Okolo České republiky na kole nonstop (Třinec 4. – 7. augusta 2005) - časť druhá

Okolo České republiky na kole nonstop (Třinec 4. – 7. augusta 2005)
Reportáž bez konca
II. časť

4.8.

Prebúdzame sa do upršaného rána, je pred šiestou hodinou a spať sa už nedá. Vykonáme rannú hygienu, niečo si zajeme z toho, čo sme si priniesli so sebou. Po 8. hodine ideme na nákup do neďalekých potravín doplniť niečo do zásob a dokúpiť red bull, ktorý som zabudol doma. O 9. hod. Musíme opustiť hotel, tak odchádzame na pripravované miesto štartu, ktorý je v tomto ročníku v jednej uličke smerujúcej na námestie, na ktorom boli štarty v minulých ročníkoch. Teraz to nie je možné, lebo námestie je rozkopané a prebiehajú tam stavebné práce. V priestoroch štartu prebiehajú prípravné práce, momentálne inštalujú štartovné stanovište s ozvučovacou technikou a nafukujú štartovací oblúk. To všetko prebieha v daždi. Organizátori nám vymedzili priestor na zaparkovanie sprievodných vozidiel a na 11. hod. oznámili konanie porady pre vedúcich tímov jednotlivých pretekárov. Toto všetko sa deje za neustáleho dažďa, ktorý iba mení na svojej intenzite, pofukuje severozápadný vietor, to znamená, že dnes to bude proti vetru a teplota zatiaľ nevystúpila viac ako na 13°C. Na naše auto umiestňujeme nálepky, ktoré sme obdržali od usporiadateľa preteku a budú slúžiť na upozorňovanie ostatných účastníkov dopravy, že sa koná pretek Okolo ČR nonstop. Na dres si pripevňujem štartovné číslo 11. Pomaly sa v priestore štartu schádzajú všetci účastníci preteku. V toto ročníku sme sa zišli celkom dvanásti. Ako jediná žena so štartovným číslom 1 sa na štart postavila Hanka Ebertová z Čiech, ktorá išla tento pretek ako prípravu na RAAM, pretože si vyjazdila kvalifikáciu už na pretekoch vo Švajčiarsku. Z domácich pretekárov to boli ďalej: Jaroslav Šenk (1955), jazdí za KC Kooperatívu Liberec, Patrik Bártík (1976), Štefan Pacák (1962), Josef Trchalík (1971). Zo zahraničných účastníkov to boli: z Talianska Dario Valsesia, z Rakúska Andreas Dengler, dvaja za Nemecko Lutz Nestler a Karsten Wollersheim, z Texasu USA Pete Link a z Colorada USA Bob Fourney dvojnásobný víťaz RAAM v rokoch 1990 a 1991. Za Slovensko som sa zúčastnil ja – Juraj Teplan (1958).

Počasie je skutočne veľmi nepríjemné a nechce sa mi ísť prezliekať do cyklistického, lebo je zima a stále prší. Na štart sa prišlo pozrieť aj niekoľko málo divákov. Moderátorka informuje cez reproduktory o histórii tohto podujatia a predstavuje jednotlivých štartujúcich. Prišla aj česká televízia. Z pretekárov poznám iba Hanku, Patrika a Štefana. Vzájomne sa povzbudíme do nadchádzajúceho preteku. O 11:20 sa idem konečne prezliecť, je to dilema, čo si dať na seba. Je zima, to by chcelo niečo viac na seba, ale prší a to všetko bude premáčané. Nakoniec som sa rozhodol, že dolu pojdem iba v kraťasoch, na nohách tretry na nich mikrotenové vrecká a cez ne návleky. Hore tričko, dres, rukávniky a nepremokavú pláštenku. Pred štartom si ešte zajem powerbar tyčinku, lebo dnes budem bez obeda. Piť sa mi veľmi nechce, to je tým počasím.

