Viva maratón 2006

Je deň D a dnes sa ide v poradí už 14 ročník Viva (predtým RockFM) maratónu.

3:30 Vstávam, rozliepam oči a pozerám von. Prší.

3:45 Prší. Marián sa pripravuje na parkovisku a čaká na mňa.

4:00 Zapínam ráno blikačku a zisťujem, že je slabá baterka. Zbieham pre inú, náhradnú.

4:10 Prší. Nechce sa mi ísť na štart, tak idem len tak piánko. Marián za mnou.

4:25 Prichádzame s Mariánom na miesto štartu ako poslední a po chvíli štartujeme. Vraj sa čakalo len na nás.
„Nemuseli ste“, pomyslel som si. :-( Aspoň by som mal dobrú výhovorku.

4:30 Štart maratónu. V duši nadávam a modlím sa, aby to rýchlo prestalo. Podobne, ako ostatný ročník, tiež zo začiatku pršalo a potom to už bolo super.

5:00 Prší

5:30 Prší. Trošku ma rozosmiali družstevníci, ktorí aj v tomto lejaku nechali zapnuté zavlažovacie zariadenie.

6:00 Chčije a chčije, ať si pan Mrázek říká co chce, já nebudu mluvit slušně.

7:30 Aj betónka na Sereď mi akosi rýchlejšie ubehla, keď som na konci balíka stále bojoval s morálkou, či to radšej nezabalím. Ale vpredu v balíku je Barbara. Nemôžem sa na to vykašľať, budem vyzerať ako padavka. Každopádne stále prší.
Nechápem Efu, prečo stále ťahá tento pelotón stále cez túto hroznú betónovú cestu. Cez Veľký Grob a Pusté Úľany by to bolo rozhodne asfaltovejšie a zároveň krajšie. A kilometrovo je to takmer narovnako.

8:00 Prší.

8:15 Prší prší, len sa leje a ja šliapem bez nádeje.

8:30 Do toho nás pred Nitrou spláchla taká dávka mokrej sprchy, že som s tým chcel seknúť už naozaj. Barbara-nebarbara, čert ju vezmi, nech ide dokelu, kašlem na to. Len keby som vedel telefón na Dášu, ktorá nám robí sprievod. Hneď by som ju zavolal, nech ma berie odtiaľto.

Za Nitrou sa vpredu objavil náznak čistej oblohy a pred Zlatými Moravcami dokonca suchý asfalt. „Sláááááva. Suchý asfalt. To som dnes ešte nevidel. Ukáž? Môžem aj olízať?“
„Radšej neblbni, lebo sa vytrieskaš.“ Vraví mi dobromyseľne Ivan na moje cikcak jazdenie po suchom asfalte.

Teplota na Polari začala rýchlo stúpať z mokrých a mrazivých 12 stupňov na pohodových 20-23 stupňov. Pár km pred Zubrom sa Dubák kriví pod grimasou, že si práve „šáhnul“. Balík ho v tých dlhých plazákoch za Nitrou utrhol a on sa ho zo všetkých síl snažil dobehnúť. Dobehol, ale „šáhnul“ si. Veď sa mohol háknuť za mnou a Petrom, ako sme robili Barbare žuvačku.

Na Zubri začala hromadná prezliekačka. Kto mohol, prezliekol sa do suchého alebo do letného. Slniečko hrialo naše premrznuté telá, nohy, ruky. Prezliekol som sa a zároveň zajedal z proviantu a zapíjal kofolou. Vyťahujem foťák, reku, predsa len bude nejaký obrazový materiál.
Marián sa pýta, či beriem aj návleky. Zamieta sa. Aspoň tretry rýchlejšie uschnú. Ale ponožky som meniť musel. Tie použité boli beznádejne mokré. Slnko nás všetkých tešilo, tak sa dalo povedať, že po daždivom úvode to už dnes bude len lepšie.

Ďalší postup bol do krátkeho kopca na Kozárovce dosť bolel. Jazda v daždi po Nitru bola cítiť. Ale následný dlhý zjazd potešil. Popri Hrone sa balík svižne posúval dopredu. Jazdíme si tak vzadu a naraz sa v jednom klesaníčku zmotali asi traja bikeri. Jeden z nich viditeľne otrasený, okuliare na ústach a ani sa ich nesnažil napraviť, len sa zháňal po svojom bicykli. Na ceste väčší úlomok z odfajčenej prilby. Pravdepodobne stlmila peknú šupu. Preto je dobré mať v takýchto hromadných akciách prilbu. Neviem, čo sa tam stalo, ale jeden z účastníkov karambolu dosť fakoval na niekoho, než sa zaradil naspäť do balíka.

