Beskyd Tour 2003

12.7.2003 - Rožňov pod Radhoštěm

Bolo odštartované a spočiatku prechádzame celým Rožňovom. Za ním nasleduje prvé stúpanie na Uhliská. Pamätám si z neho, že strmé je najmä v záverečnej časti. Tak dolu ešte fotím atmosféru a skutočne sa posúvame dopredu. Štart zozadu má aj svoje výhody, keďže sa tuná nejde zničujúce tempo a ani tlačenica nie je takmer žiadna, tak sa dá kopec vyjsť úplne v pohode. Ala sa veľmi statočne držala a na vrchol sme vystúpali všetci naraz, pritom som nemal pocit, že sa nejak flákam. Nasleduje zjazd a navyše začala byť mokrá cesta. Pred chvíľou tu muselo spŕchnuť. Treba si dávať pozor. Zjazdovanie mi ide a mojim spolubojovníkom unikám. V lesnom prostredí medzi kopčekmi sa na miernučkom klesaní formujú skupinky a ja čakám na parťákov. O chvíľu ma dobehli a ťahám im špicu. Celé pole sa tuná roztrhalo na takéto malé skupinky a v nich bolo veľmi vidno výkonnostné a technické rozdiely jednotlivých jazdcov. Ja som tempo prispôsoboval môjmu lídrovi a tak zopár cyklistov sa od nás utrhlo, aby následne o kilometer sa uistilo o tom, že pohodlnejšie je jazdiť v háku a navyše je to aj rýchlejšie ako sólo jazda. Na špici sa mi krútilo veľmi dobre a mal som čas sa kochať nejakou priehradou a peknými kopcami. Teplota bola okolo 15 stupňov a občas zasmoklilo. V jednej dedine v zákrute mi padla reťaz a tak som musel zo špice odstúpiť a nahodiť ju späť. O chvíľu som však bol späť. To už cesta mierne stúpala a aj naša skupinka sa začala deliť. Práve som začal filozofovať o tom, ako je optimálne jazdiť v takýchto skupinkách a v akých frekvenciách sa držať keď nasledovala zákruta v dedine a za ňou riadne stúpanie. 

Lovím v pamäti a spomínam si, že je to stúpanie na Dušnú, jedno z veľmi výdatných. Radšej o tom hneď hovorím spolujazdcom nech sa prichystajú na drinu. Ani som sa nemusel veľmi namáhať, keďže stači sa pozrieť nad seba a vidíme ako väčšina tlačí bike. Na jazdenie v strmine je totiž treba nielen sila, ale aj technika šľapania, keďže cesta je tu mokrá. Nahadzujem najľahši prevod a priedbieham tlačiacich jedného za druhým. Tepy mi veselo stúpajú do maximálnych výšin, ale pocitovo to ide fajn. Treba však ísť opatrne, v sedle sa mi zopárkrát nadvihlo predné kolo a tak idem radšej zo sedla. No nie je to krátky kopec a stúpanie nepoľavuje. Všetci traja sme stále na kole a automaticky sa posúvame dopredu. No nedalo mi to aj ešte trochu som pridal, aby som si našiel pekné miesto a urobil zopár záberov. Tak, pofotil som a naskakujem. Mám menšie problémy s rozbehom - nečudo je to dobrá strmina. Stúpanie v lese je stále divoké a snažím sa dobehnúť našich. Vidím, že aj les sa pomaly končí a ako si pamätám aj stúpaniu dôjde para. Naraz periférne zbadám štrikovača ako si to šinie ku mne. Tak hádam sa nezrazíme... Radšej pridávam. Štrikovač však nebol amatér a vôbec by ma neohrozil a už si to šinie na opačnú stranu cesty. Zato pri tom mojom mikrošpurte som zacítil pichnutie v lýtku a zbabelo zastavujem. Kŕč veru nechcem dostať. Nejaká slečna za mnou ma oslovuje: Ty si to skoro vyšiel... Chvíľu mi to polichotilo, ale vlastne kvôli tomuto som to nevyšiel. Pri tejto dileme skúšam naskočiť, ale nemôžem sa rozbehnúť. Tak som nútený zosadnúť a potlačiť (fuj;-)) asi 30 či 40 m. Tam sa už stúpanie umravňuje a môžem v pohode naskočiť. 