Neodvratne sa blíži 12. hodina a s ňou sa ešte viac rozpršalo. Moderátorka jednotlivo vyhlasuje štartovné čísla a mená pretekárov, títo nastupujú na štartovnú čiaru. Na pravé poludnie zaznel výstrel zo štartovacej pištole. Pred nami sa pohybuje vozidlo organizátorov a my sa všetci držíme v pelotóne za ním. Za nami v dostatočnom odstupe sa pohybuje kolóna sprievodných vozidiel. Ideme upršanými a chladnými ulicami Třince a hneď sa začína pomerne ostré tempo, je to jasné aspoň sa trošku zahriať. Ešte nie sme ani mimo mesta a už som premočený od vody, aspoň nohy v tretrách mám v suchu. Pretek sa ide za plnej premávky a musíme dodržiavať všetky dopravné predpisy – to znamená, že musíme zastavovať na červenú na križovatkách a tak podobne. Podľa pravidiel preteku prvých 30 km môžeme ísť v spoločnej skupine, potom už musíme ísť každý jednotlivo a za každým pretekárom môže ísť jeho sprievodné vozidlo. Počas prvých upršaných kilometrov nás obieha aj televízna kamera ČTV a filmuje nás do spravodajstva. Aj keď máme protivietor cesta má mierne klesajúci charakter a v skupine za autom usporiadateľov sa ide celkom dobre až na ten neustály dážď. Od usporiadateľov dostávame informáciu, že od západu krajiny sa už oblačnosť pretrhala a neprší. Nám je to už aj tak všetkým jedno, sme premočení do nitky, či už od vody alebo od potu pod pláštenkami. Tie vrecká na tretrách tiež dlho nevydržali a po prvej hodine jazdy mám už nohy premočené a prechladnuté. Samozrejme tieto podmienky vyvolávajú aj isté telesné potreby, každému sa chce skôr, či neskôr na malú. Väčšina z nás to rieši priamo na križovatkách, kde sme museli zastavovať na červenú. Tá voda a zima nám všetkým vôbec nedodávajú na nálade. Štefan Pacák sa mi prihovára a navrhuje, že v Karvinej by sme to mohli zabaliť, vraj to nemá cenu v takomto maraste pokračovať.

12:45 prechádzame Karvinú, neprestáva pršať, obloha je zatiahnutá ťažkými mračnami, akoby sa slnko s nami hnevalo. Za Karvinou nás organizátori z auta upozorňujú že sa máme roztrahať a ísť jednotlivo, nie v skupine. Samozrejme, že nikomu sa nechce v takomto počasí ísť „za svoje“, predsa v skupine sa ide ľahšie i keď sa vzájomne ohadzujeme vodou z kolies bicyklov. Ja sa držím v druhej polovici balíka, nechcem sa veľmi drať dopredu. Vo Vrbicích však zisťujem, že čelo skupiny odišlo asi o 100 m, preto nasadzujem stíhaciu jazdu a idem za prvou štvorčlennou skupinkou. Táto stíhacia jazda sa mi stala skoro osudnou, lebo na mokrej ceste mi podkĺzlo zadné koleso a len tak tak som to ustál.

13:30 Sme pred Ostravou a prechádzame úsekom, kde prebieha výstavba novej dialnice. Cesta je tak zanesená žltohnedým blatom, že nevidieť asfalt. Týmto úsekom ideme obzvlášť opatrne, ale aj napriek tomu nás obiehajúce autá „premalujú“ tým humusom z cesty tak, že sme všetci jednotnej farby. Sme natoľko zašpinení, že nikto nevidí cez okuliare a ja nevidím na displej polaru ani GPSke. Našťastie teraz nám prišiel vhod silnejúci lejak, ktorý nás zmyl a znovu sa poznáme aj podľa farby oblečenia. Cez Ostravu nejdeme, iba ju míňame okrajom a pokračujeme smerom na Hlučín. Ja sa snažím dodržiavať predpísaný odstup od pretekára idúceho predo mnou, ale trojica cyklistov predo mnou sa drží pospolu. Začína sa už mierne zdvíhať aj cesta, i keď sú to iba malé brdky, ale fúka protivietor, preto sa tempo spoľuje. V jednom z takých brdkov trojica spomaľuje, moje tempo je rýchlejšie, tak si ich doskočím a oddeľuje sa Patrik Bártík. Nasadzuje rýchlu jazdu do kopca a ja sa púšťam za ním, cítim sa na to, ide sa mi dobre. Patrik neustále zrýchľuje, preto sa rozhodujem, že ho nechám odísť, veď sme v podstate ešte len na začiatku a čaká nás viac ako 1000 km. Patrik odišiel a v zjazde som sa nechal predbehnúť ostatnými tromi pretekármi a držal som sa v dovolenom odstupe za nimi. Patrika som od tejto chvíle už nevidel. Teraz niečo o mojich pocitoch. Cítim sa v pohode, psychicky aj fyzicky je to fajn, vadí mi iba ten chlad a voda. Málo pijem, nechutí mi lebo je zima a podľa mňa aj málo jem.

14:20 Prechádzame prvým miestom, z ktorého musí môj doprovod hlásiť telefonicky svoju pozíciu, sú to Kravaře. Konečne začína zoslabovať dážď, ešte sú slabé prehánky, ale vietor neustáva a teplota sa tiež nezdvíha. Polar ukazuje slabých 14°C. Moje Pulzové hodnoty držím na úrovni okolo 140 pulzov za minútu. Aktuálna situácia na trati je nasledovná: Bártík, Šenk, Fourney, Trchalík, ja a ostatní za mnou, neviem v akom poradí. Tí čo idú predo mnou sú okrem Bártíka na dohľad.

