Okolo České republiky na kole nonstop (Třinec 4. – 7. augusta 2005) - dokončenie
- Napísal: Juraj Teplan
- Published in Cestná cyklistika
Okolo České republiky na kole nonstop
(Třinec 4. – 7. augusta 2005)
IV. časť
6.8.
1:35 Padá zásadné rozhodnutie – v ďalšom mojom účinkovaní tohto preteku nepokračujem! Rozhodnutie bolo bolestné, je mi zle, celý sa trasiem, prší ako z konvy a nariaďujem smer Bratislava. Oznamujem svoje rozhodnutie o ukončení jazdy organizátorom preteku a nezúčastním sa ani záverečného ceremoniálu v Třinci.
Moje prvé preteky tohto druhu som nedokončil, preto som nazval aj tento príspevok, že je to reportáž bez konca.
Nebudem tu opisovať našu cestu domov, ale spomeniem iba toľko, že ešte dva dni som nemohol nič poriadne jesť a piť. Pri každom hltaní jedla alebo tekutiny som pociťoval neuveriteľné bolesti v pažeráku. Fyzicky som bol na tom dobre, namal som ani nejakú výraznú svalovicu. Jediné, čo ma bolelo boli svaly na chrbte v panvovej oblasti a krčná chrbtica.
Údaje o jazde
Prejdená vzdialenosť 790,5 km
Čas jazdy 28 h 53 min.
Čas státia 6 h 45 min
Priemerná rýchlosť jazdy 27,5 km/h
Priemerná rýchlosť celkom 22,3 km/h
Maximálna rýchlosť 67,5 km/h
Nastúpané metre 6 954 m
Výsledky:
Jaroslav Šenk 51:44 h. Ø 24.35km/h
Josef Trchalík 53:28 h.
Patrik Bártík 54:24 h.
Bob Fourney 54:34 h.
Andreas Dengler 56:34 h.
Karsten Wollersheim59:05 h.
Hanka Ebertová 68:40 h.
Štefan Pacák 69:09 h.
Záverečné zhrnutie a hodnotenie pre čitateľov
Teraz sa budem venovať tomu, čo bude možno viacerých z vás zaujímať ohľadom preteku: Okolo ČR non-stop.
Neodporúčam zúčastniť sa tejto akcie cyklistom, ktorí majú nejaké čo i len malé zdravotné problémy, majú málo odjazdených kilometrov a nemajú dokonalú technickú a morálnu podporu od svojho sprievodného tímu. Budem sa snažiť vysvetliť prečo. Samozrejme, že je to len a len na každom jednotlivcovi. Nikoho nechcem týmto odradiť od jeho rozhodovania, ale chcem iba upozorniť na prípadné sklamanie z neúspechu, ale čo je neúspech? Je však pravdou, že človek je tvor zvedavý a čo neskúsi na vlastnej koži, to druhému neverí. Keby som to nebol skúsil, neveril by som nikomu, o čom to je. Začnem tým, že sa to vôbec nedá porovnávať s 24-hodinovkou. Tá sa dá oproti tejto akcii zvládnuť úplne hravo, pretože tu je to postavené úplne inak na inom princípe a inej filozofii. Tu sa ide predpísaná trať a stanovený počet km za určený časový limit – samozrejme, že ten časový limit nie je až tak nemožný, dá sa zvládnuť. Ďaleko vážnejšími problémami sú:
1. poveternostné vplyvy – počasie, vietor, dážď, teplota,
2. cestná premávka,
3. bezohľadnosť vodičov,
4. rozbité cesty,
5. možnosť zablúdenia,
6. profil trate – nastúpané výškové km,
7. správne stravovanie a pitný režim,
8. technický doprovod,
9. fyzická kondícia,
10. psychická pohoda.
Schválne som v tých problémoch neuviedol finančnú náročnosť tohto podujatia. Mňa to stálo cca. 10-tisíc Sk a v tejto sume nemám zarátané náklady spojené s mojim vybavením (oblečenie, cyklo doplnky a technické vybavenie bicykla).
Skutočne nechcem, aby ste mali dojem z môjho opisu, že som pesimista, alebo že píšem iba o negatívach tejto akcie a snažím sa odradiť od vás od prípadnej účasti na tomto podujatí. Píšem a ďalej budem písať reálne skúsenosti, samozrejme moje osobné, teda subjektívne pocity. Dá sa to určite zvládnuť – veď to dokázala aj žena – Hanka Ebertová, ale ona sa na to systematicky pripravovala, bola perfektne vybavená, mala silné zázemie a pokúšala sa o to viackrát, nepodarilo sa jej to na prvý krát.
Ešte chcem zdôrazniť zásadné rozdiely oproti tej 24-hodinovke. Na tomto preteku sa nesmie ísť v „háku“ v závetrí žiadneho cyklistu ani iného dopravného prostriedku. Každý pretekár ide sám zaseba.
