Schwechater maratón 2005
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Schwechater som už bral ako hotovú vec, takže sme sa s Mariánom dohodli a vyrazili do Rakúska na tento cyklistický maratón. Štartovné ostalo ako minulý rok pre cudzincov lacnejšie o 5 euro, akurát to bolo teraz bez čipovej technológie. Aj v štartovnom namiesto dresu alebo iného velomateriálu, len nejaký blbý uterák. Už šetria aj rakúšania? Čo sa deje? :-) Na štart som sa postavil trošku s predstihom, lebo som si chcel vyskúšať jazdenie v prvých líniách, hehehe. Aj tak mi to bolo prd platné a spolu s Jožom sme krútili hlavami nad rakúšanmi, ktorí prellezali zábrany, aby sa dostali čo najbližšie k štartovej lajne. Hlavne tie dve rakúšanky, čo sa takto dostali pred nás. Hneď sme si aj pomysleli, "Načo? Aj tak skončíte za nami" a hneď sa nám lepšie čakalo.
Krátko po štarte som si pomyslel, že som sa nemusel vôbec trepať dopredu. Tak sa to na čele miešalo, že som bol raz na konci balíka a raz vpredu. Dopredu-dozadu, Ale snažil som sa byť skôr vpredu ako vzadu. Na tacháči 50 km/h (prípadne viac) a smrť v očiach. Počuť strašnú ranu. Asi niekto dostal defekt, lebo je to aj cítiť. A skutočne, po sto metroch ktosi spomaľuje. Plášť predného kolesa má zmotaný ako hadiu kožu.
Takto sa postupne predierame ulicami dediniek, na kruháčoch a ostrovčekoch, vznikajú rôzne kolízne situácie ale darí sa za pomoci žandárov zvládať aj tento chaos. Mám pocit, že rakúšania akosi zmätkujú pri bežných mánevroch. Niekto trošku spomalí, aby nenarazil do kolesa toho pred sebou a maník za ním ide hneď na brzdy. Ďalší za ním ide ešte tvrdšie na brzdy a tak je najmä vzadu o \"zábavu\" postarané. Dobieha ma Dušan a viac-menej ideme blízko seba. Tepovka mi zatiaľ nedosahuje ani 85 % maximálky, takže môže byť. V balíku nie je problém sa udržať a tak si vravím, že to by nebolo zlé keby to takto frčalo až do cieľa. Možno si toto vraveli aj iní a po miernom zjazdíku cez mostík nad potokom ktosi zmätkuje a už vidím, že je zle. Cyklisti predo mnou nedávali pozor a hromadne inú tvrdo na brzdy. Hromadný pád ako vyšitý. Jazdec predo mnou včas nezareagoval a po stlačení bŕzd ho predné koleso katapultovalo šikmo na zvodidlá. Po celej šírke vozovky zmotaných asi 30 bikerov. Šrotovisko bicyklov pospájané cyklistami ako šialené umelecké dielo. Beriem do ruky bicykel, prekračujem zvodidla a obchádzam šrotovisko. Na druhej strane znovu prekračujem a rozbieham sa za uniknuvším balíkom. 
Sprievodný motorkár medzitým vystupuje a volá sanitku. Čo sa dialo potom už neviem ale mám dojem, že ktosi spomenul, že niektorých aj zobrali na ošetrenie do nemocnice. Ja som medzitým futašoval dopredu za Dušanom s nádejou, že ešte dohoníme čelo balíka. Neboli ešte ďaleko a nemusela byť ta snaha márna. Tak sme sa spolu postupne zlievali a doťahovali na čelo. Bohužiaľ sa zišli trošku ťažkopádni cyklisti s menšou snahou ťahať, tak som väčšinou ťahal náš minibalík ja. Pozitívom bolo, že sme sa aspoň približovali. V nejakej dedinke sme ich nakoniec aj dobehli ale niekoľkokilometrová stíhačka (40-50 km/h som mal na tacháči stále) ma tak vysilila, že už som nevládal ťahať do prvého väčšieho stúpania a nakoniec som bol v podstate ešte aj rád, že mi neušiel aj ten môj balík. V zjazde som si fukol tyčinku a trošku orazil, takže nastalo triezve zhodnotenie ďalšieho postupu. Čelo prvého balíka už nemáme šancu dobehnúť. Ide o to, či budeme pri návratovej slučke proti vetru spolupracovať. Julo šrotuje jeden banán za druhým a spomína, že mu nefungujú nohy. Uvidí, ako mu to pôjde hore kopcom. 