14:35 Sme v Opave a definitívne prestalo pršať. Podľa pravidiel v mestách nemusíme dodržiavať určenú trasu a môžeme použiť aj kratšiu cestu. Toto využíva Šenk za ním Trchalík a ja sa pridávam tiež. Takto sa nám podarilo dostať pred Fourneyho. Za Opavou sme v odstupoch na dohľad Šenk, Trchalík, ja a za mnou rakúšan Dengler.
Počas jazdy si vyzliekam pláštenku a vyzúvam návleky, aby som uschol. Spoza pretrhaných oblakov vykúka zubaté slnko, ale vzduch je studený a teplota už v tento deň nevystúpila nad 16°C. Terén je stále viac zvlnený a stále častejšie sa ide do kopca. Ono by to ani tak nevadilo, ale vietor je stále proti nám. Kvalita ciest je v celku dobrá miestami sú však v ceste diery a mne sa stáva, že svojmu sprievodnému vozidlu ukazujem dieru ako pri jazde v skupine spolujazdcom. Môj syn sa z toho smeje a prichádza autom ku mne a kričí mi, že im nemusím ukazovať diery v ceste. Aspoň je dobrá nálada. Aj keď ideme po ceste prvej triedy, v tomto úseku nie je extra silná premávka. Prekonávame výšku 650 mnm.

16:00 Vchádzame do Bruntálu, mesto prejdeme bez problémov a pokračujeme ďalej v našej ceste smerom na Rýmařov. Prechádzame Rýmařovem a cesta sa začína prudšie zdvíhať. Pred nami je stúpanie na kopec Skřítek s výškou 893 mnm. Mne jazda do kopcov nerobí žiadne problémy. V kopci predbieham pretekárov, ktorí išli celý čas predo mnou.

17:10 Som na vrchole vrchole stúpania a je to 150 km od štartu. Týmto sme mali najvyšší vrchol celej jazdy za sebou. Už nás čakali iba nižšie, ale nedá sa hovoriť o ľahších stúpaniach. V klesaní idem opatrne, lebo túto cestu nepoznám a nechcem zbytočne riskovať, preto ma moji súperi obiehajú a sú znovu vpredu.
Ešte taká perlička na zasmiatie. Zaujímavý štýl a spôsob jazdy mal taliansky pretekár a jeho doprovod. Jeho auto sa pohybovalo po trase niekoľko km pred ním, aby nás v predu pred ním fotili, filmovali a čakali na svojho cyklistu. Takto sa im prihodilo, že sa im stratil, lebo zišiel z trasy a museli ho naspäť naviesť na správnu cestu. Skrátka sú to „taliani“.

17:45 Prechádzame Šumperkom, zatiaľ nikde nezastavujem, okrem zastávok na malú. Pitivo a jedlo mi podávajú počas jazdy moja manželka a syn. Za Šumperkom si doskočím k Trchalíkovmu sprievodnému vozidlu a jeho doprovod ma ponúka červeným vínom, vraj nech sa mi ide lepšie. Zaďakujem im za ich starostlivosť a pokračujem chvíľu vedľa Trchalíka. Rozprávame sa o tejto akcii, ja to idem po prvý raz, ale on je už ostrieľaný kozák. On to jazdí pravidelne každý rok. Dozvedám sa od neho, že Bartík sa stratil a nehlásil sa na dvoch kontrolných stanovištiach. Rozlúčim sa s ním a nechávam ho ísť vpredu.

18:42 Prechádzame druhým miestom – Červená Voda, kde sa znovu musí telefonicky hlásiť naša pozícia.
Postupne sa blížime k ďalšiemu stúpaniu na Červenovodské sedlo. Je to pekné stúpanie v príjemných serpetínkach a znovu ho ťahám ako prvý a za mnou v háku ide Šenk, za ním Trchalík a Dengler.

19:09 Som na vrchole stúpania vo výške 813 mnm a 214 km od štartu. Nezastavujem a pokračujem v zjazde, v ktorom sa dostáva do predu Dengler. Uvedomujem si, že budem musieť niekde zastaviť na dlhšiu pauzu. K večeru sa začína ochladzovať, bude treba aj niečo zjesť a prezliecť sa do suchého a stiahnuť údaje z polaru, pretože bude už preplnená pamäť pristroja. Cestou sa obzerám po nejakom vhodnom mieste na zastavenie pre mňa aj môj doprovod.

19:55 Prechádzame Žamberkom a zatiaľ som nevidel nič vhodné na zaparkovanie. Cestným obchvatom míňame Vamberk.