Technický doprovod musí byť minimálne dvojčlenný. To je dosť veľký problém, aspoň pre mňa. V budúcom roku by som to chcel možno skúsiť znovu, ale obávam sa, že sa mi nepodarí zohnať ľudí do technického doprovodu. Akcia trvá pomerne dlho. Musíme zo Slovenska vyraziť už v stredu popoludní a vrátime sa až v nedeľu večer. To znamená, že si tí ľudia musia čerpať dovolenku minimálne na dva dni.
Teraz rozpíšem tie jednotlivé problémy, ktoré som uviedol vyššie a ako som sa s nimi vysporiadaval ja sám. Možno to bude trošku neusporiadané, ale píšem to všetko tak, ako ma to napadá a na čo si spomeniem.
1. Poveternostné vplyvy – mne osobne vyhovuje vyššia teplota, mám radšej leto ako zimu. Tento rok to bolo zlé, aspoň pre mňa. Keď sme sa postavili na štart teplomer ukazoval 12˚C a pršalo ako z konvy. Pokračovali sme v jazde za neustáleho dažďa a protivetra prvých 80 km. Teplota v tento prvý deň nevystúpila nad 15˚C aj keď prestalo pršať a až do noci fúkal severozápadný protivietor. Toto sa dosť podpísalo pod fyzické vyčerpanie.
2. Cestná premávka – trať preteku vedie po značne frekventovaných cestách, hlavne nákladnej dopravy. Aj keď sa organizátori snažili vybrať trasu čo najoptimálnejšie, ale nie vždy to bolo možné. Mne osobne tento fakt veľmi vadil, vadili mi najmä výfukové plyny s tých naftových motorov a nielen z nich tie staré škodovky a ešte aj nikoľko dvojtaktov urobilo svoje. Do večera prvého dňa som bol ako sfetovaný.
3. Bezohľadnosť vodičov – neustále som musel predvídať a byť ostražitý na to, ako sa zachovajú vodiči, pretože prednosť cyklistu na hlavnej málokto akceptoval. Situácie na križovatkách a nebezpečné predbiehanie a zaraďovanie sa vozidiel, to bolo strašné. Dosť mi vadili aj kolóny áut, ktoré sa tvorili za mnou v úsekoch, kde sa nedalo predbiehať. V týchto prípadoch som sa snažil ísť čo najrýchlejšie, aby som tak dlho neprekážal i napriek tomu, že ma to stálo nemálo síl a zbytočne som sa vyčerpával.
4. Rozbité cesty – tu musím jednoznačne skonštatovať, že na Slovensku sú rozbité cesty, ale v Čechách je to ešte horšie. Jazdím na dosť drahom materiáli a nechcel som si privodiť zbytočné škody, ale bol to problém vybrať si tú najlepšiu stopu na ceste, kde to bolo ako na tankodrome. Naviac ma prekvapili úseky s kockami, to bolo ako na Paríž – Roubax. Najhorší zážitok s kockami som mal v jednom zjazde. Išiel som z kopca, na tachometri 70 km/h a vtom odrazu kocky a zákruta, mal som čo robiť, aby som to ustál. Všetky nasledujúce zákruty v tom zjazde a v nasledovnom stúpaní boli tvorené kockami. Našťastie bolo na tom úseku sucho, ak by bolo pršalo bol by som skúsil tvrdosť tých kociek.
5. Možnosť zablúdenia – tu musím pochváliť organizátorov za skutočne perfektne pripravenú mapu trate. Každý účastník pretekov obdržal podrobný itinerár celej trate s vyznačenými obchádzkami a kritickými úsekmi. Napriek tomu sa dalo na ceste poblúdiť. Bolo to však zavinené, aspoň v mojom prípade, nedokonalým značením inštitúcií, ktoré sú zodpovedné za dopravné značenie českých ciest. Jedno zo stratení sa mne a môjmu technickému doprovodu podarilo pred Karlovými Varmi v mestečku Ostrov, kde som skoro hodinu čakal na môj doprovod.
