Slovenská Ľupča 2003

Sobota, 14. jún, 1. deň

V sobotu teda vstávam ráno o 5:00, po raňajkách idem ešte roznášať noviny a doma som o 7:15. Juro mi však volá, že ešte nie je úplne pobalený a hovorí o ďalších veciach, ktoré si mám ešte zobrať. To nás všetko trocha zdrží, nakoniec prichádzam k Jurovi o 7:50. Vyrážame však až o 8:20, smerom na Trnavu cez Šenkvice. Až do Vištuka nám nejde akosi rozjazdiť sa, až tam ďalej, ale stále to nie je ono. V Trnave máme priemerku necelých 29, a to je málo. V cykloobchode stojíme a dokupujeme zvyšné veci na bike. Odtiaľ už začíname viac makať, ale je asi 30°C, strašne rýchlo sa míňa voda, tak stojíme už v Trakoviciach v krčme pred Hlohovcom. Prejdeme Hlohovec a začínajú povestné hupky, ktoré však mám rád. Šliape sa celkom dobre, ale v Topoľčanoch musíme znovu stáť kvôli vode. Je už obed a mnohé obchody zatvárajú, my ešte do jedného stíhame vliezť a obaja kupujeme 1,5 litrovky minerálok.

Ďalej ideme skratkou po vedľajšej ceste cez Bošany, ale máme protivietor, až do Partizánskeho. Odtiaľto ideme už po vetre a tesne pred dedinou Oslany zabáčame na Žarnovicu. Dnešnú trasu vyberám ja, zajtrajšiu Juro. Takže dnes to bude dosť náročné a hornaté. Túto cestu ale nepoznám, Juro ňou už párkrát išiel. Po krátkej strečingovej pauze od začiatku stúpame takým schodíkovitým výstupom, takže sú tu aj oddychové miesta. Scenéria sa mi veľmi páči, len to stúpanie začína byť čoraz väčšie. Na konci sú už aj serpentíny, tam už Juro chytá menšiu krízu, na vrchol ideme trochu pomalšie. Sedlo je vo výške okolo 600 m n. m. a máme odtiaľ krásny výhľad na Štiavnické vrchy, cez ktoré musíme prejsť. Tá ich výška veľmi pôsobí na psychiku, pretože vieme, že od Žarnovice budeme riadne stúpať.

Najprv sa ale spúšťame do zjazdu, ktorý je však až príliš mierny, iba miestami sa dá viac rozbehnúť. To ani netrvá dlho, až idem stále za Jurom v závetrí rýchlosťou tak 35-40, mierne dolu kopcom. Klesáme a klesáme, žiadne dedinky, len zákruta za zákrutou. Klesáme ďalej, mne sa už zdá, že sme pod úrovňou mora, Žarnovica však nikde. Už som veľmi unavený, potrebujem sa riadne ponaťahovať. Veľmi dlho ešte klesáme, až prichádzame konečne do Žarnovice, kde chvíľu hľadáme otvorené potraviny a potom v nich zase kupujeme minerálky. Na mňa prichádza únava a Juro dáva návrh, aby sme išli po hlavnej ceste cez Žiar nad Hronom, ktorá je však strašne plná a býva na nej plno nehôd.

Postupne sa však zotavím, nakoniec ideme cez kopce po vedľajších cestách. Chvíľu ešte blúdime v Žarnovici, ale odbočku nachádzame hneď a začíname mierne stúpať. Onedlho prichádzame do Hodruše-Hámrov, odkiaľ začína postupne stále väčšie a väčšie stúpanie. Táto dedina však nemá konca, a my stále len stúpame. Na jej konci je odbočka na jazero, kde sme sa chceli okúpať, no to by sme si nadišli asi 3 km a dobre by sme sa zdržali. Chceme ešte stihnúť otvorenú reštiku pri Zvolene.

Stúpanie stále priberá na sile, hlavne od odbočky má asi 15%. Zrazu tu už nie sú miesta na oddych a stále takto prudko stúpame. Tá prudkosť toho kopca mi ani tak nevadí, ako to, aký je dlhý. Kamoši ma doma vystríhali pred týmto kopcom, že je nehorázne strmý a náročný. Náročný je podľa mňa však iba tou dĺžkou. Keď už naozaj nevládzem, obaja zastavíme a asi 2 minúty vydychujeme. To však sme už od sedla iba asi 200 m a tie už rýchlo prejdeme. Chvíľu ideme po rovine a prichádzame na najvyššie miesto vo výške 790 m n. m. Mne sa to síce zdalo, že sme nastúpali viac, proste akoby sa Žarnovica prepadla o niekoľko 100 m nižšie.

