Bánovecká parenica 2003 – 6. ročník cykloturistického podujatia

Rok sa s rokom zišiel a opäť prišla prvá septembrová sobota. V Bánovciach nad Bebravou a okolí je okrem vykopávania a zbierania úrody zemiakov pre športovejšie naladenú verejnosť známa ako deň, kedy sa koná Bánovecká parenica – nesúťažné cykloturistické podujatie.

V tú sobotu sme sa zobudili do príjemného, v kopcoch trochu chladnejšieho, slnkom zaliateho rána s bezoblačnou, azúrovo modrou oblohou. Vstávam skôr, ako by som za normálnych okolností, ale stačím zaregistrovať, že po veľmi chladnom týždni sa črtá konečne príjemný a pekný deň. To ma vzpruží, pozitívne naladí a dostávam chuť šliapať do pedálov, pretože za uplynulých desať dní som na ňom prakticky nesedel. Očakával som preto, že na trati ma môžu postihnúť nejaké kondičné ťažkosti, aj keď parenica nie je čo do prejazdenej vzdialenosti ako Rasťov Karpatský cyklomaratón.

Dávam si výdatnejšie raňajky ako obyčajne, obliekam teplejšie veci na vrch aj spodok, plním cyklofľaše a pomaly sa zberám nakladať bicykle na strešný nosič auta. Nasadám aj s rodinou a o chvíľu sme v Bánovciach nad Bebravou, kde parkujeme auto a dohadujeme posledné organizačné detaily. Zisťujem, že slnko začína nemilosrdne prihrievať a tak sa v zlomku sekundy rozhodujem pre letnú garderóbu, teda krátke gate a krátke rukávy a zhadzujem prebytočný odev.

Na registráciu pred -Café Taverna- prichádzame niečo po pol desiatej, takže do výstrelu máme času dosť.  Zaregistrujeme sa, ja na trasu C1 a zvyšok rodiny na C2, čo predstavuje vzdialenosť asi 18 + 18 km Uhrovskou dolinou veľmi mierne nahor do Závady pod Čiernym vrchom a potom zasa späť mierne dolu kopcom. C1-ku poznám; išiel som parenicu aj v minulom roku a niektoré úseky som prešiel aj tohto roku, takže som vedel dobre, kde ma čo čaká a neminie. Postupne prichádzajú skupinky ľudí od detí až po starších dospelých a vyzerá to už celkom zajímavo. Cesťáky, horáky, crossy, … Každý podľa chuti. 
Krátko po desiatej hodine zvolávajú organizátori účastníkov dlhej parenice pred obchodný dom Rokoš, kde zaznejú posledné organizačné pokyny, výstrahy a upozornenia. Čas výstrelu sa blíži, nervozita stupňuje, každý si hľadá nejakú pozíciu. Dopredu sa derú chlapci s Trekmi, Fondriestmi, Colnagami, Šatkami, Fortmi, tak sa tisnem spolu s nimi. Ešte foto, potom štartový výstrel a ozve sa rachot kufrov pri našľapovaní do pedálov. Pravá, ľavá noha a už točíme. 