6. Profil trate – ono sa to nezdá, ale tá trať Okolo Čiech nie je žiadna malina, nie je to prechádzka ružovým sadom a v porovnaní s K-24, sa tam nastúpa oveľa viac výškových metrov. Ja som prešiel z celkovej trate 790 km a na tejto vzdialenosti som nastúpal viac ako 6950 m. Cítil som to aj v nohách a hlavne v chrbáte
7. Správne stravovanie a pitný režim – to bol môj najväčší problém a môžem zodpovedne povedať, že to bola príčina môjho tohtoročného neúspechu. Treba stále niečo jesť, v malých dávkach, aby mal človek stále niečo v žalúdku a nie len piť ionťák a jesť gely a energetické tyčinky. Dôležitá je tuhá strava a najlepšie to, čo človeku nespôsobuje zažívacie ťažkosti. Ja som nemal zabezpečenú stravu na všetky dni trvania preteku. Spoliehal som sa, že sa mojmu doprovodnému tímu podarí cestou nakúpiť potraviny, ale to nedopadlo dobre. V druhý deň som zjedol všetko, čo som mal nakúpené a večer po 19. hodine som mojej osádke vozidla zahlásil požiadavku na stravu, ale cestou, ktorou sme v tom čase prechádzali neboli už otvorené žiadne supermarkety a podobne to bolo aj s benzínkami. Nemal som čo jesť!!! Tak som jedol iba energetické tyčinky, pil som vodu a nejaký energetický gel. Navyše nesadla mi ani strava, ktrú nám pripravil usporiadateľ na obrátke v Aši. To som jedol asi o 16. hodine, ale nebolo mi z toho dobre. Ešte tri hodiny po jedle mi to ležalo v žalúdku. Mal som veľa žalúdočnej kyseliny a pálila ma záha.
8. Technický doprovod – je to jeden z rozhodujúcich faktorov na úspech v tomto preteku. Bez technického doprovodu sa nedá tento pretek ani dokončiť. Je to aj podmienka priamo vyplývajúca z propozícií. Tento pretek je non-stop, dá sa ísť bez spánku pretekára, ale vodič doprovodného vozidla nemôže ísť bez toho, aby si pospal, preto je aj podmienka minimálne dvojčlennej posádky vozidla. Ja som mal v tíme manželku a syna. Syn sa nedokázal vyspať počas jazdy a museli sme v druhú noc zastaviť, aby si mohol pospať a táto zastávka bola pre mňa osudná. Už som napísal, že som bol hladný a keď sme zastavili, prišli na mňa žalúdočné problémy. Začal som zvracať a od žalúdočnej kyseliny som mal zničený pažerák natoľko, že som nemohol ani piť, nieto ešte jesť. Preto som sa rozhodol, že definitívne končím a ďalej nepokračujem. Pritom mi zostávalo do cieľa iba 450 km a 36 hodín do časového limitu. Naviac začalo znovu pršať a už na obrátke v Aši som vyhlásil usporiadateľom, že ak bude znovu pršať, v daždi pokračovať NEBUDEM – zdravie mám iba jedno a nemám už 20 rokov.
9. Fyzická kondícia – nie je to najdôležitejší faktor, ale určite je to výhoda pre toho, kto má lepšiu fyzickú kondíciu. Nakoľko je dĺžka trate viac ako 1000 km, každému príde kríza vo fyzičke. Dôležitejšie je ísť také tempo, ktoré bude pre pretekára ekonomicky najefektívnejšie. Pretože ak prepáli tempo hneď na začiatku, má minimálnu šancu vôbec pretek dokončiť a nie to ešte uvažovať o víťazstve. Ďaleko významnejšia je celková psychická pohoda a stopercentný zdravotný stav. Stačí minimálne prechladnutie alebo nejaký iný zdravotný problém a úspech je v nedohľadne.
10. Psychická pohoda – už som to napísal v predošlom bode. Tento pretek je vyslovene o psychike a morálke a v tom zohráva veľký význam technický doprovod. Ja osobne som mal nutkanie zabaliť to už skôr ako som prišiel do Ašu. Hlavou sa mi preháňali všelijaké myšlienky a vtedy je dôležité aby vás hnali dopredu tí, ktorí idú s vami.
Čo napísať na záver? Snáď iba toľko, to utrpenie a drina, ktorá čaká každého, kto sa tejto akcie zúčastní sa nedá vyvážiť žiadnou cenou, ale predsa sa nájdu „šialenci“, ktorí do toho pôjdu. Keby som mal komukoľvek poradiť, tak by som mu povedal, že by som to neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, aby to musel absolvovať! Keď to zoberiem aj z finančnej stránky, je to dosť náročná záležitosť a je len na každom jednom, či do toho pôjde s pomerne veľkým rizikom, že to nedokončí. Nie je možné porovnávať ani vzájomné výsledky jednotlivých ročníkov, pretože trať a poveternostné podmienky sú vždy rozdielne. Je možné porovnávať iba vzájomné výkony jednotlivých pretekárov v tom konkrétnom preteku.
Takto som to prežil ja a sú to moje poznatky a skúsenosti. Bol to môj prvý životný pokus o zdolanie takejto výzvy a som presvedčený, že nebol posledný aj keď som bezprostredne po návrate domov povedal, že už nikdy v živote to nebudem absolvovať. Ono je to naozaj proti zdravému rozumu, pretože logický a racionálny zmysel to nedáva. Človek zaplatí nie málo peňazí a ešte sa za tie peniaze trápi a doslova ničí svoje telo, ale čo je v živote človeka racionálne?
Na záver moje poďakovanie všetkým, ktorí to dokázali dočítať až do konca. Dúfam, že každý si v tom nájde niečo zaujímavé pre seba.