Viva maratón 2006

V mojom prípade tentokrát už nebolo o čom váhať, nakoľko som trasu poznal a navyše viacerí z partie prejavili záujem zúčastniť sa. Okrem toho som aj v tomto roku začal prípravu na maratón v Dolomitoch, takže som to bral ako jeden z článkov celej etapy.
Jediným problémom, ako vo väčšine prípadov, bolo počasie, ktoré nemožno riešiť. Proste je také alebo onaké. V prvý júnový týždeň vyčíňalo statočne a aj výhliadky na sobotu neboli príliš priaznivé. Numerická predpoveď modelu ALADIN, na ktorú je možné sa vcelku dobre spoľahnúť, uvádzala dážď, dážď a dážď a potom zasa dážď a dážď a navyše aj vietor a chlad po takmer celej trase prejazdu. Rasťo ešte deň vopred šíril od akcie odrádzajúce poveternostné posolstvo, no ja som sa už definitívne dohodol s Robom a rozhodol prísť aspoň na štart. Stále som však ponechával priestor pre odstúpenie z akcie ráno priamo na štarte, pokiaľ by účasť bola mimoriadne nízka alebo poveternostné podmienky mimoriadne kruté. Nenastal ani jeden z extrémov, tak som sa spolu s asi osemdesiatkou ďalších cyklistov rozhodol odštartovať a ísť.

Keď sme prišli do priestoru štartu, všetko už bolo pripravené a zdalo sa, ako keby čakali už iba na mňa a Roba. Trochu sme sa po ceste zdržali, takže sme narýchlo hodili batožiny kolegom do nášho sprievodného vozidla, otočili sa do smeru jazdy a vyrazili sme. Prvé kilometre sme do nôh dostávali za neustáleho dažďa. Aspoň však nebolo príliš chladno a teploty do 14 stupňov sa v čapákoch, návlekoch na tretry a vetrovke dali zvládnuť. Horšie to bolo s tým, že po slabej štvrťhodinke, teda niekde medzi Grobmi sme už boli všetci totálne premočení; ako zhora, tak odspodu. Napriek tomu bola nálada medzi účastníkmi živá. V ľahkom tempe sme sa za brieždenia a iba veľmi pozvoľného rozsvetľovania sa ťažkej sivej oblohy, z ktorej na nás padali litre vody, predierali dedinkami pezinského a seneckého okresu, kým sme vyšli na neobľúbenú vyhrkotanú betónku preliatu tenučkou vrstvou asfaltu, vedúcu zo Senca na Sereď. Kde-tu sa už na cestách začali objavovať aj prvé dodávky rozvážajúce potraviny a iný tovar do obchodíkov a na trhoviská a spolu s nimi aj prvé osobné vozy. Vpredu pelotónu idúce policajné vozidlo s posádkou si vzorne plnilo povinnosti na križovatkách, kde by mohlo dôjsť k stretnutiu dopravy a nás cyklistov. Pri prejazde niektorých takýchto miest som si všimol, ako vyjavení vodiči vypliešťajú na nás, idúcich v tom daždi oči a výzor v ich tvárach mi vôbec nepripomínal milé pochopenie.
Preto sa pýtam Ivana: Čo si tak asi o nás myslia?
Ivan mi pohotovo odpovedá: To radšej nechci vedieť…
Bolo mi to jasné. Betónka skončila a my sme sa dostali na nový hladký asfalt, po ktorom sme prišli až k viaduktu pred Sereďou, kde sme zabočili na Nitru. Na prvej benzínke bola prvá kratučká pauzička potrebná na vyvenčenie sa, prípadne očistenie okuliarov. Niekto v dave vtipne poznamenal: Mám toho plné brýle! Bola to naozaj pravda, všetci sme mali. 