Teraz sa nám hore naskytá prekrásny výhľad na Banskú Štiavnicu, ktorý si vychutnávame počas rýchleho zjazdu. Ten netrvá dlho, pretože je dosť strmý a od Banskej Belej už ideme takmer po rovine. Všetky nastúpané metre sme okamžite stratili. Ide sa postupne stále horšie a horšie, sme už hrozne unavení. Po dlhej ceste sa dotrepeme na štvorprúdovku, kde zabáčame smerom na Zvolen. Najesť sa plánujeme na Strážoch, no cesta tam je uzavretá kvôli výstavbe novej štvorprúdovky. My sa na ňu ale púšťame. Autá tu teraz nesmú jazdiť, tak si vychutnávame jazdu po strede cesty, čo by sa tu aj pri najmenšej premávke normálne nedalo. Chvíľu sme nútení ísť aj po poľných cestách, pretože stará cesta je už zdemontovaná kvôli novej. To však prejde a doplazíme sa konečne do vytúženej reštiky. Tam sa poriadne, ale lacno najeme, majú tu výborné bryndzové halušky. Po tomto výbornom jedle ideme kúsok ďalej, kde si líhame na odpočívadlo a už sa nám vôbec nechce ďalej šliapať. Ležíme tu teda polomŕtvi vyše polhodinu a potom sa super pomaly trepeme ďalej. Ideme stále okolo 20 – 25 do Banskej Bystrice. Odtiaľ už len odpočítavame posledné km. Keď prídeme na odbočku, už čakáme, že hneď sme tam, no tá dedina neprichádza a neprichádza. Až keď to už chceme otáčať, či sme náhodou nejakú ďalšiu odbočku neprešli, je tu zrazu tabuľa Slovenská Ľupča, kde sa fotíme. Potom sa dotrepeme na miesto, kde sme ubytovaní. Je 19:30, priemerku máme za dnes 26,2, čo teda veľa nie je. Vypili sme vyše 9 litrov tekutín, tak to sa mi ešte v živote nepodarilo. Sme naozaj hrozne unavení, tak teda po večeri a studenej sprche sa nám ľahko zaspáva.

Nedeľa, 15. jún, 2. deň

V nedeľu ráno pozeráme von oknom, je zamračené, a zima. Dávam si na mobil poslať počasie na strednom Slovensku - všade je okolo 10°C, zamračené, v Žiline píšu, že je po snežení, no ale to je určite blbosť. Do 7:20 sa nám podarí naraňajkovať sa a všetko si dôkladne pripraviť. Len čo však vyrážame začína pršať. Spočiatku sa ešte dá ísť v háku, ale je hrozná zima. Postupne ako je cesta mokrejšia a mokrejšia, už musíme ísť buď vedľa seba alebo ďaleko za sebou kvôli striekajúcej vode. V Banskej Bystrici dlho kľučkujeme, aby sme sa dostali smerom na Donovaly. Začíname stúpať, už sa ide lepšie, pretože je nám teplejšie. Krátko za odbočkou na Harmanecké sedlo, kam ideme, stojíme, mobily dávame do Jurovej fľaše, aby nezmokli, ostatné veci tiež balíme tak, aby nepremokli. Stúpanie pomaly priberá na sile, dlho však ideme nad 20. Okolie je skutočne prekrásne, samé skaly naokolo. Škoda, že prší, pretože foťák musím mať schovaný a nemôžem fotiť za jazdy.