Čelo pelotónu, ktorý v čase štartu tvorilo do 40 cyklistov, vyvedie po niekoľkých ostrých zátačkach z centra mesta smerom na obec Biskupice cez E50-ku, ktorú križujeme, sprievodné vozidlo. Prechádzame rozbitý železničný prechod a hneď za ním sa pelotón začína trhať. Špicu ťahá na úvod svižným tempom chlapík v stredných rokoch a za ním sa chytá asi 12 cyklistov. Podľa výbavy a štýlu jazdy usudzujem, že sú skúsení. Radím na ťažší prevod a chytám sa tiež. Do dediny sa valíme v malom balíku niečo tesne nad 40 km/h. Začína fúkať slabší vietor, ktorý každú chvíľu mení smer. Práve ten a tiež neochota striedať špicu nás sformujú do zákrytu. -Dobre-, hovorím si, -ide sa terezín.- Napriek tomu prechádzame prvé dediny svižne a aspoň prví štryria to vpredu točia dookola. Obzerám sa za seba a zisťujem, že náš náskok je po niekoľkých kilometroch už dosť veľký. Blížia sa prvé stúpania a prvé kontrolné stanovisko – vrchol Cimenianskeho kopca. Je to krátky, ale výživný svah. Ktosi v balíku hovorí, že je to 17-ka. Ešte pred ním však prichádza jedno tiahle stúpanie, kde začína byť jasné, kto trénuje a kto sa na bicykli vozí. Cítim, že na mňa je tempo hore prvým stúpaním privysoké a tak zvoľňujem a chytám svoje. Slabá desiatka chlapcov z našej skupinky sa trhá a my zvyšní sa pomalšie vlečieme za nimi. Na vrchol, za ktorým nasleduje krátky zjazd a ihneď potom tá spomínaná 17-ka prídem prvý. V zjazde okolo mňa prefičia dvaja, ktorých v polovici Cimenianskeho kopca dobehnem a tak na vrchu, kde je prvá kontrola, dostávam pečiatku do papierov (aby som v cieli dostal diplom, párky a hlavne pivo) opäť prvý. Skupinku čo nám ušla už nevidím a preto som sa rozhodol počkať na ostatných, aby som nemusel ťahať sám. Po krátkom zjazde do Zlatníkov sa sformujeme a začína naozaj dobrá spolupráca. Ako sa hovorí, každý chvíľku ťahá pílku, takže napredujeme celkom slušným tempom a energeticky úsporne napredujeme rýchlosťou okolo 35 – 38 km/h až do Šišova, kde nás čaká ďalšie kratšie stúpanie. Opäť sa trháme, a to hneď na jeho začiatku, kde získavam veľmi rýchlo na svojich spolujazdcov metre každým šliapnutím. Evidentne im kopce veľmi nesedia a chlapík na novom červenom hliníkovom Vectore za mnou pokrikuje nejaké sprosté nadávky, či mi z tepla nešibe a či sa tak ponáhľam preto, že hore čapujú… Asi som ho nazlostil. Dostal som sa do pohody, ide sa mi veľmi dobre a záverečné desiatky metrov kopca ešte viac zrýchľujem. Nasleduje krátky prudký zjazd do Noroviec, kde zvoľním a zasa čakám, pretože ťahať sám nemám chuť. Opäť sformovaní prichádzame v pohode ku druhej kontrole pred krčmou v Nedanovciach. 

Oskar svieti, prihrieva stále viac a viac a ja mám fľaše takmer prázdne. Preto zosadám a chcem dotankovať. Dvaja z našej skupiny sa rozhodli pre oddych avšak zvyšní chcú pokračovať ďalej. Hovorím, že iba natankujem a fičíme, ale oni, že hore na Skýcove bude voda a pokračujú v jazde. Nemám na výber. Buď s nimi alebo sám. Po pár sto metroch ich dobieham. Samozrejme so skoro prázdnymi fľašami. Snažím sa ísť energeticky úsporne, preto točím ľahšie prevody. Veď máme pred sebou asi 6 km dlhý Skýcov. V každom stúpaní pri približovaní sa ku Skýcovu však nechávam za sebou celú skupinku a tak na vrchole alebo po krátkych zjazdoch stále musím čakať, kým ma dobehnú. V jednom momente zazriem, že biker na ktorého čakám vždy len krátko, sa čímsi napcháva a chytá sa ťahať dopredu. Idem za ním a po kilometri už ostatných dvoch skoro nevidíme. Prichádzame k úpätiu stúpania na Skýcov, kde si ihneď nasadzujem svoje tempo. Po dvoch zákrutach je parťák už asi 50 m za mnou a ja stúpam stále v pohode. V polovici kopca obieham odpadlíka z prvej, najrýchlejšej skupiny a na vrchu, kde dolievam vodu do fliaš čakám na skompletizovanie našej štvorice vyše 5 minút. 

