Schwechater Radmarathon 2005

 Ku schwechatskému pivovaru prichádzame s dostatočnou časovou rezervou, aby sme v kľude a pohode prešli predštartovou prípravou. Dokonca aj auto sme zaparkovali približne na tom istom mieste ako naposledy. Postupne prichádzajú ďalší a medzi nimi aj známe tváre z našej pezinskej partie, takže sa zvítavame a nezáväzne debatujeme. Blíži sa čas štartu, ľudia sa natláčajú k štartovacej slavobráne. Lepší sa tradične derú dopredu, ja sa držím okolo Rasťa, Ježa, Maroša s úmyslom ísť ako sa bude najlepšie v rámci vlastných možností dať. Lámať rekordy dnes nebudem, ale po minulom ročníku som si predsavzal, že sa pokúsim pokoriť dosiahnutý čas 3:45.

Odštartované! Pomaly sa posúvame, tlačenica redne, pole sa naťahuje. Špica určite mastí o dušu, my sa dostávame mimo areálu a predierame sa sériou kruhových križovatiek. Treba dávať veľký pozor, pretože mnohí si to žíhajú kade-tade hlava-nehlava. Tepy sú hneď po štarte vysoko, aj v zadu sa ide divo, až by som povedal zúrivo. Stále však kontrolujem, kde je Rasťo. Predsa len má z nás najväčšie skúsenosti a aj napriek tomu, že si sťažoval, že nemá najazdené, ide výborne. Dostávame sa mimo hraníc hlavného mesta, míňame dedinku za dedinkou. Pole sa postupne rozdelilo do niekoľkých balíkov. Ani neviem, či sme vpredu a či vzadu. To ale nie je podstatné, pretože práve som kvôli protiidúcim autám a pomalším jazdcom predo mnou musel spomaliť. Rasťov dres v pezinských farbách mi zmizol niekde vpredu z dohľadu. Vyčkal som teda, kým sa situácia na ceste upokojí. Našťastie to netrvalo dlho a tak som sa vydal na stíhačku. Dalo mi riadne zabrať, kým som preskočil medzeru medzi mojim balíkom a Rasťovým, ktorá sa vytvorila v priebehu iba niekoľkých sekúnd.

Už ho vidím, upokojujem sa a pomaly sa predieram až k nemu. Snažím sa oraziť a vydýchať, takže dve-tri pozície za ním sa nechávam ťahať pelotónom v háku. Takto nám cesta rýchlo ubieha, sem-tam za jazdy prehodíme pár viet a ja sa zaujímam o Rasťovu GPS. Blíži sa zhruba 24 kilometer a odbočka tuším na Gramatneusiedl alebo tam niekam. Valíme sa uprostred balíka vyše 40-kou.
Beda! Zle je!, avizuje Rasťo, krúti hlavou a prstom energicky ťuká do GPS-ky:
Tu predsa musíme zabočiť vľavo!, nasrdene a s rozpakmi gestikuluje a bezradne sa pozerá za seba a potom na mňa.
No, čo ja viem, asi nebude príliš rozumné uprostred balíka zahnúť ostrú, odpovedám.
Križovatku sme prešvihli a tak rýchlo analyzujeme, čo robiť. Či spomaliť, zastať, otočiť a ísť po správnej trase alebo sa nechať unášať v letiacom balíku. Obaja vidíme, že naše početné, možno vyše 50 členné pole a my uprostred neotočíme. Aspoň nebudeme ťahať sami. Preto v zlomku padá definitívne rozhodnutie:
Kufrujeme s nimi. Čo už, dobrý čas v cieli je stratený. 

Rasťo viac tlačí na pílu a derieme sa dopredu, aby sme na správnom mieste nasmerovali čelo skupiny, nech aspoň nekufrujeme veľa. Mám čo robiť, aby som sa za ním držal, pretože sa napriek miernemu stúpaniu stále drží vysoké tempo. Postupne sa nám však darí predrať sa až na úplnú špicu. Rozrážať vietor zatiaľ nechávame Rakúšanov, keď to už zbabrali. Prichádzame do najbližšej dediny, kde sa črtá možnosť vrátiť sa rýchlo na pôvodnú trasu, takže sa tlačíme do čela.
Ale čo to je? Čo sa deje? Vyjavení dozorujúci policajti zachovali duchaprítomnosť, ale nám nedovoľujú odbočiť tam, kam chceme a lifrujú nás ďalej na úplne inú stranu. V správnom smere pochoduje akási cirkevná procesia, takže máme smolu a kufrujeme ďalej.

Takto sa po asi 13 km dostávame na miesto, odkiaľ už pokračujeme po štandardnej trase a blížime sa k prvému krátkemu stúpaniu, ktoré nás dovedie k prekrásnemu zjazdu k Neusiderskému jazeru. Rýchly zjazdík lesom príjemne schladí moje rozžhavené telo, aj nápoj sa mi už míňa a ja viem, že pár kilometrov ku občerstvovačke ešte budem musieť vydržať. Všimol som si však, že Rasťo sa mi stratil kdesi vzadu a tak som sa chytil za nejakú cudziu partiu, s ktorou som prišiel až pod stúpanie na F.J.Wärte. 

Stúpanie pripomína dĺžkou i náročnosťou cestu na Pezinskú Babu, takže žiaden problém, nasadil som svoje tempo na 39/19, neskôr 39/21 a točím. Obieham Dubákovcov, ktorí si to pohodovo šinú hore kopcom. Čomu sa však v tomto stúpaní mimoriadne čudujem, ja, na svojom ťažkom, skoro 11 kg biku opaľujem rôznych mladších junákov na ľahších bicykloch s podstatne lepšou výbavou ako mám sám, dokonca niektorí vezú aj tripla a točia… Ani neviem, koľko má tá tretia, najmenšia pílka prevodníka zubov. Míňam jednu zátačku za druhou a ani sa nenazdám a som hore. V minulom roku sa mi toto stúpanie zdalo byť akési dlhšie.