Inokedy je úsek povedľa rozrobenej diaľnice na Žiar prázdny ale teraz kvôli nejakej úprave presmerovali jeden smer práve tadiaľto, takže sme počas celej cesty míňali autá a kamióny. Pokoj nastal až na diaľnici zo Žiaru na BB. V stúpaniach sa nám balík stále utrhával ale našťastie sme ho vždy dotiahli.

V Pohronskej Dúbrave bola daľšia občerstvovačka. Bolo viac cítiť, že fúka. Prišiel sa na nás pozrieť aj Citrón s Alenou. Pokecali sme o prejdenej trase a čo nás ešte čaká. Požiadal som ho, aby mi cestou do Popradu dal vedieť, ako to vyzerá na Donovaloch, prípadne ďalej. Ešte som sa ho opýtal, kedy začne znovu jazdiť. :-)

Znovu sme vyrazili. Stále teplo, ale sa strašne rozfúkalo od BB. Barbaru to viditeľne vyčerpávalo ale trojzáprah Peťo, Juro a ja zapracovalo. Po pravej strane na Sliači robili práve letecký deň. Stíhačky lietali sem a tamo. Chvalabohu, že nefúkalo ešte viac. Aj my by sme inak lietali zľava-doprava.

Za BB som rozmýšlal, ako pomôcť Barbine hore na Donovaly. Kým bude mierny svah, môžme prípadne aj potlačiť ale akonáhle sa to dvihne, bude lepšie, keď si nájde vlastné tempo.

Cestu na Donovaloch trošku rozširujú a upravujú na núdzový dojazd kamiónov, ktorým zlyhajú brzdy. Alebo pre vodičov kamiónov, ktorí nepochopia výstražné tabule, ktoré im prikazujú zaradiť 2 prevodový stupeň. Nakoniec sa nám podarilo sa vyštverať hore až k hotelu. Odložili sme bicykle a v momente sa spustil dážď. No fasa, vravím si. Už ide do tuhého. Uvidíme, pôjdeme sa najesť a potom zhodnotíme ďalší postup.

V jedálni sme si zobrali teplú polievočku ktorá prišla každému celkom vhod. Druhé jedlo boli špagety chuťovo aj viditeľne ťažko identifikovateľnou bielou hmotou a nastrúhaným syrom (Parmezánom).
Juro nahádzal špagety do seba a skonštatoval, „Tieto špagety, nič moc“.
Zdalo sa mi srandovné, lebo rýchlo do seba nahádzať niečo, čo nechutí musí byť nejaká vysoká škola pretvárky alebo musel byť hladný ako vlk. Lenže ak bol hladný ako vlk, ako mohol vedieť, že to nemá chuť? Toť dilema.
Zato Barbi sa v tom hrabala ako s vidlami v hnoji. „Teda ja nie som kuchárka, ale takéto špagety by som spravila určite lepšie“. :-)
Mne to bolo úplne jedno. Mne špagety nechutia vôbec. Leda tak s makom.

Viac ma však zaujímalo, čo bude ďalej. Juro vravel, že to balí. Tu hore je 11 stupňov. Ak do toho ešte prší, tak dole bude ešte menej a zjazd spraví z každého cyklistu pojazdný mrazák. Asi už niečo podobné zažil. Mne sa tiež do toho veľmi nechce ísť. Moja morálka sa doteraz od Nitry nespamätala a ak mám pravdu povedať, radšej by som sa teraz váľal v horúcej vani s penou a nejakým voňavým éterickým olejom alebo voňavou éterickou bytosťou.
Nepotrebujem si na tejto akcii nič dokazovať. Spravil som to aj s horšou kondičkou a na horšom biku s teniskami. Aj tak má byť zajtra pekne a môžbyť si dnešný humus vynahradím.