Nasleduje zjazd s viacerými ostrými zákrutami, kde nakoniec dobieham svojich. Navyše už prší a voda z bikov špliecha jedna radosť. Pred vstupom do Vsetína som zbadal, ako organizátorské auto nakladá jednu ženu, ktorá asi škaredo spadla, keďže mala zabandážovanú ruku a bolestivú grimasu. Tak toto veru nemusím zažiť. Vo Vsetíne sa rozdeľujú trasy a tak zatáčam na krátku. V tú chvíľu mi to je aj trochu ľúto. Cítim sa v pohode. Na jednej križovatke chytáme červenú a musíme stáť. Takto sa aspoň vyformovala dosť veľká asi 20 členná skupina a na nasledujúcu rovinatú 30-tku som si nič lepšie nemohol želať. Skupinka naberá svižné tempo a tak aj slabý dážď nevadí. Kilometre odsýpajú a na špici sa striedame asi piati. No, mohlo by to takto vydržať až po občerstvovačku. Nevydržalo. Po cca 10-tich kilometroch jeden borec na špici trochu zrýchlil a skupinka sa rozpadla. Otočím sa a vidim svojho lídra Alu ako je v ďaľšej skupinke. Tak to nie, odpájam sa a čakám ich. Ježo si to nevšimol a tak v úvodnej skupinke prišiel až po občerstvovačku. Tá diera bola asi 15 metrová a dobrovoľne sa staviam na špicu. Ala mi hovorí, aby som si šiel svoje, ale to som si mal premyslieť na prezentácii a ísť dlhú, takže prispôsobím rýchlosť jej tempu a ideme. Teraz sa snažím rovnomerne ťahať, aby bolo stabilné tempo a veru aj skupinka pred nami ani veľmi neuniká. To už dážď sa mení na lejak. Vpredu som už dobre dlho, ale aspoň nikto na mňa nestrieka vodu od kolies. Trošku ma Ala krízu a tak musím zmierňovať tempo. To sa nezdá niektorým a predbiehajú ma. Až na jedného či dvoch o chvíľu sú zasa za mnou. No nech už sme na občerstvovačke a dám si pláštenku. Ten lejak je už nepríjemný,hovorím si, keď na ceste čítam 200 m bufet. Fajn. Toto bolo už treba. Zjem jeden banán, dám si jedno pivko a hlavne si obliekam pláštenku. Pauzujeme asi 4 minúty a vyrážame k poslednému kopcu. O chvíľu sme na jeho úpätí a všetci traja spolu začíname zdolávať prvé metre stúpania. Prestáva pršať a zasa dobiehame jazdcov čo nám ušli po rovine. Psychickú a a fyzickú prevahu zdôrazňujeme aj tým, že sa v kopci fotíme a pózujeme. Ala prekonala rovinatú krízu a zasa pekne krúti. Soláň je síce najdlhší kopec, ale najviac podobný našim malokarpatským a tak sa na vrchol dostávame v pohode. Tak a teraz zjazd až dolu do Rožňova a tam posledné stúpaníčko. Na hlavnom ťahu sa na nás usmialo aj Slniečko a tak schovávam pláštenku. To už sme v Rožňove a v pohode stúpame k cieľu. Ešte posielam SMS-ku, že sme o 4 minúty v cieli, aby sme mali cieľové foto. Spomínam si, že pred dvoma rokmi som tuná mal dlhý špurt, tento rok dám džentlmensky prednosť dáme:-) 

V cieli nás už fotí nezávodná časť partie a tak môžme poskytnúť prvé úsmevy a intervijú. Táto trasa bola pekná, žiaden extrém, každý kopec inakšieho charakteru. Možno by sa hodil ešte jeden šupnúť... Trošku horšie to bolo s ďaľšou organizáciou. Zahaprovala časomiera (čas sa meral čipmi) a tak čas a výsledky boli až na druhý deň, nebolo pifko grátis (ale ani rady na neho) a na jedlo v cieli sme museli pol druha hodiny čakať. Ale to je všetko, čo môžem vyčítať. Beskyd má svoju typickú, veľmi príjemnú atmosféru a trasu so svojimi stabilnými lákadlami. V prípade formy sa tu určite ešte zastavím.