Pohli sme sa smerom na Nitru. Dážď miestami ustával, no cesta bola mokrá a v zjazdíkoch sa dolu valila voda. Okolo prechádzajúce nákladiaky nás ešte výdatne rosili zboku, ale pretože sme už boli mokrí do nitky, bolo to jedno. Tesne pred Nitrou sa tak rozpršalo, že pomaly tie kvapky dopadajúce na nechránené časti tela až boleli. Tam bola doslova prietrž mračien. V hupákoch za Nitrou sa na obzore, v smere kam sme šli, predsa len črtali šance na zlepšenie počasia. Policajti perfektne zabezpečovali prejazdy všetkých križovatiek na trase. 

Prvá riadna zastávka spojená s výdatnejším občerstvením bola už tradične naplánovaná asi po 4 hodinách jazdy pri Zubore. Skutočne, niekoľko kilometrov pred ňou prestalo pršať a dokonca cesta začala rýchlo schnúť. Na občerstvovačku sme už prišli za hrejivých slnečných lúčov a príjemnej teploty. Okamžite som nafasoval stravu a pustil sa do nej. Už som to potreboval. Zároveň som zistil, že mi v tom daždi prestal fungovať Polar. Teda, on v podstate fungoval, akurát sa nedalo stláčať červené tlačidlo medzičasov a ani ostatné funkcie. Záznam však nepretržite bežal. Rozhodol som sa, že nebudem do toho za jazdy rýpať, pozriem sa na to neskôr. 
Pozhadzoval som zo seba všetky mokré veci a šup ho do suchého. Bol to veľmi príjemný pocit. Vyžmýkal som všetko čo sa dalo, naložil do nášho sprievodného vozidla a v letnej garderóbe s návlekmi na kolená som bol pripravený pokračovať ďalej. Píšťalka organizátora nás už aj tak zvolávala, Slnko priehrievalo. 

Veľmi ležérne sme sa vydali do stúpania na Kozárovce a potom pekným dlhým zjazdom do doliny Hrona. Nálada všetkých sa faktom, že prestalo pršať a svieti teplé Slnko, výrazne pozdvihla. Niekomu až natoľko, že kdesi pred Novou Baňou vpredu pelotónu došlo ku kolízii a dvaja-traja ľahli k zemi. Nič vážne okrem nejakých odrenín sa nestalo a po chvíľke pauzy, ktorú sme ostatní využili na prečúravanie zvodidiel popri ceste, sme pokračovali ďalej. V tomto úseku ubiehala cesta svižne, tempo sa mierne zvyšovalo a ani som sa nenazdal a minuli sme pohronské dedinky pred Žarnovicou a objavili sme sa na ceste pred Žiarom nad Hronom. Odtiaľ bol už iba kúsok na ďalšiu občerstvovačku, poslednú pred stúpaním na Donovaly.  

Tú sme všetci v príjemnom teplom počasí využili na doplnenie energie, tekutín aj do bidónov a na relaxáciu. Ja som sa rozhodol pozrieť na Polar, pretože času bolo dosť. Zistil som, že je iba zaseknuté červené tlačidlo, ktoré som jemne nadvihol hrotom zo zicherky, ktorou sme mali popripínané čísla. Pod ním bola hromada jemných nečistôt, ktoré sa tam za dažďa dostali spod kolies cyklistov idúcich predo monou. Polar fungoval, tak som sa upokojil, že je to iba takýto problém. U prístroja za niekoľkotisíc korún som však s takýmto problémom vôbec nepočítal a predpokladal som, že Fíni majú aj takéto extrémne podmienky na šport technicky zvládnuté. 