Zastavujem pri stánkoch s občerstvením, dávam si načapovať ionťák, niečo uchytávam, pojedám nejaké koláčiky a sušienky, banán vrazím do zadného vrecka, napáskujem do rámu plné fľaše a chystám sa vyraziť parašutistickým vzhůru dolů. Obzerám sa okolo seba, pretože v minulom roku som sa do zjazdu pustil sám a potom som musel veľkú časť druhej polovice maratónu ťahať sám a proti vetru. Vtedy som si povedal, že sa nesmiem znova dopustiť tejto taktickej chyby. Všetci sa však nadlabávajú pri stánkoch, nikto nejde, preto sa ešte zdržujem a využívam mŕtvu pauzu na odľahčenie sa. Po chvíli sa už prví postupne rozbiehajú, tak sa pripájam. V krátkom zjazde s niekoľkými technickými zákrutami smerom na dedinu Hof zabúdam na brzdy a plne využívam priľnavosť mojich Michelinov. Dolu, kde odbočujeme na Au prichádzam prvý a za zátačkou sa pozerám, kde sú ostatní, čo sa pustili zhora súčasne so mnou. Sú obďaleč, tak zatiaľ ťahám, veď ma čoskoro chytia. Ako tak však idem, kilometre ubiehajú a stále idem sám, dokonca som obehol nejakých cyklistov, ktorí sa však nechytali do háku. Žeby ma znova čakal údel ako z v minulom roku? Nejako som si to nechcel pripustiť.

Konečne!, pomyslel som si, keď sa mi do háku zavesil mladý, dobre stavaný Rakúšan.
Nech si chlapec oddýchne a potom mu rád prenechám špicu, dumám. Oslovuje ma odkiaľ som, ale keďže nemecky nekomunikujem, obraciam na angličtinu. V tej sa zasa nejako veľmi nechytá on, ale to nevadí. Veď už ťahá špicu pre zmenu chvíľu on. Takto v striedačke popoťahúvame každý trochu. Na miernom, ale dlhom a tiahlom stúpaní balíme do partie tretieho, ktorý však rýchlo odpadáva. Asi sa mu nepozdávala naša spoločnosť. Definitívne sa stáčame konečne späť na Schwechat a cítiť aj silnejúci protivietor. Je však horúco a tak vietor iba príjemne ochladzuje a nežiaduco znižuje rýchlosť nášho snaženia sa do cieľa. 

Kdesi tesne pred Unterwaltersdorfom sa okolo nás preženie rýchlik asi šiestich nadupancov, ku ktorým sa mi nepodarilo doskočiť. Môjmu spoluparťákovi áno a tak chvíľu ťahám zasa sám. Asi som mal krízu, lebo akosi som nevedel zrýchliť aj napriek tomu, že som veľmi chcel.
Obieham Meda, ten sa však na moje tempo príliš nechytá. Vzápätí ma však dobieha zasa minivláčik, kam sa už neváham zavesiť a zapínam forsáž, aby som tam uvisel. Pomohlo, ideme asi šiesti a postupne sa naša skupina obohacuje o odpadlíkov alebo tých, čo chytili krízu. Dokonca, chlapík na sivom high-endovom Kleinovi nejako podozrivo hýri aktivitou a niekoľkokrát nastupuje skoro každých 100 metrov. Nikto sa však za ním netrhá. Napriek tomu ideme celkom slušne, rýchlosť kolíše okolo 35 km/h. To však niektorým už nesedí a tak vypúšťajú, čiže redukujeme našu skupinu opäť na päť, či šesť ľudí, kde funguje veľmi dobrá spolupráca. Každý ťahá poctivo svoj cca 200-300 m úsek a tak sa dá relatívne dobre oraziť. Aktivista, ako som ho označil, sa pár km pred páskou znova utrhol a získal pred nami ostatnými vyše 100 m náskok. Nikto si to nejako významne nevšímal, veď už nešlo o nič. Napriek tomu sme ho po dvoch, či troch minútach dobehli. Teraz neviem, či sa na to vybodol alebo zvesil nohy od vyčerpania a uznal, že nemá význam sa trhať sám proti vetru. Takto sme dorazili do areálu pivovaru a v záverečnom krátkom špurte sme si to ešte niektorí, čo sme chceli, patrične rozdali.

Po príjazde nasledovala štandardná procedúra – vydýchať, napiť, osprchovať, prezliecť, najesť, pokecať a čakať na tombolu. V tomto roku sme boli ako partia mimoriadne úspešní, veď Rasťo im vzal hlavnú cenu podujatia! Oplatilo sa niekoľko rokov im štartovným prispievať na túto výhru, no nie? 

Z výsledkovej listiny som zistil, že mi namerali (neviem ako) výsledný čas 4:07. Ja som si Polarom nameral 4:02 (nie je to ale čistý čas jazdy, ale čas celkový od štartu po príchod v cieli, teda štart 9:00:38, cieľ 13:02:23). Nebyť kufrovačky, ktorá ma v konečnom výslednom čase stála okolo 25 minút, podarilo by sa mi asi dosiahnuť o niekoľko minút lepší čas ako v minulom roku, takže som si splnil stanovený cieľ. Preto považujem samotnú akciu napriek niekoľkým kilometrom nad rozsah itinerára za vydarenú a z osobného hľadiska za úspešnú. Teším sa na ďalší ročník, kde by som nerad chýbal a verím, že sa tam opäť stretneme v hojnom počte.