Viva cyklomaratón 2006

Ráno v deň maratónu vstávam krátko po druhej, aby som sa pokojne najedol a prichystal. Vonku práve začína pršať, čo sa mi vôbec nepáči. O tretej už s Jurom vyrážame nočnými cestami na Zlaté piesky, kde má byť o štvrtej štart. Žiaľ, až tu sa dozvedáme, že o štvrtej bol iba zraz, nie štart. Škoda, mohli sme si ešte trocha pospať. Pre zmenu začína ešte silnejšie pršať. Tento rok sa nás zišlo podstatne menej, ako minulý, vtedy nás bolo cca 200, dnes okolo 80. Ako keby ostatní vedeli, čo dnes bude za počasie. A aj tí čo sú tu sa lenivo stavajú na štart. Veď komu sa chce šliapať v takomto daždi. Zo známych tu okrem Jura vidím Ivana, Sergeja, Mariána a Petra Majdu. Rasťo kvôli dažďu neprišiel, možno aj dobre urobil.

Prvé km sú v pohode, ešte na mne zostali nejaké miesta suché, ide sa mi skvele a mám v sebe ešte nádej, že počasie sa nám umúdri ako minule. Keď mi však kdesi v okolí Grobov a Senca premoknú aj posledné časti oblečenia, táto nádej padá a snažím sa zmieriť s tým, že toto bude upršaný ročník a nič s tým už nespravím. Náladu nezvýši ani odporná betónka za Sencom, ktorú by sa patrilo obísť po niektorých vedľajších cestách cez Pusté alebo Veľké Úľany. Krátka úľava nastane na rýchlostnej ceste na Nitru.

Po 3-minútovej pauze dážď mierne ustáva a trocha zafúka aj vietor do chrbta. Pred Nitrou však vlezieme pod tažké mračná a z tých sa na nás valí voda ako z vodopádov. No to snáď nie! Normálne to mám chuť pri tomto odpornom daždi to zabaliť. Za Nitrou začínajú mastné hupáky, ktoré mi tento rok vôbec nesadli. Aspoň, že pršať prestáva. Rozhodujem sa teda pokračovať. Znova sa ide húsenicovým spôsobom, takže my vzadu si to pekne zgustneme neustálym zrýchlovaním a spomalovaním. V takýchto kopčekoch je to o to lepšie. Nohy a žalúdok sa tu už začínajú sťažovať, že nemajú obvyklú pohodu. Uteším ich, že už iba 40 km takýchto hupiek a bude tu občerstvovačka :-). Tento rok je však tých 40 km akýchsi pridlhých. Buď som tento úsek minule prespal alebo tú cestu natiahli a aj poriadne zvýšili všetky kopce. Alebo som sa dnes dobre nevyspal.

Našťastie ako prestalo pršať, začíname pomaly schnúť (teda to je ešte silné slovo, lepšie povedané, už za nami netečie prúd vody, iba kvapká) a pri Zlatých Moravciach už vykukne aj slnko, čomu sa všetci potešia radostným pokrikom... To sme už tesne pred pauzou pri Hronskom Beňadiku, ktorá ako cítim, mi padne veľmi dobre. Nastáva hromadné prezliekanie všetkých cyklistov. Ja som si našťastie ušetril 1 suché tričko v aute a keďže sa práve krásne oteplilo, nechávam na sebe iba mokré kraťasy a suchý dres. Hneď je to lepší pocit ako doteraz. Nechýbajú ani štedré raňajky, a tak do seba pchám, čo to dá. Však to potom dobre cítim pri prvom krátkom stúpaní, ktoré nasleduje hneď na začiatku ďalšej etapy.

S dobrým pocitom, že všetko jedlo ostalo vo mne až po vrchol kopca sa púšťam do zjazdu až ku Hronu. Nasleduje rovinka, kde sa mi zdá, že chlapci akosi príliš makajú a mne ešte nestihlo poriadne vytráviť. Kdesi v okolí Novej Bane sa v strede balíka vyskytne kolízia asi 10 cyklistov. Našťastie som sa jej stihol vyhnúť, a tušim ani tým nešťastníkom sa nič vážne nestalo. Najlepšie bolo, keď zrazu celý balík zastavil a každý si spravil pauzu, niektorí sa najedli, ďalší sa prezliekali a iní sa išli vyvenčiť...