Keď som prišiel na vrchol, človek zo sprievodného vozidla avizoval, že predchádzajúca partia odfrčala asi pred dvoma minútami. Hovorím si, -to nie je zlé-, ale sám ich nemám šancu dobehnúť. A ani sa mi veľmi nechce. Zjazd do Skýcova a ešte asi 5 km mierneho zvlneného stúpania na Vracov, odkiaľ nasleduje dlhý zjazd do Veľkých Uheriec, už absolvujeme len dvaja. Ostatní s nami nestíhajú, my šliapeme v pohode. Môj parťák sa každú chvíľu čímsi napcháva, tak sa ho pýtam čo to pojedá. -Energo tyčinky, dvadsaťjeden korún jedna-, odvetil krátko, -bez nich by som takto teraz nešiel.- Obaja si vychutnávame úseky dlhého zjazdu bez bŕzd, kde v jednom z nich dosahujem 68 km/h a to mám pred zjazdmi vždy rešpekt. 

Vo Veľkých Uherciach prichádzajú mačacie hlavy s nerovným povrchom cesty, ktoré ma úplne a dokonale rozoberú, neviem chytiť tempo, takže výrazne spomaľujem a môj parťák sa mi vzďaľuje. Po vyše kilometri trápenia sa na kamenných kockách vychádzam z obce konečne na lepšiu asfaltku. Trvá mi hodnú chvíľu, kým sa dotiahnem na vyčkávajúceho parťáka a opäť sa dáme dohromady. Tu začínam pociťovať divné pochody v žalúdku a rozmýšľam, čím to môže byť. Hneď si spomínam na raňajšie kakao. Prechádzame cez Partizánske, Veľké Bielice a pravidelným striedaním špice sa dostávame do Hradišťa. Široko-ďaleko za nami nevidno nikoho. V Hradišti už okrem šliapania do pedálov vynakladám zbytočne energiu aj na stláčanie polovičiek. Na dohľad zaregistrujem krčmu a hlásim, že sa odpájam, lebo musím…

Do cieľa nám už ostáva zdolať iba stúpanie na Ostrý vrch a potom dolu kopcom do Bánoviec, čo je málo cez 10 km. Kolega mi oznamuje, že nemôže stáť, lebo by sa nerozhýbal a ťahá ďalej. Ja pálim do krčmy hore schodami a už vo dverách na WC dávam gate dolu. -Áaah, to je úľava-, stihol som to len tak-tak, studený pot na čele. Ešteže bol voľné, lebo neviem-neviem. No, nič príjemného. Vo výčape si dávam kofolu, z ktorej nalievam polovicu do cyklofľaše a sadám na bike.