20:32 Zastavujeme na konci obce Dodleby nad Orlicí. Je tu maličké parkovisko pri ceste pod stromami a zisťujem, že za múrom je miestny cintorín. Tu sa prezliekam, syn mi urobí ľahkú masáž na nohy, oblečiem si teplejšie veci na nočnú jazdu. Bicykel vybavím potrebným osvetlením a na prilbu si pripevním čelovku, ktorou si osvetľujem najmä GPS a polar. Syn stiahne záznam z polaru do notebooku a vymaže pamäť, aby som mohol zaznamenávať ďalší priebeh cyklomaratónu.
Moja doterajšia priemerná rýchlosť bola 30,1 km/h, max. rýchlosť 60,8 km/h. Prejdená vzdialenosť je 254 km.
Snažím sa jesť pečivo, ktoré sme viezli so sebou. Pomerne ťažko sa mi jednotlivé sústa prehĺtajú a musím si to zapíjať. Kým sme tu stáli predbehli ma moji súperi Trchalík, Šenk a Fourney. Konečne som sa ako tak najedol a pripravujem sa pokračovať v jazde.

21:23 Odchádzame z parkoviska a už je úplná tma. Na môj vkus sme sa zdržali dlhšie, ako som si predstavoval. Takéto dlhé prestávky som si neplánoval. Teraz nás čakal pomerne rovinatý úsek a s príchodom noci zoslabol vietor, tak sa pokračovalo trochu ľahšie. Naviac mne nočná jazda vyhovuje, hlavne z dôvodu minimálnej premávky motorových vozidiel. Počas nočnej jazdy môže cyklistovi svietiť na cestu jeho sprievodné vozidlo a tým má cyklista zaistené solídne osvetlenie cesty pred sebou, ale aj napriek tomu musí mať vybavený bicykel aj predným svetlom.

21:38 Prichádzame na prvé pevné kontrolné stanovište – Čestice. Tu musí môj doprovod zastaviť, aby obdržali záznam a pečiatku o kontrole. Ja pokračujem v ceste a sám si osvetľujem cestu pred sebou. Asi po siedmych minútach mám moje vozidlo znovu za sebou a jeho svetlo mi svieti na cestu. Takáto nočná jazda má svoje čaro. Cez cestu nám každú chvíľu niečo prebehuje, rôzne malé hlodavce ale aj líšky a srnky. Jediná nevýhoda je, že okrem cesty a jej najbližšieho okolia, nevidím nič z okolitej krajiny a prírody. Má to aj svoju výhodu, že prejazdy cez mestá sú plynulejšie a netreba čakať na križovatkách. Idem rýchlosťou 30-33 km/h.

21:50 Idem cestným obchvatom okolo Týniště nad Orlicí a pokračujem smerom k Hradci Králové.

22:02 Moje doprovodné autíčko potrebuje tiež napapkať, preto zastavuje na benzínke a dopĺňa pohonné látky v Třebochovicích pod Orebem. Ja však pokračujem sám a po chvílke je znovu za mnou.

22:19 Vchádzame do Hradca Králové a víta nás nepríjemným chemickým zápachom, pravdepodobne z dákej chemickej fabriky. Mesto je ľudoprázdne a veľmi rýchlo ho opúšťame smerom na Mladú Boleslav.

22:55 Sadová – tretie miesto, z ktorého sa telefonicky hlási naša pozícia. Tieto hlásenia sú potrebné pre organizátorov kôli on-line informáciám, ktoré poskytujú cez webstránky. Prostredníctvom internetu je tak možné sledovať, ktorým miestom jednotliví pretekári už prešli.

Keď opúšťam Sadovú vidím pred sebou nejakého cyklistu a ide pomalým tepom. Podľa jeho doprovodného auta zisťujem, že je to Fourney. Jeho auto je nejaký starý karavan s naftovým motorom a maďarskou štátnou značkou. Predbieham jeho auto, lebo ide pomalšie ako mne vyhovuje. Obieham aj amíka, ale ten sa začne tlačiť na mňa zo zadu a vytláča ma do protismeru. Nechám ho teda nech ma predbehne. Akonáhle ma predbehne znovu spomalí a ide asi 25 km/h. Nič iné mi nezostáva znovu ho predbieham, pretože táto rýchlosť mi vonkocom nevyhovuje. Ale on je ako magor, nevie to prežiť, že som pred ním. Toto sa zopakuje ešte niekoľkokrát a nakoniec idem za ním, ale jeho doprovodné auto ide predo mnou a musím dýchať ten smrad z výfuku. Bol som priotrávený z toho smradu, psychicky rozhodený, že som to chcel zabaliť kôli tomuto amíkovi. Naviac mi vadilo jeho pomalé tempo.

23:57 Nabieham na obchvat mesta Jičín. Tu je vyfrézovaná cesta, po ceste sú chaoticky rozhádzané dopravné kužely a len ťažko si tipujem asi kadiaľ mám ísť. Možno idem aj v protismere, lebo je v tom strašný chaos.