Za Novou Baňou prechádzame na druhú stranu Hrona na miestne cesty. Kvôli stavbe rýchlocesty tu teraz odklonili premávku v protismere, takže na uzučkej ceste je "veselo". Okrem toho mi začína kríza, tempo je na mňa prirýchle. Moc som spohodlnel posledný rok a teraz sa to odráža. Pred Žiarom nad Hronom mám už problém udržať sa v balíku. Teda ani nie taký problém, skôr dilemu, či sa mi oplatí silou mocou držať sa v balíku a zničiť sa pritom, alebo sa na balík vykašlem a pôjdem svojim tempom sám. Nakoniec zdravý rozum zvíťazil, v balíku je to podstatne lepšie, ako sa trápiť sám.

Pred Hronskou Dúbravou, kde je ďalšia občerstvovačka, sa nakoniec na balík aj tak vykašlem a asi 2-3 km idem sám a kľudne, aby som sa zbytočne neničil. Táto pauza mi padne ešte lepšie, ako tá predošlá. Dubák (Jožo Dubovský) si natiera nohy vínom, tak ho nasledujem, a ihneď to pomáha. Nohy prestanú bolieť a opäť v nich cítim energiu. Krátko na to si ešte ľahnem spať na pár minút a môžem ísť ďalej.

Už sa mi ide citeľne lepšie, teda až na ten krátky kopec pred Kováčovou. Fúka neprírjemný protivietor, teraz by som nerád išiel sám, tak sa pekne držím balíka a konečne sa ide dobre. Keby sa takto išlo až do cieľa, bolo by to super. Všetky podobné nádeje sa rozplynú v Banskej Bystrici, kde chytám odporný kŕč. Nech sa akokoľvek snažím, na biku zostať nemôžem, potrebujem strečing. Takže vidím nepríjemný pohľad, ako mi balík zdrhá a ja sa trápim v kŕčoch. Hneď do seba napchám 2 magnéziové tabletky a pol litra vody, nohu trocha rozcvičím a môžem ísť. Balík je však už príliš ďaleko na to, aby som ho dobehol, asi 8 minút. Už sa ho ani nesnažím dobiehať, som rád, že môžem vôbec ísť ďalej. A môže za to určite dnešný dážď, ktorého som mal po krk, a tým pádom som dnes nedodržal pitný režim.

Hoci som v doline, protivietor je tu stále odporný, ale dá sa to vydržať a pomaly napredujem. Spočiatku opatrnejšie, neskôr rezkejšie, už to však nie je ono a viem, že mám veľkú stratu na balík a na Donovaloch si dlho neoddýchnem. Horšie je, že sa mi minula voda, tak zastavujem v Starých Horách, kde ju dostanem od ochotných miestnych domorodcov. Medzitým ma dobehne 1 cyklista zozadu, ktorý je vraj posledný a ide za ním aj zberák. Práve však začína stúpanie, takže ťahať sa nemôžeme. Ku podivu, nejde sa mi až tak zle, ako som čakal, ale idem pomaly. Takou 9-10 sa pomaly trepem hore. Nikoho nedobieham, len oproti idú dolekopcom 2 cyklisti z nášho balíku. Teraz neviem, či si idú dať tento kopec ešte raz alebo si niečo zabudli alebo čo...

Najdivnejšie mi pripadá, keď sa zberák za mnou trepe mojim tempom a zdržuje tak celú premávku, napriek tomu, že mu ukazujem, nech ma buď obehne alebo si dá pauzu a potom ma dobehne. Nič to, pekne si to všetko odšliapem hore sám. V sedle začína znova pršať, teraz ma však zaujíma iba môj obed. Ešte ma zastavia (asi organizátori), ževraj prečo som nenasadol do zberáku, keď som tak meškal. Až teraz sa dozvedám, že keď niekto zaostane viac ako 1 km za hlavným balíkom, mal by nastúpiť do zberáku. Hm, to som ozaj nevedel, ale nevedel to ani vodič autobusu. Kašlem teraz na takéto problémy, idem sa najesť, nabudúce už budem vedieť. Zisťujem, že som prišiel cca 40 minút po ostatných. To je dosť veľká strata, ale keďže je tu hodinová pauza, dá sa dohnať. A kebyže nestojím v rade na jedlo 10 minút, tak ju aj hravo doženiem. Takto musím iba všetko do seba rýchlo nahádzať a okamžite potom makať von, aby som ešte stihol ostatných, keď budú zjazdovať dole. Smola.

