Trnava-Rysy 2006

"Asi mám problém", vravel som si na hupkoch pred Topoľčanmi. Nie, že by som ho mal práve v tej chvíli. Cítil som to už včera, keď som sa s Andrejom konečne doteperil do Trnavy, kam sme išli po vlastnej osi. Celú cestu nám fúkal silný vietor do chrbta a aj tak som prišiel vyčerpaný a zničený. Za obvyklých okolností by som ani nezbadal, že som bol na biku. :-)

Nevyspatý a unavený som sa aj zobudil. Radšej som ani nič nehovoril, nech neotrávim aj ostatných. Niečo pojedol, napil a potom na WC v obrátenom garde a z druhej strany. Na štarte obvyklá procedúra, samé "tu, tu, zde, tu som, tu" a potom aj nejaké to teplé slovo od Mariána a ostatných členov organizačného štábu. Môžme vyraziť.

Prvá hodina jazdy v tme trvá asi tak po Jašter za Hlohovcom. Potom postupné brieždenie. Je síce teplo ale padá rosa, teda je vlhko. A to ma práve začalo trápiť, keď som zistil, že je zle. Potil som sa a to studené, zaparené oblečenie ma čoraz viac dusilo. Že ma bolela hlava, to som radšej ignoroval. Energia mi chýbala. Nič som si do vrecka nezobral. Veď načo, veď som raňajkoval. Za Partizánskym pred stúpaním na Staré Hory mi došlo. Balík ma s ľahkosťou, mne vlastnou, :-) utrhol v miernučkom stúpaní. Posúval som sa dopredu ledva 15-20 km/h. V tej chvíli som zároveň pochopil, prečo Rasťo nemá veľmi rád jazdu pod 25 stupňov Celzia. Celé telo som mal pokryté mazľavým potom a išlo sa mi maximálne zle. Zastavil som teda, autobus za mnou tiež. Kýval som mu, nech ide ďalej, skúsim to rozchodiť. Vyzliekol som si dlhý dres, zbalil do vrecka aj napriek tomu, že bolo iba 19 stupňov, vyrazil do stúpania. Bolo mi trošku zima, hlavne v tieni, nestálo to za veľa, ale aspoň to išlo. V polke stúpania som dobehol jazdiaceho organizátora a trošku vyššie ešte jedného účastníka. Pýtam sa sprievodného sanitkára (organizátor), či nemá Paralen.
"He?" s výzorom "Čo to je?" mi odporučil Ibuprofen.
To som zase nechcel. Paralen mám odskúšaný a ten mi funguje. Hore na vrchole som dorazil prvú stovku kilometrov za posledných sedem týždňov. Dnes ešte dvesto a mám to za sebou. Brnkačka. :-)

Na Horné Hámre som aj tak došiel posledný, lebo som si v blízkom potoku kompletne poumýval hlavu a ruky. Keby sa dalo, tak tam skočím celý. Kým dávali trnaváci veniec na pamätník, snažil som sa čo najviac do seba napratať. Bageta, banán, ukoristil som IceTea s citrónovou príchuťou a zriedené pil. Je v tom tuším trochu kofeínu, takže by to mohlo aj zaberať na boľavú hlavu. Tak som to do seba tlačil, koľko to len šlo, aj tak som však nestihol štart pelotónu. Vyrazil som za nimi v domnienke, že cyklisti sú len toť za zákrutou. Trt a dva orechy. Dobehol som ich až kdesi v Hliníku nad Hronom. No fuj, ešte pár takýchto nástupov a nedôjdem ani do Banskej Bystrice. :-)

Paradoxne, možno práve táto stíhačka ma trošku prebrala, lebo aj so stúpajúcou teplotou sa mi išlo o poznanie lepšie. Kondične nie, ale už som vedel, že ak sa podarí a pridám k jazde aj trochu taktiky, tak by som do cieľa mal doraziť vo fungujúcom stave. Žiarsky lievik sme prežili v poriadku a na diaľnici do BB sa konečne dlhá kolóna áut a kamiónov jazdiacich za nami, uvoľnila.

Na Strážoch sme si odpočinuli, najedli sa, napili. Vymenil som si zopár esemesiek s Milanom a vyrazili sme ďalej. Za BB je môj obľúbený úsek. Dobrá cesta so širokou krajnicou je vhodná aj pre cykloturistiku. V Nemeckej bola ďalšia zástavka. Každý odpočíval ako uznal za vhodné. Niektorí jazdia iba na pivo. :-) Andrej mi vravel, že už ani jemu to veľmi dobre nejde. Aj mne sa zdalo, že ho častejšie vídam na chvoste balíka. Skvelé, dvaja skrachovanci zo SR bojujú s vlastnou, zanedbanou kondičkou o prežitie na turisticko-spoločenskej akcii Trnava-Rysy. :-)

