km/hod., počet odjazdených km: 107,0
4. deň: čistý čas jazdy: 5:48 hod., priemerná rýchlosť: 19,0 km/hod., počet odjazdených km: 110,5

Odchod z Passau: 13. 8. 2001 o 18.00 hod. - príchod do Bratislavy: 16. 8. 2001 o 18:00 hod.