Práve odišli poslední a ja som sa chcel ešte aj obliecť. Síce práve neprší ale je dosť zima, tak na seba hodím aspoň zopár vecí a púšťam sa dole. Pekne si vychutnávam zjazd, pokiaľ ma nezačnú brzdiť autobusy. Dole v doline začína pršať a je tu riadna zima. Ja som sa práve najedol, takže sa to dá vydržať, ale keď si mám predstaviť, že si ďalej budem musieť znova obliecť tie premočené veci a zasa šliapať v daždi, tak rozmýšľam, či to nezabalím. Keď už začína ozajstný lejak a prichádzam zasa posledný na parkovisko, kde sa čakáme, hovorím si "DOSŤ!".

Takto sa to ďalej nedá. Dažďa už mám úplne po krk, na Donovaloch som si nestihol oddýchnuť, som dosť zničený a to mám ešte pokračovať ďalej? Kašlem na to a sadám pekne do zberáku. Tu už sedí Juro, ktorý sa pôvodne chcel len zviezť dole, aby nezamrzol v tomto zjazde. Aj Sergej a Dubák to zabalili. A vôbec sa im nečudujem. Keď som na biku, tak chcem mať radosť z toho, že sa veziem a nie utrpenie zo zimy a dažďa a ešte aj risk, že ochoriem. Už po chvíli zisťujem, že toto ukončenie vôbec nebol zlý nápad. Ešte viac sa rozprší, v Ružomberku je 9°C, ako niekedy v marci. Ešte zopár cyklistov nasadne do zberáka, ktorý sa už pomaly začína napĺňať. A to sa ešte mnohí vezú v sprievodných autách.

Tak toto som ozaj nečakal, že skončím kvôli dažďu. Stačilo tých 130 km v daždi ráno, ďalších 80 km sa mi už ozaj nechce. Nakoniec aj tí vytrvalci v daždi si skrátili trasu po diaľnici. O chvíľu sme už boli v cieli, pekne v pohodlí autobusu. Aj ma ešte v autobuse napadali také myšlienky, či by som si aspoň to záverečné stúpanie do Jasnej nevyšliapal, keďže pršať tu prestalo. Nakoniec moja pohodlnosť zvíťazila, a aj tak bola odporná zima a so stuhnutými nohami by som sa znova len natrápil. Takže, koniec nedopadol slávne, čo teraz s načatým víkendom? Nuž, večera, oddych, pokec pri pive a po ňom pokojný spánok :-)

Na druhý deň, podobne, ako minule, si ideme znova vybehnúť na Chopok. Tentokrát idú ešte okrem mňa a Jura aj Peťo s Barbarou. Čas nás však tlačí, takže po Lukovú ideme lanovkou a zvyšných cca 350 výškových m je už len chvíľka šliapania. Vrchol bol krásny, nový sneh, takmer jasno, kruhový výhľad... škoda, že takéto počasie nebolo včera. Sergej to využil, išiel dnes domov bikom. Takže, čo dodať na záver? Nevyšlo to podľa predstáv, keďže nás sklamalo počasie. A tiež tá moja forma nebola zrovna ideálna, ale aj keby bola lepšia by som sa na to na konci asi vykašlal. A ešte viac vie takéto počasie naštvať, keď je týždeň predtým aj týždeň potom pekne jasno. Len zrovna ten jediný deň maratónu muselo pršať. No čo už, treba len dúfať, že nabudúce už bude krajšie. Len aby ešte bolo nejaké nabudúce, aj tento ročník sa vraj zbúchal len tak narýchlo a je dosť otázne, či sa ešte táto dobrá akcia niekedy uskutoční.