Už sám zídem pred Dolnými Vestenicami z E50-ky a zahnem vľavo smerom na Uhrovec, keď náhle pocítim náznaky kŕčov do stehien. Okamžite siaham po fľaši a v priebehu pár sto metrov do seba po malých dávkach nasajem cez 3 dcl kofoly s vodou. Ionťák nemám, ani magnéziové tabletky a ani iné povzbudzujúce prostriedky (doteraz som ich nikdy nepoužíval). Myslím si, že v ďalšej sezóne už nemôžem pri dlhších trasách podceniť ani túto nevyhnutnosť, ktorú som odpozeral u iných. Náznaky kŕčov našťastie bleskovo miznú a opäť sa dostávam do pohody. Pravdepodobne sa ozval nedostatok vody zo Skýcova, keď som išiel na minimálny pitný režim. Ešte pred stúpaním obieham nejakých cyklistov, ktorí tvrdia, že si skrátili dlhú trasu. Vynechali Skýcov, čo je asi o 30 km menej. V stúpaní obieham ďalších dvoch, ktorí už ťažko fučia, idú len z nohy na nohu a zdá sa, že majú toho plné zuby. Tesne pred vrcholom kopca pri kamennej holubici vidím aj mladíka preveseného cez barany, viditeľne vyčerpaného a málo schopného ďalšej jazdy do kopca. Povzbudzujem ho, že na vrchol to má už iba asi 300 m, nech vytlačí, keď to nejde inak. Na vrchole dostávam posledné razítko od kontroly, nečakám už na nikoho a valím to dolu do Uhrovca, kde v niektorých úsekoch idem aj cez 60 km/h. Sú tam však ostré zákruty, kde je miestami rozsypaný jemný štrk, tak sa okamžite krotím a jazdím na istotu. Záverečné kilometre točím sám proti vetru ale mierne dolu. Cesta mi ubieha celkom príjemne a do priestoru cieľa prichádzam napriek všetkým zdržiavačkám takmer 20 minút pred jeho oficiálnym otvorením. Prvá skupina prišla ešte asi 15 min predo mnou a biker, s ktorým som sa rozlúčil v Hradišti, necelých 5 minút. Organizátori totiž pre nesúťažný charakter tohto podujatia obmedzili priemernú rýchlosť na 25 km/h, čo pri štarte o 10.00 h v prepočte vychádza na cieľ od cca 14.30 h. 

Cieľ a teda i bufet je však už otvorený a preto moje prvé kroky mieria k výčapnému pultu, kde oproti poukážke a trom pečiatkám kontroly prejazdu určenými úsekmi dostávam polliter zaroseného čapáka a porciu párkov s chlebom a horčicou. Medzičasom mi dievčina z organizačného tímu s úsmevom na tvári vrazí do ruky ešte diplom a zaželá dobrú chuť. Oceňujem to a nenechám sa dvakrát núkať. Môj vylágrovaný a od rána iba vodou masírovaný žalúdok si už žiada aj niečo iné. Pri stoloch s pollitrákmi piva a párkami sa veselo diskutuje o prejdenej trase, zážitkoch, skúsenostiach a stále prichádzajú do cieľa ďalší a ďalší cyklisti. Akcia pozvoľna končí, pivo sa točí a ľudia sa okolo štvrtej poobede pomaly rozchádzajú domov…

Čo na záver? Oproti organizátormi avízovaným 109 km som na trati natočil slabých 106 km. To však nie je podstatné. Zaujímavý môže byť pre mnohých cykloturistov, ktorí si nepotrpia na súťažných podmienkach a vysokých priemerných rýchlostiach, stabilný termín podujatia (prvá septembrová sobota) a hlavne výber trasy. Táto nepatrí medzi veľmi náročné, avšak obsahuje zopár kvalitných stúpaní, ktoré preveria každého cyklistu-amatéra a kde je naozaj potrebné sa spotiť. V každom prípade trasa vedie zaujímavým krajom s členitým terénom medzi Strážovskými vrchmi, Považským Inovcom a Tríbečom. Pokiaľ vyjde také počasie ako tomu bolo tohto roku, tak si všetci určite prídu na svoje a na bicykli prežijú príjemný a zaujímavý deň.

Vzhľadom na nesúťažný charakter podujatia sa schádza pelotón jazdcov so značnými výkonnostnými rozdielmi a tak je niekedy ťažké jazdiť úsporne vo väčšom balíku cyklistov. Schádza sa tu však dostatok ľudí na to, aby si si našiel skupinu, ktorá ti vyhovuje.
Dovolím si z tohto miesta odporučiť účasť na tomto podujatí všetkým tým, ktorí fandia cykloturistike a prípadne majú záujem spoznať nové trasy, terény, ľudí alebo iba tak z pasie zdolávať už skoro jesenné kilometre po asfaltkách Slovenska na zaujímavých podujatiach.