Z pochopiteľných dôvodov som sa v stúpaní na Čertovicu nikam nehnal. Balík ma znovu utrhol, resp. som sa nechal utrhnúť už za Mýtom pod Ďumbierom. Nahodil som dozadu osvedčenú 19 a dolomiťácke tempo, tentoraz s dvoma nohami. :-) S uspokojením, že som zvolil dobrú stratégiu, začal postupne odstrihávať jedného odpadlíka za druhým. Sanitkár mi asi kilometer pred vrcholom vravel, že som trinásty, asi odzadu :-). Zlaté časy sa vracajú :-))) Ešte som stihol odstrihnúť asi 5. Na Čertovici sme si dali prestávočku.
Pokecal som s Ivanom o ruke a aj o jeho starých zlomeninách. V takýchto situáciach ako je táto dnes, sa kalí (láme) charakter. A cyklisti nie sú žiadne orezávatka, že?
"Vo futbale jeden padne na zem a všetci čakajú, kým sa nepostaví. V cyklistike jeden padne a všetci zdrhajú, aby sa ho striasli. :-)". Tak kto musí byť fyzicky viac odolný?
Bufet na Čertovici je zaujímavý tým, že sa za použitie WC platí. Teda aj za malú domov. :-) Tak som si povedal, že radšej vydržím zjazd a pustím to do Váhu za Kráľovou Lehotou. Takže keby mal náhodou niekto nejaký zdravotný problém po poziti vody z Vahu, ja som to nebol. :-)

Asfalt z Čertovice je poriadne dokaličený. Pri tom zjazde som ani nevedel, či mám viac pozerať po plných kýbľoch čučoriedok alebo na cestu. Vybral som si radšej cestu.

Od Kráľovej Lehoty zostáva posledný, náročný úsek. Stúpanie cez Hybe, Štrbu až na Štrbské pleso okorenené ťažkými hupkami, kde sa nedá veľmi počítať s rozbehnutou rýchlosťou na pohodový výjazd. Srandovné bolo, keď mi na rovnakom hupákovom úseku znovu resetol na asfaltovom schode tacháč. Našťastie Polar aj GPS prístroj vydržal, takže to nestratilo niť. Od Važca sa k nám pridal mladý policajt na policajnom aute a robil nám na náročnom úseku po Štrbu sprievod aby nás autá riskantne nepredbiehali. Už aby tu bola diaľnica hotová. Potom to tu bude asi skvelá turisticko-korčuliarsko-cyklistická magistrála. :-) Mohla by.

Stúpanie na Štrbské pleso som znovu poňal rovnako. Pomaly a na istotu hore, úsporný režim. Kto zaváha, toho dobehnem. :-) Na GPS som pozeral, koľko mi ešte chýba na parkovisko. Síl už neostalo veľa ale tempo sa držalo. Nakoniec som sa hore úspešne doplazil. Mám to aj tento rok úspešne za sebou. O rok bude jubilejný 30 ročník a tam hádam chýbať nebudem.

Na parkovisku sme vyfasovali oranžové tričká s logom akcie. Čosi ako vstupenka do EuroCampu. Povedal som im, aby bola nabudúce magentová verzia. :-)
Pri obliekaní som sa posťažoval vodičovi sprievodného autobusu, že vysilené nohy sa nejako dajú dokopy ale čo prostata? Viac mu nebolo treba. Dobre vedel, o čom hovorím. :-)

Inak, túto zastávku hore na parkovisku neznášam. Z praktických dôvodov. Vyteperím sa spotený a polouvarený hore, tam je chladno, rýchlo vychladnem ale mokrý pot zostane. V zjazde do Eurokempu som si myslel, že si rozsypem bicykel, tak som sa triasol. Alebo to aj bicyklu bola zima?

Dole sme teda sfičali so slušnou priemerkou až do Eurocampu. Tam nás čakalo zvítanie, dobrá kapustnica (úplne vážne dobrá alebo to som bol taký hladný?), 11 stupňové pifko, kofola. Hlavnému organizátorovi Mariánovi Rozložníkovi som na GPS ukázal, že Trnava-Rysy nemá 320 km ale "len" 302 km. Treba dodať, že to nijako neznižuje výkon každého z účastníkov Non-Stop cyklojazdy Trnava-Rysy. Dnešný ročník bol mimoriadne vydarený. Vyšlo mnoho vecí, ktoré robia cyklistiku tak zaujímavou. Skvelé počasie, dobrý podporný vietor prakticky po celý čas do chrbta, nikto sa nevytrieskal/nezranil, cyklisti + jedna cyklistka, boli vzácne vyrovnaní a držali sa pokope. Dokonca aj šofér vodiaceho vozidla dobre držal tempo. Skrátka, vydarený ročník. Super.

Napápnul som sa v EuroCampe, popil a rozlúčil sa. Išiel som na nocľah k sesternici do Popradu. V piatok ráno ícéčkom do BA. Keby bola kondička, tak bikom ako minulý rok. Aj tak to bola dnes dobrá akcoška.