Postupne spomaľujeme, začínajú zákruty a väčšie stúpanie. O moc strmšie ako Pezinská Baba však nie je, preto sa ide ľahko. Navyše je akosi moc krátke, rýchlo prichádzame do sedla. Radšej by sme ešte obaja stúpali, pretože teraz nám v zjazde bude zima. Klesáme pomaly, pretože je veľmi mokrá cesta a silná hmla. Tá zima nie je až taká hrozná, len horšie je, že pod vodou vôbec nie sú vidieť jamy na ceste. Tak sa mi ten zjazd zdá neobyčajne dlhý. Keď prichádzame na hlavnú cestu, obídeme Turčianske Teplice a mierime na Vyšehrad. Chvíľu stojíme pri prameni Budiš, kde je ale veľa ľudí, takže sa vôbec nenapijeme. Konečne však prestáva pršať, ešte je však chvíľu zima. Vyšehrad vyjdeme rýchlo, veď je krátky, odtiaľ je zase ale dlhší zjazd. To je nám ešte zima, takže keď vidíme v Nitrianskom Pravne otvorené potraviny, zastavujeme, nech sa tam zohrejeme. Obaja nakúpime obrovské zásoby, ja nakoniec takmer všetko zjem. Sadáme si na schody nejakej budovy, ktoré sú ešte od včera zohriate od Slnka. Sedíme asi 20 minút a po tomto výbornom oddychu, ktorý môžeme rátať aj ako skorší obed začíname krásne šliapať, vyše 35 až do Prievidze. Tam máme problém – cesta sa opravuje a musíme ísť okľukou. Tá ide cez celé mesto, stále sa točí a ku koncu máme o 1 dosť strmý kopček navyše. Dokopy sme si nadišli zhruba 5 km, no hlavne časovo nás zdržali tie semafory, a to je zlé. Juro nakoniec navrhuje, aby sme nešli domov cez Trenčín, ale rovno. To je asi o 30 km dlhšie, čiže zhruba o hodinu by nás to zdržalo, a to je moc. Po ceste štvorprúdovkou do Novákov teda zabáčame na Partizánske. Táto cesta je vždy dosť zdĺhavá, hlavne keď máme za posledné 2 dni v nohách 400 km. V Partizánskom ale nezabáčame na Bošany skratkou, ale ideme po hlavnej do Topoľčian. Juro si chce overiť, či to tadiaľto nie je ľahšie. Nie je, pretože je tu viac dlhých stúpaní a asi aj o km dlhšie. Nabudúce teda určite ideme cez Bošany.

Od Topoľčian začínajú hupky, ktoré nás skôr rozoberú z pomalého tempa. Jedna je síce tak trochu nechutnejšia s prevýšením okolo 80 m, ale tie ďalšie sú stále lepšie a lepšie, teda až na tú poslednú pred Hlohovcom. Odtiaľ po dlhšom zjazde a prejazde Hlohovcom sa trápime ďalej, v Trakoviciach znovu stojíme v krčme. Tu sa vždy oplatí stáť, kofola tu stojí 7,50 Sk, je tu veľa miest na sedenie a vždy sa miestni obyvatelia o nás zaujímajú, pretože sme cyklisti.

Tentokrát tu sedíme asi polhodiny, dojeme už posledné zásoby a už hovoríme, že to domov vydržíme ťahať naplno. A tak teda začíname šliapať. Do Trnavy ideme stále okolo 32, vietor je mierny do chrbta. V Trnave sa vôbec nezdržíme a šliapeme ďalej. Pri prechádzaní koľají, kade zväčša prechádzame 8-kou, sa nám stala veľmi nezvyčajná a trápna vec – predbehla nás žena na horskom! No tak to sa mi ešte nestalo. A keď sme ju chceli predbehnúť, mali sme problémy, tá to ťahala okolo 30-ky! Samozrejme že nie sme padavky, tak to chvíľu ťaháme okolo 38, postupne sa jej strácame z dohľadu. Potom až do Kráľovej sa rozprávame o tom, ako je to možné, že žena na horskom môže takto šliapať. Odtiaľ to už domov naozaj parádne rozbiehame, do Pezinka prichádzame presne o 18:00. V nohách máme za posledné 2 dni vyše 450 km, ja 466. Nie sme však až tak hrozne unavení, ako sme čakali, len tak trochu ospalí. Akciu hodnotíme ako úspešnú, teda až na to, že nám ráno pršalo a kvôli tomu sme potom nestihli ísť aj okľukou cez Trenčín. No ale všetko sa nedá, sme spokojní, že sme to všetko zvládli. Mojim úbohým júnovým km táto akcia veľmi pomohla, Jurovi o to viac.