Vyrazili sme na Banskú Bystricu. Oproti poslednému ročníku maratónu spred dvoch rokov však cesta viedla priamo na B. Bystricu, nebolo potrebné obchádzať cez Zvolen. Za Zvolenskými Strážami nám však do tvárí začal viať chladnejší severný, nárazový a výdatný vietor. Čelo pelotónu spomalilo na rýchlosť okolo 25 km/h a nám ďalej sa to miestami zdalo pomalé. Vedeli sme však, že sa ešte oplatí šetriť sily. Veď čakalo nás stúpanie na Donovaly a do Jasnej a bohvieaké ešte počasie, lebo nad Donovalmi sa začalo zasa zaťahovať. Krušné chvíle nastali pri prejazde okolo Sliača, kde sa konal letecký deň a tak polovica z cyklistov obracala zrak na oblohu, po ktorej to žíhali vojenské stíhačky a iná plechová háveď. Iba som sa modlil, aby niekto nezblbol a nespôsobil hromadný pád. To by sa ťažko rozchodilo. Našťastie to dobre dopadlo. Ľahké tempo sa začalo stupňovať ako sme vošli do Banskej Bystrice a začali sa približovať k stúpaniu. Zároveň stíchol šum vravy, pretože každý sa už podvedome pripravoval na prvú serióznejšiu zaberačku tohto dňa. Cez odbočku na Harmanec sme už fičali cez 30 km/h a tempo nepoľavovalo ani ďalej. Za Starými Horami to už špica napálila, takže pole sa roztrhalo ako na príkaz. Každý sme si začali šliapať svoje tempo, hore na vrchole bola hodinová prestávka a obed. 

Ešte niekde za Jakubom som do seba vtlačil polovicu tuby energogélu s očakávaním účinkov počas stúpania. Tohto roku som kopcom príliš nedal, ale pocitovo sa mi nešlo zle. Samozrejme, rýchlosťou som sa nemohol rovnať tým vyjazdenejším, ale aj tak som mnohých pomaly obiehal. Necítil som však nejaké muky, či iné neblahé pocity. Takto som sa spolu s ďalšími troma-štyrmi cyklistami po asi polhodinke vyšplhal až hore. 
Na tabuli bola teplota 10 stupňov a začali sa intenzívne kopiť sivé mraky. Mastil som do jedálne na teplú polievku a špagety, ktoré mimochodom, nestáli ani za tú povestnú fajku močky. Zjedol som ich však, aby som naplnil žalúdok, ktorý bol už aj tak vylágrovaný na tekutých brečkách, mysliacich tyčinkách a horalkách. Postupne sme sa v jedálni zišli celá pezinská partia, ktorá vyštartovala ráno o pol piatej z Bratislavy. Kým sme sa však najedli, teplota vonku klesla na 8 stupňov a slušne sa zasa rozpršalo. Vidina a túžba suchého dojazdu sa nenávratne rozplynula. Niektorí z účastníkov to vzdali už hore na Donovaloch, ďalší po dojazde do miesta sústredenia dolu v doline. 

Zjazd do Liptovskej Osady bol náročný. Lialo, teplota 6 stupňov, studený severák, všade zasa mokro, oblečenie kompletne mokré. Ešteže som si hore obliekol vetrovku a navliekol aspoň návleky na kolená. Potom som trocha ľutoval, že som nevytiahol tak ako Ivan mokré čapáky. Predsa len, každá kalória tepla v tomto marase, ktorú neodfúkol vietor by pomohla. 

Po skonsolidovaní zvyšku pelotónu zisťujem, že z našej partie sme na záverečných asi 60 km ostali už iba traja – ja, Ivan a Peťo. Ostatní sa už viezli v zberáku. Pre mňa nastal po pohnutí sa od Jánošíkovej koliby najhorší úsek trasy. Až do Ružomberka cesta stále mierne klesala, po ceste sa valila voda, zhora pršalo, teplota extrémne nízka a na vlhkom povrchu tela vplyvom ochladzovania prúdením vzduchu ešte nižšia, rýchlosť balíka nízka, tepy nízke, … Začal som pociťovať nepríjemný chlad, ktorý od prstov rúk prechádzal cez celé telo, až som sa pristihol, že sa trasiem a cvakajú mi sánky. Mohol by som sečku rezať. Ihneď som zhodil na malú a zaradil ľahučký prevod, aby som mohol šľapať aspoň do prázdna. To mierne pomohlo, ale nebolo to nič moc. Mal som chuť zamávať na zberák, že končím, ten som však nevidel. Aj tak bol plný. Neskutočne som sa tešil na prvé terénne vlnky, ktoré prišli za Ružomberkom. 