Zavolal som teda ešte sesternici do Ružomberka ako to tam dole vyzerá.
„Slejvák jak hovado a 12 stupňov. Ledva som stihla vybehnúť von a zvesiť prádlo.“
Je rozhodnuté. Moja drahá tepelná poistka definitívne cvakla a končím.
Nakladám bike do prívesu. Pýtam sa aj Barbi, či jej mám tiež naložiť bike do prívesu. Kukne na mňa a pýta sa, či to nebude hanba, keď to teraz vzdá. To som pre zmenu nechápal ja, tak som jej povedal, že ja som si už bike naložil.
„Hééj? Tak dobre, nalož.“
Normálne som si myslel, že ona by vážne pokračovala ďalej. Z našej chasy pokračoval už iba Marián, Peťo, Peter, Ivan a Dubák. K nim sa ešte pridal aj Andrej v kraťasoch so slovami, že jemu je teplo. :-)
„No kamarát“, pomyslel som si, „tebe bude v tomto zjazde viac horúco než teplo.“

Nasadol som k Dáši, ktorá nám robila sprievod, do auta. Budem aspoň fotiť, koľko a čo sa dá. Ledva sme prešli autom pár zákrut, teplota klesla a s dažďom robila, už aj tak dosť preriedenému pelotónu, veľké problémy.

V Liptovskej Osade bola krátka zástavka na zoradenie pelotónu. Bolo to parkovisko dosť ďaleko od Donovalov, aby si každý ešte naposledy rozmyslel, či ide ďalej. Ono je v zjazde z Donovalov zima aj normálne v lete. Nieto počas dažďa a pri 10 stupňoch. Dubák prifrčal ako zmrznutá knedľa a nekompromisne zahlásil, že končí. V tom chlade sa mu kríže ozvali rýchlejšie ako čakal.
Organizátori sa pýtali, že kto išiel posledný. Vraj vo farbách SportReportu.sk. Vravím, že to je asi Andrej. Mali by sme ho prehovoriť aby to tiež zabalil.
Toho sme prehovárať vôbec nemuseli. Ten mal toho očividne tiež dosť. V letných kraťasoch v týchto podmienkach už išlo pomaly o život, nie o zdravie.

Tak sa teda zoradilo torzo balíka, ktorí pokračovali ďalej. Vlastne, aj keby chceli vzdať, zberák bol už plný. Čo sa nestalo v doterajšej histórii tohto maratónu, asi ani raz. :-)

V Ružomberku sme obehli balík a pri pohľade na skrehnutých cyklistov mi nebolo všetko jedno. Aj Efu som si všimol, ako vyčerpane vzdychol. Už tiež mlel z posledného. Ale na to, že minulý rok bol veľmi veľmi vážne chorý, ide dobre. Ja by som to na jeho mieste tiež zabalil. Nikto by mu to nemohol vyčítať.

Vyčerpanie, klimatické podmienky aj čas donútili Efu zmeniť trasu z pôvodnej, inak krásnej obchádzky po pravej strane Liptovskej Mary popri Partizánskej Lupči. Išlo sa po diaľnici, čo cyklistom ušetrilo jednak kilometre ale hlavne drahocenný čas, ktorý ich oberal o posledné zvyšky síl. Na parkovisku pod Jasnou bol krátky odpočinok na posledné stúpanie do cieľa dnešnej akcie.
Peťo mi vraví, že som mal jeden výborný nápad. Zabaliť to na Donovaloch.
„Tak prečo si to nezabalil aj ty?“ pýtam sa.
„To bol zase ten môj blbý nápad“ odpovedá. :-)
„Najlepší nápad mal Rasťo,“ vraví Ivan, „ani nenastúpil.“ :-)
Bolo vidieť, že to Petra trošku serie. Ale zase, ako skúsenosť je to dobrá. Kým človek neskúsi svoje limity, tak zákonite nemôže vedieť, kde sú. A to ho istým spôsobom ochudobňuje. Lebo pri prvej príležitosti sa mu táto skúsenosť bude veľmi dobre hodiť a môže mu aj zachrániť život.

Do cieľa postupne prichádzali zhruba po polhodine od štartu z parkoviska. Vybavil som medzitým pre partiu ubytko aby po dojazde mohli ísť rýchlo pod sprchy a nezdržiavať sa vybavovaním. Všetci unavení ale radi, že dnešný ťažký ročník maratónu majú konečne za sebou. Dúfajme, že na dlhé roky jediný.

Pýtal som sa Rasťa cez mobil, ako vyzerá predpoveď počasia na nedeľu, keď som chcel ísť nazad domov. Jeho správa ma potešila, takže som prítomným zahlásil, že zajtra idem nazad na biku. Kto chce, nech sa pripojí. Vlastne som to ani nemusel hovoriť. Nikomu sa nechcelo po dnešnej jazde.

Takže máme za sebou jeden z najťažších ročníkov. Každý si na vlastnej koži omákol, aké to je, jazdiť v takýchto klimatických podmienkach takúto extrémnu vzdialenosť. O rok zase. Snáď bez tých klimatických extrémov. Idem sa vyspať, zajtra idem domov na biku.