Do hlavného stúpania, ktorý by sa dal charakterizovať ako tretinová Pezinská Baba nám ušli traja cyklisti ale bolo mi od začiatku jasné, že sú bez šance, tak som ich nechal ísť a išliel som v inej skupinke asi 4 cyklistov. Jula vzadu akosi nevidím. Stúpanie našťastie nebolelo a hneď sme sa vybrali stíhať troch uniknuvších. Pred prvou dedinou sme ich poľahky dobehli. To už bolo veselšie. V diaľke som videl malú skupinku asi 4 cyklistov a tak sa snažím vyburcovať náš balíček, aby sme ich dostihli. Snaha však ostala bez odozvy, tak som rezignoval a prispôsobil sa. Partia začala proti vetru forsírovať kolotoč. Prijal som ho bez reptania, ale aj tak som mal pocit, že sme ten kolotoč mali robiť v smere hodinových ručičiek, pretože fúkal protivietor sprava. Na druhej strane, radšej nejaký kolotoč ako nijaký. Čo tam budem monďokovať po slovensky, keď neviem po nemecky ani nadávať. Aspoň boli do striedania zapojení všetci a to sa mi páčilo. Navyše boli zhruba na rovnakej výkonnostnej úrovni. 
Po niekoľkých kilometroch sa dôsledky nesprávneho kolotoča začínali prejavovať. Ako sme postupne dobiehali spomínanú skupinku 4 cyklistov, boli sme dohromady deviati. Asi 15 km pred cieľom sme skupinku pohltili a ťahali ďalej. 5 kilometrov pred Schwechatom sme boli stále deviati. Skrátka, kolotoč najslabších dorazil až odpadli. Treba však spomenúť, že aj rýchlosť pomaly ale nebadane stúpala. Asi dva kilometre pred cieľom tempo poľavilo a začalo sa taktizovať. Bolo mi to šumafuk a vytiahol som tyčinku a začal chrúmať, nech im ukážem, že to mám v paži. Keď to ostatní videli, upokojili sa a prestali robiť pokusy o úniky. :-) Do cieľa sme tak vlastne prišli pohromade. V cieli som si zastavil čas a neveril vlastným očiam. Čas takmer na chlp rovnaký ako minulý rok. Sklamanie bolo veľké ale treba povedať, že mám oproti minulému roku manko asi 600 km, takže môžem byť rád, že som udržal čas. Škoda toho hromadného pádu. Odrezal ma od čela a na lepší čas som tak mohol zabudnúť. Ale inak je spokojnosť, hoci na adresu mnohých rakúšanov musím povedať, že nevedia jazdiť. Taká hromadná zmotka, že by sa za ňu nemuseli hanbiť ani organizátori TDF alebo Gira sa len tak nevidí.
Rasťovi aj s Mariánom sa podarilo zakufrovať spolu s iným balíkom. Mal síce GPS ale nedokázal sám rozbehnuté stádo nasmerovať správne. Tak si spolu s ostatnými cyklistami zajazdili niečo navyše. Za odmenu však vyhral v tombole hlavnú cenu, cestný bike KTM. Všetci sme sa tešili, ako keby sme to my vyhrali. Šak né, šak výhra ide na slovensko nééé. Len tak mimochodom, to naťahovanie losovania v tombole bolo strašné. Som sa cítil ako na buzeráku v japonskom zajateckom tábore. Slnko pieklo ako šibnuté, asfaltový povrch tú páľavu ešte aj znásobil, na placi len zopár slnečníkov, každý sa schovával, kde sa len dalo. Hrúza a des. :-) Pekne som si odfúkol s Mariánom v klimatizovanom aute pri návrate domov. V centre diania bola teplota 26 stupňov Celzia a v Bratislave asi o tri stupne viac. Lenže tam toľko nefúka.