Tam sa moje tepy lenivo pohli hore a to stačilo, aby sa mi začalo ísť lepšie. Okrem toho sa nám už vietor neopieral do tvárí, čo bolo tiež slabo, ale predsa len povzbudzujúce. Za ustavičného dažďa sme prišli na začiatok diaľnice v Ivachnovej a blížili sme sa k odbočke na Partizánsku Ľupču. Sprievodné vozidlo to šiblo hore na bočnú cestu, ale čelo pelotónu pokračovalo rovno po diaľnici. Asi na príkaz Efu a vzhľadom k nepriaznivému vývoju počasia sme teda skracovali asi o 10 – 12 km naše utrpenie. Postupne prestávalo pršať, všetko však bolo mokré a tak pri jazde po odstavnom pruhu na diaľnici sme úspešne vychytávali všetky rigoly a diery zakryté vodou. Každú chvíľu a odvšadiaľ bolo počuť nadávky. Konečne odbočka na Jasnú!

Torzo pelotónu sa vovalilo na parkovisko v Demänovskej doline, odkiaľ ku hotelu Junior ostávalo posledných asi 10 km, z toho záverečné asi 3 km intenzívnejšieho stúpania. Využili sme poslednú zastávku na odľahčenie sa a pozbieranie posledných síl do výjazdu. Všetci už toho mali dosť, hlavne kvôli zlému a chladnému, necyklistickému počasiu. Zoradili sme sa na výjazde z parkoviska a začali sme stúpať hore. Spočiatku mierne stúpanie postupne prechádzalo do strmšieho. Balík sa pozvoľna roztrhal a my traja z pezinskej partie sme sa sprisahali, že hore pôjdeme spolu, v rámci zvyšných síl a individuálnych možností. Tak aj bolo. Niekde na Záhradkách na nás ktosi pokrikoval, že už iba 2 km a sme hore. Hej, ale tie najšťavnatejšie dva a po tristovke v nohách.

Ivan, Peťo a ja sme takto ako trojička pomaly krútili a odvaľovali posledné stovky metrov dnešnej trasy. Na poslednej zátačke pred hotelom sme zastali, zhodili vrchné oblečenie, aby bolo vidno našu novú pezinskú garderóbu a na jednej úrovni sme prešli cieľovou čiarou. Náš príchod vzbudil patričné ohlasy a poďakovanie prítomných aplauzom. Boli sme šťastní, že sme hore a už sme sa tešili na teplú sprchu, jedlo a pivo. A samozrejme na večernú zábavu.
Robo nás pred hotelom už čakal s kľúčami od izby v ruke, vybavil nám všetky formality ubytovania vopred, aby sme nestrácali čas a zbytočne nemrzli. Ďakujeme! To bola nezištná, ale mimoriadne hodnotná pomoc.

Do garáže pod hotelom sme odložili naše zanešvárené bicykle a ponáhľali sme sa rýchlo zahriať a prezliecť do suchého. Večer sme strávili v príjemnom prostredí hotela pri Dubákovom víne a šťavnatých zážitkoch, či debatách o všeličom, čo slina priniesla na jazyk. 

Na záver by som rád poďakoval organizátorom a všetkým, ktorí sa podieľali na zabezpečení tejto atraktívnej maratónskej akcie. Tento ročník poznačila značná nepriazeň počasia. Verím však, že zostane chuť a sila organizovať toto podujatie aj v ďalších rokoch. Jediné, čo nemožno objednať a vopred zabezpečiť je počasie, od ktorého však určite závisí počet účastníkov a celková pohoda. Všimol som si však, že v pelotóne bolo dostatok skalných účastníkov, ktorí napriek poveternostnej nepohode šírili medzi ostatných pohodu morálnu a tým vlastne zabezpečili zdarný priebeh celej akcie. Do videnia o rok a dúfam, že Heisenbergove princípy neurčitosti fungujú aj v počasí a nezopakuje sa dvakrát za sebou to isté! Jedine, že by tomu tak nebolo:-)